Choroba vyvolaná vírusom Ebola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Virióny filovírusu ebola v elektrónovom mikroskope

Choroba vyvolaná vírusom Ebola (-názov podľa MKCH-10; iné názvy pozri kapitolu Názvy) je akútna vírusová choroba ľudí a niektorých zvierat, ktorú vyvolávajú vírusy patriace do rodu Ebolavirus. V MKCH-10 má kód A98.4 a patrí medzi tzv. vírusové hemoragické horúčky[1]. Je podobná tzv. marburskej vírusovej chorobe[2][3] a prejavuje sa vysokými horúčkami a početnými krvácaniami v tele. Má vysokú letalitu.

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné názvy sú vírusové ochorenie Ebola, vírusové ochorenie ebola, skrátene: ebola alebo nevhodne Ebola; staršie názvy: horúčka Ebola, hemoragická horúčka Ebola, africká hemoragická horúčka[4][2][5][6][7][8][9]

Pôvod názvu[upraviť | upraviť zdroj]

Názov je odvodený od rieky Ebola v Konžskej demokratickej republike (bývalom Zaire), kde bola choroba prvýkrát pozorovaná.[5][10]

Zhrnutie [11][upraviť | upraviť zdroj]

Chorobu spôsobujú vírusy z rodu Ebolavirus. Tento taxón sa staršie zaraďoval nie ako rod, ale ako skupina druhov či druh z rodu Filovirus a jeho starší názov znel Ebola-vírus či Ebola (resp. v angličtine aj Ebola virus); pozor na zámenu s názvom Ebola virus v užšom zmysle – pozri ďalší odstavec. Rod Ebolavirus patrí do čeľade filovírusy (Filoviridae).

V súčasnosti je známych 5 druhov (staršie klasifikovaných ako subtypy či kmene) rodu Ebolavirus, sú to tieto druhy (v zátvorke je vždy uvedné súčasné medzinárodné meno jediného známeho vírusu, ktorý do druhu patrí):

  • Zaire ebolavirus (Ebola virus [v užšom zmysle])
  • Sudan ebolavirus (Sudan virus)
  • Tai Forest ebolavirus (Tai Forest virus)
  • Bundibugyo ebolavirus (Bundibugyo virus)
  • Reston ebolavirus (Reston virus)

Prvé štyri druhy (resp. vírusy) sú africké a vyvolávajú chorobu u ľudí i zvierat, Reston je z Filipín a vyvoláva chorobu len u zvierat (v ľuďoch žije, ale ostávajú zdraví). Jednotlivé druhy sa líšia o. i. aj svojou úmrtnosťou, najvyššia je pri druhu Zaire ebolavirus, ktorý spôsobil aj veľkú epidémiu v roku 2014.

Predpokladá sa, že choroba pôvodne pochádza zo zvierat (pôvodne asi z netopierov, najmä kaloňov) a kontaktom s telovými tekutinami či orgánmi zvierat sa prenesie na človeka. Následne sa prenáša z človeka na človeka prevažne prostredníctvom priameho telesného kontaktu s chorými (aj mŕtvymi) osobami či živočíchmi alebo prostredníctvom kontaktu s ich krvou alebo inými telovými tekutinami, a to aj ak sa nachádzajú na oblečení alebo iných predmetoch.

Inkubačná lehota choroby je najčastejšie 8 - 10 dní, ale rôzni sa. Choroba sa prejavuje pomerne nešpecifickými príznakmi (vysoká horúčka; bolesti hlavy, kĺbov, svalov, brucha a hrdla; zvracanie a hnačka a i.), neskôr najmä krvácaním v slizniciach a zo žíl, niekedy sa vyskytujú aj vyrážky. Liečba nie je známa, možné lieky sa testujú. Rekonvalescencia je náročná. Choroba patrí medzi najnebezpečnejšie známe choroby, pretože má vysokú úmrtnosť (niekedy až 89 %, v priemere 50 %).

