Buenos Aires

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Buenos Aires pozri Buenos Aires (rozlišovacia stránka).
Súradnice: 34°35′J 58°22′Z / 34,583°J 58,367°Z / -34.583; -58.367
Buenos Aires
Hlavné mesto Argentínskej republiky
Buenos Aires City Collage.png
Bandera de la Ciudad de Buenos Aires.svg
Vlajka
Escudo de la Ciudad de Buenos Aires.png
Erb
Štát Argentína Argentína
Provincia Buenos Aires
Nadmorská výška 25 m n. m.
Súradnice 34°35′J 58°22′Z / 34,583°J 58,367°Z / -34.583; -58.367
Rozloha 203 km² (20 300 ha)
Obyvateľstvo 2 890 151[1] (2010)
 - metropolitná oblasť 13 591 863[2]
Hustota 14 000 obyv./km²
Vznik 1536, 1580
Primátor Horacio Rodríguez Larreta (PRO)
PSČ C1000-1499XXX
Tel. predvoľba 0054 11
Poloha v rámci Argentíny
Poloha v rámci Argentíny
Wikimedia Commons: Buenos Aires
Webová stránka: http://www.buenosaires.gov.ar/

Buenos Aires je hlavné a zároveň najväčšie mesto Argentíny. Pôvodný názov mesta je: Cuidad de la Santísima Trinidad y Puerto de Nuestra Seňora de Santa Maria de los Buenos Aires, čo v preklade znamená: Mesto Najsvätejšej Trojice a prístav Našej panej Svätej Márie dobrých vetrov (ochrankyne námorníkov). Z tohto názvu do dnešných čias zostalo už iba Buenos Aires, čo znamená "dobré/priaznivé vetry". Mesto sa nachádza na pravom brehu zálivu La Plata. Provincia Buenos Aires sa skladá z tzv. partidos, čo je pomenovanie pre nižší stupeň územnej jednotky. Partidos sa ďalej členia na tzv. localidades[3]. Metropolitná oblasť Buenos Aires je štvrtá najväčšia metropolitná oblasť v celej Amerike, keďže v nej žije až okolo 13,7 miliónov ľudí, v samotnom meste žije zhruba 2,9 milióna obyvateľov[4].

Mesto sa nachádza v provincii Buenos Aires, no nie je jej hlavným mestom, je autonómnou oblasťou[5]. V roku 1880, po desaťročiach politických a vojenských nepokojov v Argentíne, bolo Buenos Aires federalizované a vyňaté z provincie Buenos Aires. Hranice mesta sa následne zväčšili až k mestám Belgrano a Flores, ktoré sú v súčasnosti už mestskými časťami tvoriacimi širšie centrum[6]. V roku 1994 bola prijatá ústavná zmena, ktorá mestu garantovala autonómiu a zmenila oficiálny názov mesta na Ciudad Autónoma de Buenos Aires, teda Autonómne mesto Buenos Aires[7].

Kvalita života v Buenos Aires je hodnotená ako 81. najlepšia na svete a zároveň ako jedna z najlepších v Latinskej Amerike. Príjem na osobu je tretí najvyšší v tejto časti sveta[8]. Buenos Aires je najnavštevovanejšie mesto v Južnej Amerike a druhé v Latinskej Amerike po Mexico City[9].

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Maľba zobrazujúca holandskú loď, ktorá priplávala do mesta okolo roku 1628.

Misionári, ktorí dorazili do oblasti z mesta Cagliari na ostrove Sardínia, vybudovali svoje sídlo na kopci, z ktorého bol dobrý výhľad na mesto, ktoré sa tu už nachádzalo. Kopec bol známy ako Buen Ayre, keďže na ňom nebolo cítiť nepríjemný zápach, ktorý prevládal v starom meste, keďže toto sa nachádzalo v blízkosti bažiny[10]. Počas obliehania mesta Cagliari, postavili miestni misionári Panne Márií na vrchu kopca Buen Ayre kaplnku. Postupom času sa začali šíriť príbehy, že socha Panny Márie z tejto kaplnky bola vytiahnutá z mora po tom, čo upokojila búrku nad Stredozemným morom. Španielski námorníci uctievali tento príbeh a často spájali svoje námorné cesty s tzv. spravodlivými vetrami, ktoré ich mali ochrániť pred stroskotaním[11].

Pri prvom založení Buenos Aires, španielski námorníci, ktorí práve dorazili do ústia rieky La Plata, uctievali "Svätú Máriu z Buenos Aires" a "Svätú Pannu Máriu dobrých vetrov", ktoré im mali dať dobrý vietor na dosiahnutie pobrežia, kde dnes leží mesto Buenos Aires[12]. Španielsky conquistador Pedro de Mendoza pomenoval mesto "Svätá Mária dobrých vetrov", pričom toto pomenovanie navrhol kaplán jeho expedície, ktorý bol oddaný Panne z Buen Ayre[13]. Mesto bolo čoskoro napadnuté miestnymi pôvodnými obyvateľmi a v roku 1541 zostalo opustené[14].

Druhé a konečné založenie mesta sa datuje k roku 1580. Španielsky conquistador Juan de Garay priplával na miesto a pomenoval mesto Ciudad de la Santísima Trinidad y Puerto de Santa María del Buen Aire, teda "Mesto Najsvätejšej Trojice a prístav Našej panej Svätej Márie dobrých vetrov". Skrátená verzia "Buenos Aires" sa stala častejšie využívanou až počas 17. storočia[15].

História[upraviť | upraviť zdroj]

Koloniálne časy[upraviť | upraviť zdroj]

Buenos Aires krátko po prvom založení (1536).
Juan de Garay v roku 1580 založil druhýkrát mesto.

Moreplavec Juan Díaz de Solís, ktorý sa plavil do oblasti v mene Španielska, bol prvým Európanom, ktorý dosiahol ústie La Plata v roku 1516. Jeho expedícia sa však rýchlo skončila, keďže bol zabitý pri útoku domorodých obyvateľov z kmeňa Charrúa. Mesto bolo prvýkrát založené ako Ciudad de Nuestra Señora Santa María del Buen Ayre, teda Mesto našej Panej svätej Márie dobrých vetrov, 2. februára 1536 španielskou expedíciou Pedra de Mendozu[16]. Toto mesto sa nachádzalo na území súčasnej štvrte San Telmo, ktorá sa nachádza južne od centra mesta. Miestni pôvodní obyvatelia boli spočiatku k Španielom priateľskí, no už čoskoro začali vznikať konflikty a domorodí obyvatelia začali na nové mesto útočiť. Už v júni 1536 Indiáni mesto obkľúčili, neskôr však obliehanie pre nedostatok jedla ukončili. Zlá situácia v meste prinútila kolonistov ho postupne začať opúšťať, až v roku 1541 zostalo celkom opustené. K druhému a konečnému založeniu mesta došlo 11. júna 1580. Vtedy na miesto priplával španielsky (baskický) conquistador Juan de Garay. Tento vyplával z mesta Asunción (hlavné mesto súčasného Paraguaja) dolu po rieke Paraná. Následne založil mesto s menom "Santísima Trinidad" a prístav s menom "Puerto de Santa María de los Buenos Aires". Jeho výpravu tvorilo iba 66 mužov. Garay sa poučil z chýb predchodcov a začal s domorodcami vychádzať lepšie. Vďaka tomu sa Španielom začalo v oblasti konečne dariť[17].

Od počiatku svojej existencie záviselo mesto predovšetkým na obchode. Počas väčšiny 17. a 18. storočia boli španielske lode, ktoré do mesta smerovali, ohrozované pirátmi. Z tohto dôvodu bol vybudovaný ochranný systém, kedy boli lode doprevádzané vojenskou ochranou až do Strednej Ameriky. Z tohto dôvodu trvalo veľmi dlho, kým bol tovar dopravený do mesta. Navyše poplatky, ktoré boli pravidelne navyšované počas transportu, hodnotu tovaru zvýšili. Postupne boli tak vysoké, že tovar, ktorý do mesta dorazil, bol prakticky nepredajný. Z tohto dôvodu začal v meste rásť nelegálny obchod a pašovanie[18]. Táto situácia zvýšila odpor miestnych obyvateľov prístavu voči španielskym autoritám. Z tohto dôvodu španielsky kráľ Karol III. zmiernil výšku poplatkov za tovar a následne na konci 18. storočia vyhlásil Buenos Aires za otvorený prístav. Po nezdaroch Španielska vo vojnách s Veľkou Britániou, kedy prišlo Španielsko o niekoľko dôležitých prístavov v Strednej Amerike, bolo potrebné podporiť obchod na obchodných trasách v Atlantickom oceáne. Jedným z jeho dôležitých rozhodnutí bolo rozdelenie regiónov spadajúcich pod Miestokráľovstvo Peru. Došlo k vytvoreniu Miestokráľovstva Río de la Plata, ktorého hlavným mestom sa stalo Buenos Aires. Následne časť územia, ktoré pred tým spadalo pod Miestokráľovstvo Peru, bolo pridelené pod nové Miestokráľovstvo Río de la Plata. Ani tieto opatrenia však nedokázali uspokojiť miestnych obyvateľov. Mnohí z nich boli pod vplyvom udalostí a myšlienok Francúzskej revolúcie a začali šíriť a podporovať myšlienky nezávislosti od Španielska[19].

