Bílina (okres Teplice)

	Bílina
	mesto
	Mierové námestie
Vlajka	Znak
Štát	Česko
Kraj (NUTS 3)	Úsťanský (CZ042)
Okres (LAU 1)	Teplice (CZ0426)
Obec s rozš. pôs.	Bílina
Poverená obec	Bílina
Historická krajina	Čechy
Rieka	Bílina
Nadmorská výška	207 m n. m.
Súradnice	50°32′53″S 13°46′34″V / 50,548056°S 13,776111°V
Rozloha	32,39 km² (3 239 ha)
Obyvateľstvo	16 703 (1. 1. 2014)
Hustota	515,68 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	993
Starosta	Josef Horáček
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	418 01
Miestne časti	6
Zákl. síd. jednotky	23
Katastrálne územie	6
LAU 2 (obec)	CZ0426 567451
Adresa mestského; úradu	Městský úřad Bílina; Břežánská 50/1; 418 01 Bílina
E-mailová adresa	podatelna@bilina.cz
	Poloha mesta v Česku
	Wikimedia Commons: Bílina
	Štatistika: ČSÚ
	Webová stránka: www.bilina.cz
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál; Český portál

Súradnice: 50°32′53″S 13°46′34″V / 50,548056°S 13,776111°V

Bílina je mesto v Česku v okrese Teplice v Ústeckom kraji, na rovnomennej rieke Bíline. Má rozlohu 32,41 km² a žije tu takmer 17 tisíc obyvateľov. Historické jadro mesta je od roku 1992 mestskou pamiatkovou zónou.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto sa rozkladá v údolí rieky Bíliny, v polovici cesty medzi Mostom a Teplicami. Obklopuje vrch Chlum, na západe sa tiahnu svahy vrchu Kanková a na juhu sa vypína vrch Bořeň, ktorá svojím vzhľadom pripomína ležiaceho leva.

Mestom prechádza železničná trať Ústí nad Labem - Teplice - Chomutov, trať Ústí nad Labem - Úpořiny - Bílina a cesta I/13.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Názov mesta vznikol z prídavného mena bílý (Biel) a termín Bielina mal pôvodne označovať biele, teda bezlesé miesto, alebo pretekajúcu bielu rieku.

Bílina leží v kraji, kde sídlil slovanský kmeň Lemuzov, ktorí bojovali ako spojenci Čechov proti Lučanom v legendárnej Luckej vojne. Niekedy na konci 10. storočia tu bol vybudovaný přemyslovský hrad, ktorý sa v podobe terénnych reliktov dochoval v zámockej záhrade nad mestom.^[2]

Prvá písomná zmienka o Bíline je uvedená na pápežskej listine z roku 993. Ďalšie informácie pochádzajú z najstaršej českej Kosmovej kroniky, ktorá popisuje vojenský konflikt medzi Břetislavom I. a nemeckým kráľom Henrichom III.^[3]

Pred polovicou 13. storočia vybudoval Ojíř z Fridberka nový hrad, v ktorého podhradí bolo tiež založené mesto s hradbami a tromi bránami. Okolo roku 1420 držal Bílinu Albrecht z Koldic, známy svojím protihusitským postojom. Preto bola Bílina obliehaná a dobytá husitmi pod vedením Jakoubka z Vřesovic. Roku 1436 odovzdal mesto späť Koldicovcom. Na svahoch dnešného Žižkovho údolia (vtedy pod menom Čistecké údolí) v priestore nad dnešnou športovou a plaveckou halou sa dlhú dobu pestovala vínna réva. Dobrý prístup do Čisteckého údolia zabezpečoval priechod, prerazený v mestskom opevnení na ceste, ktorá kedysi krížila Dlhú ulicu (dnes Seifertova) a ústila v dnešnej Komenského ulici v mestskom jadre.

Od roku 1502 vlastnili Bílinu Lobkovicovci, ktorým bol zámok opäť vrátený po roku 1989 v reštitúcii.

