Branná moc Slovenskej republiky (1939 – 1945)

Ferdinand Čatloš, prvý minister národnej obrany

Branná moc Slovenskej republiky (iné názvy: slovenská branná moc, slovenská armáda) bol názov ozbrojených síl vojnovej Slovenskej republiky v období pred a počas druhej svetovej vojny. Slovenská armáda stála až do Slovenského národného povstania na strane mocností Osi a aj do SNP sa zapojila iba časť jej posádok a príslušníkov. Počas svojej existencie sa zúčastnila ťažení proti Maďarsku, Poľsku a po útoku na Sovietsky zväz sa niektoré jej jednotky dostali na Ukrajinu, do Bieloruska, Ruska a až na Kaukaz. V záverečnej fáze vojny jej jednotky pôsobili aj v Taliansku, Rumunsku a Maďarsku.

Vznik

V čase vytvorenia Slovenskej republiky boli na území Slovenska dislokované tri armádne zbory československej armády s ôsmimi divíziami. Všetkým jednotkám velili českí velitelia, hodnosť generál mal v tom čase jediný Slovák Rudolf Viest. Jednotlivé veliteľstvá začali preberať slovenskí dôstojníci od 15. apríla 1939. Českí vojaci a dôstojníci, podobne ako vojaci z Karpatskej Ukrajiny začali odchádzať domov. Stav jednotiek pri vzniku Slovenskej republiky:

Organizácia Slovenskej armády v marci 1939
útvar		veliteľstvo	pôvodný veliteľ	nový veliteľ
V. armádny zbor		Trenčín	div. gen. Valentin Pozdíšek	mjr. gšt. Štefan Jurech
	3. rýchla divízia	Bratislava	brig. gen. Jaroslav Eminger	škpt. Benedikt Dúbravec
	9. pešia divízia	Bratislava	div. gen. Miloš Žák	mjr. Jaroslav Bodický
	15. pešia divízia	Trenčín	brig. gen. Bohuslav Všetička	škpt. Jozef Kristín
VI. armádny zbor		Spišská Nová Ves	div. gen. Ondřej Mézl	pplk. gšt. Augustín Malár
	11. pešia divízia	Spišská Nová Ves	brig. gen. Josef Beránek	mjr. Pavol Kuna
	17. pešia divízia	Prešov	brig. gen. Václav Šidlík	mjr. Michal Širica
VII. armádny zbor		Banská Bystrica	div. gen. Mánek	mjr. Ján Imro
	10. pešia divízia	Banská Bystrica	brig. gen. Bohumil Rytíř	škpt. Mikuláš Markus
	16. pešia divízia	Ružomberok	brig. gen. František Marvan	mjr. del. Jozef Turanec

Súbežne s preberaním posádok bolo potrebné reagovať aj na ohrozenie vonkajších hraníc nového štátu. Na východe krajiny podnikli maďarské vojská už večer 14. marca 1939 útok pri obci Vyšné Nemecké. Na západe, začala 15.marca nemecká armáda obsadzovať územie Slovenska až po údolie Váhu. Situácia na západe sa vyriešila diplomaticky uzatvorením zmluvy medzi Slovenskom a Nemeckom o zriadení Ochranného pásma tzv. Schutzzone na Viedenských rokovaniach 18. marca 1939. Situácia na východe však prerástla do ozbrojeného konfliktu. Slovenské jednotky boli v tomto konflikte rozdelené na dve skupiny. Severnú Stakčínsku skupinu pod velením mjr. Matějku tvoril zosilnený III. prápor pešieho pluku 16 a delostrelecká batéria. Južnú Zemplínsku skupinu mjr. Kubíčka tvorili zosilnený peší pluk 20, tri delostrelecké batérie a čata pancierových automobilov. Do konfliktu sa zapojili aj letci zo Spišskej Novej Vsi posilnený dvoma stíhacími rojmi z Piešťan.

1939

Hodnostné označenia v slovenskej armáde v roku 1939

Prvá reorganizácia

2. mája 1939 schválila vláda vznik troch vyšších vojenských veliteľstiev:

Organizácia Slovenskej armády v máji 1939
útvar1	veliteľstvo	veliteľ2
Vojenské veliteľstvo 1	Trenčín	plk. Anton Pulanich
Vojenské veliteľstvo 2	Banská Bystrica	plk. Alexander Čunderlík
Vojenské veliteľstvo 3	Prešov	pplk. gšt. Augustín Malár
1 Niektoré útvary a jednotky boli spolu s vojenskými ústavmi a úradmi podriadené priamo Ministerstvu národnej obrany. 2 Od 17. mája 1939 boli všetci traja velitelia povýšení o jednu hodnosť na generálov II. triedy resp. plukovníka.