Vojna za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Argentínska vojna za nezávislosť
Maľba z roku 1820 zobrazujúca Plaza San Martín.

V roku 1806 začali Briti prenikať do oblasti ústia La Plata a útočiť na Buenos Aires[20]. V tom istom roku úspešne prenikli do mesta, no armáda z mesta Montevideo, ktoré leží na severnom brehu La Plata, ich porazila. Počas krátkeho obdobia britskej nadvlády, miestokráľ Rafael de Sobremonte ušiel do mesta Córdoba a vytvoril z neho hlavné mesto. Buenos Aires sa stalo znova hlavným mestom až po oslobodení. Keďže Rafael de Sobremonte nemohol reálne vykonávať povinnosť miestokráľa, prevzal jeho úrad veliteľ armády Santiago de Liniers. Pod jeho vedením sa nakoniec podarilo poraziť Britov a v roku 1807 prekaziť ich ďalší pokus o inváziu[21]. Spoločnosť sa v tej dobe pod vplyvom udalostí militarizovala, čo zmenilo pomer síl v prospech tzv. "criollos", čo sú potomkovia pôvodných španielskych prisťahovalcov (osadníkov), voči novým osadníkom narodeným ešte v Španielsku, nazývaných "peninsulares". Pokus Martína de Álzaga, obchodníka patriaceho k tzv. peninsulares, zosadiť miestokráľa Santiaga de Liniersa, skončil nezdarom po úspešnom zásahu armády tvorenej z tzv. criollos[22]. Avšak v roku 1810 práve tieto dve armády podporili revolučný pokus o zvrhnutie nového miestokráľa Baltasara Hidalgo de Cisnerosa. Pokus bol úspešný a je v súčasnosti známy ako Májová revolúcia, pričom je zároveň štátnym sviatkom v krajine[23]. Táto udalosť začala Argentínsku vojnu za nezávislosť. Jednotlivé armády, ktoré sa nachádzali v Buenos Aires sa rozdelili, aby mohli bojovať s rôznymi skupinami, ktoré stále podporovali španielsku vládu. V roku 1810 bola vytvorená nová republika, ktorá dostala názov Spojené provincie La Platy. Bola vytvorená Chunta, ktorá pozostávala v veľkého počtu členov. Tento spôsob vlády však bol nahradený dvoma triumvirátmi a nakoniec jedným najvyšším diktátorom. Formálna nezávislosť od Španielska bola vyhlásená v roku 1816. Počas celého priebehu vojen o nezávislosť v Latinskej Amerike zostalo Buenos Aires slobodné a nebolo obsadené podporovateľmi kráľovstva[24].

Historicky je Buenos Aires centrom liberalizmu, voľného obchodu a zahraničných myšlienok, kým veľa provincií, hlavne na severozápade, inklinovali viac k myšlienkam nacionalizmu a katolicizmu. Väčšina z vnútorných nepokojov v argentínskej histórií, začalo s centralisticko-federalistickým konfliktom z 19. storočia, ktorý sa viaže práve na udalosti z bojov o nezávislosť a následným rozdielom medzi Buenos Aires a provinciami. V mesiacoch, ktoré nasledovali po Májovej revolúcií, Buenos Aires poslalo množstvo vojakov do provincií s úmyslom získať ich súhlas na vznik republiky. Veľa z týchto vojenských misií skončilo násilnými stretmi a naštartovalo napätie medzi hlavným mestom a provinciami. V 19. storočí bolo Buenos Aires blokované dvakrát cudzími námornými silami. Najprv od roku 1838 do roku 1840 Francúzmi[25] a neskôr od roku 1845 do roku 1848 spoločnými britsko-francúzskymi silami. Obe blokády skončili neúspechom a európske mocnosti ustúpili od svojich požiadaviek[26].

19. a 20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Buenos Aires (1860).
Argentínsky pavilón na Plaza San Martín (1889).
Casa Rosada pri príležitosti stého výročia Májovej revolúcie (1910).

Rôzne udalosti 19. storočia niekoľkokrát zmenili štatút mesta. Najprv bolo hlavným mestom provincie Buenos Aires. Potom medzi rokmi 1852 a 1861 sa stalo hlavným mestom tzv. Štátu Buenos Aires, čo bol štát, ktorý sa na krátko odtrhol od Argentínskej konfederácie. Otázka štatútu mesta sa niekoľkokrát riešila aj na bojovom poli, až kým sa tento problém konečne nevyriešil v roku 1880, kedy bolo mesto federalizované, stalo sa sídlom vlády a starosta mesta bol do úradu menovaný prezidentom. Následne sa palác v Buenos Aires menom Casa Rosada stal sídlom prezidenta republiky[27].

V meste však boli veľké problémy so zdravotným stavom obyvateľstva. Hlavne v chudobných častiach mesta sa rozširovala tuberkulóza. Miestni politici a lekári však obviňovali chudobných obyvateľov mesta, že si za choroby môžu sami, keďže žijú v schátraných domoch. Ľudia začali ignorovať kampane na verejné zdravie, ktoré boli zamerané na liečbu nákazlivých chorôb. Úrady dokonca v snahe zabrániť šíreniu chorôb zakázali ľuďom pľuť na uliciach. Následne boli prijaté prísne pravidlá na starostlivosť o deti a došlo k oddeľovaniu chorých od zdravých členov rodín[28].

Okrem toho, bohatstvo vytvorené daňami v Buenos Aires, úrodnými pôdami v krajine, rozvojom železnice v druhej polovici 19. storočia, zvýšil ekonomickú silu Buenos Aires. Od 80. rokov 19. storočia do 30. rokov 20. storočia sa Buenos Aires stalo hlavnou cieľovou destináciou pre imigrantov z Európy, predovšetkým z Talianska a Španielska. Mesto sa tak stalo multikultúrnym centrom, ktoré sa mohlo porovnávať aj s európskymi metropolami[29]. Divadlo Teatro Colón sa stalo jedným z najlepších opier sveta[30], mesto sa tiež stalo regionálnym centrom rozhlasu, kinematografie a divadla. V tomto období boli tiež vybudované hlavné mestské ulice a na začiatku 20. storočia sa začalo so stavbou najvyššej budovy v Južnej Amerike tej doby a prvého systému metra[31]. Druhý stavebný boom v rokoch 1945 až 1980 pretvoril centrum, ako aj väčšiu časť mesta.

Stavba Obelisku Buenos Aires (1936).

Buenos Aires sa stalo veľmi atraktívnym aj pre ľudí z ostatných častí Argentíny a okolitých štátov. V blízkosti priemyselných častí mesta sa začali v 30. rokoch 20. storočia rýchlo stavať chudobné štvrte, tzv. "villas miseria"[32]. Tým začali veľké sociálne problémy a spoločenská nerovnosť medzi rastúcou populáciou mesta. Z tohto dôvodu medzi miestnymi robotníkmi vznikol základ pre neskoršie myšlienky Peronizmu, ktoré sa naplno prejavili v Buenos Aires pri demonštrácií na námestí Plaza de Mayo dňa 17. októbra 1945, počas tzv. "Día de la Lealtad", teda dňa lojality. Robotníci z miestnych tovární sa stali hlavnými podporovateľmi Peronizmu[33]. Dňa 16. júna 1955 však došlo k bombovému útoku na námestí Plaza de Mayo, pri ktorom zahynulo 364 civilistov[34]. Na mesto začali útočiť aj lietadlá, čo bolo vôbec prvýkrát, kedy došlo k leteckému útoku na Buenos Aires. Tým začal vojenský puč, ktorý mal za cieľ zosadiť prezidenta Juana Peróna. Prevrat bol o tri mesiace úspešný a prezident Perón bol zosadený. Prevrat dostal názov "Revolución Libertadora"[35]. V 70. rokoch 20. storočia bolo mesto sužované bojmi medzi ľavicovými revolučnými hnutiami a pravicovými polovojenskými skupinami, ktoré boli podporované prezidentkou Isabel Martínez de Perón, vdovou po prezidentovi Perónovi[36].