Rozvoj priemyslu[upraviť | upraviť zdroj]

Už v roku 1873 spojila mesto jednokoľajová železničná trať spoločnosti P.D.E. (Prag-Duxer Eisenbahn), ktorá tu mala vybudovanú železničnú stanicu. Tým mesto získalo spojenie s Prahou a Duchcovom, no už o rok neskôr bola dokončená aj trať Plzeň - Chomutov - Most - Duchcov, ktorej koľaj viedla súbežne s koľajou spoločnosti P.D.E. V tom istom roku bola dokončená aj Ústecko-teplická trať spoločnosti A.T.E (Ausigg-Teplizer Eisenbahn), ktorá spojila mesto údolím rieky Bíliny s Ústím nad Labem. Zavedenie železnice malo veľký význam pre rozvoj priemyslu a hoci bolo mesto vždy skôr centrom poľnohospodárskym a potravinárskym, rozvoj okolitých baní postupne zmenil tvár mesta. V okolí Bíliny vznikol rad významných podnikov: v Chudeřiciach to boli sklárne, pri železničnej stanici parný mlyn, niekoľko baní, cukrovar, porcelánka aj bitúnok.

Netrvalo dlho a Bílina mala ďalšiu železničnú zastávku, ktorá vznikla na trati P.D.E., na križovatke dnešnej Lidickej ulice. Práve táto stanica sa stala, spoločne s kúpeľmi Bílinská kyselka (vtedy častejšie BILINER SAUERBRUNN), veľmi obľúbeným námetom pohľadníc. V tejto dobe ešte stála pri dnešnej radnici Mostecká veža, pozostatok mestského opevnenia, ktorá bola zbúraná, rovnako ako ďalšie zvyšky opevnenia, Kostol sv. Anny v Chudeřiciach, či barokový špitál s kostolom na dnešnom Pivovarskom námestí. Na námestí bola postavená v roku 1869 škola, v roku 1911 bola dokončená budova "novej radnice" s vysokou vežou. Tá, postavená v secesnom štýle, dnes tvorí jeden z charakteristických symbolov Bíliny. Česká škola bola postavená v Lidickej ulici v roku 1923.

Mesto sa pokojne rozvíjalo až do polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia. Obdobie socializmu znamenalo pre tvár mesta jazvu obrovských rozmerov. Najväčšie zmeny sa dočkala predovšetkým doprava, ktorá je na území vzhľadom k hlbokému údoliu veľký problém. Túto úpravu si vyžiadalo predovšetkým rozšírenie zoštátnených baní, ktoré sa rozšírili na územie bývalej trate z Bíliny do Duchcova, ktorá bola preložená a spôsobila aj presun nádražia v Duchcove takmer dva kilometre od mesta. Priamo v Bíline bola postavená v roku 1968 nová stanica a pristavená jedna koľaj smerom do Mostu, staršie stanice v Duchcove a v Bíline zostali vďaka rozsiahlej sieti vlečiek zachované. Preložená bola aj cesta I/13, ktorú nahradila nová štvorprúdová komunikácia. Tá si vyžiadala výrazne zásahy v centre mesta, kde bolo nutné zbúrať pruh medzi radnicou a nábrežím Běly s viacerými výstavnými domami starého mesta. Rovnako bolo upravené koryto rieky, ktorej pôvodne hrozilo úplné prekrytie v betónovom koryte. Na mieste bývalej zámockej záhradky bolo vystavané nové autobusové nástupište.

Medzi ďalšie akcie, vykonávané v týchto rokoch, bola hlavne výstavba sídlisk na Teplickom a Pražskom predmestí, zrušenie Pivovarského rybníka a na jeho mieste výstavba pôvodne nekrytého zimného štadióna. Na predmestí Újezd došlo k rozsiahlej prestavbe bývalých usadlostí na murované bytové domy, výstavbe nového riaditeľstva Severočeských baní, miestnymi prezývaný ako "Pentagon", baníckej ubytovne a plaveckej haly s vonkajšími bazénmi. Na "ranu z milosti" čakal v tú dobu už schátraný kostol sv. Štefana s cintorínom na mosteckom predmestí naproti ZŠ Lidická. Namiesto neho bol zriadený park, kde zostali torzá barokových sôch.

Okolo roku 1970 ukončil výrobu Bílinský pivovar, ktorý dnes chátra, rovnako ako bývalý Tučkův parný mlyn pri bývalej stanici. Radnica sa usiluje o vybudovanie obchvatu mesta, ktorý by previedol dopravu z centra, rovnako chúlostivou témou mesta je okolie starej stanice, kde bolo vybudované geto miestnych Rómov.^[4] Svojmu účelu už prestala slúžiť aj autobusová stanica z roku 1968, na mieste ktorej vznikol nový hypermarket s nadväzujúcou obchodnou pasážou. Zlepšiť život v meste by malo aj dokončenie rekultivácie Radovesickej výsypky, ktorá by po otvorení mala slúžiť ako rekreačná a oddychová zóna.

