Bratislava - mestská časť Rusovce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°03′19″S 17°08′43″V / 48.0554°S 17.1452°V / 48.0554; 17.1452
Bratislava - mestská časť Rusovce
mestská časť Bratislavy
Rusovce 13 01.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský kraj
Okres Bratislava V
Región Bratislava a okolie
Nadmorská výška 133 m n. m.
Súradnice 48°03′19″S 17°08′43″V / 48.0554°S 17.1452°V / 48.0554; 17.1452
Rozloha 25,56 km² (2 556 ha) [1]
Obyvateľstvo 3 479 (31. 12. 2014) [2]
Hustota 136,11 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1266
Starosta Dušan Antoš[3] (NEKA)
PSČ 851 10
ŠÚJ 529494
Tel. predvoľba +421-2
Adresa miestneho
úradu
Vývojová ulica č.8
Telefón 02/68207011
Fax 02/68207013
Poloha mestskej časti na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mestskej časti na Slovensku
Bratislava Rusovce.svg
Wikimedia Commons: Rusovce
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: www.rusovce.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Bratislava - mestská časť Rusovce (iné názvy: Bratislava - Rusovce, Mestská časť Rusovce, Rusovce; maď. Oroszvár, nem. Karlburg, chorv. Rosvar) sú mestská časť Bratislavy na pravom brehu Dunaja, južne od mestskej časti Petržalka v okrese Bratislava V.

Rusovce sú najväčšou bratislavskou mestskou časťou na juh od Petržalky a svojím charakterom pripomínajú menšie mesto.

Poloha a prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Rusovce sú spolu so susediacou mestskou časťou Čunovom najjužnejšie položenou mestskou aglomeráciou Bratislavy. Katastrálne územie Rusoviec sa rozkladá v rovine, zo severovýchodu ohraničené tokom rieky Dunaj (resp. hrušovskou zdržou). Kataster na tomto území zasahuje do jedinečnej prírodnej rezervácie - Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy; nájdeme tu zaujímavé výtvory - Rusovské rameno a Rusovské jazero. Vďaka tomu sú Rusovce pomerne obľúbenou a vyhľadávanou rekreačnou lokalitou.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rusovce majú veľmi zaujímavú a pestrú históriu. Okrem historických udalostí regionálneho dosahu stopy tu zanechali aj epizódy svetodejinného významu.

Počiatky osídlenia terajšieho územia Rusoviec siahajú do staršej bronzovej doby (2200 - 600 pred Kr.). Na mieste tunajšieho cintorína boli objavené dve desiatky hrobov tzv. wieselburskej kultúry. Okrem ľudských pozostatkov sa našla aj keramika a drobné bronzové predmety.

Pohľad na odkryté zvyšky rímskej vojenskej stanice Gerulata

Pre územie dnešnej mestskej časti mimoriadne dôležité obdobie nastalo za vlády rímskeho cisára Trajána (98 - 117), kedy sa Rusovce dostali pod bezprostredný vplyv Rímskej ríše. Cisár v roku 103 rozdelil dovtedajšiu provinciu Panóniu na dve časti - Hornú (Pannonia Superior) a Dolnú (Pannonia Inferior), pričom hranica medzi nimi viedla severojužným smerom. Rusovce pripadli do Hornej Panónie, ktorú jej miestodržiteľ spravoval zo západne ležiaceho Carnunta. Pre bezpečnosť rímskeho impéria mala dôležitý význam severná, dunajská hranica ríše. Neustále nájazdy výbojných germánskych kmeňov (predovšetkým Markomanov a Kvádov) mali za následok vybudovanie sústavy pohraničných vojenských táborov, nazvanej Limes Romanus. Jeden z nich vznikol aj na území dnešných Rusoviec. Podľa fragmentu pieskovcového oltára s votívnym nápisom z konca 2. storočia vieme, že dostal pomenovanie Gerulata (dokladom o existencii a pomenovaní rímskeho kastelu v dnešných Rusovciach je aj tzv. Peutingerova cestovná mapa z 13. storočia, zostavená na základe starovekých podkladov, obsahujúca cestnú sieť z Hispánie do Indie). Rímsky kastel Gerulata pretrval až do začiatku 5. storočia, kedy vrcholil tlak germánskych kmeňov na rímske hraničné opevnenia.

