Cch’-si (cisárovná vdova)
| Cch’-si | |
| cisárovná vdova Čchingskej ríše | |
.PNG) | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Yehe Nara (narodením) Aisin Gioro (sobášom) |
| Panovanie | 23. august 1861 – 14. november 1908 |
| Predchodca | Cisárovná vdova Kchang-cch’ |
| Nástupca | Cisárovná vdova Lung-ju |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Yehe Nara Xingzhen (葉赫那拉·杏貞) |
| Narodenie | 29. november 1835 Peking |
| Úmrtie | 15. november 1908 (72 rokov) Čung-nan-chaj, Peking |
| Pochovanie | cisárske hrobky dynastie Čching, Cun-chua |
| Rodina | |
| Potomstvo |
cisár Tchung-č’ princezná Žung-šou (adpotívna) |
| Odkazy | |
 | Cch’-si (multimediálne súbory na commons) |
Cisárovná vdova Cch’-si (čín. 慈禧太后, pchin-jin: Cíxǐ Tàihòu - Cch’-si tai-chou; * 29. november 1835 – † 15. november 1908, Peking) bola de facto vládkyňou dynastie Čching a teda Číny od roku 1861 až do svojej smrti v roku 1908.
Po smrti cisára Sien-fenga v roku 1861 sa jej v mocenskom boji podarilo presadiť ako regentka svojho nedospelého syna Caj-čchuna. Ten sa síce neskôr formálne ujal vlády, ale zomrel mladý v roku 1875 bez toho, aby sa mu podarilo prekonať vplyv svojej matky, ktorá stále zostávala skutočnou vládkyňou. Za ďalšieho cisára potom bol vybraný Kuang-sü, ktorý mal v tom čase iba štyri roky — vláda Cch’-si formálne maskovaná ako regentstvo tak pokračovala ďalej a neskôr si ju ponechala, aj keď sa Kuang-sü stal formálne cisárom.
.svg)
Pôvod
[upraviť | upraviť zdroj]
Cch’-si sa narodila v roku 1835 do jednej z najstarších a najvýznamnejších mandžuských rodín. Otec Cch’-si bol vysoko postaveným úradníkom za vlády Čching. Cch’-si bola vychovaná neďaleko pekinského Zakázaného mesta.[1]
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Cch’-si vládla Číne za dynastie Čching medzi rokmi 1861–1908. Kariéru začala, keď bola vo svojich 16 rokoch na jar roku 1852 vybraná za konkubínu cisára Sien-fenga. Vtedy ako konkubína 6. rádu získala meno Lan. V roku 1854 ju cisár Sien-feng povýšil na konkubínu 5. rádu, pritom bola premenovaná na Ju. V roku 1856 porodila Ju cisárovi následníka Caj-čchuna. Jej postavenie na dvore sa tak zvýšilo na druhú najdôležitejšiu ženu - hneď po cisárovej prvej manželke - cisárovnej Čen.[1]
Oproti väčšine ostatným mandžuským konkubínam vedela Cch’-si čítať a písať čínsky. Stala sa tak pomocníčkou v tom čase už chorého cisára Sien-fenga. Dostala sa k dôležitým vládnym listinám a získala tak prehľad v oblasti vlády nad Čínou.
Keď počas druhej ópiovej vojny v roku 1860 spojenecké jednotky Anglicka a Francúzska prenikli do Pekingu, cisár Sien-feng spoločne s manželkou, synom, Ji a väčšinou cisárskeho dvora utiekli do loveckého sídla vo vtedajšej provincii Že-che (dnešné Čcheng-te). Po jedenástich mesiacoch života v loveckom sídle cisár zomrel na následky choroby. Cisárom sa tak stal jeho päťročný syn Caj-čchun a jeho 8 regentov. Ji v tom čase nemala žiadnu politickú moc, dokonca ani nebola považovaná za matku Caj-čchuna. Cisárovná Čen však bola dobrou priateľkou s Ji. S jej pomocou získala Ji skrz staré súdne dokumenty titul cisárovnej vdovy a zmenila si meno na Cch’-si (v preklade láskavosť a šťastie).[1]
Prevrat Sin-jou
[upraviť | upraviť zdroj]Regentom cisára Caj-čchuna sa pozícia cisárovnej vdovy nepozdávala a boli proti jej zásahom do politiky, dochádzalo preto k častým konfliktom medzi Cch’-si a ôsmimi regentmi.
