Corpus iuris civilis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Gothoferodovo vydanie Corpu - 1583

Corpus iuris civilis je dnešné súhrnné označenie pre normy (zákony a zbierky) a výklady rímskeho práva, ktoré boli spísané alebo vznikli z iniciatívy byzantského cisára Justiniána I. počas jeho vlády. Samotný názov Corpus iuris civilis pochádza až z roku 1583 - od francúzskeho právnika Dionýza Gothofreda (15491622).

Justiniánske zákonodarstvo sa čiastočne líšilo od predošlého rímskeho práva. Medzi dve najvýznamnejšie zmeny patrí absolutisické postavenie cisára a výlučné postavenie kresťanského náboženstva. Corpus iuris civilis sa skladá z viacerých častí, ktoré vznikali v rôzno období. Vo všeobecnosti ho možno rozdeliť na:

  • Codex Iustinianus (a ich obnovená verzia Codex Iustinianus repetitae praelectionis)
  • Digesty/Pandectae
  • Inštitúcie
  • Novely

Jednotlivé časti kódexu a novely[upraviť | upraviť kód]

Codex Iustinianus (Justiniánsky kódex)[upraviť | upraviť kód]

Šlo o zbierku cisárskych nariadení, ktorá obsahovala nariadenia zo starších zbierok (Gregoriánskeho, Hermogeniánskeho a Theodosiánskeho kódexu) a neskorších nariadení. Jej vypracovaním bola v roku 528 poverená desaťčlenná komisia na čele s Jánom Kapadóckym a platnosť nadobudla 7. apríla 529 nariadením Summa rei publicae.[1]

Digesta seu Pandectae (Digesty alebo Všeobsahujúce)[upraviť | upraviť kód]

V roku 530 bola ustanovená nová šestnásťčlenná komisia na čele s pohanským advokátom Triboniánom, ktorá mala spracovať spisy starých rímskych licencovaných právnikov (ale aj neautorizovaných) a prispôsobiť ich texty justiniánskemu obdobiu. Zmeny v pôvodných textoch sa nazývali interpolácie (interpolationes), o niektorých zmenách rozhodol samotný cisár v spise 50 rozhodnutí (Quinquaginta decisiones). Celkovo komisia spracovala asi 39 právnikov a viac ako 1500 kníh. Platnosť Digesty nadobudli 30. decembra 533 konštitúciou Tanta. Grécky názov Pandectae, t.j. "všeobsahujúce" bol veľavravný, zbierka obsahovala právo klasickej rímskej iurispridencie od prelomu letopočtov do Justiniánovej doby.

Formálne sa Digesty delili na 50 kníh, tie na tituly a väčšina titulov ďalej na fragmenty alebo leges. Fragmenty sa delili na paragrafy, pričom každý fragment sa začínal nultým paragrafom - principiom a každý fragment bol označený inskriptom s menom autora a diela z ktorého časť pochádza.[1]

Najviac, až jedna tretina fragmentov v diele, pochádza z pera rímskeho právnika Ulpiána, asi šestina materiálu pochádza od Paula. Ďalej sa v Digestách nachádzajú napríklad úryvky z diel právnikov Celzia, Papiniána, Gaia,...

Texty Digest sa stali záväznými a staršie zbierky sa nemali používať, Justinián takisto zakázal voľný výklad Digest, čo sa však nedodržiavalo. Po úpadku rímskej vzdelanosti sa nám Digesty zachovali v rôznych rukopisoch (napr. littera Florentina, littera Boloniennsis), ktoré vytvorili a komentoval tzv. glosátori stredovekých univerzít.

Institutiones seu Elementa (Inštitúcie alebo Základy)[upraviť | upraviť kód]

Spolu s tvorbou Digest bola konštatinopolskými právnikmi Theofilom a Dorotheom vypracovaná aj učebnica práva, ktorá bola taktiež publikovaná a platila ako zákon. Obsahovo vychádzala zo starších Gaiových Inštitúcií. Formálne sa delí podobne ako Digesty na 4 knihy, ďalej na tituly a paragrafy. Učebnica bola venovaná mládeži túžiacej po znalosti práva.

Codex Iustinianus repetitae praelectionis[upraviť | upraviť kód]

Krátko po spracovaní Digest vyšlo najavo, že starý Iustiniánsky kódex je v mnohých oblastiach nesúčasný a preto Tribonián v spolupráci s Dorotheom a tromi právnikmi v roku 534 kódex prepracovali a bol vydaný nový kódex.

Novellae/Narai[upraviť | upraviť kód]

Poslednou časťou justiniánskej legislatívy boli rôzne novely zákonov, ktoré Justinián vydal v rokoch 534–569. Novely netvorili ucelenú zbierku ako predchádzajúce časti a do súčasnej doby sa zachovali v rôznych nekompletných súkromných zbierkach. Kým predchádzajúce časti sa neriadili derogačnými pravidlami (viacero častí si napríklad v Digestách protirečilo), Novely sa riadili zásadou lex posterior derogat legi priori - t.j. neskorší zákon ruší skorší zákon.[1] Narozdiel od predchádzajúcich diel boli Novely písané grécky a nie latinsky.

Vývoj práva v Byzantskej ríši po Justiniánovi[upraviť | upraviť kód]

Ešte za vlády cisára Justiniána došlo k vydaniu zbierky cirkevného práva Nomokánonu. Nakoľko Justinián zakázal celkový preklad alebo doplnenie obsahu jednotlivých častí jeho zvierok, jednotlivé úpravy a zmeny v práve v Byzantskej ríši prichádzali len postupne. Cisár Theofilos vydal grécku verziu Inštitúcií a časť Digest. V roku 740 vydal Lev V. Sýrsky zbierku Eklogu, ktorá bola neskôr viackrát prepracovaná. V 9. storoč Bazil I. Macedónsky a Lev VI. Filozof nahradil Eklogu Bazilikami, ktoré sa skladali z dvoch častí - Prochironoma a Epanagóg. Posledná celková zbierka rímskeho práva Hexabiblos na v Byzancii bola vytvorená až v roku 1345 Konštantínom Hermenopulom.[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d REBRO, Karol; BLAHO, Peter. Rímske právo. 4. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2010. 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5. S. 87-91.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]