Generál Jorge Rafael Videla viedol v marci 1976 vojenský puč, ktorý zvrhol prezidentku Isabel Perón[37]. Tým začalo čierne obdobie argentínskej histórie nazvané "Špinavá vojna", počas ktorého bolo unesených a zavraždených armádou až 30 000 ľudí. Už krátko po začiatku týchto udalosti začali v meste tiché protestné pochody matiek unesených ľudí, ktoré sa spojili do združenia "Asociación Madres de Plaza de Mayo", teda Asociácia matiek z Plaza de Mayo. Tieto pochody sa stali symbolom udalosti vo vtedajšej Argentíne[38]. Vojenský režim menoval v roku 1976 za starostu mesta Osvalda Cacciatoreho, ktorý navrhol plán na vybudovanie diaľnic, ktoré by vyriešili veľké dopravné problémy v meste. Tento projekt však nevyberavo postihol mnohé obytné oblasti, kde došlo k veľkému búraniu mnohých budov. Napriek tomu boli vybudované iba tri z ôsmych plánovaných diaľnic, no aj tak došlo k zničeniu niekdajších veľmi dobrých štvrtí pre život[39].

V rokoch 1982 a 1987 navštívil mesto pápež Ján Pavol II., na jeho bohoslužbách sa zišlo najväčšie množstvo ľudí v histórií mesta[40]. Návrat k demokracií v roku 1983 bol spojený aj s obnovením kultúry a v priebehu 90. rokov aj oživením ekonomiky mesta, hlavne v stavebníctve a finančnom sektore. 17. marca 1992 vybuchla pri budove veľvyslanectva Štátu Izrael bomba. Pri tomto teroristickom útoku zahynulo 29 ľudí, 242 utrpelo zranenia[41]. Dňa 18. júla 1994 sa udial ďalší teroristický útok na budovu židovskej organizácie AMIA, pri ktorom zahynulo 85 ľudí a množstvo ďalších utrpelo zranenia. Tieto udalosti znamenali začiatok islamského terorizmu v Južnej Amerike[42]. V roku 1994 bola prijatá zmena ústavy, ktorá dala Buenos Aires autonómiu a priniesla ďalšie zmeny, napr. zmenu menovania starostu prezidentom. V roku 1996 si tak občania mesta zvolili prvýkrát svojho starostu vo voľbách[43].

21. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Po ústavných zmenách z roku 1994 a prvých voľbách starostu mesta sa starosta stal formálne hlavnou vlády mesta. Víťazom volieb sa stal Fernando de la Rúa, neskorší prezident Argentíny[44]. Jeho nástupca Aníbal Ibarra bol odvolaný po požiari v nočnom klube República Cromañón, pri ktorom zahynulo 194 ľudí[45]. V roku 2015 sa uskutočnili prvé elektronické voľby starostu Buenos Aires[46].

Polohopis a prírodné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Buenos Aires leží na južnej strane Río de la Plata, ktoré zároveň tvorí prírodnú severnú hranicu mesta. Rieka Riachuelo tvorí južnú hranicu mesta. Buenos Aires leží v tzv. regióne Pampa. Slovo pampas označuje typické juhoamerické nížiny, ktoré sa rozkladajú v blízkosti mesta a ústia La Plata. Niektoré prímorské časti Buenos Aires boli vytvorené posunutím mora a následnou kultiváciou oblasti. Regiónom v minulosti pretekalo množstvo riek a lagún. Niektoré boli zachované, iné boli presunuté potrubím do podzemia, iné zanikli[47]. Najvýznamnejšie toky sú Maldonado, Vega, Medrano, Cildañez a White. V roku 1908 došlo k presunutiu väčšiny tokov do kanálov, nakoľko časté povodne ničili infraštruktúru mesta. V roku 1919 zvyšné toky po stavebných zásahoch zanikli[48].

Celkový pohľad na metropolitnú oblasť Buenos Aires (2014).

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Buenos Aires sa nachádza vo vlhkom subtropickom podnebí, v ktorom sa striedajú štyri ročné obdobia[49]. Ako výsledok morských vplyvov susediaceho Atlantického oceánu je klíma mierna a extrémne teploty sú zriedkavé. Vzhľadom na studené búrky, býva počasie premenlivé. Letá bývajú horúce a vlhké. Najteplejší mesiac je január, kedy býva priemerná denná teplota 24,9 °C[50]. Najvyššia teplota 43,3 °C bola nameraná 29. januára 1957. Zimy sú studené, s miernymi teplotami počas dňa a studenými nocami. Najchladnejším mesiacom je júl, kedy je priemerná teplota 11,0 °C[51].

Graf počasia pre Buenos Aires
J F M A M J J A S O N D
 
 
79
 
29
17
 
 
71
 
28
17
 
 
109
 
26
16
 
 
89
 
22
12
 
 
76
 
18
8
 
 
61
 
14
5
 
 
56
 
14
6
 
 
61
 
16
6
 
 
79
 
18
8
 
 
86
 
21
10
 
 
84
 
24
13
 
 
99
 
28
16
teploty v °C
zrážky v mm
zdroj: BBC Weather

Vláda a politika[upraviť | upraviť zdroj]

Na čele exekutívy je starosta, ktorý je zároveň hlavnou regionálnej vlády. Je volený na štvorročné funkčné obdobie spolu so svojim zástupcom, ktorý predsedá mestskému zastupiteľstvu so 60. poslancami. Každý poslanec je taktiež volený na štyri roky. Polovica zastupiteľstva je volená po dvoch rokoch, teda každé dva roky sa zvolí nových 30 poslancov. Súdna moc je tvorená Najvyšším súdom pre spravodlivosť (Tribunal Superior de Justicia), Mestskou radou (Consejo de la Magistratura), verejným ministrom a inými mestskými súdmi. Argentínska ústava po zmenách z roku 1996 garantuje volebné právo ako slobodné, tajné, univerzálne, povinné a nekumulatívne. Cudzinci s trvalým pobytom na území mesta majú rovnaké práva a povinnosti ako občania Argentíny s pobytom v meste[52].

Mesto má menšiu autonómiu ako provincie Argentíny. V roku 1996, krátko pred prvými mestskými voľbami, argentínsky parlament rozhodol, že vládu nad 25 000 príslušníkmi federálnej polície a federálnymi inštitúciami na území mesta preberie autonómna mestská vláda. Okrem toho bolo rozhodnuté, že prístav Buenos Aires, spolu s inými miestami, zostane pod správou centrálnej vlády[53]. V roku 2008 bola zriadená Metropolitná polícia Buenos Aires, ktorá vznikla z časti federálnej polície, ktorá sa dostala pod správu mesta. Väčšina z bývalých federálnych policajtov s súčasnosti slúži v Polícií Buenos Aires[54].

Na začiatku roka 2007 sa mesto rozhodlo prejsť k decentralizácií, boli vytvorené menšie územné jednotky, tzv. comunas. Tieto majú spravovať volené výbory, ktoré sú tvorené siedmymi členmi. V Senáte Argentíny je Buenos Aires reprezentované troma senátormi, do argentínskeho parlamentu volia obyvatelia Buenos Aires 25 poslancov[55].

Územné členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mestské časti Buenos Aires

Mesto je rozdelené na administratívne účely na štvrte, tzv. "barrios". Tieto vychádzajú z pôvodného členenia na katolícke farnosti, teda "parroquias". Vo všeobecnosti sa tieto štvrte nazývajú "Cien barrios porteños", teda "sto štvrtí porteño", čo vyplýva z populárnej piesne zo 40. rokov 20. storočia. Avšak Buenos Aires sa skladá v skutočnosti iba zo 48. barrios. Potom sú tu ešte menšie územné celky v rámci každej štvrte. Niektoré z nich majú pomerne dlhú históriu, iné vznikli iba nedávno pri výstavbe. Príkladom je štvrť Palermo, čo je najväčšia štvrť v Buenos Aires, ktorá bola rozdelená na viacero barrios. Novší systém rozdelil mesto na 15 komún ("comunas")[56].

Ciudad-autonoma-de-buenos-aires barrios.jpg Comunas.svg

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj počtu obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2010 žilo v meste 2 891 082 obyvateľov. Populácia celkovej aglomerácie Buenos Aires bola 13 147 638 obyvateľov[57]. Hustota obyvateľstva je 13,68 obyvateľov na kilometer štvorcový. Na predmestiach je hustota 2,4 obyvateľa na kilometer štvorcový.

17% obyvateľov je vo veku pod 15 rokov, viac ako 22% má viac ako 60 rokov. Priemerný vek obyvateľov Buenos Aires je približne rovnaký, ako vo väčšine európskych miest. Priemerný vek je však vyšší ako vo zvyšnej časti Argentíny (28% je pod 15 rokov, 14% nad 60 rokov)[58].

Dve tretiny obyvateľov mesta žijú v obytných domoch, 30% v rodinných domoch. Merané z hľadiska príjmu, pod hranicou chudoby žije 8,4% obyvateľov mesta (2007), spolu s metropolitnou oblasťou je to až 20,6% obyvateľov. Iné štúdie ukazujú, že až 4 milióny obyvateľov metropolitnej oblasti žije v chudobe. Väčšina obyvateľov mesta (25%) pracuje v sociálnej oblasti, v turizme a finančnom sektore pracuje 20% obyvateľov, v obchodnom sektore 17%. Napriek tomu, že Buenos Aires je hlavným mestom, pracuje vo verejnej sfére iba 6% obyvateľov mesta. Výrobná oblasť zamestnáva 10% obyvateľov[59].