Cch’-si začala tajne zhromažďovať schopných úradníkov, vojakov a ďalších, ktorí boli regentmi zavrhnutí. Medzi nimi boli aj bratia Sien-fenga: princ Kung a princ Čchun.[2] Ešte v Že-che sa jej podarilo zorganizovať prevrat Sin-jou, počas ktorého riskovala život, aby upevnila moc pre seba a svojho syna, Caj-čchuna.[1] Za pomoc s prevratom vymenovala Cch’-si princa Kunga za princa regenta.[3]
Caj-čchunových osem regentov obvinila z neschopnosti vyjednávať s „barbarmi“, ktorí zapríčinili útok na Peking a nariadila im odstúpiť pod hrozbou smrti.[2] Cch’-si začala vládnuť „za oponou“ (v čínštine 垂簾聽政).
Keď sa Cch’-si chopila moci, dynastia Čching už bola v procese rozpadu. Jedným z problémov bola korupcia, ďalším napádanie cudzími štátmi, ktoré si chceli privlastniť územie Číny.
Vláda Cch’-si bola komplikovaná hneď niekoľkými faktormi:
- Cch’-si bola žena, mala teda v Číne automaticky nižšie spoločenské postavenie, než akýkoľvek muž.
- Cch’-si bola mandžuského pôvodu, čo bolo pre väčšinu etnických Chanov tŕňom v oku.[4]
V úlohe právoplatnej regentky (spolu s cisárovnou vdovou Čen) vydala Cch’-si dva edikty, prvý stanovoval dve cisárovné vdovy ako jediné osoby oprávnené rozhodovať vo veciach štátu a druhým zmenila titul cisára na Tchung-č’ (同治, v doslovnom preklade spoločná stabilita).[3]
Táto nová čínska vláda zaviedla niekoľko reforiem, medzi nimi napríklad rozvoj oficiálneho ministerstva zahraničia Cung-li Ja-men, obnova regionálnej armády, modernizácia železníc, tovární, zbrojníc a zvýšenie priemyselnej a obchodnej produktivity.
Cch’-si zjednotila štátnu správu a na významné posty dosadila schopných ľudí podľa svojho uváženia. V tomto smere nerozlišovala medzi Chanmi a Mandžujmi a často sa radšej rozhodla pre schopnejšieho Chana.[4] Cch’-si tiež nechala reformovať edikt, ktorý zakazoval sobáše medzi týmito dvoma etnikmi.
Keď bolo porazené povstanie Tchaj-pchingov, mohla sa cisárovná sústrediť na problémy na dvore. Princ Kchung mal pod kontrolou väčšinu Chanskej armády a bol popredným predstaviteľom Veľkej rady a ministerstva zahraničia Cung-li Ja-men. Pre cisárovnú vdovu tak predstavoval hrozbu, odobrala mu preto titul princa regenta.
Reformácia Tchung-č’
[upraviť | upraviť zdroj]Cisárovná vdova sa snažila o reštauráciu Čchingskej dynastie prostredníctvom reformácie Tchung-č’. Chcela zmodernizovať čínsku spoločnosť. Táto modernizácia sa skladala z dvoch krokov:
- Westernizácia – čiže pozápadnenie, prevažne v oblasti ekonomiky, armády, kultúry a vzdelania
- Rozvoj – reformy v oblasti politiky, ekonomiky, armády, kultúry a vzdelania[4]
Cch’-si sa snažila o zlepšovanie vzťahov so západnými krajinami. Potrebovala ich znalosti ohľadom armády či vedy. Čínske vojenské inštitúcie potrebovali zreformovať. Po vzore západu začala Čchingská vláda zakladať továrne na výrobu zbraní a munície a od Veľkej Británie odkúpila vojnové lode, z ktorých potom vzniklo veľké loďstvo. Objavili sa aj snahy o modernizáciu školstva – napríklad posielanie čínskych študentov na západ alebo zakladanie nových škôl.[4] V roku 1862 cisárovná rozhodla o otvorení Tchung-wen kuan, prvej školy v Číne zameranej na výučbu západných jazykov a západného myslenia.