Choroba ebola sa prvýkrát u ľudí objavila v rokoch 1972 a 1976. Následne choroba opakovane vypukla a vždy relatívne rýchlo skončila na územiach dnešných afrických štátov Konžská demokratická republika, Kongo, Gabon, Uganda a Južný Sudán a jeden variant nebezpečný len pre zvieratá sa vyskytol na Filipínach (teda v Ázii). Až do roku 2013 sa počas žiadneho z jednotlivých vypuknutí nevyskytla choroba u viac ako 425 osôb. V roku 2013-2014 sa zmenilo miesto výskytu choroby aj počet nakazených osôb: Tentokrát ebola vypukla v západoafrických štátoch Guinea, Libéria, Sierra Leone a Nigéria a nakazilo sa (do začiatku októbra) až vyše 8000 ľudí – pozri Epidémia eboly v západnej Afrike v rokoch 2013 až 2016.

Vírus Ebola[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ebolavirus

Výskyt choroby, hostiteľ a prenos[upraviť | upraviť zdroj]

Druh Reston ebolavirus pochádza z Filipín, ostatné druhy sa vyskytujú najmä v oblastiach okolo tropických dažďových pralesov v rovníkovej Afrike. Najväčšie vypuknutie choroby je z roku 2014, jeho príčinou bol nový kmeň druhu Zaire ebolavirus.[12] V minulosti choroba vypukla vždy v odľahlých dedinách strednej Afriky, vypuknutie v roku 2014 sa však vyskytlo vo významných mestských a vidieckych oblastiach, a to v západnej Afrike.[4]

Druh Reston ebolavirus bol izolovaný v opiciach a u ľudí nevyvoláva klinickú chorobu (hoci v ľuďoch žije), ostatné druhy sú nákazlivé pre ľudí[12][13].

Predpokladá sa, že choroba pôvodne pochádza zo zvierat (pôvodne asi z netopierov, najmä kaloňov) a kontaktom s telovými tekutinami či orgánmi zvierat sa prenesie na človeka. Následne sa prenáša z človeka na človeka.[4]

Hostiteľmi sú najmä ľudia, niektoré opice a chochlatky. Pravdepodobné sú aj asymptomatické infekcie domácich psov. Dva druhy hlodavcov a jeden druh piskorovitých možno funguje ako prechodný hostiteľ. Za plauzibilný rezervoár (zdroj) vírusu sa považujú kalone, ale nie je to isté.[12]

Prenos z človeka na človeka je zatiaľ jasne doložený len prostredníctvom priameho telesného kontaktu s chorými (aj mŕtvymi) osobami či živočíchmi alebo prostredníctvom kontaktu s ich krvou alebo inými telovými tekutinami. Nakaziť sa možno aj prostredníctvom predmetov, na ktorých sa nachádzajú nakazené telové tekutiny (látky, ihly a podobne), pretože vírus (asi) prežije aj mimo tela na predmetoch niekoľko dní. Vírus však zaniká po niekoľkých dňoch, ak je na suchých povrchoch vystavených slnku.[14] Na predmetoch vírus prežíva najmä pri nízkych teplotách (napr. v jednej štúdii pri 4 °C prežil 50 dní na skle), pri izbovej teplote sa podľa niektorých štúdií zdá, že prežije na predmetoch len hodiny alebo vôbec nie.[12]

WHO v súčasnosti uvádza, že prenos choroby vzduchom nie je doložený.[15] Smith 2006 však napríklad uvádza, že v niektorých prípadoch sa zrejme môže vyskytnúť prenos choroby vzduchom, a to najmä v súvislosti s druhom Reston ebolavirus. Naznačuje to vraj aj skutočnosť, že v niekoľkých prípadoch sa druh Zaire ebolavirus preniesol bez priameho kontaktu s nakazeným a že v roku 1995 bol Ebolavirus izolovaný z pľúcneho tkaniva.[16] Takisto v teste s opicami sa vírus preniesol v umelo vyrobených kvapôčkach cez vzduch vdychovaním na opice[17]. V inom teste sa Zaire ebolavirus preniesol zo svíň na opice bez priameho kontaktu, hoci paradoxne medzi opicami sa vírus za rovnakých podmienok nepreniesol.[18]