Slovenská branná moc sa členila na:

1. zbrane:
   • pechota: 5 peších plukov, 6 samostatných peších práporov, 1 prápor útočnej vozby, 1 prápor kanónov proti útočnej vozbe, 1 cyklistický prápor, 1 oddiel pozemenej obrany proti lietadlám
   • delostrelectvo: 6 plukov poľného delostrelectva,1 protilietadlový delostrelecký pluk
   • jazdectvo: 3 jazdecké koruhvy, 3 vozotajské eskadróny
   • ženijné vojsko: 1 ženijný pluk
   • automobilové vojsko: 1 automobilový pluk
   • telegrafné vojsko: 3 telegrafné prápory
   • letectvo: 1 letecký pluk
2. služby: duchovnú, zbrojnú, zdravotnícku, intendančnú, veterinárnu, opravársku, stavebnú, doplňovaciu, justičnú, vojensko-železničnú.

Najvyšším veliteľom brannej moci bol prezident SR (od 1 októbra 1939 Jozef Tiso). Ministrom národnej obrany bol Ferdinand Čatloš. Početný stav brannej moci k 1 júlu 1939: 4 generáli, 700 dôstojníkov, 573 rotmajstrov a 28 406 príslušníkov mužstva. Povinná prezenčná vojenská služba trvala 2 roky.

Budovanie slovenskej brannej moci však nebolo bez obmedzení. O jej charaktere a sile rozhodovala Nemecká vojenská komisia (Deutsche Millitärkommission) vedená generálporučíkom Franzom Barskhausenom. Táto jednak ponechala Slovenskej vláde minimálne právomoci v Ochrannom pásme, čo sa týkalo aj miestnych posádok. Zároveň sa snažila udržať početný stav na 25 000 mužoch. Zmena v prospech Slovenskej republiky nastala až v auguste 1939, najskôr podpísaním dohody o Ochrannom pásme a neskôr dohody o budovaní slovenskej brannej moci, ktorá vymedzila mierový stav na 25 000 mužov a vojnový stav na 150 000 mužov.

Poľské ťaženie

V súvislosti s prípravami Nemecka na napadnutie Poľska bolo 26. augusta 1939 rozhodnutím OKW územie Slovenska vyhlásené za operačné územie nemeckej brannej moci a Slovenská armáda bola začlenená do nemeckej 14. armády pod velením generálplukovníka Wilhelma Lista. Zároveň začala mobilizácia pod rúškom mimoriadneho cvičenia. 29. augusta 1939 bolo vytvorené Veliteľstvo poľnej armády Bernolák. Podliehali mu nasledovné útvary:

Poľná armáda k 20. septembru 1939
útvar	veliteľ
1. divízia Jánošík	gen. II. tr. Anton Pulanich
2. divízia Škultéty	pplk. Ján Imro / gen. II. tr. Alexander Čunderlík1
3. divízia Rázus	plk. gšt. Augustín Malár
Rýchla skupina Kalinčiak1	pplk. Ján Imro
Telegrafný prápor Bernolák
veliteľstvo obvodu OPL
1 od 5. septembra 1939

Veliteľom Poľnej armády bol generál I. triedy Ferdinand Čatloš. Počas jeho neprítomnosti ho na MNO zastupoval Ferdinand Ďurčanský. K 20. septembru 1939 mala Slovenská armáda početný stav 148 113 mužov. Zmeny nastali aj v Slovenskom letectve. 4 stíhacie letky boli podriadené priamo nemeckému oblastnému leteckému veliteľstvu XVII vo Viedni. Pod slovenským velením zostali iba 4 pozorovacie letky, 1 prieskumná a jednotky protivzdušnej obrany.

Slovenská armáda sa do do operácií proti Poľsku aktívne zapojila. Už 1. septembra 1939 začala divízia Jánošík postupovať v smere Spišská Belá – Javorina – Nowy Targ. O týždeň neskôr sa na poľské územie dostali aj divízia Rázus a rýchla skupina Kalinčiak. Úlohou divízie Škultéty bolo zaisťovanie dobytého územia. Slovenské stíhacie letky chránili vzdušný priestor Slovenska a sprevádzali nemecké bombardéry. Pri tom stratili dve stíhacie lietadlá Avia B-534. K 11. septembru 1939 slovenské vojská prenikli po líniu Zakopané – Nowy Targ – Nowy Sącz – Jasło – Krosno – Sanok – Lesko – Cisna.

Vzhľadom na rýchly postup Nemecka sa už 14. septembra sa začali vojská sťahovať z poľského územia a záložníci demobilizovať. Veliteľstvo Bernolák zaniklo 7. októbra 1939. Straty boli nízke: 18 – 24 mŕtvych, 46 zranených a 11 nezvestných vojakov. Do zajatia bolo vzatých približne 1 350 príslušníkov poľskej armády.

Pod správu Slovenska sa vrátilo územie anektované Poľskom v rokoch 1920, 1924 a 1938 o celkovej rozlohe 38 004 km², čo bolo oficiálne zachytené v nemecko-slovenskej zmluve z 21. novembra 1939.