Začiatkom 6. storočia územie dnešného južného Slovenska a severozápadného Maďarska zabrali kmene Longobardov, ktorí na strategicky dôležitých miestach zakladali sieť sídlisk, medzi inými aj na území dnešných Rusoviec. O prítomnosti Longobardov v tejto lokalite svedčí nález veľkého množstva hrobov v polohe Pieskový hon. Od 9. storočia sa na zvyškoch rímskej Gerulaty usádzali slovanské kmene.

Pôvod názvu[upraviť | upraviť zdroj]

V 10. - 12. storočí na územie Uhorska prenikli príslušníci kmeňového zväzu Pečenehov. Ich pôvodnou domovinou bolo územie medzi riekou Volga a ústím Dunaja. V roku 1036 utrpeli porážku od kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Časť pečenežských kmeňov sa dostala aj na územie Rusoviec, kde pôsobili ako strážcovia obchodnej cesty. Zrejme tu treba hľadať pôvod dnešného maďarského pomenovania Rusoviec - Oroszvár, t.j. Ruský hrad.

Potvrdením tejto teórie malo byť dielo historika, univerzitného profesora Františka Karola Palmu (1735 - 1787) Brevis Notitia Rerum Hungaricarum z roku 1770, v ktorom o pôvode názvu Rusoviec píše:

Roku 884 prišli prvé maďarské kmene na Kyjevskú Rus. Usadili sa neďaleko Kyjeva. Tu na radu Rusov rozhodli sa obsadiť kraje, v ktorých vládol kedysi Atila. Pripojili sa k nim viacerí ruskí šľachtici. Keď zomrel vojvoda Almoš, Arpád sa chcel odvďačiť Rusom, vďaka ktorým sa im výprava šťastne podarila. Vzal si za ženu dcéru istého ruského vojvodcu. Odvtedy pestovali Maďari s Rusmi hlboké a trvalé vzťahy, ktoré upevňovali vzájomnými manželskými zväzkami. Zoltán priviedol osadníkov na mošonské územie (ad mosonienseus agrum), aby chránili hranice kráľovstva pred vpádom Nemcov. Týchto osadníkov nazývali Maďari Oroszok. Osade dali názov OROSZVÁR.

Podľa inej verzie názov je odvodený z osobného mena istého grófa Uroza, veliteľa jazdy uhorského kráľa Gejzu II., ktorý toto územie získal darom od panovníka na jeseň roku 1145.

Prvý známy názov obce ako terra Uruzwar sa nachádza v listine kráľa Ondreja II. z 19. augusta 1208, ktorou potvrdil založenie benediktínskeho opátstva v maďarskej obci Lébény a v tejto súvislosti sa tu spomínajú územia ležiace v susedstve kláštorných majetkov.

Menej prozaické je vysvetlenie nemeckého pomenovania Rusoviec - Karlburg (iné varianty Kerseburch, Kerelburg, Kerchenburg), t.j. Karolov hrad, ktoré sa začalo v listinách objavovať v polovici 14. storočia. To historici dávajú do súvislosti s panovaním cisára Karola Veľkého. Podľa tradície cisárske vojská pri presune na nové pozície v dnešnom Taliansku, po porážke Avarov v roku 796, prechádzali aj týmto územím.

Vzostupy a pády obce[upraviť | upraviť zdroj]

Fontána v centre Rusoviec. Centrum získalo nový vzhľad po revitalizácii v r. 2011

13. storočie prinieslo pre Rusovce ťažké časy. V roku 1241 ich zničili počas svojich bojových výpadov Tatári. O tridsať rokov neskôr podľahli plieneniu českého kráľa Přemysla Otakara II.

Z roku 1264 pochádza písomný dokument, v ktorom sa spomína vybudovanie hradu na tomto území; postavili ho na kopci Bergl, ktorý umelo navŕšili na zvyškoch rímskych stavieb vojenského tábora Gerulata.