Predpokladá sa (aspoň pre Sudan ebolavirus a Zaire ebolavirus), že sa vírus konkrétne prenáša sliznicami, spojovkami a povrchmi hltana a tráviacej rúry, ďalej malými narušeniami kože a – ako bolo uvedené vyššie – asi aj aerosólom.[13]

Inkubačná lehota a trvanie nákazlivosti[upraviť | upraviť zdroj]

Inkubačná lehota je 2-21 (uvádza sa aj 5-14 alebo 3 - 8) dní, najčastejšie 8-10 dní. Táto lehota však výrazne závisí od spôsobu nákazy, napr. pichnutie nakazenou ihlou vyvolá chorobu rýchlejšie než externý kontakt s telesnými tekutinami.[19][14][20]

Prenos infekcie už počas inkubačnej lehoty nie je doložený. Nákazlivými sú ľudia až vtedy, keď vykazujú symptómy choroby (najmä horúčku) a potom ešte po svojej smrti (nákazy počas pohrebných rituálov a pod.). Najväčšie je riziko prenosu choroby v neskorej fáze choroby.[14] V semene uzdravených pacientov sa našli Ebolavirusy ešte 61 až 82 dní po vypuknutí symptómov a prenos choroby semenom je doložený ešte 7 týždňov po uzdravení.[12]

Symptómy[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé symptómy infekcie sú nešpecifické, podobajú sa chrípke. Najprv príde horúčka nad 38,6 °C (pri 95 % pacientov), telesná slabosť (okolo 90 %), nechutenstvo (45 %), silné bolesti hlavy (okolo 60 %), bolesť svalov a kĺbov (okolo 75 %). Pokiaľ ide o bolesti hlavy, bolí najprv čelo a spánky, potom aj zátylok. O pár dní neskôr nasledujú makulopapulárne vyrážky (len pri 15 % pacientov), bolesti brucha (65 %), zvracanie (okolo 70 %), hnačka (85 %), zápal spojoviek (45 %), problémy s prehĺtaním/zápal hrdla (57 %), strata hmotnosti, krvácanie v miestach intravenóznych punkcií a sliznicové krvácanie (okolo 45 %; najmä v tráviacom trakte – do čriev, menej často zvracanie krvi a krvácanie z ústnej dutiny, ako aj z vagíny, nosa a z očí) a prípadne aj exchymózy (krvné podliatiny). Uvedené percentá sú platné pre epidémie pred rokom 2013, čísla pre epidémiu z roku 2014 pozri nižšie. (Najmä) ku koncu choroby sa vyskytuje niekedy oligúria či anúria (prípadne až úplné zlyhanie obličiek), encefalitída, zmyslové poruchy, podráždenosť, úbytok leukocytov a krvných doštičiek v krvi, zvýšenie transaminázy, čkanie, sekundárna bakteriálna infekcia, zrýchlené dýchanie, návrat k normálnej teplote a šok. Vo veľmi vážnych prípadoch pacient zomrie za 1 – 2 dni, vo väčšine prípadov však zomrie medzi 7. a 16. dňom choroby.[20][12][14][21]

V epidémii eboly v západnej Afrike v roku 2014 bol k 14. septembru (teda po 9 mesiacoch trvania od vypuknutia choroby) hlásený takýto výskyt symptómov: horúčka (87 %), únava (76 %), nechutenstvo (64 %), zvracanie (67,6 %), hnačka (66 %), bolesti hlavy (53 %), bolesti brucha (44 %), bolesti svalov (39 %), bolesti kĺbov (39 %), bolesti hrude (37 %), kašeľ (30 %), ťažkosti s dýchaním (23 %), ťažkosti pri prehĺtaní (33 %), zápal spojoviek (21 %), bolesti hrdla (22 %), zmätenosť (13 %), čkanie (11 %), žltačka (10 %). Ostatné symptómy sa vyskytli u menej než 10 % pacientov, vrátane vyrážky (6 %).[22]

