Carlo Maria Martini

Carlo Maria Martini SJ
kardinál Svätej rímskej cirkvi Emeritný milánsky arcibiskup
kardinál Carlo Maria Martini v roku 1992
Pro veritate adversa diligere Pre pravdu milujte protivenstvá
Štát pôsobenia	Taliansko
Funkcie a tituly
Milánsky arcibiskup
29. decembra 1979 – 11. júla 2004
Giovanni Colombo Dionigi Tettamanzi
kardinál kňaz Santa Cecilia in Trastevere
2. februára 1983 – 31. august 2012
John Patrick Cody Gualtiero Bassetti
Predchádzajúce funkcie
rektor Pápežského biblického inštitútu 1969 – 1978 rektor Pápežskej Gregoriánskej univerzite 1978 – 1979 predseda Rady európskych biskupských konferencií 1986 – 1993
Biografické údaje
Narodenie	15.02.192715. február 1927 Orbassano, Talianske kráľovstvo
Úmrtie	31. august 2012 (85 rokov) Gallarate, Taliansko
Pochovaný	3. septembra 2012 Milánsky dóm
Alma mater	Pápežská univerzita Gregoriana Pápežský biblický inštitút
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Spoločnosť Ježišova
Vstup	25. september 1944 (17 rokov)
Večné sľuby	2. február 1962 (34 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka	13. júl 1952 (25 rokov) Maurilio Fossati turínsky arcibiskup
Inkardinácia	Spoločnosť Ježišova
Biskup
Menovanie	29. december 1979 (52 rokov) Ján Pavol II.
Konsekrácia	6. január 1980 (52 rokov) Bazilika svätého Petra
Svätiteľ	Ján Pavol II. 264. rímsky diecézny biskup
Spolusvätitelia	Eduardo Martínez Somalo arcibiskup Ferdinando Maggioni biskup
Kardinál
Menovanie	2. február 1983 (55 rokov) Ján Pavol II.
Stupeň	kardinál - kňaz
Titulárny kostol	Santa Cecilia in Trastevere
Odkazy
Carlo Maria Martini na catholic-hierarchy.org angl. Carlo Maria Martini
Taliansky portál  Vatikánsky portál  Biografický portál

Mons. Carlo Maria kardinál Martini SJ (* 15. február 1927, Orbassano, Talianske kráľovstvo – † 31. august 2012, Gallarate, Taliansko) bol taliansky rímskokatolícky kňaz, v rokoch 1980 až 2002 pôsobil ako milánsky arcibiskup a v roku 1983 bol povýšený na kardinála. Bol členom spoločnosti Ježišovej tzv. jezuita.

Do spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1944 a v roku 1952 bol vysvätený za kňaza. On ako významná intelektuálna osobnosť, bol liberálnym kandidátom na pápežský stolec v pápežskom konkláve v roku 2005 po smrti pápeža Jána Pavla II. Podľa vysokopostavených vatikánskych zdrojov získal v prvom kole viac hlasov ako kardinál Joseph Ratzinger, konzervatívny kandidát. Nakoniec Joseph Ratzinger získal viac hlasov aj v nasledujúcich kolách a bol zvolený za pápeža, vybral si meno Benedikt XVI.

Trpel zriedkavou formou Parkinsonovej choroby, v roku 2002 odišiel z funkcie arcibiskupa do dôchodku a presťahoval sa do Pápežského inštitútu v Jeruzaleme. O osem rokov neskôr zomrel v jezuitskom kolégiu Aloisianum v Gallarate neďaleko Milána.

Raný život a vzdelanie

Narodil sa 15. februára 1927 v Orbassane v provincii Turín v Piemonte inžinierovi Leonardovi a Olge (rodenej Maggii) Martini. Pokrstený bol nasledujúci deň 22. februára. Vzdelávanie absolvoval na Istituto Sociale, škole, ktorú viedli jezuiti v Turíne. Do spoločnosti Ježišovej vstúpil 25. septembra 1944 a 13. júla 1952 ho kardinál Maurilio Fossati vysvätil za kňaza. Ukončil štúdium filozofie na jezuitskom štúdiu v Gallarate v provincii Miláno a teológiu na teologickej fakulte v Chieri.

V roku 1958 získal doktorát z fundamentálnej teológie na Pápežskej Gregoriánskej univerzite s prácou skúmajúcou problematiku správ o zmŕtvychvstaní. Po niekoľkých rokoch vyučovania na fakulte Chieri sa vrátil do Ríma a získal ďalší doktorát z Písma Svätého na Pápežskom biblickom inštitúte, ktorý absolvoval s vyznamenaním summa cum laude s prácou o skupine kódexov Lukášovho evanjelia.

