Chlorid olovnatý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Chlorid olovnatý
Chlorid olovnatý
Chlorid olovnatý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec PbCl2
Vzhľad biely prášok
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť 278,1 u
Molárna hmotnosť 278,1 g/mol
Teplota topenia 501 °C
Teplota varu 950 °C
Hustota 5,905 9 g/cm³
Rozpustnosť vo vode:
0,65 g/100 ml (0 °C)
0,99 g/100 ml (20 °C)
1,08 g/100 ml (25 °C)
1,19 g/100 ml (30 °C)
1,32 g/100 ml (35 °C)
1,78 g/100 ml (50 °C)
1,96 g/100 ml (60 °C)
2,13 g/100 ml (65 °C)
2,62 g/100 ml (80 °C)
3,30 g/100 ml (100 °C)
v polárnych rozpúšťadlách
kyselina chlorovodíková
roztok amoniaku
etanol (málo)
Termochemické vlastnosti
Entropia topenia 85,8 J/g
Entropia varu 463,5 J/g
Štandardná zlučovacia entalpia −359,2 kJ/mol
Štandardná entropia 134,3 J K−1 mol−1
Štandardná Gibbsová energia −314,4 kJ/mol
Merná tepelná kapacita 0,277 J K−1 g−1
Bezpečnosť
Globálny harmonizovaný systém
klasifikácie a označovania chemikálií
Hrozby
07 - dráždivá látka08 - látka nebezpečná pre zdravie09 - látka nebezpečná pre životné prostredie
Vety H H302, H332, H360Df, H373, H410
Vety EUH žiadne vety EUH
Vety P P201, P273, P314
Európska klasifikácia látok
Hrozby
Jed Nebezpečná pre životné prostredie
Jed
(T)
Nebezpečná pre
životné prostredie
(N)
Vety R R20/22, R33, R50/53, R61, R62
Vety S S45, S53, S60, S61
NFPA 704
NFPA 704.svg
0
3
0
Ďalšie informácie
Číslo CAS 7758-95-4
Číslo UN 2291
EINECS číslo 231-845-5
Číslo RTECS OF9450000
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.

Chlorid olovnatý (PbCl2) je anorganická zlúčenina, jeden z chloridov olova. Za bežných podmienok ide o bielu tuhú látku slabo rozpustnú vo vode. Chlorid olovnatý je jeden z najdôležitejších olovnatých reagencií. V prírode sa vyskytuje v podobe minerálu cotunnitu.

Štruktúra a vlastnosti[upraviť | upraviť kód]

Kryštálová štruktúra cotunnitu, minerálna forma chloridu olovnatého

V tuhom chloride olovnatom je každý ión olova koordinovaný s 9 chloridovými iónmi. Šesť z nich leží vo vrcholoch trojuholníkového hranolu a zostávajúce tri na bokoch tohto hranola. Chloridové ióny nemajú od centrálneho atómu olova rovnakú vzdialenosť, sedem ich leží vo vzdialenosti 280 – 309 pm a dva 370 pm ďaleko.[1] Chlorid olovnatý tvorí biele ortorombické ihličky.

Molekuly pár chloridu olovnatého má zahnutú štruktúru s uhlom Cl-Pb-Cl o veľkosti 98° a dĺžka každej z väzieb Pb-Cl je 2,44 Å.[2] Takýto chlorid olovnatý je súčasťou výfukových plynov zo zážihových motorov, ak sa ako antidetonačné aditívum do benzínu používa etylenchlorid-tetraetylolovo.

Rozpustnosť chloridu olovnatého je nízka (9,9 g/l pri 20 °C) a pre praktické účely sa považuje za nerozpustný. Jeho súčin rozpusnosti je 1,7•10−5. Je jedným z iba štyroch bežne nerozpustných chloridov, tými zvyšnými sú chlorid strieborný (AgCl), meďný (CuCl) a ortutný (HgCl).[3][4]

Výskyt[upraviť | upraviť kód]

Chlorid olovnatý sa v prírode vyskytuje vo forme minerálu cotunnitu. Ten je bezfarebný, biely, žltý alebo zelený s hustotou 5,3 – 5,8 g/cm³. Tvrdosť podľa Mohsa je 1,5 – 2. Kryštálová štruktúra je ortorombická dipyramidálna, bodová grupa je 2/m 2/m 2/m Každý atóm olova má koordinačné číslo 9. Zloženie je 74,50% olova a 25,50% chlóru. Cotunnit sa objavuje blízkosti sopiek: Vezuv (Taliansko), Tarapacá (Čile) a Tolbačik (Rusko).[5]

Syntéza[upraviť | upraviť kód]

Chlorid olovnatý koaguluje z roztoku po pridaní zdroja chloridového iónu (HCl, NaCl, KCl...) do vodného roztoku olovnaté zlúčeniny, napríklad dusičnanu olovnatého Pb (NO3)2.