V novembri roku 1873 sa vlády ujal osobne cisár Tchung-č’, avšak nepreukázal sa ako schopný vládca. Rozhodnutia za neho museli robiť cisárovné vdovy a Tchung-č’ nedokázal uplatniť svoju autoritu. 14. januára 1875 cisár na následky choroby zomrel.
Obdobie vlády Kuang-sü
[upraviť | upraviť zdroj]Cisár Tchung-č’ zomrel bez mužského potomka, bolo teda potrebné rozhodnúť, kto sadne na trón namiesto neho. Cisárovná vdova Cch’-si sa nakoniec rozhodla pre svojho štvorročného synovca, Caj-tchiena, ktorého adoptovala. Nový cisár dostal meno Kuang-sü, v preklade veľkolepé následníctvo.
V apríli roku 1881 náhle zomrela cisárovná vdova Čen, zanechala tak Cch’-si v úlohe vládkyne i matky.[2]
Aj potom, čo Kuang-sü dospel, vládol vždy s pomocou cisárovnej vdovy.[4]
Cch’-si v ústraní
[upraviť | upraviť zdroj]5. marca 1889 Cch’-si odstúpila z role regentky, avšak zostala hlavnou predstaviteľkou cisárskej rodiny.[3] Aj naďalej ovplyvňovala cisára v jeho politických rozhodnutiach.
V roku 1894 vypukla prvá čínsko-japonská vojna, v ktorej bola Čína porazená. Cisár Kuang-sü chcel krajinu reformovať, veril, že sa Čína môže učiť od konštitučných monarchií ako bolo Japonsko alebo Nemecko. V júni roku 1898 zahájil Sto dní reforiem, ktoré mali viesť k modernizácii Číny. Cch’-si sa však obávala, že by touto reformou mohla prísť o svoju absolútnu moc a toto hnutie zastavila. V dôsledku obvinenia cisára zo zrady sa Cch’-si vrátila k úlohe regentky a začala znova vládnuť.
V roku 1900 vypuklo v severnej Číne Boxerské povstanie. Cch’-si sa povstania zastala a formálne vyhlásila vojnu západným krajinám.[5]
Spojenecké armády sa dostali do Pekingu a obsadili ho.[6] Kvôli invázii Spojencov bol čínsky ľud takmer jednotný ohľadom podpory Boxerského povstania.[7] Cch’-si dostala od Spojencov ultimátum: Čína sa mala vzdať a zriecť sa všetkých svojich vojenských a finančných záležitostí v prospech cudzích krajín.[8] Na to Cch’-si Veľkej rade oznámila nasledujúce: "Teraz, keď [Mocnosti] začali útok, hrozí nášmu národu zánik. Ak by sme teraz zložili zbrane a vzdali sa, nemohla by som sa svojim predkom po smrti pozrieť do očí. Ak máme podľahnúť skaze, prečo nebojovať do posledného dychu?"[9]
Počas bojov o Peking bol celý cisársky dvor, vrátane cisárovnej vdovy Cch’-si a cisára Kuang-sü, nútený utiecť do Si-anu. Po porážke Pekingu sa osemčlenná aliancia dohodla s Čchingskou vládou. Súčasťou dohody bola záruka, že sa Čína nebude musieť vzdať žiadnych ďalších území v prospech cudzích štátov. Mnoho cisárskych radcov Cch’-si odporučilo, aby vo vojne pokračovala. Cch’-si si však chcela veľmi udržať moc a keď sa uistila, že po vojne bude môcť naďalej vládnuť, podmienky mocností prijala.[10] Keď potom podpísala boxerský protokol, znamenalo to pre celý národ potupu.[4]
Reformy
[upraviť | upraviť zdroj]V januári roku 1902 sa Cch’-si, cisár Kuang-sü, jeho manželka a zvyšok cisárskeho dvora vrátili do Pekingu.[6]
Cch’-si začala zavádzať rozsiahle politické reformy. Poslala vyslancov do Japonska a Európy, aby nazbierali informácie pre administratívne reformy v oblasti zákonodarstva, vzdelania, štruktúry vlády a sociálnej politiky. Mnoho z týchto reforiem bolo inšpirovaných reformami Meidži. Jednou z významných zmien bolo napríklad zrušenie skúškového systému v roku 1905.[11]
Cisárovná vdova prejavila nevídaný záujem o ženy zo západu. Hľadala u nich inšpiráciu pre budúcnosť Číny. Podarilo sa jej získať relevantné informácie zo západu bez toho, aby sa nechala ovplyvniť konfuciánskou byrokraciou. S pomocou týchto informácií vytvorila reformy, ktoré v sebe spájali čínsku tradíciu so západnou modernizáciou.