Akademická kariéra

Po ukončení štúdia sa rýchlo vydal na úspešnú akademickú kariéru. V roku 1962 mu bola pridelená katedra textovej kritiky na Pápežskom biblickom inštitúte. V roku 1969 bol menovaný za rektora Pápežského biblického inštitútu. Počas týchto rokov editoval množstvo vedeckých prác. Aktívne sa venoval vedeckej oblasti publikovaním rôznych kníh a článkov. Okrem toho sa mu dostalo cti byť jediným katolíckym členom ekumenického výboru, ktorý pripravil nové grécke vydanie Nového zákona, Novum Testamentum Graece. V roku 1978 bol za pápeža Pavla VI. nominovaný za rektora magnificusa Pápežskej Gregoriánskej univerzite, kde pôsobil až do svojho vymenovania za biskupa.

Biskup

Dňa 29. decembra 1979 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za milánskeho arcibiskupa. Biskupské svätenie prijal 6. januára nasledujúceho roka. Hlavným svätiteľom bol pápež Ján Pavol II. a spolusvätiteľmi boli arcibiskup Eduardo Martínez Somalo a biskup Ferdinando Maggioni.

Kardinál

Na konzistóriu 2. februára 1983 bol vymenovaný za kardinála – kňaza s titulárnym chrámom Santa Cecília in Trastevere. Motto, ktoré si zvolil pre svoj erb, sa prekladá ako „Z lásky k pravde sa odváž si vybrať nepriaznivé situácie“.

V roku 2002 dosiahol povinný dôchodkový vek katolíckej cirkvi a v Miláne ho nahradil Dionigi Tettamanzi. V čase konkláve v roku 2005 mal 78 rokov, a teda bol oprávnený voliť nového pápeža (bol mladší ako 80 rokov). Roky mnohí „progresívni“ katolíci dúfali, že by sa nakoniec mohol stať pápežom, ale keď Ján Pavol II. zomrel, väčšina komentátorov sa domnievala, že jeho zvolenie je nepravdepodobné vzhľadom na jeho liberálnu povesť a zjavnú krehkosť. Napriek tomu podľa talianskych novín La Stampa získal v prvom kole volieb viac hlasov ako Joseph Ratzinger.

Naopak, denník anonymného kardinála uvádzal, že na rozdiel od iného jezuitského kardinála Jorgeho Maria Bergoglia z Buenos Aires nikdy nezískal viac ako tucet hlasov, a rýchlo stiahol svoju kandidatúru. Andrea Riccardi vo svojej knihe La Chiesa brucia uviedol, že mu v osobnom rozhovore povedal, že nebol za zvolenie kardinála Bergoglia. Po dosiahnutí veku 80 rokov 15. februára 2007 stratil právo voliť v budúcich konkláve.

Po odchode do dôchodku sa presťahoval do Pápežského biblického inštitútu v Jeruzaleme , aby pokračoval vo svojej práci biblického vedca. V roku 2008 sa vrátil do Milána, kde strávil posledné roky svojho života v jezuitskom dome.

Smrť a pohreb

Zomrel v Gallarate 31. augusta 2012. Podľa online spravodajstva Zenitu o jeho smrti pápež Benedikt XVI. vo svojom formálnom kondolenčnom liste, ktorý zaslal kardinál Tarcisio Bertone, vatikánsky štátny sekretár, ocenil jeho silu počas jeho boja s Parkinsonovou chorobou, jeho dlhé pôsobenie ako milánskeho arcibiskupa a jeho prácu biblického znalca. Primátor Milána Giuliano Pisapia viedol úctu slovami: „Carlo Maria Martini osvetlil cestu celému mestu, nielen jeho časti. Z tohto dôvodu dnes Miláno viac ako kedykoľvek predtým smúti za svojím arcibiskupom.“

Pred jeho rakvou v metropolitnej katedrále v Miláne pred zádušnou omšou, ktorá sa konala po ambroziánskom obrade 3. septembra, prešlo pred jeho rakvou viac ako 150 000 ľudí. Na začiatku obradu prečítal posolstvo zástupca pápeža Benedikta XVI. Angelo kardinál Comastri, generálny vikár Vatikánu. Kardinál Scola predsedal koncelebrovanej omši a predniesol homíliu. Na konci omše prečítal kardinál Dionigi Tettamanzi svoju spomienku. S kardinálom Scolom koncelebrovali kardináli Comastri, Tettamanzi, Bagnasco, Piovanelli, Romeo a Ravasi. Prítomná bola aj jeho sestra Maris, jeho neter Giulia a synovec Giovanni. Pochovaný bol na súkromnom obrade v hrobke na ľavej strane katedrály oproti hlavnému oltáru.

Pozri aj

• Zoznam kardinálov vymenovaných Jánom Pavlom II.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carlo Maria Martini

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Carlo Maria Martini na anglickej Wikipédii.