Dejiny Rakúska

Dejiny Rakúska úzko súvisia s dejinami okolitých štátov, keďže súčasná hranica Rakúska vznikla až po prvej svetovej vojne. V rímskej dobe sa na území dnešného Rakúska rozkladali tri rímske provincie, z ktorých najvýznamnejšia bola Norikum. Od polovice 4. storočia na toto územie prichádzali Germáni, ktorí oslabovali moc Rímskej ríše. Rimania sa z tejto oblasti stiahli v roku 476 a namiesto nich sa tu začali objavovať Bavori a Slovania. Bavori sa vzápätí dostali pod vplyv Franskej ríše, nedokázali však zabrániť Slovanom, aby si tu nevytvorili svoje Korutánske kniežatstvo. Bavori získali prevahu až v polovici 8. storočia, Korutánske kniežatstvo ovládli, sami sa však v roku 757 dostali do područia Franskej ríše.

Frankovia v tejto oblasti zriadili Východnú marku (po rozdelení Franskej ríše sa stala súčasťou Východofranskej ríše), ktorá však po celú 1. polovicu 10. storočia bola vydaná napospas Maďarom, ktorých dokázal poraziť až kráľ Otto I. v roku 955 pri rieke Lech. Jeho nástupca Otto II. neskôr Východnú marku v roku 976 reorganizoval a zveril ju Leopoldovi I. Babenbergovi.

Babenbergovci sa sprvu museli ešte vysporadúvať s Maďarmi. Po upokojení východnej hranice sa však mohli na prelome 11. a 12. storočia zapojiť do boja o investitúru, spravidla na pápežovej strane, a neskôr do mocenského zápasu medzi Hohenstaufovcami a Welfovcami. V roku 1156 dostal Henrich II. privilegium minus, ktorým cisár povýšil rakúsku marku na Rakúske vojvodstvo a dedičnú držbu tohto územia v mužskej i ženskej línii udelil práve Babenbergovcom. V roku 1192 Babenbergovci získali vládu nad Štajerským vojvodstvom. Babenbergovci sa stále viac zapájali do ríšskej politiky a zúčastnili sa napríklad krížových výprav. Agresívnejšou politikou na začiatku 13. storočia si však znepriatelili svojich bavorských, českých aj uhorských susedov.

Keď v roku 1246 rod Babenbergovcov vymrel, nastal o ich dedičstvo boj. Dočasne získal vládu v rakúskom, štajerskom a korutánskom vojvodstve Přemysl Otakar II. Od roku 1273 sa však cisárovi Rudolfovi I. Habsburskému darilo českého kráľa z rakúskych krajín vytláčať, až ho nakoniec úplne porazil v roku 1278 v bitke na Moravskom poli, čím Babenbergské dedičstvo definitívne získali Habsburgovci.

Moc Habsburgovcov sa z ich teritórií v severnom Švajčiarsku rozšírila nielen na rakúske a štajerské vojvodstvá, ale vzápätí tiež získali Korutánsko a Tirolsko. Po smrti Rudolfa IV. Habsburského v roku 1365 však došlo k sporom medzi jeho synmi, ktorí si vládu v krajine v roku 1379 rozdelili. Dve vetvy rodu medzi sebou nasledujúce storočie súperili a k zjednoteniu habsburských dŕžav došlo znovu až v roku 1491 za vlády Maximiliána I. Po jeho smrti rakúske krajiny dostal jeho vnuk Ferdinand I., ktorý v roku 1526 získal aj českú a uhorskú korunu, a položil tak základy habsburskej monarchie. Po jeho smrti v roku 1564 sa však moc v habsburskej monarchii opäť rozdelila medzi jeho nástupcov. Rozdelená krajina musela čeliť náboženským nepokojom ale aj tridsaťročnej vojne a k jej zjednoteniu došlo opäť až v roku 1665 za vlády Leopolda I. Ten musel vzápätí čeliť masívnemu osmanskému ťaženiu, ktoré zastavil až protiútok rakúskych a spriatelených vojsk. Po vytlačení Osmanov z Uhorska sa územie habsburskej monarchie podstatne zväčšilo a k ďalším územným ziskom monarchie došlo až vo vojne o španielske dedičstvo na začiatku 18. storočia.

Cisár Karol VI. zomrel v roku 1740 bez mužského potomka a jeho dcéra Mária Terézia preto musela čeliť niekoľkým armádam, ktoré si chceli habsburské dedičstvo rozdeliť. Vo vojne o rakúske dedičstvo bolo nakoniec úspešné len Prusko, ktoré získalo väčšinu Sliezska a ďalšie menšie územia. Ďalšie vojny krajinu ešte viac vyčerpali, čo postavilo Máriu Teréziu a jej syna Jozefa II. pred nutnosť vykonať osvietenské reformy, ktoré začali feudálne spravovanie nahradzovať modernou štátnou správou.