Pb(NO3)2(aq) + 2 NaCl(aq) → PbCl2(s) + 2 NaNO3(aq)
Pb(CH3COO)2(aq) + HCl(aq) → PbCl2(s) + 2 CH3COOH(aq)
PbCO3 + 2 HCl(aq) → PbCl2(s) + CO2(g) + H2O[6]
Pb(NO3)2(aq) + 2 HCl(aq) → PbCl2(s) + 2 HNO3(aq)

Reakciou oxidu olovičitého s kyselinou chlorovodíkovou vzniká chlorid olovnatý, plynný chlór a voda:

PbO2(s) + 4 HCl → PbCl2(s) + Cl2 + 2 H2O

Ak sa použije namiesto toho oxid olovnatý alebo hydroxid olovnatý, vzniká len chlorid olovnatý a voda (nie však už chlór):

PbO(s) + 2 HCl → PbCl2(s) + H2O
Pb(OH)2 + 2 HCl → PbCl2 + 2 H2O

Chlorid olovnatý možno získať aj pôsobením plynného chlóru na kovové olovo: Pb + Cl2 → PbCl2

Reakcia[upraviť | upraviť kód]

Pridaním chloridového iónu do suspenzie chloridu olovnatého získame komplexné ióny. V týchto reakciách pridaný chlorid (alebo iné ligandy) štiepi chloridové mostíky, ktoré tvoria polymérny základ tuhého chloridu olovnatého.

PbCl2(s) + Cl- → [PbCl3]-(aq)
PbCl2(s) + 2 Cl- → [PbCl4]2-(aq)

Chlorid olovnatý reaguje s roztaveným dusitanom sodným (NaNO2) za vzniku oxidu olovnatého:

PbCl2(l) + 3 NaNO2 → PbO + NaNO3 + 2 NO + 2 NaCl

Chlorid olovnatý sa využíva pri syntéze chloridu olovičitého: chlór prebubláva cez nasýtený roztok chloridu olovnatého vo vodnom roztoku chloridu amónneho a tvorí hexachloroolovičitan amonný. Ten sa potom necháva reagovať so studenou koncentrovanou kyselinou sírovou za vzniku olejovitého chloridu olovčitého[7]

Chlorid olovnatý je hlavným prekurzorom organokovových derivátov olova, napríklad plumbocénu.[8] Používajú sa obvyklá alkylačné činidlá, napríklad Grignardovo činidlo alebo organolithné zlúčeniny:

2 PbCl2 + 4 RLi → R4Pb + 4 LiCl + Pb
2 PbCl2 + 4 RMgBr → R4Pb + Pb + 4 MgBrCl
3 PbCl2 + 6 RMgBr → R3Pb-PBr3 + Pb + 6 MgBrCl[7]

Tieto reakcie produkujú deriváty, ktoré sú podobnejšie organokřemíkovým zlúčeninám, teda olovnatý ión má pri alkyláciu tendenciu k disproporcionaci.

Použitie

xPbCl2(l) + BaTiO3(s) → Ba1-xPbxTiO3 + xBaCl2

Toxicita[upraviť | upraviť kód]

Podobne ako u iných zlúčenín olova, môže expozícia chloridom olovnatým viesť k otrave olovom.

Podobné látky[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Wells A.F. (1984) Structural Inorganic Chemistry 5th edition Oxford Science Publications ISBN 0-19-855370-6
  2. Hargittai, I., Tremmel, J., Vajda, E., Ishchenko, A., Ivanov, A., Ivashkevich, L., Spiridonov, V. Two independent gas electron diffraction investigations of the structure of plumbous chloride. Journal of Molecular Structure, 1977, roč. 42, s. 147. DOI10.1016/0022-2860(77)87038-5.
  3. CRC Handbook of Chemistry and Physics, 79th Edition, David R. Lide (Ed), p. 8 – 108
  4. Brown, Lemay, Burnsten. „Chemistry The Central Science“. Solubility-Product Constants for Compounds at 25 °C. (ed 6, 1994). p. 1017
  5. Cotunnite
  6. a b Dictionary of Inorganic and Organometallic Compounds. Lead(II) Chloride. [1]
  7. a b Inorganic Chemistry. 2. vyd. [s.l.] : Prentice Hall, 2004. ISBN 978-0130399137. S. 365. (po anglicky)
  8. Lowack, R. „Decasubstituted decaphenylmetallocenes“. J. Organomet. Chem., 1994, roč. 476, s. 25. DOI10.1016/0022-328X(94)84136-5.
  9. ABOUJALIL, Almaz, DELOUME, Jean-Pierre, CHASSAGNEUX, Scharff, FERNAND, Jean-Pierre, DURAND, Bernard. „Molten salt synthesis of the lead titanate PbTiO3, investigation of the reactivity of various titanium and lead salts with molten alkali-metal nitrites“. Journal of Materials Chemistry, 1998. 7. vyd.. DOI10.1039/a800003d.
  10. Stained Glass Terms and Definitions. aurene glass
  11. Kirk-Othmer. "Encyclopedia of Chemical Technology". (ed 4). p 913
  12. Perry & Phillips. "Handbook of Inorganic Compounds". (1995). p 213
  13. Kirk-Othmer. "Encyclopedia of Chemical Technology". (ed 4). p 241

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • VOHLÍDAL, Jiří; ŠTULÍK, Karel; JULÁK, Alois. Chemické a analytické tabuľky. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 1999. ISBN 80-7169-855-5.

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Chlorid olovnatý na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).