Zotavenie z prekonanej choroby často trvá mesiace; sila a hmotnosť sa vracajú len pomaly.[13] Ľudia, ktorí sa uzdravia z eboly, si vytvárajú protilátky proti tejto chorobe minimálne na 10 rokov (nie je však jasné, či len proti jednému druhu eboly alebo proti celému rodu). Niektorí ľudia, ktorí sa uzdravili, mali dlhodobé komplikácie, napr. bolesť svalov, kĺbov a hlavy; únava; bulímia; vynechanie menštruácie; pískanie v ušiach či strata sluchu; jednostranný zápal semenníkov; hnisavý zápal príušnej žľazy; problémy so zrakom.[23][20]

Vážnosť nákazy vyplýva z toho, že vírus napáda najrozličnejšie orgány, vrátane stien žíl, a znižuje zrážanlivosť krvi: Pitvy odhalili opuchnutú slezinu, obličky a lymfatické uzliny, ekchymózy na koži a slizniciach, ako aj nekrotické zmeny pečene, sleziny, obličiek, pankreasu, nadobličiek, hypofýzy, štítnej žľazy a pohlavných žliaz; všade tu boli nájdené zvyšky vírusu. Vírus napáda a ničí aj bunky stien žíl, preto vznikajú krvácania. Krvácanie je podporované aj tým, že choroba znižuje množstvo krvných doštičiek, čím spôsobuje poruchy zrážanlivosti krvi.[21]

Diferenciálna diagnostika[upraviť | upraviť zdroj]

Môže byť ťažké odlíšiť symptómy eboly od symptómov iných chorôb, napr. malárie, brušného týfusu, meningitídy, kala-azáru, žltej horúčky, marburskej horúčky či horúčky lassa.[4][2]

Letalita[upraviť | upraviť zdroj]

Letalita pri jednotlivých druhoch vírusu je nasledovná[13]:

  • Zaire ebolavirus - 46 – 89 % (pričom ale v dvoch prípadoch ochorel vždy len 1 človek, ktorý umrel – to je štatistická úmrtnosť 100 %)
  • Sudan ebolavirus – 41 – 65 % (pričom ale v jednom prípade ochorel len 1 človek, ktorý umrel – štatistická úmrtnosť 100 % - a v inom prípade ochorel len 1 človek, ktorý neumrel – štatistická úmrtnosť 0 % )
  • Bundibugyo ebolavirus – 25 – 36 %
  • Tai Forest ebolavirus: 0 % (výskyt len u 1 človeka)
  • Reston ebolavirus – 0 % (výskyt v tele len u 13 ľudí, ktorí ale nemali ani len príznaky klinickej choroby)

V závislosti od druhu Ebolavirusu môže byť teda úmrtnosť medzi 25 a 89 % (po zarátaní prípadov vypuknutí len u 1 osoby: 0 – 100 %) , priemerne je úmrtnosť zhruba 50 %. Najväčšiu úmrtnosť majú Zaire ebolavirus a Sudan ebolavirus.[14][4][12][13]

Vek nakazených[upraviť | upraviť zdroj]

Choroba postihuje najmä dospelé osoby. Názorne to ukázalo vypuknutie choroby v roku 1995 v Kikwite (50 % obyvateľstva oblasti tvorili deti, ale zo všetkých pacientov bolo len 8,6 % detí). Naznačuje to aj fakt, že niektoré iné vírusové hemoragické syndrómy sa tiež vyskytujú najmä u dospelých. Zmena miery výskytu podľa pohlavia alebo rasy nie je doložená.[2][13] V epidémii v roku 2014 za 9 mesiacov od vypuknutia choroby bolo 61 % nakazených vo veku 15 – 44 rokov, 25 % vo veku nad 45 rokov a len 14 % tvorili deti (pod 15 rokov).[22]

Liečba[upraviť | upraviť zdroj]

Pacient by mal dostať intenzívnu lekársku starostlivosť v izolovanom priestore na liečbu vysoko nákazlivých chorôb. Keďže príčinná liečba nie je známa, dajú sa liečiť len symptómy.[14] V experimentálnom štádiu sú však rôzne lieky, krvné produkty a imoterapia. Očkovacie vakcíny úspešne fungujú. Protilátky sa začali tvoriť v priebehu mesiaca po očkovaní. Šancu na prežitie zvyšuje orálna alebo intravenózna rehydratácia, udržiavanie stavu kyslíka a krvného tlaku a liečba prípadných vyskytnuvších sa iných infekcií.[4][23][24][25] Chemoprofylaxia (postexpozičná profylaxia) proti Ebolavirusu zatiaľ neexistuje.[14]

