Cchao Kchun
| Cchao Kchun | ||||||||
| 6. prezident Čínskej republiky | ||||||||
 | ||||||||
| V úrade 10. október 1923 – 2. november 1924 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Narodenie | 12. december 1862 Tchien-ťin | |||||||
| Úmrtie | 15. máj 1938 (75 rokov) Tchien-ťin, Čínska republika | |||||||
| Politická strana | Klika Č’-li | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 | Cchao Kchun (multimediálne súbory) | |||||||
Cchao Kchun (čín. 曹锟 / 曹錕, pchin-jin: Cáo Kūn; * 12. december 1862 – † 15. máj 1938) bol čínsky politik a vojenský dôstojník, a taktiež prezident Čínskej republiky od októbra 1923 do novembra 1924. Narodil sa v chudobnej rodine v Tchien-ťine[1]. Počas čínsko-japonskej vojny (1894-1895) vstúpil do armády a bol poslaný bojovať do Kórei. Po skončení vojny vstúpil do armády Pej-jang. Vďaka známosti s Jüan Š’-kchajom sa rýchlo dostal do dôstojníckej hodnosti[1]. Po Jüanovej smrti a začiatku súperenia medzi Feng Kuo-čangom a Tuan Čchi-žuejom Cchao sa ako vojenský vodca mandžuských provincií Čang Cuo-lin spojil s Tuanom.[2]
Počas sporov medzi Feng Kuo-čangom a Tuan Čchi-žuejom o to, ako najlepšie obnoviť spojenie s južnými provinciami, ktoré sa po rozpustení parlamentu a pokuse o obnovenie Čang Sünom v lete 1917 postavili proti pekinskej vláde, sa Cchao, vojenský guvernér Čʼ-li a správca časti jedinej železničnej trate, ktorá mohla prepravovať vojská na front v Chu-nane, zdal byť tou správnou osobou na uskutočnenie núteného zjednotenia, ktoré si Tuan želal, aby zväčšil svoju moc.[2] Cchao sa spolu s Čang Cuo-linom zúčastnil na konferencii vojenských guvernérov, ktorú Tuan zvolal 3. decembra 1917 po svojom odstúpení z funkcie premiéra, aby prinútil Fenga nariadiť vojenskú kampaň proti vzbúreným provinciám, ktorú si želal.[3]
Cchao, nerozhodný a závislý na radách svojich podriadených,[2] podporoval vojenské riešenie až do apríla 1918, keď jeho nadporučík a veliteľ hlavnej jednotky na južnom fronte Wu Pchej-fu, nespokojný s rozdelením pozícií Tuanom, ktorý ho odsunul na vedľajšiu koľaj, odmietol pokračovať v postupe za novozískaný Chen-čou.[2] Cchaov postoj k Tuanovi sa potom stal nejednoznačným, čo znížilo Tuanove šance na dosiahnutie dobytia juhu a s ním aj potrebnej podpory, aby mohol v októbri 1918, keď sa Tuanovi končilo funkčné obdobie, nahradiť svojho rivala Fenga na poste prezidenta republiky.[2]
V júni sa Cchaovi prívrženci pokúsili zlákať ho, aby pokračoval v postupe na juhu tým, že ho vymenovali za komisára provincií Kuang-tung, S’-čchuan, Chu-nan a Ťiang-si[3] a naznačili mu, že pri nasledujúcej jesennej reorganizácii by mu mohla byť vyhradená pozícia viceprezidenta.[2] Cchao dohodu prijal, ale Wua sa mu nepodarilo presvedčiť, aby pokračoval v kampani.[2] Cchao potom kládol vláde nesplniteľné podmienky na pokračovanie kampane, neodmietal ich, aby si zachoval šance na post viceprezidenta, ale vedel, že ich nemožno splniť, a neodišiel by na juh, aby pokračoval vo vojenskej kampani.[2] Tým sa Tuanove šance na post prezidenta znemožnili, napriek tomu, že ovládal parlament.[2] Postupne sa vzťahy medzi Cchaom a Tuanom zhoršili a Cao sa presunul na čelo kliky Čʼ-li, Tuanovho rivala.[4]
Keď sa počas volieb v roku 1918 nepodarilo dosiahnuť porážky na juhu, podpredsednícky post zostal neobsadený, keď väčšina Národného zhromaždenia, klub An-chuej, odstúpila z pléna a nedosiahla kvórum.
V júni 1923 vyvolal Wu Pchej-fu svojou ľahostajnosťou nepokoje v Pekingu a prinútil prezidenta Li Jüan-chunga odstúpiť. Potom 10. októbra podplatil poslancov parlamentu (každý dostal 5 000 jüanov), ktorí ho zvolili za hlavu štátu. Počas svojho krátkeho prezidentovania stihol schváliť novú ústavu Čínskej republiky. Hoci bola ústava na tú dobu demokratická a progresívna, zostala len kusom papiera a militaristi pri moci ju úplne ignorovali[1].
Vláda Cchao Kchuna sa skončila 2. novembra 1924, keď armáda generála Feng Jü-sianga vstúpila do Pekingu a prinútila prezidenta odstúpiť. Zosadený Cchao Kchun strávil dva roky v domácom väzení[1]. Po dvoch rokoch väznenia Feng Jü-siang prepustil Cchao Kchuna ako gesto dobrej vôle voči Wu Pchej-fuovi[5]. Po prepustení sa ako mnohí neúspešní politici v tom období presťahoval do japonskej koncesie v Tchien-ťine, kde zomrel[1]. Bol najkratšie slúžiacim čínskym prezidentom pred rokom 1949.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e Plant Ecology in China. Cultural China, 2011. Dostupné online [cit. 2021-05-22]. DOI: 10.1007/978-90-481-9993-8. Archivované 2012-10-25 z originálu.
- ↑ a b c d e f g h i NATHAN, Andrew J.. Peking politics, 1918-1923 : factionalism and the failure of constitutionalism. Ann Arbor, Mich. : Center for Chinese Studies, University of Michigan, 1998. Dostupné online. ISBN 0-89264-131-2.
- ↑ a b WOU, Odoric Y. K.. Militarism in modern China : the career of Wu P'ei-Fu, 1916-39. Folkestone, Eng. : Dawson, 1978. Dostupné online. ISBN 0-7129-0766-1.
- ↑ The Cambridge history of China. Cambridge [England] : Cambridge University Press, 1978-<2019>. Dostupné online. ISBN 978-0-521-24327-8.
- ↑ Madame Chiang Kai-Shek: China's eternal first lady. Choice Reviews Online, 2007-04-01, roč. 44, čís. 08, s. 44–4607-44-4607. Dostupné online [cit. 2021-05-22]. ISSN 0009-4978. DOI: 10.5860/choice.44-4607.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cchao Kchun