Boje o Šluknovský výbežok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Boje o Šluknovský výbežok
Pomník Janu Teichmanovi a Václavu Kozlovi.jpg
Pomník v Dolnom Podluží, pripomínajúci Jána Teichmana a Václava Kozla, príslušníkov česko-slovenskej finančnej stráže, zabitých nemcami 22. septembra 1938
Dátum 21. – 24. september 1938
Miesto Šluknovský výbežok, Česko Česko-Slovensko
Výsledok Dočasné česko-slovenské víťazstvo
Protivníci
Česko Čsl. armáda
Česko Stráž obrany štátu
Tretia ríša Sudetonemecký Freikorps, jednotky SA a SS
Velitelia
major František Klor
plukovník Navrátil
veliteľ roty SOŠ František Marvan
neznámy
Sila
I.prápor 47. pešieho pluku
III. prápor 42. pešieho pluku
skupina Žižka (zložená z príslušníkov SOŠ)
tanková čata
improvizovaný obrnený vlak
Sudetonemecký Freikorps, jednotky SA a SS
Straty
Straty vojakov: 2 mŕtvi, 14 ranených, 307 zajatých
Celkový počet zajatcov i s civilnými zamestnancami 627
neznáme

Boje o Šluknovský výbežok bola séria ozbrojených zrážok medzi príslušníkmi Sudetonemeckého dobrovoľníckeho zboru (SdF) na strane jednej a oddielmi Stráže obrany štátu (SOŠ) a česko-slovenskej armády na strane druhej. K stretom došlo v období od 21. do 24. septembra 1938. Hoci sa čs. brannej moci podarilo znovu získať kontrolu nad Šluknovským výbežkom v oblasti Sudet, výsledkom bojov bola strata kontroly nad týmto územím zavinená vyhlásením mobilizácie.

Predohra[upraviť | upraviť kód]

Ku stretom v oblasti dochádzalo už od začiatku leta 1938. Všetko sa ale vystupňovalo 12. septembra 1938 po Hitlerovom prejave v Norimbergu na zjazde NSDAP, v ktorom verejne deklaroval právo sudetských Nemcov na sebaurčenie a vôli Ríše im v riešení tejto otázky napomôcť. To viedlo v celom Sudetonemeckom pohraničí k eskalácii napätia, pri ktorom boli napádané objekty čs. štátnej moci, ale aj domovy Čechov, Židov a Protinacistický zmýšľajúcich Nemcov. V ďalších hodinách sa situácia ešte viac vyhrotila, keď sudetskí Nemci začali povstanie, ktoré malo vytvoriť zámienku pre nemecký vpád. Polícia, žandárstvo a družstvá SOŠ boli nadriadenými zložkami ministerstva vnútra vyzývané ku pokoja. Platil prísny zákaz používať strelné zbrane, a to aj v prípade priameho ozbrojeného napadnutia z obavy, že by niektorá zablúdená guľka mohla preletieť hranicu do Nemecka a mohla byť použitá ako casus belli pre útok proti Česko-Slovensku.

Dňa 14. septembra bola vyhlásená plná bojová pohotovosť jednotiek SOS, ten istý deň bol na veliteľa rumburskej posádky podniknutý neúspešný bombový útok. 15. septembra bolo v okresoch Šluknov, Rumburk a Varnsdorf síce vyhlásené stanné právo pre zločin vzbury, ale jeho naplnenie zostalo len formalitou. Do pohraničia následne dorazili asistenčné jednotky čs. armády, ktorých prítomnosť sudetonemecké povstanie ukončila. 16. septembra česko-slovenské úrady oficiálne rozpustili Sudetendeutsche Partei a na jej predstaviteľov vydali zatykač. 17. septembra svojím podpisom A. Hitler potvrdil vznik Sudetonemeckého dobrovoľníckeho zboru.

Potom, čo bolo 21. septembra oznámené v česko-slovenskom rozhlase prijatie podmienok Mníchovskej dohody česko-slovenskou vládou pod vedením Milana Hodžu, došlo v uliciach Prahy a následne ďalších miest k mäsovým prejavom odporu, ktoré prerástli do vyhlásenia generálneho štrajku. Výsledkom štrajku bol pád Hodžovej vlády a zriadenie vlády pod vedením gen. Syrového.