Dezinfekcia a inaktivácia[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti dezinfekcie na vírus zaberá 3 % kyselina octová, 1 % glutaraldehyd, výrobky založené na alkohole, roztok (1:10 až 1:100) 5,25 % chlórového bielidla (t.j. chlórnanu sodného) či roztok chlórového vápna.[12]

Inaktivovať vírus možno polhodinovým až hodinovým vystavením teplote 60 °C, 5-minútovým varením, vystavením gama žiareniu, 1 % roztokom formalínu či glutaraldehydu, betapropiolaktónom a tukovými rozpúšťadlami (deoxycholát, éter). Čiastočne zaberá aj vystavenie UV žiareniu.[12][21][2]

Prevencia, kontaktné osoby a manipulácia s mŕtvymi[upraviť | upraviť zdroj]

Treba sa vyhnúť kontaktu s nakazenými zvieratami (kalone, primáty) a ich mäsom. Zvieratá treba chytať rukavicami a ich mäso pred konzumáciou dôkladne tepelne upraviť.[4]

Treba sa vyhnúť aj priamemu kontaktu s chorými osobami. Medicínsky personál musí dodržiavať prísne hygienické a izolačné opatrenia. V dôsledku možnosti prenosu cez mäso mŕtvych nakazených zvierat je potrebná aj zvýšená obozretnosť personálu na colných úradoch pri dovoze z krajín, kde vypukla choroba. Kým sa nevyhodnotí, či je pacient nakazený, mal by ostať v aktuálnom prostredí, t.j. doma, v ordinácii, v prijímacej časti nemocnice a pod. Treba dodržiavať odstup minimálne 1 m od tejto osoby; ak to nie je – napríklad z dôvodu potreby vyšetrenia - možné, treba použiť rukavice, rôzne masky na tvár, ochranné okuliare a jednorazový ochranný plášť. Po potvrdení nákazy treba kontaminovanú oblasť dezinfikovať. Ak už existuje dôvodné podozrenie na nakazenie osoby, treba pacienta izolovať v špeciálnom zariadení na to určenom (tak ako chorého), vykonať laboratórnu diagnostiku na potvrdenie choroby a informovať príslušné úrady. Treba myslieť na to, že do 48 hodín od začiatku symptómov môžu byť výsledky laboratórnej diagnostiky chybné, to znamená, že definitívne potvrdenie choroby je možné až pri diagnostike vykonanej po uplynutí týchto 48 hodín.[14]

Je potrebné mŕtvych rýchlo pochovať, oddeliť chorých od zdravých, dodržiavať hygienu a najmä identifikovať osoby, ktoré mali s nakazeným resp. časťami jeho tela kontakt (rodinní príslušníci, medicínsky personál, laboratórny personál, pasažieri v lietadle). Počas inkubačnej lehoty (21 dní) treba tieto osoby sledovať, či sa u nich nevyskytli symptómy (2 x denne merať teplotu).[14][4]

Manipulácia s mŕtvolami pacientov, ktorý zomreli na ebolu, by sa mala zredukovať na minimum. Pitvu musí vykonať osobitne kvalifikovaný personál. Balzamovanie a podobne mŕtvoly je neprípustné. Mŕtvolu treba uskladniť v umelohmotnom obale neprepúšťajúcom tekutiny. Rakvu treba uzavrieť, zvonka dezinfikovať, uložená by mala byť v oddelenej bezpečnej (chladenej) miestnosti. Ideálne je mŕtvolu spáliť namiesto pochovania do zeme.[14]

Dejiny choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 2013[13][26][27][21][upraviť | upraviť zdroj]

Prvý známy prípad sa vyskytol v roku 1972, keď sa istý lekár (Tom Cairns) nakazil od pitvanej mŕtvoly.