V 13. a 14. storočí boli Rusovce kráľovským majetkom a tvorili súčasť panstva Mosonmagyaróvár. Kráľ ich dával do zálohu verným šľachticom. Tak napr. v roku 1266 kráľ Belo IV. daroval obec trenčianskemu županovi Herrandovi Hedervárymu, ktorého potomkovia ju vlastnili do roku 1297.

Druhá polovica 14. storočia znamenala pre Rusovce vzostup, keď sa stali obchodným strediskom (už pred rokom 1365 získali trhové právo). V prvej polovici 15. storočia sa Rusovce spomínajú ako oppidum a z roku 1477 pochádza záznam, ktorý uvádza richtára a obecných prísažných. Už v tomto období sa predpokladá používanie jedného z mestských symbolov, pečate. Jeho existenciu sa však nepodarilo dokázať (najstaršie známe pečatidlo pochádza až z obdobia o takmer dvesto rokov neskôr a zobrazuje jednochvostého leva v skoku, držiaceho v pravej prednej končatine šabľu).

Majitelia rusovského panstva[upraviť | upraviť zdroj]

Počnúc začiatkom 15. storočia začína história Rusoviec, kedy môžeme na základe poznatkov o majiteľoch panstva presne určiť rodové väzby. Rokom 1410 začína obdobie panstva šľachtickej rodiny Tompekovcov, ktorí sa ako majitelia opäť spomínajú v sedemdesiatych rokoch, po prechodnej držbe rodu Rozgoňovcov. V roku 1502 dostala donáciu na rusovské panstvo dcéra Magdalény Tompekovej a Ambrózia Jolatha de Paar, Uršuľa. Donácia sa vzťahovala aj ne jej deti a tak panstvo prešlo v roku 1518 na jej prostredného syna Štefana Josu. Na základe donácie kráľa Ferdinanda I. Habsburského prešli v roku 1557 Rusovce na Štefanovho syna Wolfganga, podžupana Mošonskej stolice. Aby uspokojil majetkové nároky svojich štyroch detí, Wolfgang v roku 1568 rozdelil panstvo na štyri diely. Pre budúcnosť Rusoviec mal veľký význam sobáš Wolfgangovej dcéry Heleny s príslušníkom zámožného rodu Zičiovcov, Jurajom.

Trojičný stĺp z r. 1748 v centre Rusoviec

Zičiovci (Zichy) pochádzajú zo Zalianskeho komitátu (v dnešnom juhozápadnom Maďarsku). I keď patrili k starým rodom, cestu k sláve nastúpili až v 17. storočí, keď Pavol (1598 - 1638) ako veszprémsky hlavný kapitán získal od kráľa Ferdinanda II. Habsburského dediny v okolí Komárna. Slávu rodu založil Pavlov syn Štefan (I.) (1616 - 1693), predseda Uhorskej kráľovskej komory a župan Mošonskej stolice. Okrem toho, že v roku 1655 získal barónsky a v roku 1679 grófsky titul, začal používať aj druhý predikát „de Vásonkeö“ (podľa panstva dediny Vásonkö). V roku 1646 kúpil rusovské panstvo a o desať rokov neskôr začal s prestavbou pôvodného hradu na neskororenesančný kaštieľ. Vrchol politickej kariéry dosiahol v roku 1690, keď sa stal kráľovským tavernikom. Po Štefanovej smrti, 15.3.1593, prešlo panstvo na jeho syna z druhého manželstva s Magdalénou Amade (zomr. 1714), Adama (1659 - 1701). Adamovým nástupcom sa stal syn Karol (1690 - 1741), pochádzajúci z druhého Adamovho manželstva s Teréziou Rozáliou rod. Jakusichovou (1674 - 1721).

Panstvo Zičiovcov znamenalo slávne obdobie v histórii obce. K významným predstaviteľom rodu patril gróf Emanuel Zichy-Ferraris (1808 - 1877), počas panstva ktorého dostal kašieľ výzor aký poznáme dnes, a jeho brat Felix (1810 - 1885). Felix bol posledným majiteľom Rusoviec z tohto rodu.

