Chlorid ortutný

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Chlorid ortutný
Chlorid ortutný
Chlorid ortutný
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec Hg2Cl2
Synonymá Kalomel
Dichlorid diortutný
Vzhľad Biela kryštalická alebo práškovitá látka
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť 472,1 u
Molárna hmotnosť 472,086 g/mol
Teplota sublimácie 383 °C
Trojný bod 525 °C
Hustota 7,150 g/cm3
Rozpustnosť vo vode:
0,2 mg/100 ml
Termochemické vlastnosti
Štandardná zlučovacia entalpia -265 kJ/mol
Štandardná entropia 196 J K−1 mol−1
Bezpečnosť
MSDS
Globálny harmonizovaný systém
klasifikácie a označovania chemikálií
Hrozby
07 - dráždivá látka09 - látka nebezpečná pre životné prostredie
Vety H H302, H315, H319, H335, H410
Vety EUH žiadne vety EUH
Vety P P261, P273, P305+351+338, P501
Európska klasifikácia látok
Hrozby
Škodlivá látka Nebezpečná pre životné prostredie
Škodlivá
látka
(Xn)
Nebezpečná pre
životné prostredie
(N)
Vety R R22, R36/37/38, R50/53
Vety S S1/2, S13, S24/25, S46, S60, S61
NFPA 704
NFPA 704.svg
0
3
0
Ďalšie informácie
Číslo CAS 10112-91-1
Číslo UN 2025
EINECS číslo 233-307-5
Číslo RTECS OV8740000
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.

Chlorid ortutný (Hg2Cl2) je anorganická zlúčenina chlóru a ortuti, v ktorej je oxidačné číslo ortuti I.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Chlorid ortutný je hustá biela alebo žltkasto biela, pevná látka bez zápachu a vône. V prírode sa nachádza ako zriedkavý minerál kalomel. Chlorid ortutný býva súčasťou referenčnej elektródy v elektrochémii.

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ortuť je jedinečná pre svoju schopnosť, ľahko vytvárať väzby typu M-M. Chlorid ortutný je lineárna molekula. Minerál kalomel kryštalizuje v tetragonálnej štruktúre, s priestorovým usporiadaním I4/m 2/m 2/m. Elementárna bunka z kryštálovej štruktúry je uvedená nižšie:

Model molekuly chloridu ortutného
Model skreslenia oktaéderalnej koordinácie ortute v kalomeli
Elementárna bunka z molekul chloridu ortutného
Skreslená oktaéderalná koordinácia Hg

Dĺžka väzby Hg-Hg je 253 pm (Hg-Hg v kove je 300 pm) a dĺžka väzby Hg-Cl v lineárnej štruktúre chloridu ortutného je 243 pm. Celková koordinácia každého atómu ortute je oktaéderalná, okrem dvoch najbližších susedných, sú tam štyri iné atómy chlóru s 321 pm. Existencia dlhších polykatiónov ortute, v chloride ortutnom, bola potvrdená.

Výroba a reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

Chlorid ortutný sa vyrába reakciou elementárnej ortute s chloridom ortutnatým:

Hg + HgCI2 → Hg2Cl2

Môže byť pripravený, tiež pomocou vyzrážania, v metatéznej reakcii, obsahujúci vodný roztok dusičnanu ortutného, s použitím rôznych zdrojov chloridového aniónu, vrátane NaCl alebo HCl.

2 HCl + Hg2(NO3)2 → Hg2Cl2 + 2 HNO3

Amoniak reaguje s chloridom ortutným, disproporcionálne:

Hg2Cl2 + 2 NH3 → Hg + Hg(NH2)Cl + NH4Cl

Kalomelová elektróda[upraviť | upraviť zdroj]

Chlorid ortutný sa používa vo veľkej miere v elektrochémii, s využitím jednoduchosti jeho oxidačno-redukčných reakcií. Kalomelová elektróda býva referenčnou elektródou, a to najmä v starších publikáciách. Počas posledných 50 rokov, bola nahradená elektródou, striebro/chlorid strieborný (Ag/AgCl). Aj keď sa ortuťové elektródy sa prestali používať vo veľkej miere, kvôli nebezpečnej povahe ortute, mnohý chemici veria, že sú stále lepšie a že nie sú nebezpečné, ak sú používané správne. Rozdiely v experimentálnych potenciáloch sa líšia len minimálne od hodnôt uvádzaných v literatúre. Ostatné typy elektród sa môžu líšiť v závislosti na podmienkach, 70 až 100 milivoltov.

Fotochémia[upraviť | upraviť zdroj]

Chlorid ortutný sa po vystavení UV žiareniu, rozloží na chlorid ortutnatý a elementárnu ortuť.

Hg2Cl2 → HgCI2 + Hg

Proces tvorby ortute môže byť použitý pre výpočet počtu fotónov vo svetelnom zväzku, technikou aktinometrie. Využitím svetelnej reakcie v prítomnosti chloridu ortutnatého a šťavelanu amónneho, za vzniku chloridu ortutného, chloridu amónneho a oxidu uhličitého.

2 HgCl2 + (NH4)2C2O4 + Svetlo → Hg2Cl2(s) + 2 NH4Cl + 2 CO2

Táto konkrétna reakcia bola objavená J. M. Ederom (odtiaľ názov Ederová reakcia), v roku 1880 a opätovne overené, W. E. Rosevaereom v roku 1929

Podobné látky[upraviť | upraviť zdroj]

Iný projekt[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mercury(I) chloride na anglickej Wikipédii.