Dejiny Argentíny
Druhá najväčšia krajina juhoamerického kontinentu je zároveň druhým najstarším demokratickým štátom na jeho území: 9. júla 1816 vyhlásili Zjednotené provincie La Platy nezávislosť a odtrhli sa od Španielska.
Stopy po najstaršom osídlení Argentíny boli objavené na severozápade krajiny: nálezy na tomto území pochádzajú z obdobia okolo roku 10 000 pred Kr. Iné staré osídlenia sa nachádzajú na juhu krajiny, v Ohňovej zemi a v Patagónii.
Prvým Európanom, ktorý prebádal pobrežie Argentíny, bol Španiel Juan Diaz de Solís, ktorý padol v boji s Indiánmi pri ústi rieky La Plata. Prvé pokusy preniknúť z pobrežia do vnútrozemia zlyhali rovnako ako pokusy o vybudovanie mesta Buenos Aires roku 1536 - o štyri roky neskôr mesto dobyli domorodci.
Španielska kolonizácia
Znovu založením mesta Buenos Aires roku 1580 začala úspešná fáza španielskej kolonizácie. Hospodársky rozvoj Argentíny však dlho zostával skromný: z Buenos Aires do Španielska smeli ročne vyplávať len dve lode. Až po založení vicekráľovstva Rio de la Plata roku 1776, ktoré vedľa Argentíny zaberalo aj územie dnešných štátov Paraguaj a Bolívia, a po zrušení obchodných obmedzení o dva roky neskôr došlo k rozmachu obchodovania, na ktorom zarobilo predovšetkým hlavné mesto Buenos Aires. Po nevydarenej invázii britských jednotiek v rokoch 1806 až 1807 vyvrcholilo hnutie za nezávislosť otvoreným povstaním proti Španielsku, oslabenému vnútornými rozpormi (1810).
Boj za nezávislosť
Španielsky kráľ bol 25. mája 1810 zosadený, v Buenos Aires bola zvolená mestská rada (cabildo abierto) a vytvorila sa Junta Gubernative Nacional Provisional de Rio de la Plata, ktorej úlohou bolo viesť národne povstanie. V priebehu bojov za nezávislosť sa odtrhli Paraguaj (1811), Uruguay (1814 až 1828) a Bolívia (1825) a vytvorili nezávislé štáty. Generál José de San Martín zoskupil silnú armádu, ktorej sa podarilo vyhnať Španielov. Na kongrese v Tucumáne 9. júla 1816 bola vyhlásená nezávislosť krajiny.
Vnútorné rozpory a konsolidácia
Bezprostredne po vyhlásení nezávislosti vypukla v krajine občianska vojna. O budúcnosť nového štátu sa stretli centralisti a federalisti. Zatiaľ čo obchodníci a veľkoburžoázia v hlavnom meste požadovali silnú ústrednú vládu v Buenos Aires, veľkostatkári a latifundisti podporovali federálne usporiadanie zo silnými provinčnými vládami. Federalisti získali roku 1825 prevahu, ale nepokoje a bitky skončili až roku 1880, kedy tiež došlo k osídleniu Patagónie.
Na základe ústavy z roku 1853 má Argentína federatívny parlamentný systém, prezidenta s exekutívnou mocou v rukách, ktorého volí jedenkrát za štyri roky grémium zvolené v jednotlivých provinciách. Zákonodarná moc náleží dvojkomorovému Národnému kongresu, zloženému zo senátu a poslaneckej snemovne.
V druhej polovici 19. storočia zosilil prúd európskych prisťahovalcov do Argentíny. Vďaka tomuto prílivu obyvateľov a tiež vďaka výstavbe železnice (od roku 1856) sa podarilo kolonizovať aj juh krajiny. Vedľa chovu dobytka sa významným národohospodárskym odvetvím stalo aj obilnárstvo. V 20. rokoch, za vlády prezidenta Hipólita Yrigoyena (1916 až 1922 a 1928 až 1930) došlo k rýchlemu hospodárskemu rozmachu krajiny, ktorý bol nakrátko prerušený hospodárskou krízou, ktorá však v Argentíne nebola tak ťaživá, pretože export mäsa a obilia napomohol krajine udržať sa na svetových trhoch. Aj tak však viedli hospodárske ťažkosti k politickej destabilizácii. Všetky pokusy o vytvorenie stabilne civilnej vlády však až do roku 1943, kedy prevzala moc v krajine armáda, stroskotávali.