Reorganizácia po Poľskom ťažení

V októbri 1939 vznikla Stráž prezidenta Republiky. V novembri 1939 boli všetky tri Vyššie vojenské veliteľstvá zrušené a namiesto nich vytvorené Veliteľstvá divíznych oblastí:

Organizácia Slovenskej armády v novembri 1939
útvar	veliteľstvo	veliteľ
Veliteľstvo divíznej oblasti 1	Trenčín	gen. II triedy Anton Pulanich / pplk. gšt. Augustín Malár1
Veliteľstvo divíznej oblasti 2	Banská Bystrica	pplk. gšt. Štefan Jurech
Veliteľstvo divíznej oblasti 3	Prešov	pplk. gšt. Augustín Malár / gen. II triedy Anton Pulanich1
1 od 9. januára 1940

Okrem zmeny veliteľstiev došlo aj k nasledovným zmenám:

• 6 samostatných pechotných práporov bolo zrušených a nahradených 4 pešími plukmi
• počet delostreleckých plukov bol znížený zo 4 na 2
• boli vytvorené nové jednotky: letecký pluk, delostrelecký protilietadlový pluk, pluk útočnej vozby, automobilový pluk, ženijný pluk a jazdecké priezvedné oddiely
• v rámci služieb boli vytvorené ústredné proviantné a zbrojné sklady.

Na konci roku 1939 sa tiež veliteľstvo Leteckého pluku zlúčilo s veliteľstvom letectva pri Hlavnom vojenskom veliteľstve a boli sformované 4 letecké perute.

Na základe medzištátnej dohody z 9. októbra 1939 bola Nemecká vojenská komisia nahradená pôsobením Nemeckej misie pre pozemné vojsko (Deutsche Heeresmission) a Nemeckej misie pre vojenské letectvo (Deutsche Luftwaffesmission), ktoré nemali voči Ministerstvu národnej obrany veliteľské právomoci.

Súbežne s budovaním slovenskej armády bolo potrebné riešiť aj problém výcviku dôstojníckeho a poddôstojníckeho zboru. 15. novembra 1939 bola vytvorená Vojenská akadémia pre vzdelávanie dôstojníkov v Banskej Bystrici (od 1. októbra 1940 v Bratislave). Jej súčasťou bola aj pridružená škola pre dôstojníkov v zálohe.

1940

generál Anton Pulanich zastával rôzne vysoké veliteľské funkcie v slovenskej armáde

Branný zákon

18. januára 1940 prijal Snem Slovenskej republiky nový Branný zákon. Branná povinnosť sa vzťahovala na zdravotne spôsobilých mužov od 20 do 50 rokov veku. Dobrovoľne bolo možné vstúpiť do armády od 17 rokov veku a pre dôstojníkov z povolania neplatilo vekové obmedzenie. Prezenčná služba trvala 24 mesiacov. Predošlé diskriminačné opatrenia proti Židom boli rozšírené aj na Rómov. Títo mohli vykonávať iba pracovnú službu v osobitných útvaroch, nemali nárok na povýšenie a rovnošaty mali označené farebnými pásmi na rukávoch.

Vytvorenie vzdušných zbraní

Od 1. januára 1940 sa slovenská branná moc členila na pozemné vojsko a vzdušné zbrane. Od 3. mája 1940 bolo vytvorené Veliteľstvo vzdušných zbraní v Bratislave. Novému veliteľstvu podliehali:

• letecký pluk, tvorený zníženým počtom troch perutí:
  • pozorovacou peruťou I zloženou z troch letiek
  • stíhacou peruťou II zloženou z troch letiek
  • náhradnou peruťou s jednou letkou
• delostrelecký protilietadlový pluk
• oddiel vzdušného spravodajstva
• Letecký park
• Letecká škola

Velitelia vzdušných zbraní
obdobie	veliteľ
1.10.1940 – 4.11.1940	pplk. let. Július Smutný
4.11.1940 – 1.5.1942	gen. II.tr. (gen. I.tr.) Anton Pulanich
1.5.1942 – 1.1.1944	plk. gšt. (gen. II.tr.) Štefan Jurech
1.1.1944 – 21.8.1944	plk. gšt. Alojz Ballay
21.8.1944 – 15.9.1944	mjr. gšt. Ondrej Herblay

Vojenské školy

Od 16. februára 1940 začala pôsobiť v Bratislave Vysoká vojenská škola pre dôstojníkov generálneho štábu a intendancie. 15. apríla 1940 vznikla Letecká škola v Piešťanoch (od 1. októbra 1940 v Trenčíne, od 19. augusta 1943 v Hájnikoch) pre vzdelávanie nižších dôstojníkov vzdušných zbraní.

Od 1. októbra 1940 začali pôsobiť aj poddôstojnícke školy: Vojenská pechotná škola, Vojenská delostrelecká škola, Zbrojná škola, Vojenská podkováčska škola. Ako posledná bola otvorená 1. októbra Štátna slovenská vojenská reálka v Banskej Bystrici (od 1. augusta 1943 v Turčianskom Sv. Martine) pre výchovu budúcich študentov Vojenskej akadémie.

Reorganizácia

V októbri 1940 prebehla ďalšia reorganizácia. Hlavné vojenské veliteľstvo bolo zrušené a nahradené už existujúcim Veliteľstvom vzdušných zbraní a novo vytvoreným Veliteľstvom pozemného vojska v Banskej Bystrici. Veliteľstvo pozemného vojska vzniklo reorganizáciou VDO 2. VDO 1 v Trenčíne bolo reorganizované na Veliteľstvo 1. divízie a VDO 3 v Prešove bolo reorganizované na Veliteľstvo 2. divízie. Zbrane a služby sa delili na divízne, zborové a armádne.