V roku 1872 sa panstvo kúpou dostalo do vlastníctva grófa Huga Henckela von Donnersmarck, príslušníka starobylého rodu pochádzajúceho zo Spiša. Hugo Henckel bol veľmi prezieravý a rozhľadený hospodár a za jeho panstva Rusovce prosperovali.

Poslednými majiteľmi sa v roku 1906 stali manželia Lónayovci - Štefánia, vdova po následníkovi cisárskeho trónu Rudolfovi, a gróf Elemér. Tí ho vlastnili až do roku 1945, kedy pripadol štátu.

Po moháčskej katastrofe[upraviť | upraviť zdroj]

Do dejín Rusoviec významnou mierou zasiahli turecké výboje v 16. a 17. storočí. Prehratá bitka pri Moháči priniesla o.i. veľký pohyb obyvateľstva v tejto oblasti. Zo severných oblastí Balkánskeho polostrova sa do strednej Európy presúvali masy predovšetkým chorvátskeho obyvateľstva. V rokoch 1515 - 1575 v celkom štyroch migračných vlnách na naše územie presídlilo podľa odhadov okolo stotisíc príslušníkov tohto národa. Postupne sa usádzali na opustených územiach a s pribúdajúcim časom dokonca vytlačili dovtedy dominujúce nemecké a maďarské obyvateľstvo. Chorváti priniesli na naše územie svojbytnú kultúru ako aj hospodárske zvyklosti a do súčasnosti patria k významnej národnostnej menšine žijúcej v tejto mestskej časti. Príchod Chorvátov znamenal premenu pôvodného charakteru obce na poľnohospodársku oblasť. Matej Bel v jednom zo svojich spisov z roku 1744 hovorí o prevažujúcom nemeckom a chorvátskom etniku medzi obyvateľmi Rusoviec.

V 18. storočí vyvrcholil rozvoj obce.

Dôležitú úlohu zohrali Rusovce počas napoleonských vojen, kedy tu existoval poľný tábor Francúzov.

Rusovce súčasťou Maďarska[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1871 stratili Rusovce výsadné postavenie samostatnej obce a boli pričlenené do maďarského okresu Rajka. Po skončení prvej svetovej vojny na základe Trianonskej zmluvy pripadli Rusovce spolu s Jarovcami a Čunovom Maďarsku a boli včlenené do okresu Magyaróvár.

V medzivojnovom období sa tri štvrtiny obyvateľstva Rusoviec hlásili k nemeckej národnosti a preto privítali nástup nacizmu v [[Nemecko|Nemecku]. Vojnové udalosti doľahli na obyvateľov obce veľmi ťažko. Okrem toho, že muži boli postupne odvedení do armády, obec, vzhľadom k jej poľnohospodárskemu charakteru, musela front zásobovať potravinami. V posledných mesiacoch vojny obec obsadilo nemecké komando a čoskoro nato sa tu na dlhé mesiace usadila Červená armáda. Zriadila si tu prechodnú stanicu počas presunu z Viedne a Bratislavy späť do vlasti.

V Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Ani po skončení druhej svetovej vojny sa nič nezmenilo na administratívnom postavení Rusoviec. Naďalej ostali súčasťou Maďarska. Zmenu priniesla až Parížska mierová konferencia z 29. júla - 13. októbra 1946, ktorá prijala rozhodnutie v neprospech Maďarska o postúpení obcí Rusovce, Jarovce a Čunovo (vrátane ich katastrálnych území) Československej republike. Toto uznesenie bolo v Paríži podpísané 10. februára nasledujúceho roku a v praxi sa zrealizovalo 15. októbra 1947, kedy boli tieto tri obce pričlenené k Československu. V tom čase žilo v Rusovciach 907 obyvateľov.

Od tohto dátumu sa začali písať nové stránky histórie Rusoviec, pôvodne ako samostatnej obce v okrese Bratislava-vidiek, od 1. januára 1972 ako jednej z mestských častí hlavného mesta Slovenska.