Na počiatku 19. storočia zasiahlo habsburskú monarchiu Napoleonovo ťaženie. Svätá ríša rímska zanikla a habsburský panovník ostal iba rakúskym cisárom. Snahou štátu bolo až do roku 1860, s krátkou prestávkou pri revolúcii v roku 1848, potláčať liberálne myšlienky, neúspechy v zahraničnej politike však nakoniec cisára Františka Jozefa I. donútili zmeniť kurz a povoliť demokratickú konštitučnú monarchiu. Rastúce nacionálne problémy sa cisár rozhodol vyriešiť premenou Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko, tým však uspokojil len Maďarov.

Katastrofu pre Rakúsko-Uhorsko znamenala prvá svetová vojna, na ktorej konci sa v roku 1918 monarchia rozpadla. Rakúski Nemci sa pokúsili presadiť koncepciu Nemeckého Rakúska, nakoniec však boli nútení prijať svoje štátne hranice tak, ako ich vymedzila Saintgermainská zmluva. Prvá rakúska republika sa potýkala s obrovskými hospodárskymi problémami, ktoré nedokázali nestabilné vlády dvoch znepriatelených politických strán uspokojivo riešiť. V roku 1933 konečne Engelbert Dollfuß nastolil autoritatívny režim, ale aj on musel čeliť vážnym problémom, najmä vzostupu rakúskeho nacizmu. Pokus o prevrat rakúskych nacistov v roku 1934 síce nakoniec skončil neúspechom, no Rakúsko muselo čeliť stále väčšiemu tlaku Hitlerovho Nemecka, ktoré si nakoniec vynútilo „pozvanie“ k anšlusu.

Ako súčasť Tretej ríše sa Rakúsko zúčastnilo druhej svetovej vojny. Po páde nacistickej moci bolo podobne ako Nemecko obsadené spojencami a rozdelené do okupačných zón. Plnú suverenitu získalo späť až v roku 1955. Ako neutrálna krajina sa rýchlo začlenila do západných nevojenských organizácií. V roku 1995 Rakúsko vstúpilo aj do Európskej únie.

Pravek

Najstaršie ľudské osídlenie na území Rakúska je doložené v strednom paleolite, v dobe neandertálcov. Mnoho archeologických nálezísk sa nachádza v Dolnom Rakúsku, najznámejšie vo Wachau, kde boli objavené obe dve najstaršie rakúske umelecké diela – Venuša z Galgenbergu ("Tancujúca Fanny") objavená pri Stratzingu a Willendorfská venuša.

Z mladšej doby kamennej pochádzajú prvé náleziská medi. Do tejto doby je zaradená známa zamrznutá múmia Ötziho, objavená na hraniciach s Talianskom.

Staroveký Rím

Rímske provincie na území dnešného Rakúska

     Récia

     Norikum

     Panónia

     Územie mimo Rímskej ríše

Norikum bolo keltské kráľovstvo, presnejšie federácia trinástich kmeňov, a provincia Rímskej ríše, ktoré zahŕňalo väčšinu územia dnešného Rakúska, časť Slovinska a juhovýchodný cíp Bavorska. Na západe susedila táto krajina s provinciou Récia, na východe s Panóniou a na juhozápade s Itáliou. Na severe siahalo územie kráľovstva až za rieku Dunaj, ktorá sa stala severnou hranicou Norika až po jeho trvalom začlenení do rímskeho impéria.

Bavori a Korutánci

Korutánsky kniežací stolec.

Od polovice 4. storočia začali limes Romanus prerážať Germáni, ktorých tlak ešte viac zosilnel pod tlakom Hunov. Rimania dokázali určitý čas svoju vládu v Noriku udržať, Panóniu museli v roku 433 opustiť. S pádom Rímskej ríše odišli z Norika v roku 476 rímske vojská a na území sa usadili Longobardi. Na počiatku 6. storočia tak na území dnešného Rakúska vedľa prisťahovaných Germánov žili aj zvyšky pôvodného provinciálneho obyvateľstva (románske a keltsko-illyrské obyvateľstvo).

Približne v tejto dobe sa v západnej časti Norika začali objavovať Bavori, ktorí sa však okolo roku 536 dostali pod nadvládu Franskej ríše. V rovnakej dobe začali do východného Norika pozvoľna migrovať Slovania, intenzívnejšie usídľovanie nastalo v 2. polovici 6. storočia. Frankovia sa tohto územia zriekli v prospech vazalských Bavorov, ktorí sa však v roku 611 márne pokúsili poraziť Slovanov a zabrániť vzniku Korutánskeho kniežatstva, ktoré bolo podporené Avarmi. Po porážke Avarov Byzantskou ríšou v roku 626 pri Konštantínopole sa Korutánske kniežatstvo dočasne stalo na štvrťstoročie súčasťou Samovej ríše a potom sa dostalo znovu do závislosti od Avarov.

