Cunajoši Tokugawa
| Cunajoši Tokugawa | |
| šógun Tokugawského šógunátu | |
 | |
| Narodenie | 23. február 1646 Edo, Japonsko |
|---|---|
| Úmrtie | 9. február 1709 (62 rokov) |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Cunajoši Tokugawa |
Cunajoši Tokugawa (jap.: 徳川 綱吉, Tokugawa Tsunayoshi) (* 23. február 1646, Edo, Japonsko – † 19. február 1709) bol piaty šógun Tokugawskej dynastie, syn šogúna Iemicu Tokugawu, vnuk šogúna Hidetada Tokugawu a pravnuk Iejasu Tokugawu. Vládol krajine počas krátkeho obdobia kultúrneho a hospodárskeho rozmachu, známeho ako Genroku.
Cujanoši je známy najmä svojou bizarnou snahou, ktorá bola z časti inšpirovaná budhistickou ideológiou, ochráňiť všetky živé tvory pred utrpením, predovšetkým psy, kvôli čomu mu niektoré z jeho zákonov, ktoré ochraňovali psy a prikazovali zakladať pre ne útulky získali prezývku "psí šógun".[1]
Prvé roky (1646 – 1680)[upraviť | upraviť zdroj]
Cunajoši Tokugawa sa narodil 23. februára 1646 v Ede. Bol synom šogúna Iemicu Tokugawu a jednej z jeho konkubín. Cunajoši mal o 5 rokov staršieho brata Iecuna Tokugawu, ktorý sa stal šógunom po smrti otca. Cunajoši sa narodil v sídelnom meste Ede, po narodení sa s matkou presťahoval do jej súkromných rezidencií na Edskom hrade. V dobových kronikách je opisovaný, ako vyspelý a životaschopný chlapec vzhľadom na svoj mladý vek. Jeho otec, tretí šógun Iemicu sa začal opodstatnene obávať, že by Cujanoši vzhľadom k svojej bystrosti a vrodenej inteligencii mohol uchvátiť pozíciu predurčenú pre jeho zaostalejších starších bratov a tak nariadil, aby (Cunajoši) od malička nebol vychovávaný, ako bojovník, ako to prislúchalo jeho postaveniu, ale mal byť vzdelávaný vo vedách a v umení, čím sa mal z neho stať učenec,"[2]
Keď sa stal jeho otec šógunom v Ede. Jeho matka, adoptovaná dcéra rodiny Hondžo, zostal žiť v Kjóte. Jej skutočný rodičia boli obchodníci z Kjóta, pochádzala teda zo skromných spoločenských pomerov. Cunajoši mal počas celej mladosti veľmi blízky a vrúcny vzťah k matke, čo sa odzrkadlilo v tom, že kým jeho starší brat Iecuna sa vo väčšine prípadov počas svojej vlády obracal o radu na regentov, Cunajoši konal inak a spoliehal sa na rady svojej matky.
V roku 1651, keď zomrel šógun Iemicu, mal Cunajoši päť rokov. Jeho starší brat, Iecuna Tokugawa, sa stal ďalším šógunom. Cunajošiho život počas panovania jeho brata šóguna Iecuna nie je dobre preskúmaný a známy.
Ako väčšina šlachticov tej doby, praktizoval pederastickú samurajskú tradíciu šudo.
Spor o následníctvo (1680)[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1680 predčasne vo veku 39 rokov zomrel šógun Iecuna. Keď malo byť rozhodnuté o následníkovi. Tadakijo Sakai, jeden z najobľúbenejších radcov Iecuna, navrhol, aby sa následníkom nestal nikto z Tokugawovskej rodiny, ale aby sa stal nástupcom príslušník z cisárského rodu a osobne odporučil za ďalšieho šóguna jedného zo synov Cisára Go-Sai. Tadakijo bol však z dvora odvolaný skôr než mohol niečo reálne presadiť.
Masatoši Hotta, jeden z najvýznamnejších radcov bývalého šóguna Iecuna, bol prvým dvorským hodnostárom, ktorý odporučil za nasledujúceho šóguna Cunajošiho Tokugawu, ako brata bývalého šóguna a syna tretieho šóguna v poradí nástupníctva. Napokon, v období Tenno 1 1681, sa Cunajoši stal piatym šógunom Tokugawského šógunátu.
