Carlo Azeglio Ciampi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Carlo Azeglio Ciampi
talianský politik, ekonóm a bankér
Carlo Azeglio Ciampi
Carlo Azeglio Ciampi, podpis
10. prezident Talianska
V úrade
18. máj 1999 – 15. máj 2006
PremiérMassimo D'Alema
Giuliano Amato
Silvio Berlusconi
Predchodca Oscar Luigi Scalfaro Giorgio Napolitano Nástupca
Predseda vlády Talianska
V úrade
28. apríl 1993 – 10. máj 1994
PrezidentOscar Luigi Scalfaro
Predchodca Giuliano Amato Silvio Berlusconi Nástupca
Minister hospodárstva a štátnej pokladnice
V úrade
13. máj 1999 – 18. máj 1996
PremiérRomano Prodi
Massimo D'Alema
Predchodca Lamberto Dini (hospodárstvo)
Mario Arcelli (štátna pokladnica)
Giuliano Amato Nástupca
Biografické údaje
Narodenie9. december 1920
Livorno, Taliansko
Úmrtie16. september 2016 (95 rokov)
Rím, Taliansko
Alma materScuola Normale superiore di Pisa
Univerzita v Pise
Rodina
Manželka
Franca Pilla (1946–2016)
Odkazy
Carlo Azeglio Ciampi na carloazegliociampi.it
Spolupracuj na CommonsCarlo Azeglio Ciampi
(multimediálne súbory)

Carlo Azeglio Ciampi (* 9. december 1920, Livorno[1] - † 16. september 2016, Rím[2]) bol talianský politik, ekonóm a bankár, v rokoch 19992006 prezident Talianska a v rokoch 1993 a 1994 predseda vlády Talianska.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Carlo Azeglio Ciampi sa narodil 9. decembra 1920 ako syn optika z toskánskeho Livorna, ktorý sa chcel stať námorníkom, avšak mu v tom zabránili problémy s očami. V roku 1939 prišiel na niekoľko mesiacov do Nemecka, kde si obľúbil nemčinu a Johanna Wolfganga Goetheho. Štúdium umenia na Scuola Normale v Pise ukončil roku 1941. V období 1941-1944 slúžil v talianskej armáde v Albánsku[2], kde získal ocenenie Vojenský kríž. Potom začal študovať literatúru, neskôr právo a ekonomiku, pričom Univerzitu v Pise ukončil roku 1946. [1]

Bankárska kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Povolaním je bankár. Zamestnal sa v centrálnej Talianskej banke (Banca d'Italia) v Ríme, kde pracoval vo viacerých pobočkách v administratívnych a kontrolných funkciách. Od júna 1960 pracoval vo výskumnom oddelení Talianskej banky a roku 1970 sa stal jeho riaditeľom. V júli 1973 ho vymenovali za generálneho tajomníka, v júli 1976 za námestníka generálneho riaditeľa a roku 1978 sa stal generálnym riaditeľom Talianskej banky a zástupcom riaditeľa Talianskeho úradu pre zahraničné meny (Ufficio Italiano dei Cambi). Od októbra 1979 do apríla 1993 bol guvernérom Talianskej banky a počas tohto obdobia získala banka úplnú nezávislosť od vlády.[1] Zastával dôležitú úlohu pri zavadzaní jednotnej meny euro v Taliansku.[2]

Premiér[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1993 ho jeho priateľ, odstupujúci prezident Oscar Luigi Scalfaro, presvedčil, aby prevzal premiérske kormidlo. V novej funkcii urýchlil privatizáciu štátnych podnikov a snažil sa znížiť rozpočtový deficit. Jeho vláda sa usilovala o zavedenie väčšinového volebného systému a stabilizovala situáciu po finančnej kríze z roku 1992, v roku 1993 sa jej podarilo uzatvoriť dohodu s odbormi a obchodnými organizáciami.[1]

Ďalšie funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1994-1996 pracoval ako viceprezident Banky pre medzinárodné platby[2], pričom v období 1995-1996 bol predsedom poradnej skupiny Európskej komisie a zároveň prezidentom Inštitútu Luigiho Einaudiho pre peňažné, bankovnícke a finančné štúdie. Bol predsedom dočasného výboru Medzinárodného menového fondu. Od roku 1996 do 1999 bol prezidentom Medzinárodnej univerzity v Benátkach a členom Výboru Treccani Encyclopedia Institute.[1]

