Central Line

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Central Line
Central line flag box.png
Farba na mape červená
Rok otvorenia linky 1900
Typ linky Podzemná
Vlakové súpravy 1992
Počet staníc 49
Dĺžka (v km) 74 km
Depá Ruislip
Hainault
White City
Počet cestujúcich 183,512,000 (per annum)
Linky Londýnskeho metra
  Bakerloo
  Central
  Circle
  District
  Hammersmith & City
  Jubilee
  Metropolitan
  Northern
  Piccadilly
  Victoria
  Waterloo & City
Ostatné linky
  DLR
  Tramlink
  Overground
Transport for London
Central Line.
Nástupište Central Line na stanici Oxford Circus.
Výrazné zakrivenie nástupišťa v stanici Bank.
Interiér vozňov Central Line.
Nástupište stanice Chancery Lane.
Priamy prestup medzi vlakmi Central Line a National Express East Anglia v stanici Stratford.
Stanica White City.
Vlak Central Line vchádzajúci do stanice Roding Walley.
Staničná budova stanice Shepherd’s Bush zrekonštruovaná v roku 2008.

Central Line je jednou z liniek Londýnskeho metra. Na mapách je znázornená červenou farbou. Je to podzemná linka s razenými tunelmi na osi východ–západ. Do zatvorenia vetvy Epping – Ongar, bola konečná stanica Ongar najvzdialenejším bodom celej siete. Je to druhá najviac využívaná linka v sieti.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Plány na výstavbu Central London Railway sa objavili koncom 19. storočia. V roku 1891 sa začalo s výstavbou trasy medzi stanicami Shepherd’s Bush a Bank. V roku 1892 schválili predĺženie trasy do stanice Liverpool Street. Termín dokončenia bol posunutý dvakrát, najprv na rok 1894, neskôr na rok 1899. Trasa bola formálne otvorená až 27. júna 1900[1] a sprístupnená verejnosti až o mesiac neskôr, 30. júla 1890.[1] Na trase premávali elektrické lokomotívy. Pôvodné staničné budovy, z ktorých sa ich zachovalo len niekoľko, navrhol architekt Harry Bell Measures.

Dejiny Central Line sú nesmierne kľukaté. Prvé tunely boli vyhĺbené s nezvyčajným priemerom 3,56 metra a neskôr sa zistilo, že súpravy, ktoré napriek tomu, že boli menšie, sa do nich nezmestili. Povráva sa, že konštruktéri pri výpočtoch zabudli zahrnúť i samotnú výšku koľajníc. Problém sa podarilo vyriešiť použitím koľajníc s nižším profilom a skrátením pružín na súpravách. Takto upravené lokomotívy však spôsobovali vážne problémy s vibráciami. Koncom 30. rokov boli tunely rozšírené a stanice predĺžené a v 40. rokoch sa začalo so štandardnou elektrifikáciou. Nastali však problémy, pretože kvôli spôsobu akým boli tunely rozšírené už neboli okrúhle a kvôli týmto dôvodom musela mať kladne nabitá koľajnica netradičný tvar a jej kontaktná plocha musela byť o 40 milimetrov vyššie ako je štandard. Táto situácia pretrváva dodnes.

Časť trasy, ktorá sa nachádza pod Londýnskym City je postavená s ohľadom na geografické rozmiestnenie ulíc nad ňou, takže neprebieha popod budovy. V dôsledku toho sa na úsekoch medzi Chancery Lane, Bank a Liverpool Street nachádzajú ostré zákruty a tento úsek trasy je náchylný na vykoľajenie súprav. V stanici Bank je nástupište tak zakrivené, že z jedného konca nie je vidieť na druhý. Tradičné hlásenie „Mind the gap!“ (slov. „Pozor na medzeru medzi vlakom a nástupišťom.“) je tu o to viac zdôraznené.

Central London Railway sa stala súčasťou systému londýnskeho metra v roku 1913.[1] Názov Central Line sa začal používať až od roku 1937.[1]

V roku 1920 sa Central Line za stanicou Wood Lane prepojila s trasou Ealing and Shepherd’s Bush Railway, ktorú spravovala Great Western Railway. Takto sa umožnilo vlakom Central Line jazdiť až do Ealingu.

V roku 1935 sa v súvislosti s päťročným programom Nových prác (tzv. New Works Programme) objavili plány elektrifikácie dvoch trás Great Western Railways z West Actonu do Ruislipu. Taktiež sa plánovalo s predĺžením trasy za West Ruislip až do Denhamu. Neskôr sa však od projektu upustilo, podobne ako od projektu Northern Heights na Northern Line.[1]

V roku 1946 bola otvorený úsek zo stanice Liverpool Street do stanice Stratford. Prázdne vlaky pokračovali do dočasnej točne v Drapers Field, neďaleko Leytonu. Stanice na východ od Stratfordu boli pre cestujúcu verejnosť otvorené v roku 1947. Central Line predĺžili do Eppingu v roku 1949. Vlaky British Railways mali prístup na trasu Circle Line skrz spojnicu z Temple Mills East do Leytonu, medzi týmito vlakmi boli aj súpravy, ktoré obsluhovali vetvu Ongar – Epping až do jej elektrifikácie v roku 1957 a skoré ranné a neskoré večerné vlaky medzi Liverpool Street a Epping.