Až do polovice 8. storočia bol franský vplyv v tejto oblasti veľmi slabý a bavorskí vojvodovia sa preto správali ako králi (vykonávali moc nad vojskom, cirkvou a šľachtou). V tomto období v Bavorsku prebiehala christianizácia. V roku 743 sa síce Slovanom s pomocou Bavorov podarilo striasť avarskú nadvládu, čoskoro sa však ukázala bavorská prevaha. Proti bavorskej snahe pokresťančiť túto oblasť vypuklo niekoľko povstaní, v roku 772 si Bavori úplne podmanili Korutánsko. V rovnakom čase sa už samotné Bavorsko dostávalo do stále väčšej závislosti od silnejúcej Franskej ríše: v roku 757 musel bavorský vojvoda Tassilo III. zložiť vazalskú prísahu Pipinovi III. Tassilo sa pokúsil získať oporu u Longobardov a po dobytí Longobardskej ríše Karolom Veľkým u Avarov, no v roku 788 bol s pomocou šľachty zosadený. Bavorské vojvodstvo sa stalo súčasťou Franskej ríše, pričom Korutánsko bolo premenované na vojenskú marku.

Vojenská marka

Avarská marka vo východnom Bavorsku medzi riekami Dunaj a Dráva

     Franská Austrázia v roku 774

     Langobardské a bavorské územia získané Karolom Veľkým v roku 788

     Závislé územia

Karol Veľký pokračoval vo svojich výbojoch ďalej na východ. V 90. rokoch 8. storočia sa odohrala séria vojen, počas ktorých sa nakoniec Panónia dostala pod zvrchovanosť franského cisára. V súvislosti s misijným úsilím na novo dobytých či závislých územiach povýšilo v roku 798 salzburské biskupstvo na arcibiskupstvo. Po rozdelení Franskej ríše v roku 843 pripadlo územie dnešného Rakúska do Východofranskej ríše Ľudovíta II. Nemca. Marka musela čeliť najmä tlaku expandujúcej Veľkej Moravy, proti ktorej sa Východofranská ríša spojila s Bulharskou ríšou. Ani to však nezabránilo vzniku moravsko-panónskeho arcibiskupstva v roku 869 a úplnej strate Panónie v prospech Veľkej Moravy v roku 884. V roku 892 východofranský kráľ Arnulf zvíťazil nad veľkomoravským kniežaťom Svätoplukom a v roku 907 Veľkú Moravu zničil vpád Maďarov. Tí však pokračovali aj ďalej na západ a pustošili Dolné Rakúsko, Štajersko a Korutánsko, takže štátna i cirkevná správa sa v tejto oblasti rozpadla.

Maďarov z tejto oblasti vytlačil až v roku 955 v bitke pri Lechu východofranský kráľ Otto I. Zriadil tu "marku medzi Bavorskom a Uhorskom", ktorej prvým správcom sa stal Burchard. Dôležitú úlohu v tomto období hrali biskupi, ktorí boli mnohokrát bojovníci a viedli medzi sebou spory o misijný a politický vplyv na Maďarov. Tieto boli nakoniec ukončené vznikom ostrihomského biskupstva. Namiesto Panónie sa cisár Otto II. zameral na Východnú marku, ktorú v roku 976 reorganizoval. Toto územie, ktoré sa postupne stalo známym ako Rakúske markgrófstvo, potom zveril Leopoldovi I. Babenbergovi.

Babenbergovci (976 – 1246)

Rakúske markgrófstva (976 – 1156)

Rodokmeň Babenbergovcov v Klosterneuburgu.

Po nešťastnej smrti Leopolda I. v roku 994 sa rakúskym markgrófom stal Henrich I. (994 – 1018). Za jeho vlády obsadilo poľské knieža Boleslav Chrabrý Moravu, útoky na územie Rakúska sa však podarilo odraziť a po uzavretí budyšínskeho mieru v roku 1018 zavládol na severnej hranici markgrófstva pokoj. Za vlády Adalberta (1018 – 1055) panoval na hranici s Uhorskom stále väčší nepokoj, ktorý sa ustálil na rieke Litava. Jeho syn Ernest (1055 – 1075) udržiaval dobré vzťahy s cisárom, s ktorým podnikol ťaženie do povstaleckého Saska, pri ktorom však zomrel.

Jeho syn Leopold II. (Rakúsko, Babenberg) (1075 – 1095) takisto sprvu podporoval cisára, čoskoro sa však v boji o investitúru priklonil k priaznivcom pápeža. Cisár Henrich IV. preto neposlušnému markgrófovi správu rakúskej marky odňal a udelil ju českému kniežaťu Vratislavovi II., ktorému sa však aj napriek víťazstvu nad rakúskym vojskom v roku 1082 vládu v rakúskej marke získať nepodarilo. Boj o investitúru pokračoval aj za vlády Leopolda III. (1095 – 1136), ktorý sa snažil krajinu uchrániť pred ďalšími bojmi a priklonil sa k Henrichovi V. Situácia v markgrófstve sa skutočne stabilizovala; vzostup sa prejavoval napríklad zvýšenou výstavbou, symbolizovanou založením kláštora v Klosterneuburgu, ktorý bol zamýšľaný ako rodové pohrebisko, alebo (hoci neúspešnou) kandidatúrou Leopolda III. na cisára v roku 1125.