Kúpele Bílinská Kyselka[upraviť | upraviť zdroj]

O minerálnych vodách v okolí Bíliny sa zmieňuje už kronikár Václav Hájek z Libočan, popisujúci spory o Kaňkovské pramene vhodné na získavanie soli odparovaním. Až v roku 1712 dala kňažná Leonora z Lobkovic vyčistiť povrchové pramene Bílinskej kyselky a vznikli prvé malé kúpele. Nájomcom bílinských prameňov sa stal Jiří Šváb (Georg Schwab), ktorý v roku 1761 upravil tri hlavné pramene a čoskoro na to sa začala voda rozosielať vo voskom zalievaných džbánikoch a neskôr vo fľašiach. Počiatočná ročná produkcia bola 2689 krčahov, v roku 1781 stúpla na 9000 krčahov a v roku 1786 už na 40 000. Jiří Šváb nechal tiež postaviť prvý veľký kúpeľný dom.

O popularitu minerálnych prameňov sa zaslúžil geológ a balneológ Franz Ambroz Reuss, ktorý pôsobil ako lekár v lobkovických kúpeľoch a je považovaný za zakladateľa balneológie v Českých krajinách. Potvrdil liečebné účinky nielen Bílinskej kyselky, ale aj Zaječickej termálnej vody, ktoré boli využívanie k liečivým kúram v neďalekých kúpeľoch Teplice-Šanov. Reuss bol aj propagátorom využívania uhlia ako paliva, ktoré bolo síce už známe, ale málo využívané. Vďaka všeobecnému odlesňovaniu okolia Bíliny sa podarilo presadiť vládne nariadenie, aby sa miestni sedliaci podieľali na ťažbe.

Na konci 19. storočia boli kúpele pýchou mesta; v okolí sa rozkladal krásny park a v roku 1878 bol architektom Franzom Sablickom postavený veľký kúpeľný dom v pseudorenesančnom slohu. Bol vybavený izbami pre kúpeľných hostí, salónom, čitárňou, kúpeľnými kabínami, inhalátorom a tiež empírovou kolonádou. Ďalším obľúbeným miestom sa stala Lesná kaviareň, vybudovaná z dreveného pavilónku vo švajčiarskom štýle. V roku 1889 už bolo vyvezených 2 225 000 fliaš minerálky, ktorých najväčším odberateľom bolo Nemecko.

V novodobej histórii sa ani kúpeľom nevyhlo znárodnenie. Kúpele boli pomenované podľa Julia Fučíka a z baliarne minerálky bol vytvorený národný podnik s pobočkou v Zaječiciach. Bývalá továrenská budova na umývanie vratných fliaš a výrobu Bílinských zažívacích tabletiek sa stala riaditeľstvom česko-slovenských liečivých žriediel. Pôvodná liečba horných dýchacích ciest musela byť ukončená pre stále sa zhoršujúce ovzdušie priemyselnej oblasti a liečba bola zameraná na stavy po operáciách žalúdka a tenkého čreva. Výstavný kúpeľný park a okolie úplne spustlo.

K zlepšeniu situácie došlo v 70. rokoch, kedy bol Bíline udelený štatút kúpeľného mesta. Došlo k obnove parku, vybudovaniu minigolfu, obnovená bola aj Lesná kaviareň. V kúpeľoch sa ročne liečilo 2500 až 3000 pacientov. Na druhej strane bolo mesto zahltené exhalátmi blízkej elektrárne Ledvice a sklární, ako aj zo vzdialenejších zdrojov mosteckej panvy.