Šógun Cunajoši (1680 – 1709)[upraviť | upraviť zdroj]
Hneď ako sa stal Cunajoši šógunom, udelil Masatošimu Hottovi titul Tairó, ako poďakovanie za podporu v otázke následníctva. Taktiež, hneď po vymenovaní za šóguna, prikázal vazalom Takata spáchať rituálnu samovraždu a tým ukázal svoj prísny dôraz dodržiavaní samurajského kódexu cti. Skonfiškoval aj léno popraveného, ktoré činilo 250 000 koku. Počas svojho panovania skonfiškoval celkovo 1 400 000 koku.
V roku 1682, šógun Cunajoši nariadil svojim podriadeným a polícii v podobe presných vládnych pokynov a príkazov, aby zvýšili životný štandard všeobecného obyvateľstva. Čoskoro bola zakázaná prostitúcia, ženy, nemohli byť zamestnané v čajovniach a hostincoch a bol zakázaný aj predaj vzácnych a drahých látok. Pašeráctvo, ktoré sa objavilo v tomto období v Japonsku, sa začalo vo väčšej miere praktizovať potom, ako začali platiť Cunajošiho autoritatívne zákony. V roku 1684 Cunajoši, taktiež znížil právomoci dvorskému hodnostárovi taira.
Cunajoši bol veľmi nábožensky založený, podporoval neokonfucianizmus podobe, akej ho hlásal Ču Si. V roku 1682 pop prvý raz čítal zhromaždeniu šlachticov výklad Veľkej náuky, čo sa neskôr stalo každoročnou tradíciou na šógunovom dvore. Onedlho začal prednášať sám a v roku 1690 prednášal o neo-konfucianizme pre šintoistických a budhistických šlachticov a dokonca pre vyslancov z cisárskeho dvora. Tiež sa hlboko zaujímal o niekoľko čínskych filozofických prác, najmä Veľkú náuku (Da Xue). Cunajoši tiež obľuboval umenie a divadlo No.
V roku 1691 holandský cestovateľ Engelbert Kaempfer navštívil Edo ako člen výpravy každoročného holandského diplomatického posolstva z ostrova Dejima pri Nagasaki do Eda. Ako vyslanec, cestoval z Nagasaki do Osaky, Kjóta a potom do Eda. Po návrate do vlasti Kaempfer z vlastných zážitkov poskytol európanom informácie o Japonsku v čase panovania Cunajošiho Tokugawu. Diplomatické posolstvo vstúpilo do Eda v roku 1692 a hneď požiadali o audienciu u šóguna Cunajošiho. Medzitým požiar mesta zničil šesťsto domov v Ede a audiencia bola presunutá na iný čas.
Možno následkom duševnej nevyrovnanosti, alebo náboženského zápalu, Cunajoši bol koncom svojej vlády posadnutý ochranou živých tvorov, ktorá sa prejavovala v bizarných podobách. V deväťdesiatych rokoch 16. storočia Cunajoši, ktorý sa narodil v roku psa, rozhodol prijať niekoľko opatrení ohľadom ochrany života psov. V tom období, po tom, čo edikty vstúpili do platnosti bolo v Ede veľa premnožených túlavých a chorých psov. Obyvatelia ho preto nazvali Inu-Kubó (犬公方:Inu=Pes, Kubó=formálny titul šóguna).
V roku 1695 bolo v Ede toľko psov, že Edo strašne páchlo. Jeden obyvateľ Eda bol popravený pretože zranil psa. Nakoniec boli problémy odsunuté, keď vyše 50 000 psov bolo umiestnených do výbehov na predmestiach. Psi boli kŕmené ryžou a rybami z daní obyvateľov Eda.
Posledné obdobie panovania Cunajošiho bolo ovplyvňované radami Jošijasua Janagisawu. Bola to zlatá éra klasického japonského umenia, známa ako Éra Genroku.
