Bruno Taut
| Bruno Taut | |
| nemecký architekt, predstaviteľ expresionizmu | |
 | |
| Narodenie | 4. máj 1880 Kráľovec, Nemecko |
|---|---|
| Úmrtie | 24. december 1938 (58 rokov) Istanbul, Turecko |
| Odkazy | |
| Commons |  Bruno Taut |
Bruno Taut, celým menom Bruno Julius Florian Taut (* 4. máj 1880, Kráľovec, Nemecko – † 24. december 1938, Istanbul, Turecko) bol nemecký architekt, urbanista a predstaviteľ expresionizmu. Bol priekopníkom v používaní kombinácie skla, kovov a betónu. Tautovou najznámejšou stavbou je budova skleneného pavilónu s dúhovou kupolou „Glass Hause“ z roku 1914, ktorú navrhol pre výstavu v Cologne.
Po skončení vysokej školy nastúpil na odbornú školu konštrukčného dizajnu v Kráľovci. Po jej ukončení v roku 1901 z času na čas praxoval v architektonickej kancelárii, až sa v roku 1904 zamestnal u Theodora Fischera. V roku 1908 bol v Berlíne, kde spolu s Fischerom navštevovali prednášky urbanistického plánovania na tunajšej univerzite. V roku 1910 si so svojim bratom, Maxom Tautom, otvorili vlastnú kanceláriu v Berlíne, kde si udržiaval produktívnu prax až do nástupu prvej svetovej vojny. Trvalý dopad na Tautovu tvorbu mal výlet do Anglicka, ktorý mu odporučil architekt Herman Muthetius, kvôli pochopeniu zmien v mestskej zelene. Tautova náklonnosť k socializmu mu pred prvou svetovou vojnou bránila v rozkvete.
Po vojne bol Taut vďaka svojim teóriám a dizajnom označený za vedúcu osobnosť „novej objektívnej architektúry“. V rokoch 1912 až 1915 dokončil projekty dvoch bytových domov v Magdeburgu, ktoré boli priamo ovplyvnené humánnym funkcionalizmom a urbanistickým riešením mestskej zelene. Po prvej svetovej vojne odišiel na krátke obdobie do Moskvy a po návrate publikoval dielo Glass Chain (sklenená reťaz). Od roku 1921 do roku 1923 zastával post hlavného architekta mesta Magdeburg, kde pokračoval vo svojej práci, navrhovaní obytných štvrtí.
V roku 1924 sa stal vedúcim spoločnosti GEHAG (táto spoločnosť stále existuje, ako prejav úcty Brunovi Tautovi si za logo spoločnosti vybrala podkovu), ktorá sa zaoberala výstavbou bytov. Taktiež navrhol niekoľko veľkých vydarených obytných komplexov („Goiss – Siedlungen“) v Berlíne. Predovšetkým obytný komplex „Hufeisensiedlung“ v tvare podkovy z roku 1925, ktorý lemuje rybník a návrk komplexu „Onkel – Toms Hutt“ z roku 1926 v Zehlendorfe. Návrhy obsahovali kontroverzné moderné strechy, prirodzené osvetlenie, prevetrávanie, záhrady a veľkorysé vymoženosti ako plyn, elektrické osvetlenie a kúpelne. Kritici z politických strán sa sťažovali, že tieto komplexy sú príliš skvostné pre „obyčajných ľudí“. Progresívny primátor Berlína Gustav Böss ich hájil tým, že tvrdil: „…Snažili sme sa znížiť štandard vyššej spoločnosti…“.
V rokoch 1932 a 1933 pracoval Taut v Sovietskom zväze a vo februári 1933 sa vrátil domov, kde však bolo nepriaznivé politické prostredie, pretože nacistická strana získala na sile. Opustil Nemecko, najskôr odišiel do Švajčiarska, potom do Takasi v Japonsku, kde vytvoril tri významné knihy o japonskej kultúre a architektúre a taktiež vyrábal nábytok.
V roku 1936 sa presťahoval do Turecka, kde pôsobil až do svojej predčasnej smrti v roku 1938. Pracoval tu na katedre architektúry Univerzity výtvarného umenia. Navrhol množstvo vzdelávacích budov v Ankare a Trabzone pre turecké ministerstvo školstva. Z nich najvýznamnejšie budovy sú fakulta jazykov, dejín a geografie na ankarskej univerzite, Ankara Atatűrk High School“ a Trabzonskej vysokej škole. Tautova posledná práca, mesiac pred jeho smrťou, bol katafalk, použitý pri pohrebe Mustafa Kemal Atatürka, ktorú dokončil 21. novembra 1938 v Ankare.
Taut mal túžbu zjednotiť miestne architektonické črty miesta kde žil, ako v Japonsku alebo v Turecku, kde architektonická prax nadviazala na jeho vlastné tradície s modernou myšlienkou v architektúre a umení. Bol prvým modernistickým architektom, ktorý dal vo svojich projektoch významné miesto farbe. Vo svojej prvej významnej zákazke, ktorou bolo sídlisko „Falkenberg“ v roku 1912 v Berlíne použil pôsobivo sa prekrývajúce farby. Táto stavba sa stala známa ako „Paint box Estate“. V roku 1914 navrhol „Glass Hause“, ktorý mal tiež žiarivé farby. Tautova odlišnosť od jeho modernistických vrstovníkov nebola nikdy jasnejšia ako v roku 1927 na „Weissenhofsiedlung“ bytovej výstavbe v Stuttgarde. Na dome „číslo 19“ boli použité základné farby, na rozdiel od kontrastného čisto bieleho prístupu Mies van der Roha, Le Corbusiera alebo Waltera Gropiusa.
Významné stavby
- Glaspavillon Köln, Kolín nad Rýnom (1914)
- Skizze der Stadtkrone (1919)
- hala Stadt und Land, Magdeburg (1922)
- Hufeisensiedlung, Berlín (1925)
- Worpsweder Käseglocke (1926)
- Onkel Toms Hűtte, Berlín – Zehlendorf (1926)
- Wohnstadt Carl Legien, Berlín – Pilzlaner Berg (1929)
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bruno Taut
Externé odkazy
- www.archmuseum.org – Tautov životopis (po anglicky)