Najväčšie úspechy však zožal ako minister hospodárstva a štátnej pokladnice vo vláde Romana Prodiho a jeho nástupcu Massima D'Alema (18. máj 1996 -13. máj 1999). Prísnym úsporným opatreniam vďačilo Taliansko za nízku mieru inflácie a zníženie rozpočtového deficitu.[1]

Prezident[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 13.mája 1999 zvolil parlament Carla Azeglia Ciampiho za talianskeho prezidenta už v prvom kole, získal potrebnú dvojtretinovú väčšinu hlasov (707) - stalo sa tak len tretí raz v histórii krajiny, pričom funkčné obdobie talianskej hlavy štátu trvá sedem rokov.[1][2] Zvolili ho na prezidentský post preto, aby bránil taliansku líru a vypracoval potrebné politické reformy ako odpoveď na zmeny, ktoré požadovali obyvatelia Talianska. Zložením slávnostnej prísahy 18. mája pred poslancami oboch komôr talianskeho parlamentu sa stal v poradí desiatym prezidentom krajiny na Apeninskom polostrove. V súvislosti s talianskou vnútropolitickou situáciou Ciampi zdôraznil nevyhnutnosť inštitucionálnych reforiem, ktoré označil za jeden z kľúčových faktorov na posilnenie hospodárstva a vyzval na jednotu pri dosahovaní tohto cieľa. Za najdôležitejšie zmeny označil federalizáciu krajiny, revíziu volebného a vládneho systému ako aj obnovu v oblasti justície. Vyslovil presvedčenie, že s reformami by sa malo začať pred regionálnymi voľbami naplánovanými na rok 2000. Politikov zároveň vyzval, aby za prioritu svojho pôsobenia stanovili boj proti nezamestnanosti, najmä v chudobných oblastiach na juhu Talianska.[1]

Funkciu hlavy štátu po ňom 15. mája 2006 prevzal Giorgio Napolitano, keď Ciampi podal demisiu. Ciampiho mandát mal skončiť až 18. mája 2006, ale prezident svoj odchod urýchlil, aby dezignovaný premiér Romano Prodi mohol čo najskôr zostaviť novú vládu. Následne sa ako exprezident stal doživotným senátorom.[2]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 2016 ho hospitalizovali v Nemocnici Pia XI. v Ríme. Ciampi zomrel 16. septembra 2016 po dlhej chorobe vo veku 95 rokov. Česť pamiatke tohto politika, bankára a niekdajšieho talianskeho prezidenta vzdal aj vtedajší premiér Matteo Renzi a označil ho za muža, "ktorý slúžil Taliansku s vášňou".[2]

Návšteva na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

9. júla 2002 Ciampi navštívil aj Slovensko. Prezident Rudolf Schuster privítal talianskeho prezidenta na nádvorí Grassalkovičovho paláca ako svoju desiatu návštevu v roku. Počas dvojdňového pobytu na Slovensku navštívil okrem slovenskej metropoly aj Košice a Šamorín, kde položil veniec k pamätníku padlých talianskych vojakov.[3]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Bol ženatý, má dcéru a syna.[1] So svojou manželkou, sa stretli v Pise, kde študovali na univerzite. Zosobášili sa v roku 1946 v Bologni.[4]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • bol nositeľom mnohých medzinárodných vyznamenaní, ocenení a čestných doktorátov.
  • volali ho "muž Eura"[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j TASR. Životopis Carla Azeglia Ciampiho. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2002-07-07. Dostupné online [cit. 2021-10-21].
  2. a b c d e f g TASR. Bývalý taliansky prezident C. Ciampi zomrel vo veku 95 rokov. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2016-09-16. Dostupné online [cit. 2021-10-21].
  3. ©TASR 2002,TASR. Schuster privíta desiatu a do summitu NATO poslednú prezidentskú návštevu. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2002-07-07. Dostupné online [cit. 2021-10-21].
  4. Quando Carlo Azeglio Ciampi si emozionò parlando della moglie Franca: "Non ci siamo mai addormentati in discordia" [online]. huffingtonpost.it, 2016-09-16, [cit. 2021-10-21]. Dostupné online. (po taliansky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]