Pôvod obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina obyvateľstva má európsky pôvod, imigranti prichádzali predovšetkým z rôznych talianskych regiónov, ako Kalábria, Ligúria, Piemont, Lombardsko, Sicília a Kampánia a španielskych regiónov, ako Andalúzia, Galícia, Astúria a Baskicko. Neobmedzené prisťahovalecké vlny z Európy do Argentíny začali v strede 19. storočia. Tieto výrazne zväčšili populáciu krajiny, hlavne prisťahovalecká vlna medzi rokmi 1887 a 1915, kedy prišlo možno až 1 a pol milióna imigrantov[60].

Iné významné prisťahovalecké vlny z Európy prichádzali z Nemecka, Škótska, Nórska, Poľska, Francúzska, Portugalska, Švédska, Česka, Chorvátska, Holandska, Ruska, Čiernej Hory, Anglicka, Maďarska a Bulharska. Posledné významnejšie prisťahovalecké vlny (no neporovnateľné s tými z minulosti) prebehli v 80. a 90. rokoch 20. storočia, kedy prišli imigranti z Rumunska a Ukrajiny[61]. V meste žije ešte menšina ľudí označovaných ako "Criollos", čo sú potomkovia pôvodných španielskych kolonistov oblasti. Počet týchto ľudí v rámci populácie mesta rástol predovšetkým vďaka vnútornej imigrácie v rámci Argentíny a prisťahovalectva z iných juhoamerických štátov[62].

V meste žije aj významná židovská komunita. Táto je pomerne početná a tvorí ju 250 000 členov. Je tak najpočetnejšia v celej Latinskej Amerike. Väčšina z miestnych Židov má aškenázsky pôvod, teda pochádza hlavne z východnej Európy, čiastočne tiež zo západnej, strednej a severnej časti Európy. V Buenos Aires žije tiež pomerne veľký počet sefardských Židiov. Títo pochádzajú predovšetkým zo Sýrie a Libanonu[63]. Významné sú tiež libanonské, gruzínske, sýrske a arménske komunity, ktoré majú od začiatku 20. storočia až do súčasnosti významný podiel vo finančníctve a spoločenskom živote[64].

Väčšina východoázijskej imigrácie pochádza z Číny. Číňania tvoria štvrtú najpočetnejšiu prisťahovaleckú komunitu v meste, väčšina z nich žije v meste a metropolitnej oblasti. Ešte v 80. rokoch 20. storočia pochádzala väčšina z nich z Taiwanu. Od začiatku 90. rokov však začali prichádzať Číňania z kontinentálnej Číny, konkrétne z provincie Fu-ťien. Väčšina z čínskych prisťahovalcov z kontinentálnej Číny si založila obchody po celom meste a jeho predmestiach a venuje sa tak obchodu. Týchto obchodov je v súčasnosti tak veľa, že dostali pomenovanie "el chino", teda čínske[65]. Japonskí prisťahovalci pochádzajú hlavne z Prefektúry Okinawa. Títo podnikajú hlavne v oblasti čistiarní a chemického čistenia. Imigrácia z Kórey začala po rozdelení ich krajiny po roku 1945[66].

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2010 sa prihlásilo iba 2,1% populácie mesta k pôvodným obyvateľom, tzv. Amerindonom. Africký pôvod má 15 tisíc obyvateľov Buenos Aires[67].

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťanstvo je najviac praktizované náboženstvo v Buenos Aires, pričom sa k nemu hlási až 79,6% obyvateľstva. Až 70% obyvateľov Buenos Aires sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi. Avšak podľa štúdií iba 20% z nich aj reálne praktizuje náboženstvo[68]. Buenos Aires je sídlom rímskokatolíckeho metropolitu a prímasa Argentíny. Do roku 2013 bol arcibiskupom Buenos Aires aj Jorge Mario Bergoglio, ktorý sa v roku 2013 stal prvým pápežom z amerického svetadielu, následne prijal meno František. V meste sa však nachádzajú aj ostatné kresťanské cirkvi, ktoré však tvoria menšinu. Okrem kresťanských cirkví, sú v meste aj iné náboženské skupiny, ako Židia, Moslimovia či Budhisti. V Buenos Aires je 18% obyvateľov, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, čo je vyšší počet než v ostatných častiach Argentíny[69].

Hospodárstvo a ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Buenos Aires je finančné, priemyselné a komerčné sídlo Argentíny. Metropolitná oblasť Buenos Aires je 32. najväčšia ekonomická oblasť sveta[70].

Prístav Buenos Aires[upraviť | upraviť zdroj]

Puerto de Buenos Aires, alebo prístav Buenos Aires, je jeden z najvyužívanejších prístavov v Južnej Amerike. Neďaleké rieky, ktoré ústia do zálivu La Plata, sú splavné a preto spájajú Buenos Aires a teda aj Argentínu, s Paraguajom, Uruguajom a Brazíliou. Prístav Buenos Aires je tak hlavným prístavom krajiny a má veľký význam pre zahraničný obchod Argentíny[71]. Súčasný prístav sa nachádza v štvrti Retiro a je známy ako Puerto Nuevo, teda Nový prístav. Ďalší prístav sa nachádza na predmestí Dock Sud, ktoré je južne od centra mesta. Preprava cestujúcich v prístave bola najvyužívanejšia v čase prílivu prisťahovalcov v 30. rokoch 20. storočia, kedy sa v prístave nachádzal aj tzv. Hotel de Inmigrantes, čo bol komplex budov vybudovaných medzi rokmi 1906 a 1911, ktoré slúžili pre nových prisťahovalcov. V neskorších desaťročiach sa intenzita prepravy cestujúcich výrazne znížila a začala sa využívať hlavne pre turistické účely. Vďaka lodnej preprave mohli turisti z Argentíny navštevovať Uruguaj a naopak. V roku 2000 bol otvorený nový prístavný terminál, cez ktorý v roku 2010 prešlo až 100 000 tisíc návštevníkov[72].

Budova národnej banky.

Služby[upraviť | upraviť zdroj]

Mestský sektor služieb je veľmi rôznorodý a veľmi dobre rozvinutý, pričom spĺňa aj medzinárodné štandardy. Tvorí tiež významnú časť mestskej ekonomiky. Reklama má dôležitú úlohu v exporte Argentíny. Finančný a realitný sektor je najväčší, prispieva 31% k ekonomike mesta. Bankový systém v Buenos Aires je špeciálne dôležitý pre bankovníctvo Argentíny, keď dosahuje skoro polovicu národných pôžičiek a účtov[73]. V meste sa nachádza 300 licencovaných hotelov a hostelov. Skoro polovica izieb spĺňa podmienky štyroch a viac hviezd[74].

Výroba[upraviť | upraviť zdroj]

Výroba má stále dôležité miesto v ekonomike mesta. Tvorí zhruba 16% ekonomiky a koncentruje sa hlavne v južnej časti Buenos Aires. Tento sektor využíva vysokú miestnu kúpnu silu a veľkú ponuku kvalifikovanej pracovnej sily. Naopak za hranicami mesta hrá podobne dôležitú úlohu poľnohospodárstvo. Stavebníctvo v Buenos Aires bolo historicky vždy presným ukazovateľom stavu ekonomiky Argentíny. Mäso, mliečne výrobky, obilniny, tabak, vlna a výrobky z kože sú spracovávané alebo vyrábané v metropolitnej oblasti Buenos Aires. Ostatné dôležité priemyselné odvetvia sú výroba automobilov, rafinácia ropy, hutníctvo, strojárska výroba, textilná výroba a chemická výroba[75].

Puerto Madero je komerčné centrum mesta.
Puerto Madero je komerčné centrum mesta.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Kultúra v meste veľmi ovplyvnená európskou kultúrou. Buenos Aires je niekedy označované ako "Paríž Južnej Ameriky"[76]. Mesto má najväčšiu sieť divadiel v Latinskej Amerike, ktoré ponúkajú množstvo divadelných hier a inscenácií. Každý víkend v meste funguje až 300 divadiel, ktoré ponúkajú divadelné predstavenia. Tento počet tak radí Buenos Aires na prvé miesto na svete v počte aktívnych divadiel[77]. V meste tiež funguje veľké množstvo festivalov, čo ho radí na druhé miesto na svete hneď po škótskom meste Edinburgh. Kultúrne centrum Néstora Kirchnera, ktoré je pomenované po bývalom prezidentovi krajiny, je najväčšou inštitúciou svojho druhu v Latinskej Amerike a celkovo tretie vo svete[78].