Územný vývoj rakúskej marky a rakúskeho arcivojvodstva za vlády Babenbergovcov.

Za vlády Leopolda IV. (1136 – 1141) sa boje v ríši rozpútali znovu, tentoraz medzi Hohenstaufovcami a Welfovcami. Welfský bavorský vojvoda Henrich Pyšný bol kniežacím súdom zosadený a Bavorsko bolo zverené Leopoldovi IV., ktorý však musel o zverené územie s Welfovcami bojovať. Rovnako tak aj jeho brat Henrich II. Jasomirgott (1141 – 1177), ktorý navyše musel čeliť aj uhorskému vojsku, ktoré v roku 1146 na rieke Litava zvíťazilo. Hoci Welfovci boli nakoniec v roku 1150 porazení, bolo im o niekoľko rokov neskôr Bavorsko vrátené. Ako odškodnenie udelil cisár Fridrich I. Barbarossa Henrichovi II. Privilegium minus, ktorým povýšil Rakúske markgrófstvo na Rakúske arcivojvodstvo a zaistil Babenbergovcom dedičnú držbu tohto územia v mužskej i ženskej línii.

Rakúske vojvodstvá za vlády Babenbergovcov (1156 – 1246)

Po získaní privilegia minus sa pozícia Rakúska dosť posilnila. Mnohé regály však zostali cisárovi, hospodárske zázemie rakúskeho vojvodu teda bolo obmedzené. Henrich II. si navyše svojím arogantným správaním dokázal znepriateliť uhorského, štajerského aj českého vládcu. K upokojeniu vzťahov so susedmi došlo až za vlády jeho syna Leopolda V. (1177 – 1194). Spolu s Rakúskym získalo nezávislosť na Bavorskom vojvodstve aj Štajerské vojvodstvo, ktorého vojvoda Otakar IV. bol bezdetný, a preto v roku 1186 georgenberskou zmluvou odkázal Štajersko rakúskemu vojvodovi. Keď v roku 1192 Otakar IV. zomrel, Štajersko skutočne so súhlasom cisára Henricha VI. pripadlo Babenbergovcom.

Leopold V. dostáva od Fridricha I. Barbarossy červeno-bielo-červenú zástavu.

Leopold V. sa tiež zapojil do tretej križiackej výpravy, kde podľa legendy získal pre Babenbergovcov erb, ktorý sa neskôr stal znakom Rakúska. Významnou pomocou rakúskemu hospodárstvu sa stalo výkupné, ktoré musel zaplatiť anglický kráľ Richard I. za svoje prepustenie z väzenia, do ktorého ho pri jeho návrate z križiackej výpravy cez Rakúsko poslal Leopold V. Tento čin však zároveň znamenal zajatie pútnika zo Svätej zeme, čím si rakúsky vojvoda vyslúžil exkomunikáciu.

Fridrich I. (1194 – 1198) sa takisto zapojil do križiackych vojen. Pri svojom návrate z Levanty zomrel a rakúskym vojvodom sa stal jeho brat Leopold VI. (1198 – 1230). Za jeho vlády došlo k hospodárskemu vzostupu, ktorý mu umožnil rozmnožiť svoj majetok a urobiť z Viedne centrum rytierskej kultúry. Tiež potlačil v Rakúsku kacírstvo a zúčastnil sa reconquisty a piatej križiackej výpravy. Koniec vlády Leopolda VI. ale poznamenali spory medzi cisárskymi kandidátmi a vzbura jeho syna Henricha.

Spory so susednými vládcami sa vyhrotili za vlády Fridricha II. (1230 – 1246). Rakúsky vojvoda bojoval s českým kráľom Václavom I., bavorským vojvodom Ottom II. a uhorským kráľom Belom IV. Vojny krajinu ekonomicky vyčerpávali a vojvoda si preto vypomáhal plienením kláštorných pokladníc. Nakoniec bol predvolaný k ríšskemu súdu, ktorý ho v roku 1235 označil za vyhnanca. Vzápätí vypuklo proti Fridrichovi II. v Rakúsku povstanie a opäť sa musel vyrovnávať aj s útokmi vojsk susedných panovníkov. Nakoniec došlo k zmiereniu, ale v roku 1241 krajinu postihol mongolský vpád a vzápätí došlo k ďalším bojom s českou a uhorskou armádou, ktoré ukončila Fridrichova smrť v roku 1246 v bitke pri Ebenfurthe. Touto udalosťou takisto vymrel rod Babenbergovcov po meči.

Spory o rakúske krajiny (1246 – 1278)

Kráľovstvo Přemysla Otakara II.

Bitka pri Kressenbrunne v roku 1260.