Zostava československých jednotiek[upraviť | upraviť kód]

Hranice s Nemeckom boli strážené predovšetkým družstvami SOŠ, ktoré spadali pod tri rotné obvody:

Československá armáda mala umiestnenú posádku v Rumburku. V kritické dni bola ale posádka oslabená, v kasárňach sa nachádzala iba 9. rota a časť 12. guľometnej roty (bez guľometov). Ďalším problémom bolo vysoké percento Maďarov, ktorí v posádke slúžili pri ktorých existovali pochybnosti o lojalite k Česko-Slovensku.

Štvrtok 22. septembra[upraviť | upraviť kód]

22. septembra o pol druhej ráno bola granátovým útokom napadnutá budova colného úradu vo Varnsdorfe. Než stihli príslušníci SOŠ na útok odpovedať, útočníci sa stiahli späť za hranicu. K ďalšiemu útoku došlo pred šiestou rannou pri Čiernej bráne v priestore Českosaského Švajčiarska. Cieľom bola chata družstva SOŠ č. 61. Približne 70 sudetonemeckých povstalcov zaútočilo granátmi a streľbou zo samopalov a pušiek. Celé družstvo s výnimkou jedného vojaka sa z chaty stiahlo. Útočníkov sa podarilo vytlačiť až vďaka pomoci družstva SOŠ z Brtníkov.

O 10 hodine dopoludnia pricestoval zo Žitavy do Varnsdorfu vlak obsadený príslušníkmi SdF pod vedením bývalého poslanca za SdP Franza Wernera. Tí sa zmocnili nádražia a zajali 6 prítomných vojakov rumburskej posádky a českých zamestnancov ČSD.

Vo Varnsdorfe došlo k postupnému obsadzovaniu colníc príslušníkmi SdF. Toto obsadenie prebiehalo bez boja najmä vďaka tomu, že okresný hajtmani (dr. Machek) či niektorí príslušníci SOŠ (veliteľ roty SOŠ npor. Josef Jansa) aktívne spolupracovali s henleinovcami a priamo vyzývali svojich podriadených ku kapitulácii bez boja a vydanie zbraní. Naproti tomu veliteľ práporu v Liberci vydal rozkaz nevzdávať sa (stále však platil rozkaz zakazujúci príslušníkom SOŠ používať zbrane). O pol druhej popoludní sa jednotka zložená z niekoľkých družstiev SOŠ z Varnsdorfu začala sťahovať. K bojom došlo v oblasti Dolného gruntu, kde bola jednotka napadnutá a bola nútená sa brániť streľbou. Už počas popoludnia táto jednotka prekonala prekážky na línii ľahkého opevnenia pri Novej Huti.

Príslušníci četníckej stanice v Dolní Poustevne sa na bojové stanovište začali sťahovať o 14.00 hodine po tom, čo im okresný hajtman Machek nariadil vzdať sa a vydať zbrane príslušníkom SdF (Machek už v tej dobe plne s SdF spolupracoval). V tej dobe sa už sťahovali aj príslušníci družstva č. 55 SOŠ na Bundeshöhe. Ústup cez príslušníkov SdF si ale museli vynútiť hrozbou použitia zbraní. Počas ďalšej cesty boli síce napadnutí, ale ich ústup kryl streľbou z guľometu príslušník SOŠ umiestnený na vrchole Bundeshöhe. Počas následného boja boli niektorí príslušníci SOŠ zajatí. Do bezpečia v Jedľovej sa zvyšky družstva č. 55 dostali až 24. septembra ráno. Tým bolo sťahovanie jednotiek SOŠ zo Šluknovského výbežku ukončené.

Kritickým dňom bolo 22. septembra aj pre príslušníkov rumburskej posádky. Posádka bola značne oslabená, a hoci disponovala troma tankmi, bola viazaná striktným zákazom používať zbrane a zákazom poskytovať pomoc napadaným colným úradom a stanovištiam SOŠ. Potom, čo sa počas dňa ocitol prakticky celý Rumburk v rukách SdF, bol dočasne zajatý aj zástupca veliteľa práporu, keď sa pokúsil vyšetriť napadnutie a zajatie vojenskej stráže na stanici. Pred 17. hodinou opustili príslušníci posádky i s rodinami četníkov a dôstojníkov kasárne a pod ochranou troch tankov opustili mesto. Jediné stretnutie ustupujúca kolóna prekonala v okolí Krásnej Lípy, kde bola napadnutá. Útok bol ale odrazený a o 22 hodine Rumburská posádka dosiahla línie opevnenia.

