Dáždnikové hnutie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Večerný pohľad na miesto protestov, 10. októbra 2014.
Piktogram žltého dáždnika, ktorý sa stal symbolom Dáždnikovej revolúcie
Fotografia "Umbrella Man", ktorá obletela svet počas policajného zákroku 28. septembra 2014.
Video: Polícia zasahuje proti demonštrantom nasadením granátov so slzotvorným plynom.

Dáždnikové hnutie (čínsky 雨傘革命, yue saan gaak ming), známe taktiež ako dáždniková revolúcia alebo Occupy Central, bolo protestné hnutie v Hongkongu, ktoré vyvrcholilo tri mesiace trvajúcim obsadením ulíc mesta v roku 2014.

Protesty boli bezprostrednou reakciou na vyhlásenie vlády Čínskej ľudovej republiky z augusta 2014, ktorými špecifikovala voľbu predsedu hongkonskej vlády. Demonštranti odmietli volebný mechanizmus navrhnutý centrálnou vládou a požadovali všeobecné volebné právo a odstúpenie vtedajšieho predsedu vlády, Leung Chun-yinga.

Okupácie ulíc, ktorá trvala 79 dní, sa zúčastnilo viac ako 100 000 ľudí. Po počiatočnom nasadení poriadkovej polície, ktorá sa snažila rozohnať dav slzným plynom, bol priebeh protestov pokojný. Celkovo bolo zadržaných 955 ľudí, odsúdených bolo 16 ľudí, vrátane troch vedúcich postáv hnutia.

Pozadie[upraviť | upraviť kód]

Na základe Sino-britskej deklarácie z roku 1984 sa od 1. júla 1997 presunula zvrchovanosť nad Hongkongom pod Čínu, teritórium sa ale stalo špeciálnym administratívym regiónom, v ktorom sa uplatňuje politika zvaná jedna krajina, dva systémy. Súčasťou deklarácie bola dohoda, že sa do roku 2017 bude predseda hongkonskej vlády voliť vo všeobecných voľbách.

Aby sa voľby v roku 2017 mohli uskutočniť takýmto spôsobom, legislatíva musela byť prijatá najneskôr koncom roku 2014. Do parlamentnej diskusie o konkrétnej podobe volieb sa vložila centrálna vláda v Pekingu, ktorá na konci augusta 2014 vydala interpretáciu dohody, na základe ktorej môžu občania vyberať len z dvoch, nanajvýš troch kandidátov, ktorých predtým schváli pekingská vláda. Poslanci prodemokratických strán vzápätí ohlásili, že zákon v tejto podobe nepodporia.[1]

V očakávaní negatívneho rozhodnutia vzniklo v roku 2013 hnutie Occupy Central with Love and Peace (Okupujme Centrál s láskou a mierom), ktorej zakladateľ, profesor práva Benny Tai, navrhol, aby v prípade neúspechu demonštranti pokojne obsadili ulice v ekonomickom centre mesta. V júni 2014 zorganizovalo hnutie neformálne referendum, ktorého sa zúčastnilo takmer 800 000 ľudí (každý piaty dospelý občan) a ktoré ukázalo, že verejnosť odmieta návrhy Pekingu a zároveň žiada ničím neobmedzené všeobecné volebné právo.[2] Následne vyšlo 1. júla, pri príležitosti výročia presunu Hongkongu pod čínsku správu, vyjadriť nespokojnosť do ulíc viac než 100 000 ľudí. Occupy Central plánovalo uskutočniť blokádu ulíc 1. októbra 2014, pretože je to štátny sviatok pripominajúci vznik ČĽR.[3]

Od roku 2012 zároveň posilňovalo študentské hnutie Scholarism (Vzdelanosť), ktoré viedol vtedy len 17. ročný Joshua Wong a ktoré vzniklo v reakcii na neúspešný pokus hongkonskej vlády presadiť reformu učebníc, ktorá mala podporovať výchovu k patriotizmu.[4] Vysokoškolskí študenti, zjednotení v Hongkonskej federácii študentov (Hong Kong Federation of Students, HKFS), sa taktiež výrazne angažovali, predovšetkým organizáciou bojkotu vyučovania.

Priebeh nepokojov[upraviť | upraviť kód]

V pondelok 22. septembra začali študenti s týždňovým štrajkom, v rámci ktorého organizovali workshopy pred vládnymi budovami. V noci 26. septembra sa časť študentov dostala na námestie Civic Square, z ktorého dostala polícia rozkaz študenov odstrániť. Polícia postupne odoberala zabarikádovaných študentov, no 28. septembra zasiahol do udalostí Benny Tai vyhlásením, že Occupy Central sa začalo. Následne prišli podporiť študentov desaťtisíce ľudí, ktorí obkľúčili zasahujúcich policajtov a zablokovali dopravu v centre mesta. Vláda v reakcii na to nasadila poriadkovú políciu, ktorá sa použitím granátov so slzným plynov snažila demonštrácie rozohnať.[5] Hongkongčania, ktorí sa bránili proti polícii len dáždnikmi - odtiaľ názov hnutia - sa však presunuli do priľahlých štvrtí mesta, v ktorých vytvorili barikády.[6]