Fridrich II. po sebe zanechal dve ženské dedičky: Gertrúdu a Margarétu. Gertrúdu si už v roku 1246 vzal moravský markgróf Vladislav, ktorý však nasledujúceho roku zomrel. Potom sa s Gertrúdou oženil Herman Bádenský, ale aj ten v roku 1250 zomrel. V krajine nastala anarchia: rakúska šľachta a biskupi ponúkli vládu českému kráľovi Václavovi I. Ten do krajiny vyslal svojho syna Přemysla, ktorý sa nasledujúceho roku oženil s druhou dedičkou, Margarétou Babenberskou. Tým však spory neskončili, lebo Gertrúda sa vydala za Romana Haličského, príbuzného uhorského kráľa. Uhorské a bavorské vojsko plienilo Přemyslovu Moravu a Rakúsko, až sa v roku 1254 teraz už ako český kráľ Přemysl Otakar II. vzdal Štajerska.

V Štajersku však proti uhorskej správe vypuklo niekoľko povstaní, až sa nakoniec toto vojvodstvo dostalo opäť pod správu českého kráľa. Toto usporiadanie v roku 1260 potvrdilo české víťazstvo v bitke pri Kressenbrunne. V roku 1268 uzavrel Přemysl zmluvu s korutánskym vojvodom, ktorým získal nástupnícke práva v Korutánskom vojvodstve, ktoré k svojej ríši v nasledujúcom roku aj pripojil. Pripojenie ďalších území (Vindická marka, Pordenone a Kraňsko) znepokojovalo cisára, pápeža aj uhorského kráľa, pohraničné šarvátky a plienenie južnej Moravy a Štajerska Rakúšanom žiadnu zmenu nepriniesli.

Zvrat prišiel až v roku 1273 po zvolení Rudolfa Habsburského za cisára, ktorý začal reštituovať ríšsky majetok. Na Přemysla Otakara II. bola nakoniec uvalená ríšska kliatba a babenberské dedičstvo bolo postupne obsadené cisárovými spojencami. V roku 1278 sa Přemysl Otakar II. pokúsil tento vývoj zvrátiť, no v bitke na Moravskom poli zahynul a Babenberské dedičstvo získali Habsburgovci.

Postupné zjednocovanie pod habsburskou nadvládou (1278 – 1519)

Konsolidácia habsburskej moci (1278 – 1379)

Rudolf IV. Habsburský „Zakladateľ“.

Svätá ríša rímska v rokoch 1273 – 1378:

     Habsburgovci

     Luxemburgovci

     Wittelsbachovci

Ešte v roku 1278 Rudolf Habsburský obsadil Moravu. Keď však česká kráľovná vdova Kunhuta požiadala o pomoc branderburgského markgrófa, Rudolf Moravu opustil. Následne udelil svojim synom rakúske a štajerské vojvodstvá ako léno. Rudolf sa snažil získať podporu udeľovaním úradov, práv a majetku šľachte, týmto však zároveň oslaboval svoju mocenskú aj ekonomickú základňu. Navyše nedokázal presadiť svojho syna Albrechta I. (1282 – 1308) na ríšsky trón. Albrecht I. sa však s problémami vo svojej krajine, najmä so šľachtickou opozíciou, dokázal vysporiadať a po zosadení nepopulárneho cisára Adolfa Nassauského bol zvolený za cisára. Aby sa mohol venovať dianiu v ríši, udelil rakúske a štajerské vojvodstvá podobne ako jeho otec ako léno svojim synom Leopoldovi a Fridrichovi. Albrecht sa snažil zvýšiť svoj vplyv v Durínsku, Sasku i Čechách, kde nakoniec v roku 1306 presadil svojho syna Rudolfa za kráľa. Ten však už v nasledujúcom roku zomrel a ďalší pokus o presadenie svojho vplyvu neuspel: za českého kráľa bol zvolený Henrich Korutánsky.

Po zavraždení Albrechta I. v roku 1308 a zvolení Henricha VII. Luxemburského za kráľa došlo v Rakúsku ku šľachticko-meštianskemu povstaniu proti Habsburgovcom, ktoré bolo kruto potlačené. Nový cisár však už v roku 1313 zomrel a rozpútal sa boj o cisársku korunu medzi Fridrichom I. a Ľudovítom Bavorom. Habsburgovci sa navyše museli vyrovnávať s povstaním vo Švajčiarsku. V samotnom Rakúsku sa rozpútal spor medzi Albrechtom II. a Ottom, ktorý bol nakoniec urovnaný prostredníctvom Jána Luxemburského. Proti rastu luxemburskej moci sa Habsburgovci dohodli s Wittelsbachovcami na rozdelení Korutánska a Tirolska. Aj napriek odporu Luxemburgovcov nakoniec Habsburgovci po smrti Henricha Korutánskeho Korutánsko skutočne získali a o niečo neskôr aj Tirolsko. V roku 1346 sa síce rímskym kráľom stal Karol IV. Luxemburský, ten však potvrdil Habsburgovcom ich dŕžavy.