Piatok 23 septembra[upraviť | upraviť kód]

Po stiahnutí všetkých jednotiek SOŠ na líniu ľahkého opevnenia bolo územie Šluknovského výbežku vrátane obývaných oblastí obsadené príslušníkmi SdF. Česko-slovenská moc tu prestala existovať. O 3.00 ráno preto operačné oddelenie Hlavného štábu čsl. armády vydalo rozkaz na opätovné obsadenie priestoru Šluknovského výbežku. Akciou bol poverený motorizovaný I. prápor 47. pešieho pluku a pohotovostné čaty 42. pešieho pluku za podpory tankovej čaty a improvizovaného obrneného vlaku zmontovaného v libereckom depe.

Samotnému útoku armádnych jednotiek predchádzal prieskumný let pozorovacieho lietadla. O 6.00 prekročili jednotky čs. armády hlavné obranné postavenie. Ich postup bol vedený smerom na Chřibskú, kde sa pechota rozvinula do rojníc. Vďaka momentu prekvapenia sa jej podarilo pri útoku vytlačiť z obranných pozícií oddiely SdF posilnené o inštruktorov z SA a SS. Po ôsmej hodine ráno sa Chřibská ocitla znovu v česko-slovenských rukách.

O 8.45 za palebnej podpory guľometov obrneného vlaku zaútočila motorizovaná pechota na Krásnu Lípu. Smerom na Varnsdorf útočil I. prápor 47. pešieho pluku za podpory tankov. Obsadzovanie Varnsdorfu armádou podporila rota SOŠ bodákovým útokom do priestoru Dolného Gruntu, kde sa príslušníci SdF opevnili. Medzi tým novo sformovaná rota SOŠ na Novej Huti zaútočila v smere Nová Huť – Lesná – Dolní Podluží a ďalej potom na Innozenzidorf. Po prestrelke sa príslušníci SdF z tejto obce stiahli. O 17.00 hodine bol česko-slovenskými jednotkami obsadený celý Varnsdorf. Celý útok sa odohral bez strát na životoch a armáda a SOŠ sa zmocnili väčšieho množstva zbraní a zajali rad príslušníkov SdF vrátane niekoľkých prominentných členov sudetonemeckého hnutia.

O 22.30 hod vyhlásila česko-slovenská vláda mobilizáciu, pri ktorej bolo nariadené obsadenie pohraničných pevností. Armádne jednotky sa preto zo Šluknovského výbežku začali sťahovať za hlavnú obrannú líniu. V predpolí boli ponechané iba družstvá SOŠ, ktoré sa po opätovnom zaplnení Šluknovského výbežku oddielmi SdF len s veľkými ťažkosťami sťahovali späť. Kontrolu nad územím Šluknovského výbežku získalo Česko-Slovensko až v roku 1945 po oslobodení.

Výsledok[upraviť | upraviť kód]

Počas bojov o Šluknovský výbežok padli četník Jan Teichman a príslušník Finančnej stráže Václav Kozel, zranených bolo 14 príslušníkov SOŠ. 432 príslušníkov SOŠ bolo zajatých a odvlečených do Nemecka: z 1. roty bolo zajatých 149 mužov, z 2. roty 80 mužov a z 3. roty 78 mužov. V prvých dňoch sa síce v hlásení libereckého veliteľstva hovorilo o 432 zajatých príslušníkoch SOŠ, ale v ďalších dňoch po zistení, že niektoré časti družstiev ustúpili pod ochranu armády bol tento počet zredukovaný na 307 zajatých príslušníkov SOŠ. V Magdeburgu, kde bol umiestnený zajatecký tábor, bolo celkovo sústredených 627 zajatcov. Okrem príslušníkov SOŠ a česko-slovenskej armády išlo i o zamestnancov Česko-slovenských dráh, Česko-slovenskej pošty, ďalej potom nemeckých sociálnych demokratov a komunistov. Ďalší zajatci boli odvlečení českí civilisti; obyvatelia Sudet či rodinní príslušníci vojakov a zamestnancov. S výnimkou nemeckých antifašistov boli všetci postupne repatriovaní do Česko-Slovenska po dokončení obsadzovania Sudet v novembri 1938.

Začiatkom decembra 1938 začala vojenská prokuratúra v Hradci Králové na podnet veliteľstva SOŠ Turnov (presunuté z Liberca) vyšetrovanie vo veci neuposlúchnutia rozkazu a zbehnutie na rad príslušníkov SOŠ. K súdu ale nikdy nedošlo.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • MAREK, Jindřich. Hraničářská kalvárie. Cheb : Svět křídel, 2004. ISBN 80-86808-10-6.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Boje o Šluknovský výběžek na českej Wikipédii.