Počet peších plukov sa znížil z deväť na šesť a došlo aj k zrušeniu niektorých ďalších jednotiek. Telegrafné vojsko bolo premenované na spojovacie, ženisti na pionierov a zmenili sa aj názvy niektorých hodností. Útočná vozba sa osamostatnila do samostatného pluku, podliehajúcemu priamo Veliteľstvu pozemného vojska.

Velitelia pozemného vojska
obdobie	veliteľ
19.11.1940 – 1.8.1942	gen. II.tr (gen. I.tr.) Alexander Čunderlík
1.8.1942 – 1.1.1944	gen. I.tr. Anton Pulanich
1.1.1944 – 29.8.1944	gen. II.tr. Jozef Turanec

1941

Pracovný zbor

15. januára 1941 bol vytvorený Pracovný zbor MNO (neskôr premenovaný na Pracovný zbor národnej obrany). Zbor bol samostatnou zložkou brannej moci. Tvorilo ho veliteľstvo a Východná a Západná pracovná skupina. Každá skupina bola organizovaná do troch práporov po štyroch rotách. V piatich (pracovných) táboroch vykonávali prezenčnú službu árijci, V prápore VI. (robotnom) boli po dve židovské a cigánske roty.

Napadnutie Sovietskeho zväzu

V súvislosti s pripravovaným napadnutím Sovietskeho zväzu požiadal 2. mája 1941 minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš nemeckého vojenského atašé podplukovníka Heinricha Beckera, aby sa slovenská armáda mohla zapojiť do akcie proti ZSSR, ak sa zapojí Maďarsko. Požiadavku na zapojenie slovenskej armády do operácie Barbarossa potvrdil náčelník štábu OKH generálplukovník Franz Halder 19. júna 1941 priamo v Bratislave. 22. júna 1941 ráno vyslanec Ludin informoval premiéra Tuku o vyhlásení vojny ZSSR a zároveň ho požiadal o dodržanie spojeneckých záväzkov. To malo za následok vyhlásenie vojnového stavu aj v slovenskej armáde, vytvorenie frontovej Rýchlej skupiny (neskôr Rýchlej brigády) a tylovej Armádnej skupiny.. Rýchla brigáda sa 22. júla 1941 zúčastnila bitky o Lypovec. Spolu s pozemnými jednotkami boli na sovietskom území nasadené aj letecké jednotky vzdušných zbraní.

Reorganizácie poľných jednotiek

Trasa pohybu Rýchlej brigády a Rýchlej divízie cez Ukrajinu (1941 – 1942).

Trasa pohybu Zaisťovacej divízie a jej oblasť pôsobenia na Ukrajine do jej prevelenia v lete 1943.

Už 25. júla 1941 sa na základe rozkazu MNO začali formovať dve divízie Rýchla divízia a Zaisťovacia divízia, každá o veľkosti približne 8 000 mužov. Po ich vytvorení zanikla k 12. augustu 1941 Armádna skupina. Spoločné velenie oboch divízií zabezpečoval novo vytvorený Poľný zbor pod velením gen. II.tr. Antona Pulanicha. 20. septembra 1941 sa však veliteľstvo Poľného zboru transformovalo na Spojovací štáb slovenskej poľnej armády a divízne veliteľstvá získali samostatnosť. 8. decembra 1941 bol zrušený aj Spojovací štáb.

Rýchla divízia

Rýchla divízia bol vytvorená z motorizovaných jednotiek Rýchlej brigády a Armádnej skupiny v auguste 1941. Jej prvým veliteľom bol plukovník delostrelectva Jozef Turanec. Od septembra 1941 zaisťovala Rýchla divízia úsek na pravom brehu Dnepra. Po dobytí Kyjeva bola začlenená do skupiny armád Juh s cieľom postupu na Donbas a Kaukaz. Neskôr držala obranné postavenia na severnom pobreží Azovského mora medzi prístavmi Taganrog a Mariupoľ. V decembri 1941 sa presunula k rieke Mius. V júni 1942 jednotka dosiahla Rostov nad Donom. Bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu. Na konci augusta 1942 sa jej postup zastavil v priestore mesta Gorjači Kľuč na predhorí Kaukazu. V dôsledku sovietskeho protiútoku bola jednotka postupne sťahovaná. V januári 1942 sa presunula k rieke Kubáň a následne bola stiahnutá z frontu a evakuovaná na Krym. Tu sa podieľala aj na budovaní obrany Perekopskej šije. K 1. augustu 1943 bola Rýchla divízia reorganizovaná na 1. pešiu divíziu.

