Borgiovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Borgiovci pozri Borgiovci (rozlišovacia stránka).
Erb rodu Borgia

Borgiovci (základný tvar: po taliansky Borgia, po španielsky (de) Borja) boli príslušníci šľachtického rodu španielskeho pôvodu, ktorý pôsobil v Taliansku. Jeho členovia zastávali významné funkcie v cirkevnej sfére najmä v čase renesancie. Z tohto rodu pochádzali dvaja pápeži a niekoľko ďalších významných cirkevných predstaviteľov. V 13. storočí sídlil vo Valencii a Játive. Od konca 14. storočia zastávali Borgiovci vysoké cirkevné úrady v Aragónsku. V 15. storočí boli významnými osobami politiky v Taliansku. Stali sa taktiež predobrazom a inšpiráciou pre množstvo umeleckých diel v podobe literatúry, divadelných, filmových alebo seriálových adaptácií.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa vlastných slov pochádzali Borgiovci zo starej aragónskej kráľovskej dynastie, čo sa prejavuje prítomnosťou dvojitej koruny v ich erbe.[1] Kráľovský pôvod odvodzovali od Dona Pedra de Artares, príbuzného kastílskeho kráľa Alfonsa , ktorý v roku 1120 vytvoril Kastílske kráľovstvo. Boli príslušníkmi kastílskej šľachty a za vojenské zásluhy získali rozsiahle léno v Játive neďaleko Valencie.[2] Výskum historikov však poukazuje skôr na fakt, že rodina pôvodne nepatrila k významným predstaviteľom šľachty a prelomovým momentom sa pre ňu stala až voľba prvého pápeža Kalixta III. (vlastným menom Alfonso Borgia). Pôvodne pochádzali z aragónskej lokality Borja, od ktorej je odvodené rodové meno. Existovali dve hlavné vetvy rodu: Prvá sa datovala od rytierov nesúcich meno Gil de Borja. Druhá, z ktorej neskôr vzišli dvaja pápeži, vystupovala jednoducho pod menom Borja a jej predstavitelia boli obchodníkmi. V roku 1419 došlo k spojeniu oboch vetiev prostredníctvom manželstva, čím rodina získala istý stupeň nobility.[3] Gregorovius charakterizuje Borgiovcov ako príťažlivých, fyzicky silných, inteligentných a sebavedomých. O ich predkoch sa vie iba veľmi málo, preto je za zakladateľa rodu považovaný až Alfonso Borgia. Meno jeho otca je sporné, volal sa buď Juan alebo Domenico. Rodové meno jeho matky Francesky nie je známe.[4]

Napriek výraznému vplyvu, ktorý rodina dosiahla v Taliansku najmä za pôsobenia pápeža Alexandra VI. , boli jej predstavitelia Španielmi, čo aj často verejne manifestovali. Medzi sebou komunikovali po španielsky, za Alexandra VI. tvorili ich sprievod a služobníctvo prevažne Španieli, preferovali španielsku módu, výrazný španielsky zmysel pre dvornú etiketu. Alexander zaviedol v Ríme typický španielsky šport v podobe býčích zápasov a jeho syn Cesare Borgia nasledoval jeho príklad v Romagni. Sobášna politika Borgiovcov bola primárne orientovaná na Španielsko, hoci sa neskôr zmenila. Charakteristický spôsob odstraňovania nepriateľov škrtením garottou mal taktiež pôvod v Španielsku, rovnako ako bol Španielom Cesareho nájomný vrah don Michelotto.[5]

Významní predstavitelia rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Borgiovci sú vnímaní ako kontroverzné osobnosti v európskych dejinách a obzvlášť v dejinách cirkevných. V rámci španielskeho rodu pôsobiaceho v Taliansku je možné nájsť pápežov, vojvodcov, generála jezuitského rádu aj svätca. Pravdepodobne najvýraznejšie osobnosti predstavuje Alexander VI. a jeho dve deti – Cesare a Lucrezia

Borgiovci a umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ako významný rod na vysokých pozíciách mali Borgiovci možnosť aj dostatočné prostriedky na rozvíjanie mecenášskej činnosti. Podpora umelcov, spisovateľov, maliarov a architektov zároveň predstavovala možnosť zanechať nasledujúcim generáciám odkaz. Vzhľadom na pôsobenie v cirkevnej dráhe sa zachované umelecké diela spájajú primárne s touto sférou, avšak Borgiovci napriek tomu nepatria k osobnostiam, ktoré by v porovnaní so svojimi predchodcami alebo nasledovníkmi zanechali v oblasti mecenášstva veľký odkaz.

