Budova fakulty architektúry a umenia Yale University

Budova Yale University - New Haven

Budova fakulty architektúry a umenia Yale University v New Havene je postavená podľa projektu Paula Marvina Rudolpha (* 1918 – † 1997).

Autor

Paul Rudolph sa narodil v roku 1918 v Elktone, štát Kentucky, ako syn farára. Hoci otec si prial, aby si zvolil rovnaké povolanie, Paul sa rozhodol pre architektúru, ktorú študoval v Alabame a neskôr u Gropia na Harvardovej univerzite.

Svoju kariéru začal menšími stavbami. Jeho práce sú dnes početné. Patria medzi ne niektoré školy, ale aj obytné stavby, na ktorých sa prejavuje sklon skladať budovu z malých hranolov, z jednej strany zasklených, z druhej plných. Podobným splynutím hranolov riešil aj niektoré väčšie stavby, ako napr. internát ženatých študentov Yale University (1960 – 1961). Bol priekopníkom štrukturovaného podhľadového betónu, ktorý bol neskôr široko imitovaný.

Architektúra Paula Rudolpha je vo svojej podstate brutalistická, aj keď on sám príslušnosť k tomuto smeru popiera. Najlepším príkladom brutalistickej architektúry v USA je práve jeho Budova fakulty architektúry a umenia Yalovej univerzity v New Haven.

Budova

Budova fakulty architektúry a umenia Yalovej univerzity vznikla v rokoch 1959 – 1963. Keď bola prvýkrát otvorená, stretla sa s pozitívnym hodnotením kritikov a akademikov a dostala viacero prestížnych cien, vrátane Award of Honor od Amerického inštitútu architektúry. Stavba je brutalitná svojou striktne pravouhlou formou a energickým výrazom prienikov hmôt. Autor balancuje na ostrej hrane vo vzťahu architektúry k mestskej štrutkúre. Jej včlenenie do mestskej zástavby, na ktorej si architekti brutalizmu dávali záležať, je však hodnotené priaznivo. Rudolph neskôr riešil podobné mestské akcenty oveľa menej citlivo. Jeho blok parkovacích budov v New Havene, vzdialený len niekoľko ulíc od budovy fakulty, pôsobí ako neúmerne veľký betónový kontajner.

Materiálovo – konštrukčné riešenie

Za konštrukčne masívnou a zároveň výrazne rozčlenenou uličnou stenou sa skrýva oveľa viac poschodí, ako by človek na prvý pohľad tušil. Oproti nahor smerujúcej hmote veží bez okien je vsunuté široké priečelie šiesteho poschodia. Komplex budov obsahuje viac ako tridsať úrovní v siedmich podlažiach. Budova je postavená z podhľadového vzorovaného železobetónu. Dominantná hmota sa prenáša na užívateľa a pôsobí nezničiteľne. V skutočnosti je však veľmi zraniteľná. Vandalizmus priviedol budovu do dezolátneho stavu.

Hodnotenie

Nedostatok flexibility sa stal veľkým problémom a iluzívna štruktúra priviedla viacerých kritikov na myšlienku, že Rudolf sa viac zaoberal vonkajším vzhľadom svojej budovy ako jej funkčnými prvkami. Betónové stĺpy sa nenachádzajú v strede rozpätia, ale po obvode. Navzájom sú spojené početnými výstuhami. Budova vyžadovala, aby vertikálne prvky podopierali presne určené kvádre a nenarúšali ich vnútornú dispozíciu.

Časom sa názory na budovu stávali negatívnejšími. Veľký požiar 14. júna 1969 spôsobil rozsiahle škody. Počas opráv sa uskutočnilo veľa zmien na pôvodnom dizajne. Objavili sa tvrdenia, že oheň bol výsledkom podpaľačského aktu nespokojného študenta, ale toto obvinenie zostalo nepotvrdené. Ďalšia nepotvrdená teória hovorí, že skupina študentov nenávidela budovu tak veľmi, až sa ju rozhodla zničiť.

V posledných rokoch sa však obľuba budovy zvýšila. Škola umenia sa presťahovala do vlastnej budovy a pôvodný objekt sa podrobuje prístavbe a renovácii s úmyslom obnovy do originálnej podoby.

Literatúra

• Gossel, P., Leuthauserová, G.: Architektura 20. století. Praha: Slovart, spol. s r. o., 2003.
• Hass, F.: Architektura 20. století. ČSR: 1975.
• Sauder, W.: Modern architecture. New York: Times mirror company, 1990
• Trachtenberg, M.: Architecture, from prehistory to post-modernism. The Netherlands: Harry N. Abrams, B.V., 1986