1. pešia divízia

1. pešia divízia bola od septembra 1943 nasadená do obranného postavenia Melitopoľ-Kachovka. V noci z 29. na 30. októbra 1943 sa jednotka dostala nečakane do bojov pri Melitopole kde utrpela veľké straty. 20. peší pluk zostal obkľúčený na Kryme a zvyšok divízie sa stiahol na západ od Chersonu.V novembri 1943 mala jednotka brániť ústie Dnepra a Bugu, a na prelome rokov 1943 a 1944 budovala opevnenia pri Nikolajeve. Vo februári 1944 budovala obranné postavenia severne od Odesy, kedy sa k nej pripojil aj 20. peší pluk.

Zaisťovacia divízia

Zaisťovacia divízia
Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy

Zaisťovacia divízia bol vytvorená z 1 a 2. divízie Armádnej skupiny v auguste 1941. Jej prvým veliteľom bol plukovník Augustín Malár. Operačným priestorom Zaisťovacej divízie bola na prelome augusta a septembra 1941 oblasť Starokonstantinov – Polonne – Šepetovka. Neskôr sa presunula do oblasti Kyjeva. Od začiatku roka 1942 sa operačná oblasť jednotky rozšírila na východ až k Dnepru. Od marca 1942 boli jednotky divízie nasadzované do akcií proti odbojovému hnutiu. V januári a februári 1943 bola divízia nasadená do protipartizánskej ofenzívy. Na konci marca 1943 došlo k zúženiu operačného priestoru na oblasť Mozyr – Rečica – Bragin – Rudňa – Jeľsk. Na prelome júna a júla 1943 nemecké velenie zareagovalo na množiace sa dezercie presunom divízie do oblasti Zaslavľ – Minsk – Sluck. K 1. augustu 1943 bola Zaisťovacia divízia reorganizovaná na 2. pešiu divíziu.

Ústup z východného frontu

So zmenou situácie na východnom fronte sa na na prelome leta a jesene v roku 1943 Zaisťovacia divízia transformovala na 2 technickú brigádu a bola odsunutá do Talianska. Podobne, aj keď neskôr, bola na jar 1944 1. pešia divízia po sústredení pri rieke Prut prepravená po mori do Rumunska a od 1. mája 1944 bola reorganizovaná na 1. technickú divíziu.

Nasadenie vzdušných zbraní

Od 30. júna 1941 boli popri pozemných jednotkách nasadené aj letky vzdušných zbraní: stíhacia letka 12, stíhacia letka 13, pozorovacia letka 1, pozorovacia letka 2 a pozorovacia letka 3. Začiatkom júla 1941 pôsobili z letísk v Sambore a Zarsyne. Na prelome júla a augusta 1941 bola v dôsledku nedostatku pohonných hmôt a náhradných dielov stiahnutá späť na Slovensko. Na fronte zostali iba stíhacia letka 12 a pozorovacia letka 1, posilnené o bojaschopné lietadlá vracajúcich sa jednotiek. Tieto boli 15. augusta 1941 zlúčené do kombinovanej perute pod velením mjr. Vladimíra Kačku. Úlohou kombinovanej perute bola podpora Rýchlej divízie. Táto podpora však netrvala dlho, v októbri 1941 zostali bojaschopné iba štyri stíhačky a tri pozorovacie lietadlá a jednotky sa vrátili na Slovensko.

Od 1. júna 1942 bola vytvorená skupina vzdušných zbraní pri Zaisťovacej divízii. Tvorili ju pozorovacia letka 1, stíhacia letka 11, 4. ľahká batéria delostreleckého protilietadlového pluku a ďalšie jednotky. Operovali z letísk pri Žytomyri a Ovruči. Veliteľstvo vzdušných zbraní rozhodlo v októbri 1942 o odsune jednotiek späť na Slovensko. Pozorovacia letka bola aj odsunutá, ale stíhacia letka bola vybavená výstrojom pre zimné operácie a zostala na mieste. Začiatkom augusta 1943 boli lietadlá premiestnené do Minska a koncom októbra 1943 bola jednotka definitívne odsunutá na Slovensko.

Stíhacia letka 13

Po ročnej prestávke, počas ktorej sa piloti stíhacej letky 13 preškolili na lietadlá Messerschmitt Bf 109E sa jednotka opäť pripojila k podpore Rýchlej divízie na fronte. Od 4. novembra 1942 operovala z Majkopu pod velením stot. Ondreja Ďumbalu. V januári 1943 sa presunula ku Krasnodaru a neskôr do Slavjanskej, Kerča a Tamani v marci 1943. Od apríla do septembra 1943 pôsobila jednotka v Anape. Koncom októbra 1943 sa jednota medzitým stiahnutá na Krym vrátila späť do vlasti. Piloti stíhacej letky 13 vykonali na výchdnom fronte 2.600 letov a nárokovali si 215 potvrdených 29 nepotvrdených zostrelov. vlastné straty boli 8 lietadiel.

1942

Pre dosiahnutie lepšej koordinácie nemeckých a slovenských jednotiek bola od 18. marca 1942 vytvorená funkcia nemeckého generála pri MNO, ktorý podliehal priamo vrchnému veliteľstvu Wehrmachtu (OKW). Funkciu zastával vedúci Nemeckej misie pre pozemné vojsko na Slovensku.