Smrť cisárovnej vdovy Cch’-si
[upraviť | upraviť zdroj]Cisárovná vdova zomrela v Pekingu v Čung-nan-chaj na následky mŕtvice vo veku 72 rokov 15. novembra 1908 – teda deň po tom, čo zomrel cisár Kuang-sü na otravu arzénom a čo Cch’-si na trón dosadila nového cisára, Pchu-iho.[12]
Život cisárovnej vdovy Cch’-si sa stal počas nasledujúcich desaťročí predmetom mnohých kníh. Patrí medzi ne aj dielo holandského spisovateľa Johana Fabricia Tajný denník čínskej cisárovnej.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 ZHANG, Rong. Empress Dowager Cixi : the concubine who launched modern China. New York : Alfred A. Knopf, 2013. ISBN 9780385350372.
- 1 2 3 BEHR, Edward. The Last Emperor. Toronto : Futura, 1987. 335 s. S. 45.
- 1 2 3 KWONG, Luke. A Mosaic of the Hundred Days: Personalities, Politics, and Ideas of 1898. Cambridge, MA : Council on East Asian Studies Distributed by Harvard University Press, 1984. ISBN 0674587421.
- 1 2 3 4 5 6 ZHANG, Zhan. Cixi and Modernization of China [online]. Asian Social Science, 2016-04, [cit. 2025-12-03]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ COHEN, Paul. History in three keys : the boxers as event, experience, and myth. New York : Columbia University Press, 1997. 356 s. ISBN 9780674587427.
- 1 2 SEAGRAVE, Sterling. Dragon lady: the life and legend of the last empress of China. New York : Knopf, 1992. 601 s. ISBN 9780679402305.
- ↑ ESHERICK, Joseph. The origins of the Boxer Uprising. Berkeley : University of California Press, 1987. 451 s. ISBN 9780520908963.
- ↑ LAIDLER, Keith. The last empress : the She-Dragon of China. Chichester : Wiley, 2003. 290 s. ISBN 9780470864265.
- ↑ YOUNG, Marilyn Blatt. The rhetoric of empire; American China policy, 1895-1901. Cambridge, MA : Harvard University Press, 1969.
- ↑ PRESTON, Diana. The boxer rebellion : the dramatic story of China's war on foreigners that shook the world in the summer of 1900. New York : Walker, 2000. 436 s. ISBN 9780802713612.
- ↑ REYNOLDS, Douglas. China, 1898-1912 : the xinzheng revolution and Japan. Cambridge, MA : Council on East Asian Studies, Harvard University : Distributed by Harvard University Press, 1993. 308 s. ISBN 9780674116603.
- ↑ Arsenic killed Qing emperor, experts find. The New York Times (New York: The New York Times Company), 2008-10-04. Dostupné online [cit. 2025-12-03]. ISSN 1553-8095.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cch’-si (cisárovná vdova)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Cch’-si na českej Wikipédii.