Erb a vlajka Rusoviec[upraviť | upraviť zdroj]

Erb tvorí v spodnej časti zaoblený štít, v ktorom na modrom pozadí stojí na zelenom kopci zlatý, doprava otočený dvojchvostý lev v skoku, držiaci v pravej prednej končatine vytasenú striebornú šabľu.

Vlajku tvoria tri vodorovné nerovnako široké pruhy, pričom dva krajné, horný modrý a dolný zelený, sú širšie ako medzi nimi vložený žltý pruh. Vlaka je zakončená tzv. lastovičím chvostom.

Pamätihodnosti Rusoviec[upraviť | upraviť zdroj]

Na katastrálnom území Rusoviec nachádzame viacero zaujímavých historických pamätihodností, z ktorých dve najvýznamnejšie - pozostatky rímskeho kastelu Gerulata a neogotický kaštieľ s areálom - sa dostali do zoznamu chránených kultúrnych pamiatok. V roku 1990 boli Rusovce vyhlásené za pamiatkovú zónu.

Ďalšie pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • barokový Kostol svätej Márie Magdalény je farským chrámom miestnej farnosti
  • renesančný Kostol svätého Víta, postavený na románskych základoch, stojí v južnej časti zámockého parku
  • evanjelický kostol z prvej tretiny 19. storočia
  • barokový stĺp Najsvätejšej Trojice z roku 1748
  • neogotické mauzóleum Laury Henckelovej von Donnersmarck (pôvodne stálo oproti Kostolu sv. Víta, od roku 1908 tvorí dominantu miestneho cintorína a slúži ako dom smútku)
  • niekoľko pamiatok drobnej architektúry - stĺp s Pietou z roku 1742, morový stĺp z roku 1719 postavený pred Kostolom svätej Márie Magdalény, kópia rímskej stély (pri hlavnej ceste), tri prícestné kríže

Obyvateľstvo a kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania obyvateľov k 31.12.2013 žilo na území mestskej časti 3269 obyvateľov. Pôsobí tu niekoľko občianskych združení s rôznym zameraním; informácie občanom prinášajú miestne Rusovské noviny.

Doprava a ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Výpravná budova železničnej stanice

Rusovce sú dopravne napojené cestnou a železničnou sieťou. Premávajú tu autobusy mestskej hromadnej dopravy č. 90, 91, 191 a 801 (medzištátna linka do maďarskej Rajky) a nočná linka N91.[4] Okrem MHD sú Rusovce obsluhované aj prímestskými autobusmi prevádzkovanými SAD Dunajská Streda.[5] Cez mestskú časť prechádza štátna cesta č. 2 spájajúca Bratislavu s Maďarskou republikou (cez hraničný prechod Rusovce - Rajka). Alternatívne cestné spojenie je diaľnicou D2 (cez diaľničný zjazd pri mestskej časti Jarovce).

Cez Rusovce prechádza železničná trať č. 132 Bratislava - Rusovce - Rajka (MÁV). Nachádza sa tu aj železničná stanica. Osobná doprava na tejto trati je momentálne zastavená.[6]

Rusovce sú ekonomicky málo významné. Nenachádza sa tu žiaden výrobný závod; existujú tu iba prevádzky pohostinského charakteru a drobné obchody. Miestna časť slúži predovšetkým ako obytná prímestská štvrť (individuálna bytová výstavba), príp. ako prímestská rekreačná oblasť.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2014 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2015-04-30. Dostupné online.
  3. ŠÚ SR. Dostupné online.
  4. http://imhd.zoznam.sk/ba/cestovny-poriadok/zastavka/2530/Gerulata-Miestny-urad-Rusovce.html
  5. http://www.sadds.sk/files/201413.pdf
  6. http://www.zsr.sk/slovensky/cestovny-poriadok-2014-2015.html?page_id=3404

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • M. Musilová, Vl. Turčan a kol., Rímske pamiatky na strednom Dunaji, Nadácia pre záchranu kultúrneho dedičstva, Bratislava 2010, ISBN 978-80-968910-1-6
  • J. Hradský, J. Mallinerits, Rusovce Oroszvár - Karlburg, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2007, ISBN 80-89218-52-3
  • NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]