Až v tomto roku začali narastať protivojnové a protinemecké nálady medzi obyvateľstvom. Do činnosti odbojových skupín sa zapojili aj mnohí aktívni dôstojníci slovenskej armády, najčastejšie na strane občiansko-demokratických skupín. Najlepšie organizovaný bol komunistický odboj pod vedením ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Tá v roku 1942 rozhodla viesť partizánsky spôsob odboja. Prvé skupiny: na východnom slovensku a Skupina Janka Kráľa v Malých Karpatoch však boli rýchlo zlikvidované.

1943

Oblasť pôsobenia Technickej brigády a trasa jej pohybu počas pôsobenia v Taliansku od jesene 1943 do konca vojny.

Od 1. júna 1943 vstúpil do platnosti nový Branný zákon. Znížil vek pre odvody z 20 na 19 rokov, vylúčil Židov z Pracovného zboru a zaviedol trojstupňovú brannú výchovu civilného obyvateľstva. V novembri 1943 bola vytvorená nová zložka Stráž obrany štátu tvorená piatimi hraničiarskymi rotami a 63 asistenčnými jednotkami.

Generál Čatloš, ako jediný z najvyšších Slovenských predstaviteľov hľadal spôsob ako previesť Slovenskú republiku na stranu protihitlerovskej koalície. V lete 1943 žiadal, aby boli obe pešie divízie stiahnuté na Slovensko. Jeho snaha vyústila do uznesenia vlády z 25. augusta 1943 o tom, že nemecké velenie nemôže disponovať so slovenskými jednotkami bez súhlasu MNO.

Po vylodení Spojencov v Taliansku vzrástlo na jeseň roku 1943 ohrozenie Slovenska a najmä Bratislavy leteckými náletmi. Ochranu hlavného mesta zabezpečoval od 20. augusta 1943 III. oddiel delostrelectva protilietadlového pluku a pohotovostný roj stíhacej letky 13 z Vajnor.

Jednotky v zahraničí

Od jesene 1943 pôsobila 2. technická brigáda v priestore Imola – Ravenna – Cervia – Faenza. Jednotka sa podieľala na budovaní opevnení pri Jadranskom mori.

1944

Od 1. januára 1944 došlo k ďalšej reorganizácii, spojenej aj s výmenou najvyšších veliteľov. Veliteľom pozemného vojska sa stal gen. II. triedy Jozef Turanec a veliteľom vzdušných zbraní plk. gšt. Alojz Ballay. Nová organizácia jednotiek vstúpila do platnosti 1. februára 1944.

Od 31. januára bola z Piešťan do Vajnor presunutá celá stíhacia letka 13 kde pôsobila do mája 1944, kedy sa vrátila späť na Piešťanské letisko. Veliteľom letky bol npor. Vladimír Kriško. Ten dostal od generála Čatloša tajný rozkaz, aby sa stíhači vyhýbali stretom so spojeneckými lietadlami a šetrili tak techniku na pripravované vystúpenie proti Nemecku. Od 1. mája 1944 bol zriadený Obvod obrany proti lietadlám Bratislava pod velením pplk. Rajmunda Šmardu. 16. júna 1944 uskutočnila 15. letecká armáda USA nálet na rafinériu Apollo. Proti náletu nezasiahli stíhačky stíhacej letky 13, pretože boli v tom čase vyslané oproti inému bombardovaciemu zväzu. Keď sa nakoniec dostali do vzdušného priestoru Bratislavy, bombardéry už boli preč. 26. júna 1944 bol ohlásený ďalší nálet, proti ktorému vzlietlo 8 lietadiel Bf 109G. Podarilo sa im síce zostreliť jeden a poškodiť ďalší bombardér, ale prišli o 6 strojov: 3 zničené a 3 ťažko poškodené a 4 pilotov: 3 zabití a jeden ťažko zranený.

Generál Čatloš pokračoval vo svojom úsilí a 7. januára 1944 preložil návrh opevniť severovýchodné hranice Slovenska a obsadiť ich novo vybudovanou Poľnou armádou. Jeho skrytým zámerom bolo, aby územie východného Slovenska obsadila slovenská armáda, ktorá v príhodnej chvíli umožní vstup sovietskych vojsk na územie Slovenska. Tento návrh bol 12. februára 1944 odsúhlasený aj OKW. Pre nový útvar sa vžil názov Východoslovenská armáda. Medzitým bolo už 26. januára 1944 vytvorené veliteľstvo opevňovacích prác v Prešove. V marci 1944 začala mobilizácia odvedencov, koní a motorových vozidiel. Veliteľstvo opevňovacích prác bolo 18. mája 1944 reorganizované na Armádne veliteľstvo pod velením gen. II. tr. Augustína Malára.

Organizácia Armádneho veliteľstva (1944)
útvar	veliteľ
1. pešia divízia	plk pech. Mikuláš Markus
2. pešia divízia	plk. Viliam Kanák / plk. gšt. Štefan Tatarko
ďalšie armádne jednotky

V júni 1944 bol vybudovaný Technický zbor pod velením plk. gšt. Viliama Talského, ktorý sa pripojil k jednotkám Armádneho veliteľstva. V druhej polovici augusta mala Východoslovenská armáda približne 35 000 mužov.