V roku 1358 prevzal vládu v rakúskych krajinách ambiciózny Rudolf IV. Habsburský (1358 – 1365), ktorý sa snažil pomocou falšovanej listiny privilegium maius upevniť habsburský nárok na rakúske krajiny. Hoci Karol IV. toto privilégium nepotvrdil, Rudolf IV. dosiahol úspech inde: v roku 1363 získal Tirolsko, posilňoval svoju moc na úkor šľachty, podporoval diaľkový obchod a výstavbu Viedne, kde bola v roku 1365 založená univerzita. Na konci jeho vlády sa tak ťažisko habsburskej moci presunulo z pôvodných teritórií v Prednom Rakúsku do Rakúska samotného.

Rozdelenie krajiny (1379 – 1491)

Po smrti bezdetného Rudolfa IV. v roku 1365 prevzali vládu jeho mladší bratia Albrecht III. a Leopold III. Čoskoro sa medzi nimi začali objavovať rozpory, až sa nakoniec v roku 1379 dohodli na rozdelení krajiny a vzájomnom nástupníctve: Albrecht vládol v Rakúsku a Štajersku, zatiaľ čo Leopold v Korutánsku, Kraňsku, Vindickej marke, Prímorí, Tyrolsku a Prednom Rakúsku. S problémami sa potýkala predovšetkým leopoldovská vetva, ktorá nedokázala ani s Albrechtovou pomocou poraziť Švajčiarov. Albrecht IV. mal síce so Žigmundom Luxemburským dohodnutú zmluvu o vzájomnom nástupníctve, v krajine však ďalej bujnelo lúpežníctvo a lokálne vojny.

Spojenectvo medzi Luxemburgom a Albrechtovcami sa posilnilo aj za vlády Albrechta V. (1404 – 1439) vďaka obavám z rozšírenia vplyvu husitstva. V roku 1421 Žigmund dokonca menoval Albrechta moravským miestodržiteľom a v roku 1423 moravským markgrófom. Albrechtove obavy z moci husitov sa ukázali oprávnené: vpády husitov do Rakús, ktoré začali v roku 1425, dokázal Albrecht V. zastaviť až roku 1435. Po smrti Žigmunda Luxemburského bol na základe zmluvy o vzájomnom nástupníctve zvolený za českého kráľa a roku 1438 sa stal rímskym kráľom. Ako rímsky kráľ Albrecht II. prevzal Žigmundovu zlatú a čiernu heraldickú farbu, ktoré sa potom stali farbami celého rodu Habsburgovcov.

Už v roku 1439 Albrecht V. zomrel a iniciatívu prevzal štajerský a korutánsky vojvoda Fridrich III., ktorý bol v roku 1440 zvolený za rímskeho kráľa. Pri jeho korunovačnej ceste do Ríma zosilnela proti nemu v Rakúsku opozícia. Žiadala vydanie Ladislava Pohrobka, ktorý bol vzápätí korunovaný za českého kráľa. Po smrti Ladislava Pohrobka sa Fridrich III. snažil oslabiť pozíciu Jiřího z Poděbrad, s ktorým sa spojil Albrecht VI., ktorý si nárokoval Rakúsko. Fridrich III. podporil Mateja Korvína v jeho ťažení na Moravu, neskôr však Korvín v roku 1482 vpadol aj do Rakús, a o tri roky neskôr dokonca obsadil Viedeň. Úspešnejší bol cisár v politike voči Burgundskému grófstvu, nad ktorým v roku 1475 zvíťazil a v roku 1486 svojho syna Maximiliána presadil v roku 1486 za rímskeho kráľa.

Znovuzjednotenie rakúskych krajín (1491 – 1519)

Maximilián I.

Keď v roku 1490 zomrel Matej Korvín, Maximilián vedel, že sa v Uhorsku proti vôli šľachty, ktorá si zvolila Vladislava Jagellovského, nepresadí. Preto sa uspokojil len s vrátením rakúskych krajín obsadených Korvínom. S Vladislavom Jagellovským v roku 1491 uzavrel bratislavskú zmluvu, ktorou získal možnosť uchádzať sa o českú a uhorskú korunu v prípade vymretia Jagellovcov. Maximilián I. presvedčil s pomocou stavov Žigmunda Tirolského, aby sa vzdal vlády v Tirolsku a Prednom Rakúsku. V roku 1493 zomrel Fridrich III. a Maximilián sa tak stal po viac než storočí opäť jediným vládcom rakúskych krajín.

Po zaistení severnej a východnej hranice sa Maximilián I. zameral na ríšske záležitosti a dynastickú politiku. Svojho syna Filipa I. oženil v roku 1496 s kastílskou princeznou Janou Šialenou. V roku 1515 uzavrel s Vladislavom Jagellovským viedenskú zmluvu, podľa ktorej sa neskôr Mária Habsburská vydala za Ľudovíta Jagellovského a Ferdinand Habsburský sa oženil s Annou Jagellovskou. Ale vojnové ťaženia do Talianska pre Maximiliána príliš úspešné neboli.