Perónova éra
Juan Domingo Perón vyhral roku 1946 zo svojou novou stranou Partido Laborista prezidentské voľby. Jeho politika tzv. justicializmu zlepšila prostredníctvom rozsiahlych sociálnych programov a zvyšovanie miezd situáciu robotníctva. Perón chcel urýchliť industrializáciu pomocou päťročných plánov, program rozvoja však príliš zaťažil Argentínu a krajina sa ocitla v ťažkej hospodárskej kríze. Konflikt s katolíckou cirkvou ohľadne plánovanej liberalizácii rozvodov sa stal zámienkou k vojenskému puči, po ktorom musel Perón, ktorý za svoju popularitu vďačil aj svojej žene Evite, odísť 19. septembra 1955 do exilu.
Vojenskú vládu vystriedal roku 1958 prezident Arturo Frondizi, ale ani on, ani jeho nástupcovia José María Guido (1962 až 1963) a Arturo Illia (1963-1966) neboli schopný situáciu v krajine stabilizovať.
K ďalšiemu vojenskému prevratu došlo 28. júna 1966, parlament bol rozpustený. Ďalšia, tretia junta sa ujala moci 23. marca 1971. Jej veliteľ, generál Alejandro Lanusse, však povolil politické strany. Prezidentom bol vo voľbách 25. mája 1973 zvolený peronista Héctor Cámpora, ale 12. októbra sa ujal úradu opäť Perón, ktorý sa medzitým vrátil z exilu. Keď Perón 1. júla 1974 zomrel, ujala sa vlády v krajine jeho tretia žena Isabela, ktorá bola zosadená armádou 24. marca 1976.
Vláda v rukách armády
Prezidentom krajiny sa stal 29. marca 1976 vodca vojenskej junty generál Jorge Rafael Videla, ktorému sa síce podarilo znížiť mieru inflácie a zvýšiť export, ale neuspel v snahe preraziť medzinárodnú izoláciu krajiny, vyvolanú prenasledovaním politickej opozície, ktorému padli za obeť tisíce životov. Vedenie krajiny prevzal preto 30. marca 1961 generál Roberto Eduardo Viola a po ňom v decembri generálporučík Leopoldo Galtieri.
V apríli 1982 obsadila Argentína Falklandské ostrovy, patriace od roku 1833 Veľkej Británii. (Argentínci ostrovy nazývajú Malvíny.) Celá operácia skončila po vylodení sa britských vojsk katastrofálnou porážkou a privodila Galtieriho pád. Na jeho miesto nastúpil exgenerál Reynaldo Bignone.
Návrat k demokracii
V prvých prezidentských voľbách po ôsmich rokoch vojenskej diktatúry sa 31. októbra 1983 presadil kandidát sociálne demokraticky orientovanej Radikálnej občianskej únie Raúl Alfonsín, ktorý si stanovil za cieľ oživiť hospodárstvo a uskutočniť sociálne reformy. Nepodarilo sa mu však - pre odpor armády - uskutočniť ďalší zámer - volať k zodpovednosti všetkých, kto za vojenskej vlády zavádzali represívne a teroristická opatrenia. Ďalší pokus o vojenský puč sa už nepodaril a v Argentíne sa presadila demokracia. Od roku 1989 je prezidentom Carlos Menem (opäť zvolený aj roku 1995), ktorý usiluje o postupnú privatizáciu štátneho sektoru. Vo februári 1990 boli obnovené diplomatické styky s Veľkou Britániou, prerušené roku 1982 (vojna o Falklandské ostrovy).