Od 3. augusta 1944 bola Východoslovenská armáda podriadená veliteľstvu nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina so sídlom v Krakove a od 10. augusta začlenená do armádnej skupiny Raus (od 18. augusta Heinrici).

Slovenské národné povstanie

Situačná mapa počas prvých dní Slovenského národného povstania

Od januára 1944 hľadala ilegálna Slovenská národná rada vhodného kandidáta na veliteľa protinemeckého povstania. Kandidátmi boli najskôr náčelník štábu hlavného vojenského veliteľstva plk. gšt. Viliam Talský a neskôr generál Štefan Jurech. V Banskej Bystrici sa medzitým zorganizovala odbojová skupina, ktorá disponovala spojením s exilovou vládou v Londýne. Členom tejto skupiny bol aj náčelník štábu veliteľstva pozemného vojska pplk. gšt. Ján Golian. V apríli 1944 exilová vláda určila za dočasného veliteľa povstania Jána Goliana a SNR toto rozhodnutie rešpektovala. Pod Golianovým velením vzniklo vojenské ústredie SNR, ktoré začalo pripravovať ozbrojené povstanie. Niektorí dôstojníci však odmietali rešpektovať mladšieho a hodnostne nižšieho veliteľa. Plán bol podobný zámerom generála Čatloša, keď Východoslovenská armáda mala umožniť prístup sovietskym vojskám cez Karpatské priesmyky a preniknúť k Morave a Dunaju. V prípade pokusu o nemeckú okupáciu Slovenska malo dôjsť k vojenskému odporu. Na konci júla sa podarilo aj generálovi Čatlošovi kontaktovať vedenie KSS, ako sprostredkovateľa rokovania so sovietskou stranou. Začiatkom augusta 1944 odleteli do ZSSR dve lietadlá. V jednom npor. Ján Korecký s plánmi vojenského ústredia, v druhom mjr. Mikuláš Lisický, pplk. Mikuláš Ferjenčík a Karol Šmidke s plánmi generála Čatloša. Generálny štáb Červenej armády posúdil oba plány a vyhodnotil ich ako nereálne.

Od leta 1944 začali byť aktívne na území Slovenska aj partizánske skupiny, ktoré nerešpektovali odbojové velenie. Vzhľadom na to a blízkosť frontu začala byť pravdepodobná skorá okupácia Slovenska nemeckým vojskom. V noci z 24. na 25. augusta prijal J. Golian rozhodnutie o obrane v prípade, že nemecké jednotky prekročia vytýčené hranice. O 2:00 ráno bol vyhlásený bojový poplach všetkým podriadeným útvarom a vojakom bolo vydané ostré strelivo. Táto akcia sa stretla s nevôľou Nemcov a vynútili si výmenu hlavného vojenského veliteľa. Stal sa ním gen. Turanec. 27. augusta 1944 obsadili partizáni Ružomberok, to bol ďalší signál na začiatok okupácie a tiež dôvod k neskoršiemu rozkazu na odzbrojenie Východoslovenskej armády. Generál Turanec začal po svojom menovaní pripravovať presun veliteľstva pozemného vojska z Banskej Bystrice do Trenčína. Tento krok by zmaril prípravy povstania, preto bol 29. augusta na Golianov príkaz zaistený. V ten istý deň začali na územie Slovenska vstupovať okupačné jednotky a generál Čatloš večer vystúpil v rozhlase s výzvou na pomoc okupantom. Čerstvo povýšený plk. gšt. Golian vydal vzápätí rozkaz na začiatok povstania.

Vyhlásenie povstania nebolo úspešné na východe ani západe krajiny. Veliteľ Východoslovenskej armády generál Malár odletel 30. augusta pre inštrukcie do Bratislavy. Plk. gšt. Talský sa po porade rozhodol odložiť ozbrojenú akciu až na noc z 1. na 2. septembra a 31. augusta odletel do Sovietskeho zväzu. To dalo Nemcom čas do večera 31. augusta celú Východoslovenskú armádu odzbrojiť a fakticky zlikvidovať. 18 000 mužov bolo internovaných, 15.000 opustilo posádky a iba 2.000 sa presunulo na povstalecké územie. Na západe sa do povstania zapojili iba posádky v Trnave (povstalecký veliteľ npor. Ján Fraňo) a v Piešťanoch (stot. Ivan Haluzický). Povstanie teda zostalo obmedzené na stredné Slovensko, horné Ponitrie a časť Spiša.

Vojenské ústredie sa 30. augusta 1944 transformovalo na Veliteľstvo Československej armády. Povstalecká armáda sa najskôr členila na dve obranné oblasti po troch resp. piatich obranných úsekoch. Od 10. septembra 1944 boli tieto reorganizované na šesť taktických skupín. Od 15. septembra sa začali používať aj československé vojenské hodnosti. Dočasného veliteľa povstania nahradil od 7. októbra 1944 div. gen. Rudolf Viest, ktorý prišiel zo ZSSR. Personálny stav povstaleckej armády narástol po dvoch mobilizáciách z 18 000 na 47 000 a 60 000 príslušníkov.