V Buenos Aires sa nachádza divadlo Teatro Colón. Je to hlavná opera v meste. Je zároveň považovaná za tretiu najlepšiu opernú scénu sveta a piate najlepšie koncertné miesto na svete[79]. V meste tiež funguje niekoľko symfonických orchestrov. Mesto má však aj veľa múzeí zaberajúcich sa históriou, výtvarným umením, moderným umením, populárnym umením, cirkevným umením, divadlom, populárnou hudbou či literatúrou. V meste sú tiež stovky knižníc, kníhkupectiev a kultúrnych združení zaoberajúcich sa knihami. Z tohto dôvodu býva niekedy Buenos Aires nazývané aj mesto kníh[80]. V meste je taktiež veľká zoologická záhrada a botanická záhrada, veľa parkov a námestí, taktiež veľa chrámov a miest skoro všetkých svetových náboženstiev.

Argentína má jednu z najbohatších hudobných tradícií a pravdepodobne najaktívnejší súčasný hudobný život v Južnej Amerike. Jedným z výsledkov bohatej hudobnej tradície je skutočnosť, že Buenos Aires je rodiskom tanga. Práve tento tanec sa stal jedným zo symbolov Argentíny. Mesto je považované vďaka svojej tradícií za hlavné mesto tohto tanca. Dôkazom toho je, že hostí veľké množstvo súťaží, ktoré súvisia s týmto tancom, predovšetkým tzv. Majstrovstvá sveta v tangu. S tancom úzko súvisí aj rovnomenný hudobný žáner. Tento zažil najväčší rozkvet v 40. rokoch 20. storočia[81].

Divadlá[upraviť | upraviť zdroj]

V Buenos Aires je viac ako 300 divadiel, to je viac než v iných svetových mestách. Vďaka tomu je Buenos Aires zvané aj hlavné mesto divadla[82]. Miestne divadlá ponúkajú všetko od hudby až po balet. Medzi najvýznamnejšie divadlá patrí Teatro Colón, ktoré je hodnotené ako tretia najlepšia opera sveta a jedno z piatich najlepších koncertných miest sveta. Významné je tiež Teatro Nacional Cervantes, toto sa skladá z troch sál, do ktorých sa zmestia stovky návštevníkov. Divadlo Teatro Gran Rex je známe divadelným štýlom Art deco. Toto divadlo však bolo otvorené ako kino a svojho času bolo najväčším kinom v Južnej Amerike. Divadlo Teatro Avenida bolo otvorené v roku 1908 a patrí taktiež k významným divadlám v meste.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Architektúra Buenos Aires je charakteristická eklektickými črtami. To znamená, že miestna architektúra sa prejavuje napodobňovaním a používaním prvkov z viacerých často i protikladných slohov a štýlov a následným spájaním do nových celkov. Miestna architektúra tak v sebe spája to najlepšie z miest ako Paríž či Madrid. Miestny architektonický mix je ovplyvnený prisťahovalectvom, koloniálnou architerktúrou, Art deco, secesiou, neogotikou a francúzskym bourbonským štýlom. Talianske a francúzske vplyvy sa zvýšili po vyhlásení nezávislosti Argentíny na začiatku 19. storočia, aj keď pôvodný štýl pretrvával až do prvých desaťročí 20. storočia[83].

Pokusy o renováciu a zmenu dostali priestor v priebehu druhej polovice 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Tieto prišli s európskymi vplyvmi, ktoré prenikali do celej krajiny a prejavili sa na niektorých budovách v Buenos Aires ako sú Iglesia Santa Felicitas, Justičný palác, Národné zhromaždenie, či Teatro Colón. Došlo k vytvoreniu nového miestneho štýlu, tzv. rioplatského baroka, ktorý presadzovali napríklad talianski architekti André Blanqui a Antonio Masella, ktorí navrhli kostoly Iglesia de San Ignacio, Nuestra Señora del Pilar a Metropolitnú katedrálu Buenos Aires či budovu Cabildo de Buenos Aires, kde sídli v súčasnosti múzeum[84]. Chrám Basilica del Santisimo Sacramento je naopak príkladom francúzskeho neoklasicizmu[85].

V roku 1919 sa začala stavba Palacio Barolo. Jednalo sa o najvyššiu budovu Južnej Ameriky danej doby, zároveň to bol prvý argentínsky mrakodrap, ktorý bol postavený z betónu. Budova mala 9 výťahov a 20 metrov vysokú vstupnú halu. Maják na vrchu budovy, ktorý dosahoval výšku až 110 metrov, bol viditeľný až z Uruguaja. V roku 2009 začala rozsiahla rekonštrukcia Palacio Barolo, následne bola budova znova plne funkčná. V roku 1936 bola postavená budova s názvom Edificio Kavanagh. Táto merala až 120 metrov, mala 12 výťahov a prvú klimatizáciu sveta[86].

Aj v druhej polovici 20. storočia sa pokračovalo v stavaní budov vo francúzskom neoklasicistickom štýle. Ako príklad môže slúžiť budova národnej banky Argentíny alebo Museo Hispanoamericano de Buenos Aires. V 50. rokoch však začalo aj väčšie budovanie mrakodrapov[87].

Panoramatická fotografia mesta Buenos Aires
Panoramatická fotografia mesta Buenos Aires

Vzdelávanie[upraviť | upraviť zdroj]

V meste sa nachádza viacero verejných a súkromných univerzít. Univerzita Buenos Aires patrí popredným školám v Južnej Amerike. Navštevovalo ju päť držiteľov Nobelovej ceny a poskytuje bezplatné vzdelávanie hradené štátom. Založená bola v roku 1821 a jedná sa o druhú najväčšiu univerzitu (podľa počtu študentov) v Latinskej Amerike[88]. V meste sídli aj Universidad Tecnológica Nacional, čo je technická vysoká škola. Je to tretia najväčšia univerzita v Argentíne. Celkovo je v meste a provincií Buenos Aires 20 verejných vysokých škôl a viac ako 30 privátnych vysokých škôl.

Turizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Tango láka do mesta množstvo turistov.
Pohľad na Plaza de Mayo.
Ulica Caminito vo štvrti La Boca.

Buenos Aires je považované za najeurópskejšie mesto v Južnej Amerike. Od roku 2002 sa každým rokom zvyšuje počet turistov, ktorí navštívia Buenos Aires. Podľa článku turistického magazínu Travel + Leisure si turisti vyberajú Buenos Aires ako jedno z miest, ktoré chcú v živote navštíviť, pričom mesto je v tomto rebríčku druhé za talianskou Florenciou[89]. Podľa Svetovej turistickej organizácie je Buenos Aires najpopulárnejšou destináciou v Južnej Amerike, zároveň piate najnavštevovanejšie mesto v Latinskej Amerike a sedemnáste na svete. V roku 2015 mesto navštívilo až 2,18 milióna turistov[90]. Návštevníkov zrejme najviac láka možnosť vidieť jednu z mnohých tzv. "Tango show". Veľmi vyhľadávané sú tiež návštevy miest zvaných "estancia", čo sú vidiecke sídla podobné rančom v USA. Tieto sa však nachádzajú predovšetkým v rámci provincie Buenos Aires, teda nie úplne v hraniciach mesta. Veľkým lákadlom je tiež miestna kuchyňa, hlavne tradičné "asado" alebo "parillada", čo je argentínske grilované mäso, ktoré sa podáva v miestnych tradičných reštauráciách zvaných "parilla" (číta sa "pariča")[91].

Turistické ciele sa stále vyvíjajú a menia. Často tak, aby turisti mohli navštevovať miesta spojené so slávnymi Argentínčanmi ako Carlos Gardel, Eva Perónová či Jorge Luis Borges[92]. Do roku 2011 bolo vďaka výhodnému výmennému kurzu výhodné nakupovanie v miestnych nákupných centrách ako Alto Palermo, Paseo Alcorta, Patio Bullrich, Abasto de Buenos Aires a Galerías Pacífico. Tieto boli veľmi vyhľadávané návštevníkmi mesta. Súčasný kurz však už návštevu týchto centier čiastočne obmedzil, keďže už nie je tak výhodný, ako pred tým. Niektorí z významných svetových predajcov dokonca opustili krajinu práve pre zmeny vo výmennom kurze domácej meny a nových dovozných ciel. Cieľom turistov sú aj miestne hudobné festivaly, ktorých je v meste a jeho blízkom okolí tiež pomerne veľa, sem patria napríklad Quilmes Rock, Creamfields BA, Ultra Music Festival Buenos Aires a Buenos Aires Jazz Festival. Všetky spomenuté festivaly navštívia každý rok desaťtisíce ľudí a vystupujú na nich poprední svetoví interpreti[93].