Prípad z roku 1972 sa verejne stal známym až dodatočne, prvý dobový verejne známy výskyt choroby je z roku 1976 v dvoch štátoch: V Konžskej demokratickej republike (vtedy nazývanej Zair), presnejšie v okolí rieky Ebola (prvý pacient bol z dediny Yambuku), sa nakazilo 280 osôb druhom Zaire ebolavirus, úmrtnosť bola 88 %. Okrem toho sa v Južnom Sudáne (vtedy súčasti Sudánu), presnejšie v okolí osád Nzara, Maridi a Juba, nakazilo 151 osôb druhom Sudan ebolavirus; úmrtnosť bola 53%. Podľa rieky Ebola bol vírus pomenovaný.

V nasledujúcich rokoch sa ebola vyskytla len zriedkavo. V roku 1976 došlo v Anglicku k nákaze jedného muža pri nehode v laboratóriu (druh Sudan ebolavirus). V roku 1977 asi 300 km od rieky Ebola sa objavili dvaja pacienti (dievča a dospelý muž), ktorým mylne diagnostikovali maláriu a len spätne sa zistilo, že mali ebolu (druh Zaire ebolavirus). V roku 1979 sa objavilo v Sudáne niekoľko ochorení, nakazilo sa 34 ľudí s úmrtnosťou 65 % (druh Sudan ebolavirus). V 80. rokoch choroba neprepukla, ale na určitých územiach sa objavila u obyvateľstva latentná infekcia, o čom svedčila prítomnosť protilátok proti vírusu v Konžskej demokratickej republike (u 4 – 10 % obyvateľstva), (Južnom) Sudáne, Nigérii, Kamerune, Keni a Libérii.

V rokoch 1989 – 1992 a 1996 sa v niekoľkých samostatných výskytoch objavil nový druh eboly – druh Reston ebolavirus. Nakazené boli opice na Filipínach a v špecializovaných zariadeniach v USA a v Taliansku, kam boli opice z Filipín dovezené. Opice uhynuli; nakazili sa od nich aj ľudia, ale klinicky neochoreli. Reston ebolavirus sa potom ešte vyskytol v roku 2008, tentokrát vo filipínskych ošípaných. Aj tu sa nakazili ľudia v styku s ošípanými, ale klinicky neochoreli. Išlo o prvý známy výskyt eboly v ošípaných.

V roku 1994 sa vyskytol ďalší nový druh eboly – druh Tai Forest ebolavirus (starší názov Cote d‘Ivoire ebolavirus). V Pobreží Slonoviny ochorel vedec pitvajúci šimpanza, ale uzdravil sa. Tento druh ebolavirusu sa odvtedy už nevyskytol.

Séria prípadov s početnými s úmrtiami ľudí po dlhom čase znova prepukla v polovici 90. rokov (vo všetkých prípadoch išlo o Zaire ebolavirus):

  • v roku 1994 v Gabone (v táboroch na ťažbu zlata, 52 nakazených, úmrtnosť bola 60 %),
  • v roku 1995 v Konžskej demokratickej republike (Kikwit a okolie, choroba sa epidemicky rozšírila v dôsledku počiatočnej chybnej diagnózy v nemocnici, 315 nakazených, úmrtnosť bola 81 %)
  • začiatkom roka 1996 v Gabone (v oblasti Mayibout, v dôsledku konzumácie nakazeného šimpanza, 37 nakazených, úmrtnosť bola 57 %)
  • koncom roka 1996 v Gabone (v oblasti Bouué, nákaza sa rozšírila od lesného lovca, 60 nakazených, úmrtnosť bola 74 %)
  • v roku 1996 v Juhoafrickej republike (od medicínskej osoby pricestovanej z ebolou postihnutého Gabonu, nakazené boli len 2 osoby, jedna zomrela)
  • v roku 1996 v Rusku (zomrela 1 osoba v dôsledku kontaminácie v laboratóriu)

Po niekoľkoročnej prestávke sa ďalšia vlna sa vyskytla začiatkom 21. storočia:

  • Druh Sudan ebolavirus sa vtedy vyskytol nasledovne:
    • v rokoch 2000 – 2001 v Ugande (v okresoch Gulu, Masindi a Mbarara, 425 nakazených, úmrtnosť 53 %)
    • v roku 2004 v Južnom Sudáne (v oblasti Yambio, 17 nakazených, úmrtnosť 41 %)
  • Druh Zaire ebolavirus sa vtedy vyskytol nasledovne:
    • v zime 2001-2002 v Gabone a Konžskej republike (na hraniciach týchto štátov, 122 nakazených, úmrtnosť 78 %)
    • v zime 2002-2003 v Konžskej republike (v okresoch Mbomo and Kéllé, 143 nakazených, úmrtnosť 89 %)
    • koncom roka 2003 v Konžskej republike (v okrese Mbomo, 35 nakazených, úmrtnosť 83 %)
    • v roku 2004 v Rusku (zomrela 1 osoba v dôsledku kontaminácie v laboratóriu)

Ďalšia vlna eboly (druh Zaire ebolavirus) prišla v Konžskej demokratickej republike v Kasai Occidental Province na jeseň roku 2007 (264 nakazených, úmrtnosť 71 %) a v zime 2008-2009 (32 nakazených, 47 % úmrtnosť).

V zime 2007-2008 sa objavil nový druh eboly – druh Bundibugyo ebolavirus. Vyskytol sa v Ugande v okrese Bundibugyo, podľa ktorého je pomenovaný. Nakazených bolo 149 osôb, úmrtnosť bola „len“ 25 %. Tento druh eboly sa potom ešte vyskytol v roku 2012 v Konžskej demokratickej republike v Province Orientale; z laboratórne potvrdených 36 nakazených vtedy zomrelo 36 %.

Ďalšia vlna eboly (druh Sudan ebolavirus) nastala v Ugande 2011-2012:

  • v máji 2011 sa nakazila a zomrela jedna osoba v okrese Luwero
  • v lete 2012 sa nakazilo laboratórne potvrdených 11 osôb (36 % z laboratórne potvrdených zomrelo) v okrese Kibaale
  • v zime 2012 – 2013 sa nakazilo laboratórne potvrdených 6 osôb (50 % z laboratórne potvrdených zomrelo) v okrese Luwero

Od roku 2013[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 2013 bol maximálny počet nakazených pri jednotlivom vypuknutí eboly 425 osôb (v roku 2000-2001). Toto číslo bolo prekročené, a to výrazne, v zďaleka najväčšia vlna výskytu eboly, ktorá sa začala vo decembri 2013 v západnej Afrike. Išlo o druh Zaire ebolavirus. Prvý výskyt bol v decembri 2013 v južnej Guinei (oznámený bol WHO až v marci 2014), odtiaľ sa choroba šírila do susedných dvoch krajín a sekundárne diaľkovým cestovaním aj do niekoľkých ďalších štátov (medzi nakazených v afrických krajinách sa rátajú aj nakazené osoby neskôr evakuované z postihnutých oblastí domov do európskych krajín). Celkový prehľad je k 12. októbru 2014 takýto:

  • Guinea (asi polovica územia, 1472 nahlásených nakazených, 843 z nich zomrelo),
  • Sierra Leone (takmer celý štát, 3252 nahlásených nakazených, 1183 z nich zomrelo),
  • Libéria (takmer celý štát, 4249 nahlásených nakazených, 2458 z nich zomrelo),
  • Nigéria (oblasti Port Harcourt a Lagos, nakazených len 20 nahlásených pricestovaných osôb, 8 z nich zomrelo),
  • Senegal (nakazená len 1 pricestovaná osoba, nezomrela),
  • USA (nakazené len 2 osoby, z toho 1 pricestovaná, pričom táto jedna už zomrela)
  • Španielsko (nakazená len 1 pricestovaná osoba, nezomrela).