18. októbra 1944 začala hlavná ofenzíva okupačných vojsk. Po páde Brezna 25. októbra nariadil generál Viest evakuáciu veliteľstva na Donovaly a 28. októbra vydal rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja, čo bol faktický koniec povstania.

Domobrana

Štefan Haššík, druhý minister národnej obrany a veliteľ Domobrany.

5. septembra 1944 bola vymenovaná nová vláda na čele s JUDr. Štefanom Tisom a novým ministrom obrany Štefanom Haššíkom. Nemci povolili obnovu armády len vo forme pracovných a poriadkových útvarov. Veliteľstvo pozemného vojska nebolo obnovené a veliteľstvo vzdušných zbraní bolo zrušené k 15. septembru 1944, podobne ako veliteľstvo brannej výchovy a Stráž obrany štátu. V tom čase slovenská armáda nemala žiadnych generálov v aktívnej službe: Čatloš a Turanec boli v Sovietskom zväze, Malár a Jurech v Nemecku, Pulanich a Čunderlík na penzii a Golian s Viestom na strane povstalcov. K 29. novembru bol početný stav armády, pre ktorú sa zaužíval názov Domobrana 12.687 osôb. V decembri 1944 bolo prepustených do 8 000 internovaných príslušníkov Východoslovenskej armády, ktorí museli nastúpiť k útvarom slovenskej armády. Za súčasť Domobrany boli považované aj technické divízie pôsobiace v Maďarsku a Taliansku.

Organizačná štruktúra Domobrany na konci roku 1944 bola nasledovná:

• Peší pluk 1 (veliteľ pplk. Ján Šmigovský) s veliteľstvom v Bratislave
• Peší pluk 2 (veliteľ pplk. Anton Admica) s veliteľstvom v Trenčíne
• Delostrelecký oddiel (veliteľ pplk. Vsevolod Milodanovič) s veliteľstvom v Trnave
• prápory a parky: pioniersky, spojovací, automobilový
• delostrelecký protilietadlový pluk s veliteľstvom v Bratislave
• letecký pluk, bez lietadiel s veliteľstvom v Piešťanoch
• ostatné útvary
• Technický zbor (veliteľ plk. gšt. Štefan Tatarko)
  • 1. technická divízia
  • 2. technická divízia
• pionierske stavebné skupiny I až VIII.

Jednotky v zahraničí

1. technická divízia

1. technická divízia mala od jari 1944 za úlohu budovať opevnenia na území Rumunska a Maďarska. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola odzbrojená. V októbri 1944 bola presunutá k Balatonu.

2. technická divízia

Začiatkom roku 1944 bola 2 technická brigáda nasadená na budovanie Gustavovej línie v priestore Campodimele – Pico – Fondi – Itri v bezprostrednej blízkosti frontu. Od marca 1944 bola divízia presunutá na výstavbu Caesarovej línie v pohorí Abruzzy. Po páde Ríma sa presunula na sever, k hraniciam San Marína. Po presune bola brigáda nasadenú na ďalšie opevnenie Gótsku líniu v priestore Vergheretto – Pennabilli. Od júla 1944 bola transformovaná na 2. technickú divíziu a presunutá hlbšie do tyla do priestoru Ferrara. Od septembra členovia divízie pracovali aj v okolí Rovigna na oprave komunikácií a mostov. Neskôr bola divízia presunutá do priestoru Ostiglia – Borgoforte a ďalej k Pavii.

1945 – zánik

Posledná mobilizácia vyhlásená 5. marca 1945 doplnila početný stav armády na 53 433 mužov. V rámci rýchleho postupu Červenej armády počas Bratislavsko-brnianskej operácie boli od konca marca jednotlivé útvary evakuované na západ, niektoré až na Moravu a do Rakúska. Počas evakuácie boli odzbrojené Nemcami alebo zajaté postupujúcou Červenou armádou. Mnohí vojaci aj velitelia v tejto poslednej fáze dezertovali. Niektoré zložky slovenskej armády ako posádkové veliteľstvá, ústavy a sklady neboli evakuované. Ukončovali svoju činnosť krátko pred príchodom frontu a ich príslušníci zostali na Slovensku.

Slovenská vláda sa 8. mája 1945 vzdala v rakúskom Kremsmünsteri veliteľovi amerického XX. armádneho zboru genpor. Waltonovi Harrisovi Walkerovi.

Jednotky v zahraničí

Koncom marca 1945 boli príslušníci 1. technickej divízie zajatí sovietskymi jednotkami v Rakúsku pri Wiener Neustadte.

24. apríla 1945 dostala 2 technická divízia rozkaz na presun až ku Švajčiarskym hraniciam. K jeho naplneniu už nedošlo, pretože v severnom Taliansku vypuklo všeobecné povstanie. Divízia prešla na stranu partizánov pod vedením plk. Kmickiewicza. Od 28. apríla 1945 niesla jednotka názov 1. československá divízia v Itálii. Jednotka bola repatriovaná na Slovensko až v júli 1945.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Branná moc Slovenskej republiky (1939 – 1945)