Boje pri Malužinej

Boje pri Malužinej
Súčasť Slovenského národného povstania
Pamätník SNP v Malužinej
Dátum 6. september – 28. október 1944 Miesto Malužiná, Kráľova Lehota, letisko Mokraď Výsledok Úspešná dlhodobá povstalecká obrana, pozície opustené až pri celkovom kolapse povstania
Protivníci
2. taktická skupina Pohronsko – liptovský oddiel partizánskej brigády Za slobodu Slovanov	Skupina SS Schäfer Skupina SS Wittenmayer postupne 2 pancierové vlaky
Velitelia
kpt. Martin Kučera	SS-Hauptsturmfűhrer Friedrich Wittenmayer
Sila
asi 2 000 vojakov asi 350 partizánov 4 húfnice 100 mm 2 kanóny 75 mm
Straty
	okrem iného niekoľko lietadiel pancierový vlak
Historický portál

Slovenské národné povstanie

Pred vyhlásením povstania: Turiec – Ružomberok – Brezno – Liptov – Žilina Po vyhlásení povstania: Banská Bystrica – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Topoľčany – Považie – Orava – Kartoffelernte – Obišovce – Prešov – Telgárt – Priekopa – Vrútky (nálet) – Hermanovce, Zlatá Baňa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Malužiná – Kraľovany – Rudňany – Prievidza – Piešťany – Nový Dvor – Kremnica, Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Stará Turá – Banská Štiavnica a Krupina – Dobrá Niva – generálna nemecká ofenzíva Po prechode na partizánsky spôsob boja: Vinné – Prašivá, Chabenec – Poľana – Habura – Tetrov – Počuvadliansky mlyn – Hindenburg (Strážovské vrchy) – Wolfsburg (Inovec) – Veľký bok – Stará Kremnička – Čierny Balog – Liptovský Hrádok – Orovnica (Hron) – Partizánska republika

Boje pri Malužinej bolo ozbrojené stretnutie medzi slovenskými povstaleckými vojskami (s podporou partizánov) a nemeckými silami počas SNP. Potom, ako nemecká skupina SS Schäfer postupujúca od Popradu v podstate bez odporu obsadila za tri dni (4. – 6. september) celý Liptov vrátane Ružomberka, povstalecká obrana sa úspešne zachytila pri Malužinej. Tu príslušníci 2. taktickej skupiny pod velením kpt. jazd. Martina Kučeru niekoľko týždňov držali obranu, podnikali protiútoky, blokovali košicko – bohumínsku železnicu, kde zničili nemecký improvizovaný pancierový vlak a ustúpili z pozícií až počas záverečnej októbrovej nemeckej ofenzívy proti povstalcom. V boji sa vyznamenali aj delostrelci pod velením kpt. Jána Strculu.

Predohra

Sľubne rozvíjajúca povstalecká akcia v Poprade, Levoči a Spišskej Novej Vsi stroskotala na zlyhaní povstania v Kežmarku. Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina vyčlenila úderný pluk tankovej armády pod vedením plukovník Schmidta s rozkazom preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. 30. a 31. augusta Nemci odrazili povstalecké útoky na Kežmarok a do večera po bojoch obsadili Spišskú Sobotu a Poprad. 1. septembra Nemci pokračovali v útokoch. Časť jednotiek spolu s jednotkami Heimatschutzu útočila na Svit a Batizovce, no v ten deň sa ich postup podarilo v priestore Batizoviec zastaviť.

Z 18. divízie SS Horst Wessel bola 2. septembra vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol vymenovaný Ernst Schäfer, s úlohou presunúť sa do Popradu a obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen útočiacou od Strečna.