V roku 1701, Naganori Asano, daimjó z han Akó, sa pokúsil za urážku zabiť na Edskom hrade Jošinaku Kiru. Asano bol popravený a Kira odišiel nepotrestaný. Asanových štyridsaťsedem róninov pomstilo jeho smrť zabitím Kiru a stali sa legendou, ktorá mala vplyv na veľa divadelných hier a ľudových príbehov éry. Najúspešnejšia z nich bola hra bunraku s názvom Kanadehon Čúšingura (jednoducho nazývaná Čúšingura alebo "Poklad verných vazalov"), ktorú napísal v 1748 Izumo Takeda a dvaja spoločníci; neskoršie bola upravená na hru kabuki, ktorá je v Japonsku stále jedna z najpopulárnejších. Najstaršia známa správa o incidente z Akó bola na západe publikovaná v roku 1822 v knihe Issaca Titsingha Illustrations of Japan.[3]
V roku 1706, bolo Edo zničené tajfúnom a nasledujúci rok vybuchla sopka Fudži. Šógun Cunajoši bol už chorý a zomrel 19. februára 1709 vo veku 62 rokov, tri dni pred svojimi 63 narodeninami. Po ňom nastúpil jeho synovec Ienobu Tokugawa, ktorý bol synom jeho ďalšieho brata Cunašige Tokugawu, bývalého pána Kofu, na ktorý mal Ienobu nárok predtým ako sa stal šógunom.
Éry Cunajošiho bakufu[upraviť | upraviť zdroj]
V zábavnom priemysle[upraviť | upraviť zdroj]
Cunajoši sa objavuje ako postava v sérii kriminálnych románov americkej spisovateľky Laury Joh Rowlandovej. Hlavná postava,detektív Sano Ičiro, začína svoju kariéru ako policajný úradník v hlavnom meste Edo. Prvý román z roku 1994 Šindžu začína v januári 1689, v prvom roku obdobia Genroku. Počas vyšetrovania dvojitej vraždy, ktorá bola vydávaná ako samovražda zamilovaných, Sano odhalil sprisahanie voči Cunajošimu, za čo bol odmenený vymenovaním za šógunovho špeciálneho vyšetrovateľa. V jedenástich románoch (do roku 2006), Sano rieši kriminálne prípady, urobí si nepriateľa z Jošijasua Janagisawu až nakoniec dosiahne pozíciu kancelára namiesto Janagisawu. Cunajoši sa objavuje ako postava vo všetkých knihách tejto série. Posledná kniha bola vydaná v roku 2013.
Cunajoši je tiež zobrazený v epizóde Demashita! Powerpuff Girls Z, v ktorej sa jeho duch zobudí, posadne starostu a využije jeho autoritu, aby obnovil 'obludné súcitné zákony' podobné jeho zákonom na ochranu psov.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Nussbaum, Louis-Frédéric. (2005). "Tokugawa, Tsunayoshi" in Japan Encyclopedia, p. 979 |page=979; n.b., Louis-Frédéric is pseudonym of Louis-Frédéric Nussbaum, see Deutsche Nationalbibliothek Authority File.
- ↑ Bodart-Bailey, B., ed. (1999). Kaempfer's Japan: Tokugawa Japan Observed, ser. 2, str. 86-87.
- ↑ Screech, T. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. London.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
- Bodart-Bailey, Beatrice, ed. (1999). Kaempfer's Japan: Tokugawa Japan Observed. Honolulu: University of Hawaii Press
- Screech, Timon. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. London: RoutledgeCurzon. ISBN 0-7007-1720-X
- Titsingh Isaac. (1822). Illustrations of Japan. London: Ackerman.
- Titsingh Isaac. (1834). Hayashi Gahō, 1652], Nipon o daï itsi ran; ou, Annales des empereurs du Japon. Paris: Royal Asiatic Society. --Dve kópie tejto neobvyklej knihy sú dostupné online: (1) v knižnici University of Michigan, digitalizovaná 30. januára 2007; a (2) v knižnici Stanfordskej University, digitalizovaná 23. júna 2006. Tu kliknite na originálny text vo francúzštine.
- Totman, Conrad. (1967). Politics in the Tokugawa bakufu, 1600-1843. Cambridge: Harvard University Press.
Cunajoši Tokugawa
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Iecuna Tokugawa |
šógun 1680 – 1709 |
Nástupca Ienobu Tokugawa |