Plaza de Mayo, teda Májové námestie, je prvé miesto v Argentíne, kde sa v 16. storočí usadili Španieli. Je to miesto, kde sa udiali najdôležitejšie udalosti dejín Argentíny a mesta, je to tiež miesto hlavných osláv a protestov. Na východnej strane námestia sa nachádza Casa Rosada, teda Ružový dom, čo je sídlo argentínskeho prezidenta. Neďaleko od sídla prezidenta sa nachádza sídlo Národnej banky, ktoré je v koloniálnom štýle. Hneď vedľa je dominanta Májového námestia Metropolitná katedrála Buenos Aires. Na západnej strane námestia sa nachádza Cabildo de Buenos Aires, čo je jedna z mála budov, ktoré sa v meste zachovali ešte z koloniálnych čias. V minulosti tu zasadali mestské rady, v súčasnosti tu sídli múzeum májovej revolúcie. Uprostred námestia sa nachádza Pirámide de Mayo, teda Májová pyramída. Je to skôr menší obelisk, pričom sa jedná o najstarší pamätník v meste. Celé centrum Buenos Aires je v európskom štýle (predovšetkým francúzskom), jedná sa o zmes staršej a modernej architektúry[94]. Na západnej strane námestia začína ulica Avenida de Mayo. Tu sa okrem iného nachádza kaviareň Café Tortoni. Táto bola otvorená v roku 1858 a funguje nepretržite až do súčasnosti, je tak jednou z najstarších kaviarní v meste a je veľmi vyhľadávaná návštevníkmi Buenos Aires[95]. Kostol svätého Ignáca z Loyoly je najstarším kostolom a zároveň najstaršou koloniálnou stavbou v meste (1675) a nachádza neďaleko od Plaza de Mayo smerom na juh. Oproti tomuto kostolu sa nachádza jedna z najvýznamnejších knižníc (kníhkupectiev) v meste nazývaná La Librería de Ávila. Je to jediná knižnica pochádzajúca z koloniálnej éry (18. storočie), ktorá stále funguje[96]. Západne od Plaza de Mayo sa nachádza ulica Calle Florida, čo je vyhľadávaná obchodná ulica (pešia zóna), ktorá sústreďuje najviac obchodov v celom meste. Nachádza sa tu tiež významný obchodný dom Galerías Pacífico, tento je považovaný za jeden z najluxusnejších v celej Latinskej Amerike[97].

V centre Buenos Aires sa nachádza tiež Avenida 9 de Julio (Trieda 9. júla), ktorá je považovaná za najširšiu ulicu sveta. Nesie meno po dni nezávislosti Argentíny[98]. V jej strede sa nachádza námestie Plaza de la República, na ktorom je Obelisco de Buenos Aires. Je to 71 metrov vysoký obelisk, ktorý bol postavený na oslavu 400 rokov od prvého založenia mesta. Neďaleko obelisku severne na Avenida 9 de Julio sa nachádza najvýznamnejšia opera krajiny Teatro Colón. Na Triede 9. júla začína ulica Avenida Corrientes, ktorá je považovaná za centrum zábavy v Buenos Aires. Sú tu divadlá, kiná, herne ale aj množstvo obchodov s hudbou, predovšetkým tangom. Východne od severnej časti Avenida 9 de Julio sa nachádza námestie Plaza San Martín. Vedľa neho stojí Torre Monumental, alebo tiež Torre de los Ingleses (Veža Angličanov), čo je veža s hodinami, ktorú darovali Argentíne Briti na počesť 100. výročia nezávislosti krajiny[99]. Z námestia San Martín je vidno mrakodrap Edificio Kavanagh, postavený v 30. rokoch v štýle art deco. Západne od Triedy 9. júla sa nachádza Palacio del Congreso Nacional Argentino, teda budova argentínskeho parlamentu. Jeho kupola je vo výške 80 metrov. Budova parlamentu je spojená s Plaza de Mayo prostredníctvom ulice Avenida de Mayo, ktorej západný koniec sa nachádza pred parlamentom. Medzi budovou parlamentu a Triedou 9. júla sa na ulici Avednida de Mayo nachádza Palacio Barolo. Táto budova bola postavená v roku 1923 a v tom čase bola najvyššou budovou v Južnej Amerike. Na vrchu budovy vo výške 100 metrov sa nachádza maják, ktorého svetlo bývalo vidieť až z Montevidea. V súčasnosti patrí táto budova medzi pamätihodnosti Buenos Aires. Západne od Teatro Colón sa nachádza námestie Plaza Lavalle, kde je okrem Teatro Colón aj sídlo najvyššieho súdu Palacio de Justicia de la Nación. Oproti stojí Escuela Presidente Roca, ktorá predstavuje symbol vzdelávania a vedomostí[100].

Na severe Buenos Aires sa nachádza cintorín Cementerio de la Recoleta, kde sú pochované najvýznamnejšie osobnosti dejín Argentíny. Niektoré hrobky, ktoré sa tu nachádzajú, boli vyhlásené za historické pamiatky. Turisti tu vyhľadávajú predovšetkým hrob Evy Perónovej. Západne od cintorína La Recoleta sa nachádza ulica Avenida Santa Fe. Tu sa nachádza kníhkupectvo El Ateneo Grand Splendid, ktoré sídli v budove bývalého divadla[101]. Napriek tomu, že budova je už kníhkupectvo, stále si zachovala charakter divadla a návštevníci môžu čítať knihy na divadelných balkónoch, na javisku sa nachádza kaviareň. Štvrť Puerto Madero bola mestom prebudovaná a nie je tak už iba prístavom, ale nachádza sa tu množstvo reštaurácií. Je tu však aj otočný most Puente de la Mujer, teda ženský most. Na juhovýchode mesta pri pobreží sa nachádza štvrť La Boca. V minulosti sa tu nachádzal prvý mestský prístav, neskôr sa zmenila za centrum talianskeho prisťahovalectva do Argentíny. Najviac turistov v tejto štvrti vyhľadáva ulicu Caminito, kde sa nachádzajú typické farebné domy[102]. Vedľa štvrti La Boca leží štvrť San Telmo. Práve tu vzniklo tango, na uliciach tu vystupuje mnoho umelcov[103].

Parky[upraviť | upraviť zdroj]

V meste sa tiež nachádza okolo 250 parkov. Ich najväčšia koncentrácia je vo východnej časti mesta vo štvrtiach Puerto Madero, Recoleta, Palermo a Belgrano. Medzi najvýznamnejšie mestské parky patria "Parque Tres de Febrero", ktorý bol vytvorený už v roku 1875[104], ďalej botanická záhrada "Jardín botánico de Buenos Aires", ktorá bola vytvorená v roku 1898[105], či "Jardín japonés de Buenos Aires", ktorá je najväčšia botanická záhrada japonského typu na svete mimo Japonska[106].

Pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cabildo de Buenos Aires bola v koloniálnych časoch využívaná ako sídlo Miestokráľovstva Río de la Plata. Budova bola postavená už v roku 1610, no už po krátkej dobe bola rozšírená. Počas svojej existencie prešla budova viacerými prestavbami a zmenami. V roku 1940 bola budova zrekonštruovaná podľa pôvodných stavebných plánov[107].
  • Edificio Kavanagh sa nachádza v štvrti Retiro a je z neho výhľad na námestie Plaza San Martín. Bola postavená v roku 1930 v tzv. racionalistickom štýle a dokončená bola v roku 1936. Je charakteristická jednoduchosťou. V roku 1999 bola vyhlásená za národnú historickú pamiatku. Patrí medzi najvýznamnejšie pamätihodnosti v meste. Budova meria 120 metrov a v roku 1939 dostala cenu aj od Amerického inštitútu architektov[108].
  • Metropolitná katedrála Buenos Aires je hlavný katolícky chrám v Buenos Aires. Nachádza sa v strede mesta a je z neho výhľad na námestie Plaza de Mayo. Je to hlavný chrám arcidiecézy Buenos Aires[109].
  • Národná knižnica Argentínskej republiky je najväčšia knižnica v Argentíne a jedna z najvýznamenjších v celej Amerike[110].
  • Obelisco de Buenos Aires bol postavený v roku 1936 na oslavu 400. výročia založenia mesta. Nachádza sa na námestí Plaza de la República na mieste, kde prvýkrát v histórií viala vlajka Argentíny. Obelisk je vysoký 67 metrov a jeho základňa má 49 metrov štvorcových[111].
  • Palacio de Aguas Corrientes je významná prečerpávacia stanica na čerpanie vody, ktorá bola postavená v roku 1894. Je to zrejme najozdobnejšia prečerpávacia stanica na svete[112].

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Letiská[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným letiskom Buenos Aires a zároveň Argentíny je Medzinárodné letisko Ezeiza, ktorého oficiálny názov je "Aeropuerto Internacional Ministro Pistarini". Toto sa nachádza na predmestí Ezeiza, ktoré dalo letisku aj jeho neoficiálny názov. Toto letisko slúži ako uzlové letisko (hub) pre letecké spoločnosti Aerolíneas Argentinas a LATAM Argentina[113]. Ďalším letiskom v Buenos Aires je Letisko Jorgeho Newberyho[114]. Toto sa nachádza v štvrti Palermo a slúži hlavne na vnútroštátne lety a lety do Brazílie, Čile, Paraguaja a Uruguaja. V meste je ešte jedno menšie Letisko San Fernando, ktoré slúži pre miestne lety a všeobecné letectvo[115].