Ráno 4. septembra začal hlavný nemecký útok na Svit. Skupina SS Schäfer zdolala aj za pomoci letectva povstaleckú obranu pri Svite a Batizovciach, vnikli do mesta a po pouličnom boji vytlačili povstalcov k Lučivnej a Štrbe. Obrana pri Lučivnej a Štrbe bola prekonaná pomocou delostrelectva. Nemci následne ostreľovali aj obec Štrbu a zapálili paľbou niekoľko domov a stodôl, zahynuli 2 civilisti. Nemci postupovali ďalej na Liptovský Hrádok. Povstalci boli nútení ustupovať západným smerom, pričom sa museli rozdeliť a časť povstalcov sa snažila zahatať cestu smerom na Čertovicu, a tak sa rozprestreli v okolí Kráľovej Lehoty. V bojoch tento deň padlo 12 povstalcov, zabitých bolo aj 6 civilov.

Pre Nemcov bola v tomto období popri ružomberskom Mautnerovom závode vyrábajúcom delostrelecké lafety dôležitým cieľom železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu. Skupina SS Schäfer pokračovala smerom na Ružomberok.

Priebeh

Reorganizáciou 1. česko-slovenskej armády na Slovensku 10. septembra 1944 vzniklo šesť tzv. taktických skupín. Smer od Kráľovej Lehoty na Čertovicu spadal pod 2. taktickú skupinu plk. Michala Širicu a dostal označenie obranný úsek Kosatec. Za veliteľa bol vymenovaný kpt. jazd. Martin Kučera. Úsek siahal od Chopka a Demänovskej doliny na západe po údolie Svarínky a Veľký Bok na východe. Prvú líniu obrany tvoril samostatne operujúci prápor pod velením kpt. Ľudovíta Šušku a druhú líniu vo Svidove, na severnom okraji obce Malužiná, tvorili jednotky Jazdeckého priezvedného oddielu 2 (JPO2) pod velením kpt. Kučeru. Kosatec posilnili povstalci, ktorí ustúpili z Liptova po obsadení Liptovského Hrádka pod vedením npor. Štefana Bobuľu. Posilou boli aj skupinky vojakov Východoslovenskej armády, ktoré sa predrali na povstalecké územie a pridali sa k obranným úsekom Kosatec a Plesnivec.

Nemecký útok 11. septembra

11. septembra zaútočili Nemci juhozápadne od Červeného Kúta na obranné postavenie práporu kpt. Šušku. Nemecké delostrelecké ostreľovanie narušilo nedostatočne vybudovanú obranu práporu. Kpt. Šuška zasadil svoje jednotky do otvoreného priestoru, čím obmedzil manévrovacie možnosti a sťažil prípadný organizovaný ústup. Prvý nemecký nápor jednotky kpt. Šuške ešte dočasne zadržali, no keď bola obrana zboku i od chrbta napadnutá nepriateľom postupujúcim okrajom lesa od Liptovskej Porúbky povstalci nevydržali sústredený útok a začali neorganizovane ustupovať na Malužinú. Ustupujúce jednotky sa zastavili až na záchytnom pásme obranného úseku severne od Malužinej a tu zastavili aj nemecký postup. Nemci týmto ovládli údolie Váhu a v priestore Červeného Kúta sa zmocnili železničnej trate a cestnej komunikácie. Vybudoval si obranné postavenia južne od železničnej stanice Kráľova Lehota s predsunutými jednotkami k Malužinej.

15.-17.september

15. septembra vystriedal kpt. Ľ. Šušku vo funkcii veliteľa práporu kpt. E. Krampl, ktorý sem bol prevelený z obranného úseku Plesnivec kpt. Staneka. Zároveň sem bol pridelený npor. J. Hudec, ktorý sa neskôr stal veliteľom druhého práporu. Po týchto zmenách a dôkladnom prieskume, ktorý potvrdil odsun časti nemeckých síl na Duklu, 17. septembra 1944 prebehla na Čertovici porada, kde sa rozhodlo, že úsek vykoná protiútok a obsadí stratené pozície.