Kalixt III.[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý borgiovský pápež preferoval počas svojho pontifikátu skôr vojenské umenie, než umelecké diela. Existujúce záznamy platieb v umeleckej oblasti sú späté prevažne s reštauračnými prácami. V rámci umenia platil maliarov za vyhotovovanie štandárd, vlajok a ďalších ozdôb pre svoju križiacku flotilu. Zobrazenie pápeža je možné nájsť na freske v sienskom dóme, ktoré znázorňujú život pápeža Pia II. Vytvoril ich Bernardino di Betto (známy ako Pinturicchio) v rokoch 1502 – 1508, približne pol storočia po Kalixtovej smrti. Objednávateľom fresky bol Pius II. (vlastným menom Enea Silvio Piccolomini), vyobrazený na freske ako preberá kardinálsky klobúk z Kalixtových rúk. Vernosť podoby prvého borgiovského pápeža na tomto vyobrazení je sporná.[6]

Alexander VI.[upraviť | upraviť zdroj]

Pred začatím pontifikátu sa ako kardinál Rodrigo Borgia angažoval v roku 1460 na výstavbe biskupského paláca v Corsignane (neskôr Pienza) v Toskánsku. Neskôr sa už ako pápež venoval staviteľstvu a podporoval umenie, ktoré reprezentovalo tak jeho, ako aj celú rodinu Borgiovcov. Po nástupe do funkcie v roku 1492 nechal rozšíriť a upraviť časť vatikánskeho paláca. Severozápadný roh paláca okolo Dvora papagájov (Cortile del Pappagallo) uzatvára Veža Borgiovcov (Torre Borgia). Architektonickou dispozíciou pripomína pevnosť a zdobia ju dva erby rodu s vyobrazením býka. V jej interiéri sú umiestnené nasledujúce priestory:

K staviteľským činom Alexandra VI. patria aj stavby v Ríme ako Via Alessandrina, Porta Settimiana, Porta di San Pietro, Chrám v kláštore San Pietro v Monoriu vybudovaný Bramantem.[7] Taktiež nechal opraviť niekoľko rímskych kostolov vrátane kostola San Giacomo degli Spagnoli (preferovaný španielskou kolóniou v meste). Ešte ako kardinál financoval vytvorenie mramorového reliéfu zobrazujúceho Madonu s dieťaťom v Santa Maria del Popolo a zaplatil zlátenú klenbu baziliky Santa Maria Maggiore. Za jeho pontifikátu vznikla aj Pieta od Michelangela.[8]

Cesare Borgia[upraviť | upraviť zdroj]

S Cesarem sa v umeleckej oblasti spája meno Leonarda da Vinci. V tomto pracovnom vzťahu však vystupovali do popredia viac Leonardove schopnosti v oblasti vojenskej architektúry a kartografie, než jeho umelecké nadanie. V roku 1502 po dlhoročnej aktivite v Miláne pod patronátom Ludovica Il Mora ho Cesare najal do svojich služieb vo funkcii vojenského inžiniera. V čase jeho ťaženia v Romagni bol poverený inšpekciou pevností, venoval sa topografii a fortifikačným stavbám.[9]

Z básnikov a literátov pohybujúcich sa v okolí Cesareho Borgiu sú známi niekoľkí, hoci svojim významom nedosahujú v súčasnom literárnom poznaní výrazné miesto. Boli to Hieronymo Porzio, Francesco Sperulo, Pier Francesco Giustulo a Vincenzo Calmeta.[10]

Lucrezia Borgia[upraviť | upraviť zdroj]

Lucrezia podporovala umenie a kultúru, ktoré rozvíjala na dvore svojho tretieho manžela Alfonsa d´Este ako vojvodkyňa z Ferrary. Bola patrónkou básnikov, literátov aj maliarov. V jej blízkosti sa pohybovali benátsky básnik Pietro Bembo aj Ludovico Ariosto. Obaja sa jej odvďačili oslavnými veršami vo svojich dielach. Na ferrarský dvor bol na jej podnet pozvaný maliar Tizian, ktorý pre jej manžela vytvoril niekoľko umeleckých diel s mytologickým námetom. Podporovala tiež humanistu Ercola Strozziho.[11]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HIBBERT, Christopher. Borgiové a jejich nepřátelé : 1431-1519. Preklad Jitka Fialová. Vyd. 1. Praha : Argo, 2011. 281 s. ISBN 978-80-257-0541-4. S. 17.
  2. BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 11.
  3. DURAN, Eulália: The Borja Family: Historiography, Legend and Literature. In: Catalan historical review, 1. Barcelona, 2008, s.63. [1]
  4. GREGOROVIUS, Ferdinand: Lucretia Borgia. New York, 1904, s. 3.
  5. BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 13-14.
  6. BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 280.
  7. BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 281-282.
  8. HIBBERT, Christopher. Borgiové a jejich nepřátelé 1431 – 1519. Preklad Jitka Fialová. Praha : Argo, 2011. 281 s. ISBN 978-80-257-0541-4. S. 77 - 78.
  9. PIJOÁN, José. Dejiny umenia 5. Preklad Anna Škorupová. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1984. 317 s. S. 304.
  10. BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 285.
  11. HIBBERT, Christopher. Borgiové a jejich nepřátelé : 1431-1519. Preklad Jitka Fialová. Vyd. 1. Praha : Argo, 2011. 281 s. ISBN 978-80-257-0541-4. S. 234–237, 260–261.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]