Mestská hromadná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

V Buenos Aires je celkom 7 liniek pozemnej železnice. Železničná sieť má spolu 36 966 kilometrov, je menšia ako bola v minulosti, no stále je ôsma najdlhšia na svete. S jej stavbou sa začalo už v polovici 19. storočia, v roku 1920 mala dĺžku až 47 000 kilometrov. Každá z liniek smeruje z mesta do inej časti krajiny. Železnicou sa každý deň prepraví 1,3 milióna obyvateľov Buenos Aires. Linky na predmestiach fungujú skoro celý deň, konkrétne od 4. hodiny ráno, do 1. hodiny ráno[116]. V roku 2013 začali veľké investície do železničnej siete. S tým boli spojené aj stavebné projekty ako premiestnenie časti niektorých liniek, elektrifikácia zvyšku trate, revitalizácia staníc a výstavba nových staníc[117].

Metro Buenos Aires[upraviť | upraviť zdroj]

Metro v Buenos Aires sa nazýva "Subterráneo de Buenos Aires". So stavbou metra sa začalo už v roku 1913, čím sa toto metro radí na trináste miesto medzi najstaršími metrami sveta a je vôbec najstaršie v Latinskej Amerike, Južnej pologuli a v španielsky hovoriacom svete. Buenos Aires je jediné mesto v Argentíne, ktoré má metro. V súčasnosti má metro šesť liniek a jednu nadzemnú linku, 100 staníc a je dlhé 58,8 kilometrov vrátane nadzemnej linky. V súčasnosti prebieha tiež program rozširovania metra, po ktorom má merať až 89 kilometrov[118].

Autobusová a električková doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá električka jazdila v Buenos Aires už v roku 1863. Už čoskoro vznikla celá električková sieť, čím malo mesto najväčší počet električiek na počet obyvateľov na svete. V roku 1920 malo mesto 875 kilometrov električkových koľajníc a 99 liniek. V roku 1963 však bola postupne väčšina týchto liniek rušená v prospech autobusových liniek. V súčasnosti však stále v meste premáva niekoľko električkových liniek. Súčasná električková linka má názov Premetro a je súčasťou podzemnej siete metra[119].

V Buenos Aires je v súčasnosti 150 autobusových liniek, ktoré sa nazývajú "colectivos", pričom každú spravuje samostatná spoločnosť. Vďaka tomu je v meste veľká konkurencia autobusovej dopravy. Samospráva však tento druh dopravy nedotuje. Frekvencia spojov robí z autobusovej dopravy vo veľkosti obdobnú dopravu metru, no autobusy zabezpečujú prepravu aj do najvzdialenejších častí mesta a jeho predmestí, čo u metra chýba. Autobusová doprava, keďže sa nejedná o jednotný systém, nemá jasne stanovený grafikon, no autobusy premávajú v každom smere niekoľkokrát za hodinu. Vďaka priaznivej cene je v súčasnosti autobusová doprava veľmi populárna. V nedávnej dobe došlo v Buenos Aires k otvoreniu systému rýchlej autobusovej prepravy, ktorá sa nazýva Metrobus. Prvá linka Metrobusu bola otvorená v roku 2011, v súčasnosti má tento systém 4 linky, 113 staníc a meria 43,5 kilometrov[120].

Trajektová preprava[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže Buenos Aires je prístavným mestom, funguje tu aj trajektová preprava. Táto spája Buenos Aires s rôznymi časťami Uruguaja, vrátane hlavného mesta Montevideo. Každý rok prepravia trajekty viac ako 2,2 milióna ľudí medzi Argentínou a Uruguajom[121].

Taxi a iný spôsob prepravy[upraviť | upraviť zdroj]

V meste premáva viac ako 40 000 taxíkov, ktoré fungujú prakticky nonstop. Taxíky majú čierno-žltú farbu, no táto služba nie je úradmi striktne licencovaná. V roku 2010 spustili mestské úrady program zdieľaných bicyklov. Tieto je možné použiť zadarmo po registrácií. Bicykle sa nachádzajú vo väčšine hlavných mestských oblastí. V súčasnosti sa v meste nachádza 31 staníc, kde je možné si bicykle vypožičať. Do roku 2013 postavilo mesto 110 kilometrov chránených chodníkov pre cyklistov, pričom v pláne je stavba ďalších 100 kilometrov[122].

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Futbal je najdôležitejším športom v Argentíne. Buenos Aires má najväčšiu koncentráciu futbalových klubov na celom svete, keďže tu sídli až 24 profesionálnych tímov. Väčšina z nich hrá vo vyšších súťažiach. Najznámejšia je rivalita medzi miestnymi klubmi Boca Juniors a River Plate, ktoré spolu hrávajú známe derby Superclásico, známe tiež pod názvom "Superclásico del fútbol argentino". Britské noviny The Observer dokonca zaradili zápas Superclásico na štadióne klubu Boca Juniors na prvé miesto v zozname 50. športových udalostí, ktoré musí človek zažiť, kým zomrie[123]. Ostatné hlavné kluby z mesta sú San Lorenzo, Atlético Huracán, Vélez Sarsfield, Ferro Carril Oeste či Argentinos Juniors. Diego Maradona je považovaný za jedného z najlepších futbalistov histórie. Narodil sa v časti (partido) provincie Buenos Aires menom Lanús a hral za dva miestne kluby Argentinos Juniors a Boca Juniors.

Carlos Monzón bol 7 rokov majstrom sveta strednej váhy a je považovaný za jedného z najlepších boxerov histórie[124]. Argentína patrí vo všeobecnosti medzi krajiny, z ktorých pochádza viacero majstrov sveta v boxe. Patria sem tiež Sergio Martínez, Omar Narváez, Lucas Matthysse, Marcos Maidana či Carolina Duer.

Buenos Aires kandidovalo trikrát na usporiadanie olympijských hier, konkrétne Letných olympijských hier 1956, Letných olympijských hier 1968 a Letných olympijských hier 2004. Mesto však hostilo prvý ročník Panamerických hier v roku 1951. Uskutočnili sa tu tiež majstrovstvá sveta v basketbale v rokoch 1950 a 1990, majstrovstvá sveta vo volejbale v rokoch 1982 a 2002 a tiež Majstrovstvá sveta vo futbale 1978. V roku 2006 hostilo mesto Juhoamerické hry.

Juan Manuel Fangio vyhral päťkrát majstrovstvá sveta vo Formule 1. Narodil sa a zomrel v Buenos Aires[125]. V meste sa nachádza automobilový okruh Autódromo Juan y Oscar Gálvez, ktorý hostil 20 pretekov Formuly 1 medzi rokmi 1953 a 1998, kedy z finančných dôvodov preteky nepokračovali. V rokoch 2009, 2010, 2011 a 2015 v meste začínali a končili preteky Rallye Dakar[126].

Prvý zápas ragby sa v meste uskutočnil v roku 1873 v miestnom Buenos Aires Cricket Club Ground. Ragby sa v meste a následne aj v Argentíne uchytilo a stalo sa veľmi populárne, hlavne v severnej časti mesta, kde sídli 18 ragbyových klubov. V meste má sídlo aj klub Jaguares, ktorý hrá v najkvalitnejšej lige sveta Super Rugby, ktorú hrá 18 tímov z 5. krajín[127].

Veľmi populárnym sú v meste aj konské dostihy, ktoré sa uskutočňujú na dráhe Hipódromo Argentino de Palermo, ktorá bola otvorená už v roku 1876[128]. Jazdecké pólo sa hrá na štadióne Campo Argentino de Polo, ktorý bol otvorený v roku 1918[129].

V Buenos Aires sa narodil tiež tenista Guillermo Vilas, ktorý vyhral v druhej polovici 70. rokov štyrikrát grandslamový turnaj a v roku 1974 bol svetovou dvojkou. Veľmi známou je tiež Gabriela Sabatiniová, ktorá vyhrala v roku 1990 US Open, pričom celkom vyhrala 27 turnajov. Obaja dokázali popularizovať tenis po celej Argentíne[130].

Estadio Monumental Antonio Vespucio Liberti, známy ako El Monumental hostil finálový zápas MS vo futbale 1978.
Estadio Monumental Antonio Vespucio Liberti, známy ako El Monumental hostil finálový zápas MS vo futbale 1978.