Povstalecký útok 20.-23. septembra

Podobne ako v prípade obranného úseku Zobor v bojoch o Ostrô, aj obranný úsek Kosatec mal výborných delostrelcov. V obrane Kosatca stála delostrelecká batéria štyroch 100mm húfnic vo Svidove a predsunutá dvojica 75mm kanónov, ktoré sa nachádzali v sedle Záhorie nad Liptovskou Porúbkou. Jednu 105mm a jedna 150mm húfnica bez optických zameriavadiel a osádok boli zakopané na prístupoch k Nižnej a Strednej Boci a boli obsadené vojakmi, ktorí mali aspoň nejaké delostrelecké skúsenosti. V prípade pretrhnutie frontu mali zastaviť prenikajúce tanky priamou streľbou z relatívne krátkych vzdialeností v najužšom úseku cesty na Čertovicu. Pechotu podporovala rota 80mm mínometov a k dispozícii boli aj tri protitankových pušky s bazookami, ktoré však ostali nevyužité, lebo povstalci túto technológiu nepoznali.

20. septembra vyrazil prvý prápor pod kpt. Krampla do útoku a zatlačil prekvapeného nepriateľa až za dolinu Michalovo. Ovládnuť údolie Váhu sa však zatiaľ nepodarilo. Nemci, obávajúc sa postupu povstalcov na Kráľovu Lehotu, sústredili do tohto priestoru ďalšie posily z Liptovského Mikuláša a Popradu. Ich zasadzovanie však úspešne narúšalo povstalecké delostrelectvo, strieľajúce zo Svidovskej doliny, zo sedla Michalovo, a mínometná batéria severne od Malužinej. Tlak jednotiek úseku Kosatec a úspešne sa vyvíjajúci útok susedného úseku Plesnivec kpt. Staneka smerom na Poprad donútili Nemcov k ústupu z obranných postavení na Váhu. 23. septembra po večernom útoku prápora Krampl opustili Nemci Kráľovu Lehotu a presunuli sa k Popradu. Útok prebehol prekvapivo s minimálnou delostreleckou prípravou, ale za silnej paľby automatických zbraní. Nemci sa nezmohli na organizovaný odpor. Nasledujúci deň obsadili príslušníci obranného úseku Kosatec priestor od Liptovskej Porúbky až po Svarín. Touto akciou, uskutočnenou spoločne s 350 partizánmi pohronsko – liptovského oddielu brigády Za slobodu Slovanov kpt. Krzysteka, povstalci obnovili kontrolu nad cestou, a najmä železnicou v uvedenom priestore, čím sa na dlhšie zablokovala pre Nemcov akákoľvek doprava údolím Váhu.

Batérii povstaleckých 100mm húfnic velil npor. Ján Strcula, ktorý sa vyhol odzbrojeniu vo Východoslovenskej armáde a prešiel na povstalecké územie. 21. septembra spozoroval z kóty 1244 pristátie nemeckých lietadiel na letisku Mokraď, presunul svoje húfnice na lúku v Michalove, aby skrátil vzdialenosť a po niekoľkých zameriavacích pokusoch sa mu podarilo trafiť nemecký Focke-Wulf Fw 190.

Boje o Košicko – bohumínsku železnicu

V čase povstaleckého protiútoku pri Kráľovej Lehote už povstalci ustúpili z Turca a tak úsek Košicko-bohumínskej železnice v okolí Liptovskej Porúbky a Kráľovej Lehoty bol jediným, ktorý Nemci nekontrolovali. Keďže povstalci ovládali aj železnicu na Pohroní, zásobovanie východného frontu v Karpatoch muselo prebiehať cez Poľsko alebo Maďarsko.

Útok nemeckej pechoty podporovanej obrnenými transportérmi a tankami sa začal 26. septembra 1944. Povstalci nemali protitankové míny a protitankové kanóny, a tak dovolili Nemcom postúpiť dva kilometre údolím Bocianskej doliny. V momente, keď sa nemecká útočná vozba priblížila k protitankovému zákopu v Michalove, delostrelci pod velením Strculu spustili paľbu z húfnic a podarilo sa im zničiť dva obrnené transportéry a nákladné auto plné vojakov. Nepriateľský útok bol odrazený a Nemci sa vrátili do východiskových pozícií. V noci z 26. na 27. september 1944 povstalci zničili železničný most na sútoku Bieleho a Čierneho Váhu, cestný most, diaľkový telefónny kábel. a vybudovali protitankový zákop a prekážky na ústí Bocianskej doliny.