Prvého októbra sa osláv 65. ročného založenia ČĽR zúčastnili aj predstavitelia študentov, ktorí sa demonštratívne obrátili k čínskej vlajke chrbtom. Počas slávnostnej recepcie prišiel poslanec Paul Zimmerman so žltým dáždnikom, ktorý sa stal symbolom protestov. Polícia sa po počiatočnom neúspechu stiahla a do ukončenia protestov proti demonštrantom výrazne nezasiahla. Vláda zmenila stratégiu, snažila sa hrať o čas dúfajúc, že ľudia z ulíc odídu, a pomaly začala viesť s demonštrantmi dialóg. Situáciu však vyhrocovali útoky triád, hongkonskej obdoby mafie, ktorých členovia pravidelne útočili na demonštrantov. Angažovnie triád pripisovali kritici buď vláde, alebo miestnym podnikateľom, ktorí počas okupácie ulíc prichádzali o tržby.[7]

Vláda počas dialógu v priebehu októbra trvala na tom, že obom požiadavkám študentov - odstúpenie predsedu vlády Leunga a umožnenie všeobecných volieb predsedu vlády - nemôže vyhovieť. V tomto nekompromisnom postoji bola podporená aj centrálnou vládou v Pekingu.[8] Zároveň sa v reakcii na demonštrácie sformovali pročínske hnutia, ktoré zorganizovali svoje mítigy na podporu vlády a kritiku demonštrantov.[9]

Na konci októbra sa začali disciplinárne konania ohľadom legálnosti obsadenia ciest. Súdy vydávali rozhodnutia, ktoré umožňovali polícii postupne uvoľniť obsadené cesty.[10] Posledné barikády boli strhnuté vo štvrti Causeway Bay 15. decembra 2014, po 79 dňoch protestov.

Následky[upraviť | upraviť kód]

Dáždnikové hnutie zaznamelo najväčšie protesty v Hongkongu od roku 1989, kedy vyšlo do ulíc milión ľudí v reakcii na udalosti na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Nenaplnenie požiadaviek demonštrantov viedlo k počiatočnému rozčarovaniu, ktoré neskôr prešlo k radikalizácii prodemokratickej časti spoločnosti. Študentskí vodcovi odmietli parlamentnú prax demokratických poslancov, ktorí sa snažili o dohodu s Pekingom, a presadzovali radikálnejšie požiadvky. Lídri študentských hnutí ako Joshua Wong, Nathan Law či Alex Chow s veľkým uspechom kandidovali do hongkonského parlamentu.[11]

Prodemokratická opozícia v máji 2015 neschválila reformu volebného systému, ktorý predložila čínska vláda, a v nasledujúcich voľbách v roku 2017 sa volilo nezmeneným spôsobom. Vláda taktiež úspešne žalovala lídrov protestov, ktorí si museli odpykať niekoľkomesačné tresty vo väzení. [12] Protestmi výrazne utrpela prestíž hongkonskej polície, ktorá mala výbornú reputáciu vďaka profesionalite, ale nezvládnutím zásahov proti demonštrantom a tým, že konala pod politickým tlakom, sa zdiskreditovala.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Napětí v Hongkongu: policie rozháněla prodemokratické aktivisty [online]. Lidové noviny, [cit. 2018-12-09]. Dostupné online. (po česky)
  2. KAIMAN, Jonathan. Hong Kong's unofficial pro-democracy referendum irks Beijing [online]. The Guardian, [cit. 2018-12-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ŠEBEŇA, Martin. „Okupácia“ Hongkongu [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  4. KRČMÁRIK, Matúš. Nemôže piť, šoférovať ani voliť. Má len 17 rokov, no desí Peking [online]. SME, [cit. 2018-12-09]. Dostupné online.
  5. V Hongkongu pokračujú protesty, polícia sa stiahla [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  6. TYRALA, Michael. Dáždnikmi proti granátom [online]. Salon.eu, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  7. Hongkonských demonštrantov sa pokúsil napadnúť dav odporcov [online]. Webnoviny.sk, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  8. ŠEBEŇA, Martin. Kríza v Hongkongu: pohľad Číny [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  9. TYRALA, Michael. Dáždnikové hnutie v Hongkongu môže byť začiatkom veľkých zmien [online]. Zahraničná Politika, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  10. Polícia v Hongkongu odstránila barikády v husto obývanej štvrti [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  11. SHEMESH, Jana. Sú mladí, radikálni a majú už dosť komunistov z Číny. Spoznajte nových hongkonských poslancov [online]. Denník N, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  12. Súd uznal vinu vodcov prodemokratických protestov v Hongkongu [online]. Teraz.sk, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.