Známe osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré zo známych osobností, ktoré pochádzajú z Buenos Aires:

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Censo 2010. Resultados provisionales: cuadros y gráficos [online]. censo2010.indec.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  2. Censo 2010. Resultados provisionales: cuadros y gráficos [online]. censo2010.indec.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  3. PARTIDOS DE LA PROVINCIA DE BUENOS AIRES [online]. conocelaprovincia.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  4. Censo 2010. Resultados provisionales: cuadros y gráficos [online]. censo2010.indec.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  5. ‘’Ciudad Autónoma de Buenos Aires’’ [online]. buenosairesstay.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  6. Federalización de Buenos Aires (Ley 1029) [online]. historiaguerrasyarmas, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  7. CONSTITUTION OF THE ARGENTINE NATION [online]. biblioteca.jus.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  8. 2012 Quality Of Living Worldwide City Rankings Survey [online]. internationalhradviser.co.uk, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  9. México DF, Buenos Aires y San Pablo, los destinos turísticos favoritos [online]. infobae.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  10. Origin of the name Buenos Aires [online]. en.todobuenosaires.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  11. Buenos Aires [online]. newworldencyclopedia.org, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  12. Nuestro Banderín [online]. http://rotaryba.com.ar/, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  13. La Madonna di Bonaria di Cagliari e Buenos Aires capitale dell'Argentina [online]. pittau.it, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  14. Nuestro Banderín [online]. rotaryba.com.ar/, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  15. calendario histórico [online]. buenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  16. History [online]. britannica.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  17. History [online]. britannica.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  18. History [online]. lonelyplanet.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  19. El Virreinato del Río de la Plata [online]. claseshistoria.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  20. History [online]. lonelyplanet.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  21. Santiago Liniers [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  22. Martín de Álzaga [online]. laguia2000.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  23. Revolución de Mayo [online]. todo-argentina.net, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  24. The Independence Of Latin America [online]. britannica.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  25. El bloqueo francés sobre el puerto de Buenos Aires (1838-1840) [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  26. 1845 A 1848 - BLOQUEO NAVAL ANGLO FRANCÉS AL RÍO DE LA PLATA [online]. irizar.org, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  27. calendario histórico [online]. buenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  28. La ciudad impura. Salud, tuberculosis y cultura en Buenos Aires [online]. scielo.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  29. Llegan los inmigrantes a la Argentina [online]. surdelsur.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  30. Historia [online]. teatrocolon.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  31. A short history of world metro systems – in pictures [online]. theguardian.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  32. La aparición de las villas miseria en Buenos Aires [online]. elestudiantedehistoria, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  33. ¿Por qué se celebra hoy el Día de la Lealtad Peronista? [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  34. El bombardeo de junio de 1955 a Plaza de Mayo [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  35. Gobierno de la “Revolución Libertadora”. Argentina 1955/1958 [online]. siemprehistoria.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  36. La triple A: Alianza Anticomunista Argentina [online]. eltrabajonoshacelibres, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  37. Jorge Rafael Videla [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  38. Videla, el responsable de la guerra sucia en Argentina [online]. abc.es, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  39. Cacciatore, el militar que cambió la ciudad [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  40. Su Santidad visitó Argentina dos veces: 1982 y 1987 [online]. diarioepoca.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  41. La causa por el atentado a la Embajada de Israel continúa sin detenidos [online]. diariopopular.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  42. Atentado a la AMIA [online]. amia.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  43. Presidencia ce Carlos Menem [online]. todo-argentina.net, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  44. De la Rúa en toda la Capital [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  45. Diez años de Cromañón [online]. bbc.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  46. EL SISTEMA DE VOTO ELECTRÓNICO DE LA CIUDAD DE BUENOS AIRES: UNA “SOLUCIÓN” EN BUSCA DE PROBLEMAS [online]. vialibre.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  47. Cuenca del Plata [online]. borello.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  48. Argentina - Geografía [online]. argentinaxplora.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  49. CLIMA [online]. atlasdebuenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  50. CARACTERISTICAS CLIMATICAS DE LA CIUDAD DE BUENOS AIRES [online]. smn.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  51. CLIMA [online]. atlasdebuenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  52. Constitución de la Ciudad Autónoma de Buenos Aires [online]. legislatura.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  53. Qué dice la "Ley Cafiero" [online]. infobae.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  54. Policia Metropolitana [online]. metropolitana.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  55. LISTADO POR PROVINCIA [online]. senado.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  56. Subdivisions of Buenos Aires [online]. wikivisually.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  57. Censo 2010. Resultados provisionales: cuadros y gráficos [online]. censo2010.indec.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  58. Censo 2001 [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  59. Censo 2001 [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  60. Argentina - Overview of the history of international migration in Argentina [online]. migracionoea.org, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  61. Desde la Argentina, la colectividad ucraniana sufre a la distancia [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  62. De criollos e inmigrantes [online]. pcr.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  63. Un recorrido judío por Buenos Aires [online]. infobae.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  64. Historia de la Unión General Armenia de Cultura Física – Homenetmen Buenos Aires [online]. diarioarmenia.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  65. Being Chinese at Buenos Aires [online]. scielo.br, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  66. Barrio Coreano [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  67. Un recorrido por los bastiones de la cultura afro en Argentina [online]. clarin.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  68. Los ateos siguen en alza y ya son la segunda ‘religión’ [online]. diarioperfil.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  69. El mapa de la religión: Buenos Aires, la ciudad más atea [online]. infonews.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  70. World's Richest Cities by 2014 GDP [online]. worldsrichestcountries.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  71. PUERTO BUENOS AIRES [online]. puertobuenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  72. REGLAMENTO DE ARRIBO [online]. puertobuenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  73. Anuario estadístico [online]. buenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  74. abril 2008 para [online]. buenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  75. Anuario estadístico [online]. buenosaires.gov.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  76. BUENOS AIRES, LA PARÍS DE SUDAMÉRICA [online]. lavidadeviaje.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  77. Entertainment boom hits Buenos Aires [online]. rickypashkus.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  78. Cristina Kirchner inaugura el Centro Cultural [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  79. The theatre [online]. teatrocolon.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  80. A novel oasis: why Argentina is the bookshop capital of the world [online]. theguardian.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  81. el tango historia y pasion de buenos aires [online]. argentina.travel, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  82. Classics of all times. Commercial Titles. Musical Comedies. Independent plays. Curtains in Buenos Aires are always up! [online]. argentina.travel/en, [cit. 2017-08-22]. Dostupné online.
  83. Arquitectura porteña [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  84. Buenos Aires [online]. artandpopularculture.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  85. El otro palacio que brilla en Retiro [online]. clarin.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  86. Clásicos de Arquitectura: Edificio Kavanagh [online]. plataformaarquitectura.cl, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  87. El edificio del Banco Nación: un monumento pensado para ser eterno [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  88. universidad de buenos aires [online]. aike.fadu.uba.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  89. world's best [online]. travelandleisure.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  90. What is South America’s most popular tourist destination? [online]. bbva.com, [cit. 2017-08-22]. Dostupné online.
  91. Argentínska kuchyňa – oheň a vôňa mäsa, ktorá vás opantá [online]. restauracie.sme.sk, [cit. 2017-08-22]. Dostupné online.
  92. Evita [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  93. Buenos Aires turismo [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  94. Plaza de Mayo [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  95. Cafe Tortoni [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  96. Librería de Ávila [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  97. SHOPPING MALL [online]. galeriaspacifico.com.ar, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  98. Avenida 9 De Julio [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  99. Torre Monumental [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  100. Plaza Lavalle (Lavalle Square) [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  101. El Ateneo Grand Splendid [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  102. La Boca [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  103. San Telmo [online]. tripadvisor, [cit. 2017-09-03]. Dostupné online.
  104. Parque Tres de Febrero [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  105. Información general [online]. buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  106. jardinjapones [online]. jardinjapones.org.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  107. El Cabildo [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  108. Edificio Kavanagh [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  109. Catedral Metropolitana [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  110. Biblioteca Nacional [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  111. Obelisco [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  112. Palacio de Aguas Corrientes [online]. turismo.buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  113. Buenos Aires Ezeiza International Airport [online]. buenos-aires-eze.airports-guides.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  114. Aeroparque Jorge Newbery [online]. aeropuertos.net, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  115. Aeropuerto Internacional de San Fernando [online]. aeropuertos.net, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  116. Argentina [online]. cia.gov, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  117. En agosto comenzarán a funcionar nuevos trenes en la línea Belgrano Sur [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  118. Nuestra compañía [online]. metrovias.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  119. Historia del tranvía en Buenos Aires [online]. elarcadigital.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  120. Metrobus [online]. buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  121. buquebus [online]. buquebus.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  122. Ecobici [online]. buenosaires.gob.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  123. 50 sporting things you must do before you die [online]. theguardian.com, [cit. 2017-08-03]. Dostupné online.
  124. arlos Monzon, Boxer, Dies at 52 [online]. nytimes.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  125. Juan Manuel Fangio [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  126. HISTORY [online]. dakar.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  127. jaguares [online]. jaguares.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  128. Hipódromo de Palermo [online]. clarin.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  129. Campo Argentino de Polo [online]. todobuenosaires.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  130. Emotivo homenaje a Vilas en el Buenos Aires [online]. clarin.com, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • S. Bao, C. McCarthy Argentina, Pallas, Lonely Planet, 2016, ISBN 9781743601181
  • W. Bernhardson Argentina, Velký průvodce National Geographic, CPRESS, 2011, ISBN 9788025132050
  • Argentina, Turistický průvodce, Jota, 2009, ISBN 9788072176380
  • J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Buenos Aires na anglickej Wikipédii.