Zvýšené finančné náklady vyvolávali v Rakúsku nesúhlas s Maximiliánovou politikou, až nakoniec musel v roku 1518 zvolať generálny snem rakúskych krajín v Innsbrucku. Ten síce poskytol Maximiliánovi potrebné financie, zároveň však tak zriadil dvorskú radu, ktorá mala kontrolovať komorný majetok. Rakúske krajiny tak po prvýkrát začali vystupovať ako jediný celok, ktorý už nebol obyčajnou personálnou úniou, ale disponoval spoločnou stavovskou vládou, menou a obranou.

Formovanie habsburskej monarchie (1526 – 1740)

Vznik podunajskej monarchie (1519 – 1564)

Jezuitské akademické gymnázium vo Viedni založené v roku 1553.

Habsburské dŕžavy v roku 1547.

Po smrti Maximiliána I. v roku 1519 prevzal v habsburských dŕžavách vládu jeho vnuk Karol V., ktorý však wormskou zmluvou (1521) a bruselskými dohodami (1522) prenechal vládu nad rakúskymi krajinami Ferdinandovi I. Ten rázne potlačil stavovskú a meštiansku opozíciu, vydal nový mincovné pravidlá (?) a s pomocou niektorých šľachtických rodov potlačil roľnícke povstanie v roku 1525. Rozdelením moci nad habsburskými dŕžavami medzi Karola V. a Ferdinanda I. došlo k rozdeleniu rodu na španielskych a rakúskych Habsburgovcov.

V roku 1526 padol v bitke pri Moháči český a uhorský kráľ Ľudovít Jagellovský a Ferdinand I. začal uplatňovať dedičné nároky svojej manželky Anny Jagellovskej. V českých krajinách bol nakoniec zvolený, v Uhorsku si ale väčšina šľachty zvolila za kráľa Jána Zápoľského a iba časť uznala za kráľa Ferdinanda I. V Uhorsku tak nastalo dvojvládie: Ferdinand ovládal tzv. Kráľovské Uhorsko (vrátane Chorvátskeho kráľovstva), zatiaľ čo Jan Zápoľský vládol v Sedmohradsku a stal sa spojencom Osmanskej ríše. Už v roku 1529 musel Ferdinand čeliť osmanskému vpádu do Rakúska. Väčšiu podporu proti Osmanom získal až potom, čo sa v roku 1531 stal rímskym kráľom. V roku 1533 si síce vynútil uzavretie dočasného mieru, ale v roku 1541 nové osmanské ťaženie a vznik budínskeho pašalíku znamenalo koniec Ferdinandových nádejí na získanie zvyšku Uhorska.

Na svojom území založil Ferdinand I. inštitúcie, ktoré mali centralizovať politickú správu (tajná rada, dvorská rada), diplomaciu (dvorská kancelária) a financie (dvorská komora), pričom sa tieto inštitúcie Ferdinandovi úplne podarilo presadiť len v rakúskych krajinách. Vojny s Osmanskou ríšou priniesli veľké finančné zaťaženie, a keď Ferdinand požiadal české stavy o pomoc proti protestantským ríšskym kniežatám vo šmalkaldskej vojne (1546 – 1547), vypuklo proti nemu české stavovské povstanie. Habsburské víťazstvo nad ríšskymi protestantmi a porážka českých stavov, rovnako ako mierová zmluva so sultánom v roku 1547 znamenala posilnenie Ferdinandovej pozície. Protestantizmus vo vlastnej zemi síce Ferdinand I. mocenskými prostriedkami potlačiť nemohol, podporoval však napríklad jezuitskú protireformáciu.

Storočné rozdelenie habsburskej monarchie (1564 – 1665)

Koruna cisára Rudolfa II.

Dedičné habsburské krajiny do roku 1635:

     15. storočie

     1500

     1627

Leopold I., za jeho vlády sa rakúske krajiny opäť zjednotili.

Po smrti Ferdinanda I. sa habsburská monarchia opäť rozdelila: Maximilián II. (1564 – 1576) získal cisársky titul a vládu nad Horným a Dolným Rakúskom, Českú korunu a Uhorské kráľovstvo; Ferdinand II. vládol v Tirolsku a v Prednom Rakúsku a Karol II. Štajerský vo Vnútornom Rakúsku. Cisár Maximilián II. sa snažil o nadkonfesijnú politiku, ktorá však neuspokojovala ani protestantov a ani katolíkov. Jeho politika voči Osmanskej ríši bola nerozhodná a osmanská ofenzíva v roku 1566 skončila len vďaka úmrtiu sultána Sulejmana II. Habsburská kandidatúra na poľský trón skončila neúspechom a cisár sa nesnažil presadiť svoju moc ani v Sedmohradsku, kde bolo zvolené knieža Štefan Báthory. Všetky tieto okolnosti viedli k úpadku rakúskej moci. Úpadok Viedne sa prehĺbil ešte viac po presunutí cisárskeho dvora do Prahy za vlády Rudolfa II. (1576 – 1612). V tejto dobe sa tiež stále viac prehlbovali spory medzi konfesiami.