Ďalším medzníkom v histórii kúpeľov a mesta bol prevrat v roku 1989. Rodina Lobkovických dostala späť časť pôvodného majetku vrátane kúpeľov Kyselka. Areál bol rozdelený na firmu pokračujúcu v plnení minerálnej vody a na časť kúpeľnú. Kúpele boli predané súkromnej firme a v súčasnej dobe je v prevádzke plnička minerálnych vôd Bílinská kyselka a Zaječická horká voda. Kúpele sú uzavreté pre ekonomickú nevýhodnosť ich prevádzky, lesopark vrátane kaviarne je prístupný verejnosti.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania v roku 1921 tu žilo v 939 domoch 9 669 obyvateľov, z ktorých bolo 4 855 žien. 3 347 obyvateľov sa hlásilo k československej národnosti, 6 003 k nemeckej a 27 k židovskej. Žilo tu 7 633 rímskych katolíkov, 129 evanjelikov, 60 príslušníkov Cirkvi československej husitskej a 78 Židov.^[5] Podľa sčítania v roku 1930 tu žilo v 1 273 domoch 10 688 obyvateľov, z toho sa 4 168 obyvateľov hlásilo k československej národnosti a 6 115 k nemeckej. Žilo tu 8 256 rímskych katolíkov, 294 evanjelikov, 125 príslušníkov Cirkvi československej husitskej a 74 Židov.^[6]

Vývoj počtu obyvateľov a domov mesta Bílina^[7]
Rok	1869	1880	1890	1900	1910	1921	1930	1950	1961	1970	1980	1991	2001	2011
Počet obyvateľov	5 342	7 310	8 952	12 257	14 153	14 361	16 586	11 862	13 726	16 196	18 836	17 025	15 890	15 401
Počet domov	786	838	913	1 089	1 268	1 344	1 946	2 161	2 043	1 690	1 436	1 523	1 503	1 605

Veková štruktúra obyvateľov v roku 2011
Rodinný stav obyvateľov v roku 2011
Vzdelanie obyvateľov v roku 2011

Židovská komunita[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie židovské osídlenie Bíliny sa datuje pred rokom 1417, ďalšie záznamy existujú zo 16. storočia, no neskôr boli židia z mesta vypovedaní. Novodobá židovská komunita v meste existovala od druhej polovice 19. storočia do roku 1938 a v dobách svojho najväčšieho rozmachu ju tvorilo okolo 100 osôb. V Bíline existuje synagóga v Teplickej ulici, ktorá vznikla v roku 1895 prestavbou obytného domu. Činná bola až do druhej svetovej vojny, po ktorej je až do dnes opäť využívaná ako obydlie. V susedstve mestského cintorína sa nachádza židovský cintorín so zhruba štyrmi desiatkami náhrobkov a ruinou márnice.^[8]

Pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Dominantou mesta je barokový zámok, ktorý vznikol v rokoch 1675-1682 prestavbou gotického hradu z 13. storočia.^[3]
Kostol svätého Petra a Pavla je doložený v 14. storočí, vyhorel v roku 1568, kedy boli vnútorné vybavenie aj zvony zničené. V interiéri kostola je uložený zvon z roku 1517, v lucerne veže sa nachádza hodinový cymbál zvonovitého tvaru z roku 1580.
V bývalej dedine Újezd stojí malý Kostol Zvestovania Panny Márie z 15. storočia.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Radnica
Kostol sv. Petra a Pavla
Nádražie
Mierové námestie, v pozadí kostol sv. Petra a Pavla
Kúpeľný dom v Bíline

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Český statistický úřad – Počet obyvatel v obcích České republiky k 1. 1. 2014 (PDF; 504 KiB)
↑ ČTVERÁK, Vladimír; A KOL.. Encyklopedie hradišť v Čechách. Praha : Libri, 2003. ISBN 80-7277-173-6. Kapitola Bílina, s. 36–39.
↑ ^a ^b ANDĚL, Rudolf; A KOL.. Hrady, zámky a tvrze v Čechách, na Moravě a ve Slezsku: Severní Čechy. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1984. Kapitola Bílina – zámek, s. 40–44.
↑ Bílina [online]. Člověk v tísni, [cit. 2015-12-28]. Dostupné online.
↑ Statistický lexikon obcí v Republice československé 1921. Praha : Orbis, 1924. S. 205.
↑ Statistický lexikon obcí v Republice československé 1930. Praha : Orbis, 1934. S. 56.
↑ ČESKÝ STATISTICKÝ ÚŘAD. Historický lexikon obcí ČR 1869 - 2005 - 1. díl [online]. 2007-03-03, [cit. 2014-12-22]. Dostupné online.
↑ JIRÁSEK; JAKUBEC, Pavel. Židovské památky Čech: historie a památky židovského osídlení Čech. Brno : Era, 2004. ISBN 80-86517-64-0. S. 85.