Most na sútoku Bieleho a Čierneho Váhu chceli Nemci rýchlo opraviť a preto nasadili na ochranu rekonštrukcie mosta improvizovaný pancierový vlak, ktorý sa 1. októbra 1944 o 6:00 hod. presunul od Štrby k zničenému mostu. Kpt. Kučera mal o pohybe pancierového vlaku presné informácie a tak 30. septembra 1944 vyslal pod velením por. Kozu ženijné družstvo s úlohou trať približne 2 km východne od Kráľovej Lehoty podmínovať. Prvý pokus zničiť vlak dvoma 50 kg TNT náložami umiestnenými pod koľajnicami zlyhal, lebo elektrický kábel k rozbuške v noci prerušila lesná zver. Nemci odstavili vozne s protitankovým kanónom a so stavebným materiálom pri rozbitom moste a zvyšok súpravy sa vrátil do Štrby. Približne o 9:30 hod. prišiel vlak znovu, tentoraz so 6 pancierovými vagónmi. Povstaleckým ženistom sa medzitým podarilo opraviť rozbušku a explóziou náloží vlak zničili. Rušeň s jedným vagónom ustúpil do Východnej. Oprava mosta bola znemožnená, no rozbité vozne zostalo strážiť asi 50 nemeckých vojakov a nepoškodený tank. Zároveň začali delostrelecké súboje medzi nemeckými kanónmi z vlaku a povstaleckým delostrelectvom, ktoré ale boli v hlbokých dolinách neúčinné. Po zotmení 4. októbra 1944 preto povstaleckí vojaci kpt. Kučeru a por. Kozu prenikli k trati a vyhodili poškodené vozne do povetria.

7. októbra pohronsko – liptovský oddiel partizánskej brigády Za slobodu Slovanov po delostreleckej príprave prepadol nemeckú základňu v Liptovskom Hrádku a Nemci ustúpili hlbšie do mesta. Partizáni dočasne obsadili priestory nemeckej základne v podniku Semenoles a zničili dva poľné kanóny.

V noci zo 16. na 17. októbra na rozkaz veliteľa brigády Za slobodu Slovanov npor. Voľanského prepadli 7. Liptovský, 9. Liptovský oddiel a 10. oddiel Vysoké Tatry Nemcami obsadené letisko Mokraď. Útok malo podporiť aj povstalecké letectvo. Siedmy a deviaty oddiel mali zaútočiť na letisko zo západu, kým 10. oddiel z východu, dobyť ho a zničiť jeho zariadenia. Plány ovplyvnilo počasie a presun nemeckých jednotiek do Liptovského Hrádku. Letecký útok sa nekonal a 9. oddiel sa vôbec nedostal do východiskovej pozície. Delostreleckú prípravu začali v 01:13 hodín 17. októbra delostrelecké batérie z Malužinej, následne asi 50 partizánov z oddielu Vysoké Tatry zaútočili od potoku Kaleník na letisko. Dostali sa k nemeckým bunkrom, zničili jeden Junkers Ju 87 a poškodili jeden Focke-Wulf Fw 190 a dielenské zariadenie. Padlo 10 nemeckých vojakov. Partizáni na pripravených povozoch vavrišovských roľníkov odviezli ukoristené zbrane, a výstroj cez Vavrišovo na svoju základňu pod Krížnou.

Generálna nemecká ofenzíva

V rámci prípravy generálnej nemeckej ofenzívy bola do priestoru Kráľovej Lehoty presunutá cez Žilinu skupina SS Wittenmeyer vyčlenená zo 14. divízie SS. Nemci sa rozdelili na dve časti. Prvá časť vyvíjala tlak na ústie Bocianskej doliny, druhá sa mala vpadnúť Jánskou dolinou do chrbta povstalcov v Malužinej.

