Bojnický zámok
| Bojnický zámok | |
| Zámok | |
 Bojnický zámok
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Trenčiansky |
| Okres | Prievidza |
| Súradnice | 48°46′48″S 18°34′39″V / 48,78000°S 18,57750°V |
| Vznik | 12. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší výstup | mesto Bojnice |
   Poloha Bojnického zámku na Slovensku
| |
  Poloha Bojnického zámku v Trenčianskom kraji
| |
| Wikimedia Commons: Bojnice Castle | |
| Webová stránka: http://www.bojnicecastle.sk/ | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Bojnický zámok je romantický zámok, s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Nachádza sa v trenčianskom kraji a leží na západnom okraji mesta Bojnice. Zámok je viditeľný z väčšej časti horného Ponitria. Je postavený na travertínovej skale a tvorí ho vnútorný a vonkajší hrad s tromi nádvoriami. V roku 1970 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.[1]
Dejiny
12. - 13. storočie
Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku nachádzajúcom sa na tomto mieste, siahajú až do začiatku 12. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade sa nachádza v listine zoborského opátstva z roku 1113.[1][2]
Pôvodné hradisko bolo drevené. Až v priebehu 13. storočia, kedy hrad patril rodu Poznanovcov (niektoré zdroje uvádzajú meno rodu ako Hont-Poznanovci[3]), bol prestavaný na kamenný hrad. Prvými feudálnymi majiteľmi, ktorých mená sa dochovali v historických prameňoch, boli práve synovia veľmoža Kazimíra z rodu Poznanovcov. Na konci 13. storočia hrad získal Matúš Čák Trenčiansky, ktorý bol jeho majiteľom až do roku 1321.[1]
14. – 15. storočie
Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho sa hrad stal kráľovským majetkom, a tak niekoľkokrát zmenil majiteľov. V priebehu 14. a 15. storočia patril hrad rodom Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, Leustachovcom, pánom z Jelšavy a Noffryovcom.[1] Práve Noffryovci sa pričnili o rozšírenie hradu a vybudovali aj opevnenie.
Po vymretí ich rodu prešiel hrad do vlastníctva Jána Korvína, ktorý bol nemanželským synom Mateja Korvína. Podľa povestí kráľ Matej často navštevoval Bojnice. Úradné listiny diktoval a podpisoval pod lipou nachádzajúcou sa pred vstupom do hradu. Dokumenty končil vždy vetou: „Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus“, teda „Pod našimi milými lipami bojnickými.“[1][2][4]
16. storočie
Po smrti Mateja Korvína hrad získali Zápoľskovci, ktorí boli jeho majiteľmi od konca 15. storočia až do roku 1526. Po nich získali v roku 1527 hrad Turzovci.[1] František Turzo hrad značne rozšíril a nechal spevniť opevnenie. Zmenil aj charakter stavby - dovtedy gotický hrad nechal prestavať na renesančný zámok.
17. - 19. storočie - Obdobie Pálfyovcov
Keď rod Turzovcov vymrel, zámok sa stal kráľovským majetkom. V roku 1644 ho kráľ daroval rodine Pálfyovcom, ktorý ho v druhej polovice 17. storočia prestavali do barokového štýlu. Túto prestavbu rešpektovali pre vysokú umeleckú hodnotu aj pri neskorších stavebných úpravách. Pri tejto prestavbe zámku vznikla v roku 1662 baroková kaplnka s jedinečnou štukovou klenbou, ktorá bola doplnená o figurálnu fresku s náboženskými motívmi. Vybudovali sa aj nové obytné budovy, ktoré sa situovali do niekdajšieho predhradia. V rokoch 1889 až 1910 uskutočnil posledný feudálny majiteľ Ján František Pálfy poslednú rozsiahlu prestavbu zámku, ktorá bola v neogotickom štýle.[2] Práve vďaka tejto prestavbe zámok nadobudol svoje charakteristické črty a súčasný vzhľad. Ján František Pálfy sa osobne, až do svojej smrti v roku 1908, zúčastňoval prestavby zámku.[5] Za vzor mu poslúžili najmä monumentálne stredoveké európske architektúry z Talianska a Francúzska.[5]
20. storočie
V roku 1939 zámok a k nemu patriace pozemky kúpila firma Baťa. Na základe Benešových dekrétov po vojne pripadol jej majetok štátu [6].
O päť rokov neskôr, dňa 9. mája 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla sa celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude zriadené múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea. Zámok bol v roku 1970 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. 42 rokov po smrti Jána Františka Pálfyho sa teda splnilo jeho prianie, aby sa zo zámku stalo múzeum prístupné verejnosti.[2]
Súčasnosť
Bojnický zámok má v súčasnosti romantický charakter, čo vidieť aj na fasáde obytnej veže, ktorá je veľmi členená. Takisto aj otvory v hradbách, portály, steny, atiky a rôzne kované detaily sú typické pre romantickú architektúru.
V súčasnosti je zámok súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a je prístupný verejnosti [1]. V päťdesiatych rokoch bola objavená pod zámkom jaskyňa.
Okolie zámku
K Bojnickému zámku patrí aj priľahlý zámocký park, v ktorom rastie veľa rôznych exemplárov stromov a vzácna, približne sedemstoročná, lipa pred vchodom do zámku. Táto lipa je pravdepodobne najstarší strom na Slovensku. Súčasťou zámockého parku je aj zoologická záhrada, v ktorej sa nachádzajú vzácne exempláre cudzokrajných živočíchov. Park pokračuje ďalej lesoparkom v Strážovských vrchoch.
Galéria
-
Pohľad na zámok -
Pohľad na zámok z parku -
Pohľad na zámok -
Pohrebný voz -
Zámocká studňa
Referencie
- ↑ a b c d e f g http://www.hrady.sk/bojnice.php
- ↑ a b c d http://www.tsk.sk/sk/cestovny-ruch/sedem-divov-tsk/2-bojnicky-zamok
- ↑ http://www.zamky.sk/hrady-a-zamky/bojnicky-hrad
- ↑ http://www.bojnicecastle.sk/charakter-sk.html
- ↑ a b http://www.slovakia.eu.sk/hrady-a-zamky/hrady/bojnicky-zamok-2.html
- ↑ História zámku [online]. bojnicecastle.sk, [cit. 2013-05-27]. Dostupné online.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bojnický zámok
Zdroj
- Zámky.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.