K 12. októbru 2014 bolo nahlásených celkovo 8997 nakazených (z toho 5006 nakazených laboratórne potvrdených) a z týchto 8997 zomrelo 4493 osôb (čo je úmrtnosť 50 %).[28][29][22]

Ďalej pozri článok Epidémia eboly v západnej Afrike v rokoch 2013 až 2016

Nezávisle od tohto výskytu v západnej Afrike v tom istom roku ebola prepukla v auguste 2014 v Konžskej demokratickej republike v Equateur Province. Ide o druh Zaire ebolavirus a nákaza pochádza z kontaktu so zabitým zvieraťom z buša. K 9. októbru 2014 bolo 68 nahlásených nakazených (z toho 38 laboratórne potvrdených) a z týchto 68 zomrelo 49 osôb (čo je úmrtnosť 72 %).[30]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ MKCH-10
  2. ↑ a b c d e horúčka Ebola. In: Encyklopédia medicíny.
  3. ↑ zdroje v článku Ebolavirus
  4. ↑ a b c d e f g h Ebola virus disease [online]. WHO, [cit. 2014-10-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ a b ebola. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg).
  6. ↑ Najčastejšie otázky a odpovede súvisiace s vírusovým ochorením Ebola [online]. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, [cit. 2014-10-17]. Dostupné online. Archivované 2015-09-19 z originálu.
  7. ↑ ebola. In: Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok A – G. Bratislava : Veda, 2006. 1134 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0932-4.
  8. ↑ http://www.ruvzpo.sk/dokumenty/tlacova%20sprava%20ebola.pdf
  9. ↑ http://www.ruvzpo.sk/dokumenty/usmernenie%20pre%20lekarov%20ebola.pdf
  10. ↑ Proposal for a revised taxonomy of the family Filoviridae: classification, names of taxa and viruses, and virus abbreviations
  11. ↑ zdroj je zvyšný text tohto článku a článok Ebolavirus
  12. ↑ a b c d e f g h i EBOLAVIRUS [online]. Public Health Agency of Canada, rev. 2014-08-22. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ a b c d e f g KING, John W; KHAN, Amir A. Ebola Virus Infection [online]. REV. 2014-10-13, [cit. 2014-10-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ a b c d e f g h i j Ebolafieber [online]. Robert Koch-Institut, rev. 2014-10-17, [cit. 2014-10-17]. Dostupné online. (po nemecky)
  15. ↑ http://www.who.int/ith/updates/20140421/en/
  16. ↑ SMITH, Tara C. Ebola. Infobase Publishing, 2006. ISBN 9781438101392. s. 42. [1]
  17. ↑ http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC1997182/
  18. ↑ http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3498927/
  19. ↑ SMITH, Tara C. Ebola. Infobase Publishing, 2006. ISBN 9781438101392. [2]
  20. ↑ a b c KING, John W; KHAN, Amir A. Ebola Virus Infection Clinical Presentation [online]. REV. 2014-10-13, [cit. 2014-10-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ a b c d SÜLIOVÁ, Judita. Smrtiaci vírus Ebola. Vesmír, 11 1995, roč. 74. Dostupné online [cit. 2014-10-17]. ISSN 1214-4029.
  22. ↑ a b c Ebola Virus Disease in West Africa — The First 9 Months of the Epidemic and Forward Projections. New England Journal of Medicine, s. 1481-1495. Dostupné online [cit. 2014-10-17]. ISSN 1533-4406.
  23. ↑ a b Treatment [online]. Atlanta: Centers for Disease Control and Prevention, rev. 2014-10-03, [cit. 2014-10-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ http://www.cdc.gov/vhf/ebola/outbreaks/2014-west-africa/qa-experimental-treatments.html
  25. ↑ http://www.medicaldaily.com/russia-says-it-has-ebola-vaccine-time-it-takes-test-it-could-be-too-little-too-late-306988
  26. ↑ http://www.cdc.gov/vhf/ebola/outbreaks/history/chronology.html
  27. ↑ http://www.who.int/mediacentre/factsheets/fs103/en/
  28. ↑ http://www.cdc.gov/vhf/ebola/outbreaks/2014-west-africa/index.html
  29. ↑ http://apps.who.int/iris/bitstream/10665/136508/1/roadmapsitrep15Oct2014.pdf?ua=1
  30. ↑ http://www.cdc.gov/vhf/ebola/outbreaks/drc/2014-august.html

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • RAJČÁNI, Július; ČIAMPOR, Fedor. Lekárska virológia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2006. 574 s. ISBN 80-224-0911-1. S. 493, 495 – 496.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské a české[upraviť | upraviť zdroj]

Cudzojazyčné[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Choroba_vyvolaná_vírusom_Ebola&oldid=7697335“