21. a 22. októbra 1944 Nemci za podpory pohotovostných oddielov HG testovali obranu v Jánskej a Bocianskej doline a taktiež zaútočili na Svarín, no boli odrazení. Nasadili aj druhý pancierový vlak s jeho zvyšnými tromi pancierovými vagónmi, no povstalci ho 23. októbra „uväznili“ medzi dvoma poškodenými úsekmi trate.

Nemecký útok v Bocianskej doline bol odrazený, ale v Jánskej doline prápor SS skupiny Wittenmayer zatlačil rotu Kemka hlbšie do doliny a postupovali až pod Krakovu hoľu a horskú chatu Bystrá, ktorá slúžila povstalcom ako poľná ošetrovňa. Povstalci boli v Jánskej doline donútení ustúpiť do Svidovského sedla pod skalný masív Ohnišťa. Časť povstalcov sa bránila aj v Stanišovskom sedle na Brtkovici. Na pomoc obrancom bola 23. októbra 1944 nasadená rota Pivoluska z 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády.

24: októbra Nemci prešli do útoku na Svarín, Bociansku dolinu a Svidovské sedlo. Por. Igor Kemka, veliteľ obrany Svidovského sedla, bol ranený a povstalci mali 9 mŕtvych. Kpt. Juraj Pivoluska viedol protiútok výsadkárov. Tí sa obchvatom sa dostali pod kótu 1175 Konský grúň a vpadli do boku nepriateľa, ktorého tým donútili ustúpiť do východiskových pozícií. Nanešťastie, rota Pivoluska bola následne odvelená na Horehronie, kde dostala úlohu brániť oveľa kritickejší úsek frontu.

Spojenie obranného úsek Kosatec s veliteľstvom 2. taktickej skupiny v Brezne bolo prerušené a vyšlo najavo, že Nemci už postupujú na obec Bujakovo do tyla obranného úseku Kosatec. Kpt. Martin Kučera preto vydal rozkaz na ústup smerom k Čertovici, kde sa na vrcholoch Nízkych Tatier mala vytvoriť kruhová obrana až do príchodu ďalších rozkazov.

Prápor skupiny SS Wittenmayer, ktorý bol odrazený zo Svidovského sedla, vedený členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy vykonal obchvatný manéver cez kótu 1580 Kráľov stôl až na svahy kóty 1165 Črchľa, čím ohrozili hlavnú povstaleckú ústupovú cestu vedúcu Bocianskou dolinou. Napriek tomu sa sily obranného úseku Kosatec dostali na Čertovicu. Prišiel rozkaz brániť horský terén severne od Podbrezovej, ale povstalecká armáda bola už v rozklade. 25. alebo 26. októbra zostalo po dezerciách z pôvodných 2 000 mužov len polovica a keď 29. októbra dal Martin Kučera nastúpiť zostávajúce jednotky a vyzval dobrovoľníkov na prechod na partizánsky spôsob boja, urobilo tak len cca 200 mužov.

Dohra

Po potlačení povstania nemecké jednotky železničné mosty pri Kráľovej Lehote provizórne opravili a strážili ich spolu s traťou.

Rozklad povstaleckej armády neobišiel ani obranný úsek Kosatec. Jednotky sa rozpadli, no časť povstalcov sa nevzdala prešla na partizánsky spôsob boja. Martin Kučera sa stal veliteľom vojensko – partizánskej skupiny Martin a neskôr zástupca veliteľa partizánskej brigády Stalin, zvanej aj skupina Lošakov-Kučera. Partizáni vytvorili tábor na Brtkovici, prečkali zimu a v noci z 31. januára na 1. februára pomohli oslobodiť Liptovský Hrádok. Po spojení s 1. čs. armádnym zborom 259 partizánov tejto brigády vstúpilo do jeho radov a Martin Kučera sa stal veliteľom 7. úderného práporu 4. československej brigády.

V literatúre

Históriu obranného úseku Kosatec popísal v spomienkovej knihe Nezlomený Kosatec jeho veliteľ Martin Kučera.