Chrysippos (syn Pelopa)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Oceanida Zeuxo nalieva Chrysippovi víno, červenofigúrový kylix, cca 490-480 pred Kr.

Chrysippos (starogr. ΧρύσιπποςChrysippos, lat. Chrysippus) je v gréckej mytológii syn élidského kráľa Pelopa a nymfy Axiochy.[1]

O Chryssippovom živote antické mýty mlčia, zaznamenávajú len jeho smrť. Podľa jednej verzie ho dala zavraždiť Pelopova manželka Hippodameia, aby tak pomstila Pelopovu neveru s nymfou Axiochou, ktorej plodom bol nemanželský syn Chrysippos. Postavenie Chrasippa bolo v rodine už od začiatku zložité, jeho macocha, ako aj nevlastní bratia ho nemali radi, lebo ho pokladali za možného uchádzača o trón. Hippodameia preto naviedla svojich synov Atrea a Thyesta, aby Chrysippa zabili.[2](podľa Plutarcha ho zabila Hippodameia mečom v spánku[3]) Keď ju potom Pelops obvinil z vraždy, spáchala samovraždu.[4]

Podľa inej verzie, spáchal Chrysippos samovraždu, potom ako bol unesený tébskym kráľom Laiom,[5] ktorý zneužil jeho krásu a mladosť.[1]

Chrysippova smrť mala v oboch prípadoch za následok strašnú kliatbu, ktorá určila osudy mnohým postavám dvoch najvýznamnejších cyklov gréckych mýtov. Prvá, mýtu o trójskej vojne, druhá, mýtu o Oidipovi.[1]

Keď sa Pelops dozvedel, že jeho synovia Atreus a Thyestes Chrysippa zavraždili, preklial ich a oni potom vo vzájomnom boji zahynuli. Po rokoch zomrel rukou vraha aj Atreov syn Agamemnón[6] a Thestov syn Aigisthos.[7] V druhom mýte preklial Pelops Laia, aby zomrel rukou svojho syna, čo sa neskôr naozaj aj stalo. Zavraždil ho vlastný syn Oidipus.[8] [1]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 214.
  2. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 29.
  3. Plutarchos, Bioi paralléloi, Chrysippus, 33.
  4. Hyginus, Fabulae 85.
  5. Apollodoros, Kronika, 3,5,5.
  6. Homér, Odysea, 11,385-404.
  7. Homér, Odysea, 1,28-44.
  8. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,20,4.