I po elektrifikácii vetvy Ongar – Epping v roku 1957, prevádzka na trase ostala obmedzená vzhľadom na obmedzené dodávky elektrickej energie. Dvoj- a neskôr trojvozňové súpravy kyvadlovo premávali medzi stanicami Ongar a Loughton. Predpokladaný počet pasažierov sa nikdy nenaplnil a trasa začala byť dlhodobo stratová a 30. septembra 1994 bola definitívne zatvorená a odpredaná spoločnosti Pilot Group. Pozri aj Epping Ongar Railway.[1]

25. januára 2003 sa v stanici Chancery Lane vykoľajil vlak po tom ako trakčný motor odpadol zo súpravy a spadol na koľajnice. Pri nehode sa zranilo 32 cestujúcich. Bezprostredne po nešťastí trasu uzavreli a začalo sa zo zisťovaním príčiny nešťastia a s nevyhnutnými úpravami na vlakových súpravách. Central Line bola otvorená postupne, prvé úseky na východnom a západnom konci otvorili koncom marca toho istého roku, zatiaľ čo hlavná vetva linky ostala zatvorená. Premávku na trase obnovili, i keď so zníženou frekvenciou 12.apríla. Plná prevádza začala na trase až koncom mesiaca. Okrem Central Line uzavreli aj Waterloo & City Line, na ktorej premávajú tie isté vlakové súpravy. Keďže Waterloo & City Line je omnoho kratšia – má len dve zástavky a tým pádom aj menej vlakových súprav – bola znovu otvorená pomerne rýchlo.

5. júla 2007 o 9.00 hod. sa medzi stanicami Mile End a Bethnal Green vykoľajili tri vozne vlaku smerujúceho na západ. Príčinou nehody bol bal izolačnej látky, ktorý sa uvoľnil a spadol na trať.[2] Linku znovu otvorili 7. júla 2007.

Vozový park[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1900 na trase premávali elektrické lokomotívy. Jednotlivé vagóny mali na každom konci dvierka, podobné ako na vlakoch City and South London Railway a Glasgow Subway. Ťažké lokomotívy však spôsobovali veľké vibrácie a v roku 1903 boli vymenené motorovými autami, ktoré ťahali už existujúce vagóny.

V 20. rokoch boli súpravy zo začiatku storočia nepostačujúce. Keďže tunely boli priúzke pre štandardné súpravy vedenie železníc sa rozhodlo zmodernizovať súčasné súpravy. Dvierka na koncoch vozňov boli odstránené a boli pridané ďalšie miesta pre pasažierov. Taktiež do oboch bočných stranách vozňa boli vložené nové posuvné dvere.

Súpravy z rokov 1900/1903 a 1920 boli konečné stiahnuté z prevádzky v roku 1939. S rozšírením tunelov, predĺžením nástupíšť a s úpravou dodávky elektrickej energie boli na linku presunuté štandardné osemvozňové súpravy z Northern Line. Tieto premávali na linke až do 50. rokov. Od plánov na výmenu súprav za nový model z roku 1960 sa upustilo a na linku sa dostal až nový model z roku 1962, ktorý bol takmer identický s už odskúšaným modelom z roku 1959. Tieto súpravy premávali na linke až do začiatku 90. rokov, keď ich nahradili súčasné súpravy z roku 1992.

Súpravy ako prvé v sieti začali hlásiť stanice a možné prestupy. Sú zložené z ôsmich vozňov a predstavujú najdlhšie súpravy v sieti. Od roku 1996 sa postupne do súprav montoval automatizovaný systém riadenia vlakov (ATO).

Stanice[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámka: Za názvom stanice sa nachádza dáatum jej otvorenia, prípadne dátum jej zatvorenia a taktiež jej prípadný pôvodný názov.

Vetva West Ruislip[upraviť | upraviť zdroj]

Vetva Ealing Broadway[upraviť | upraviť zdroj]

Obe vetvy sa spájajú v stanici North Acton.

Hlavná vetva[upraviť | upraviť zdroj]

Trasa sa opäť rozďeľuje na dve vetvy.

Vetva Woodford[upraviť | upraviť zdroj]

Vetva Epping[upraviť | upraviť zdroj]

Budúcnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Projektanti priemyselného parku First Central v štvrti Park Royal v západnom Londýne plánovali vybudovanie novej stanice medzi stávajúcimi North Acton a Hanger Lane, ktorá by obslúžila spomínaný park ako by aj vytvorila prestup s Piccadilly Line v stanici Park Royal. Momentálne sa však nad touto možnosťou neuvažuje.

Ak bude postavená trasa Chelsea - Hackney, tak sa uvažuje o tom, že prevezme vetvu do Eppingu. Predpokladá sa, že bude v prevádzke do roku 2025.

Je možné, že sa vybuduje stanica pri Shoreditch High Street, kde by sa vytvoril prestup na sieť London Overground. V súčasnosti by však nevýhody stavby prevyšovali nad výhodami spojenia.

11. mája 2008 bola vláde predložená petícia za predĺženie Central Line na jej pôvodnú konečnú do Ongaru.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f (po anglicky) „An extended history of the Central line“. Transport for London. prístup: 23. júla 2007.
  2. (po anglicky) „Tube route safety checks ordered“. BBC.co.uk: (5. júl 2007).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]