Karol Štajerský medzitým pretvoril Vnútorné Rakúsko na kompaktný celok a kvôli neustálej hrozbe tureckých vpádov vybudoval sústavu pevností. Väčšinou protestantské stavy si však svoje výsady ponechali. Ferdinand Tirolský oproti tomu proti protestantom postupoval rázne, prevažne katolícke Tirolsko navyše nebolo bezprostredne ohrozované osmanskými výbojmi. Po smrti Ferdinanda Tirolského v roku 1595 sa však rozpútali spory o jeho dedičstvo medzi Rudolfom II. a Karolom Štajerským. Napätie v habsburskom rode sa zvýšilo aj vďaka ambicióznemu Matejovi, ktorý získal miestodržiteľstvo v Dolnom a Hornom Rakúsku ale aj v kráľovskom Uhorsku. Okrem Tirolska rástlo v habsburských krajinách náboženské a sociálne napätie: v rokoch 1594 – 1597 sa v Dolnom a Hornom Rakúsku rozpútalo roľnícke povstanie, ktoré bolo nakoniec kruto potlačené; Ferdinand Štajerský zase vo svojej dŕžave presadzoval tvrdú rekatolizáciu.

Rudolfovi bránila duševná choroba plne vládnuť, vládu preto iniciatívne prevzal Matej, ktorý ovládol Horné a Dolné Rakúsko, Uhorsko (okrem Sedmohradska, ktoré ponechal Bočkajovi) a Moravu. Rudolfovi zostal len titul cisára a vláda v Čechách, v Sliezsku a Lužiciach, nakoniec sa však po vpáde pasovských musel vzdať aj tohto zvyšku moci. V roku 1612 sa nakoniec cisársky dvor vrátil do Viedne a všetky habsburské vetvy sa v roku 1617 dohodli, že Matejovým nástupcom sa stane Ferdinand II. Štajerský (1619 – 1637). To sa už však v reakciu na rekatolizáciu v Čechách rozpútalo stavovské povstanie, ku ktorému sa pridali aj hornorakúske a dolnorakúske, neskôr aj uhorské stavy. Vznikla tak konfederácia, ktorá nástupnícke práva Ferdinanda II. odmietla. Oporou Ferdinanda II. sa stalo Vnútorné Rakúsko, pasovský biskup Leopold a Bavorsko.

Ťaženie do Čiech bitkou na Bielej hore v roku 1620 skončilo víťazne a Habsburgovcom sa otvorila možnosť potlačenia protestantizmu v krajine. Tridsaťročná vojna síce krajinu finančne vyčerpávala, roľnícke povstanie v rokoch 1626 – 1627 však bolo po počiatočnom úspechu potlačené a rekatolizačný tlak v Rakúsku zosilnel. V roku 1627 vyhlásil Ferdinand II. Obnovené zriadenie zemské, ktorým vyhlásil dedičné habsburské krajiny za nedeliteľné a dedičné podľa zásady primogenitúry (výnimku predstavovalo iba Tirolsko a Predné Rakúsko). K ďalšiemu povstaniu v Rakúsku došlo po švédskom vpáde do Čiech v roku 1630, aj toto však bolo potlačené. V nasledujúcich rokoch Habsburgovci síce stratili Lužice a do krajiny Českej koruny ešte niekoľkokrát vstúpili nepriateľské vojská (v roku 1643 Švédi prenikli dokonca až k Viedni), k zásadnému zvratu však už nedošlo. Vestfálsky mier znamenal síce oslabenie cisára vo Svätej ríši rímskej a stratu časti Predného Rakúska, v samotných habsburských dŕžavách sa však moc Habsburgovcov posilňovala. Rakúske krajiny navyše vyšli z vojny menej postihnuté než krajiny Českej koruny a aj rekatolizácia tu prebiehala umiernenejšie. Hospodárska stabilizácia a konsolidácia bola nakoniec zavŕšená za vlády Leopolda I. (1657 – 1705), keď v roku 1665 tirolská vetva Habsburgovcov vymrela a Rakúsko sa teda opäť mohlo zjednotiť.

Podunajská monarchia veľmocí (1665 – 1740)

Bitka pri Viedni, 1683.

Územný vývoj habsburskej monarchie.

V 60. rokoch 17. storočia sa mohli rakúski Habsburgovci vďaka urovnaniu sporov s ostatnými krajinami naplno sústrediť na boj s Osmanskou ríšou. V rokoch 1660 – 1664 obsadili časť Uhorska, k ďalšiemu veľkému ťaženiu kvôli sporom s Francúzskom však došlo až v roku 1683, keď Osmani obliehali nepripravenú Viedeň, ktorú oslobodil až poľský kráľ Ján III. (Poľsko). Potom spojenci, ktorí v roku 1684 prijali názov Svätá liga, vytlačili počas pätnástich rokov Osmanov z Uhorska. V roku 1699 bol uzavretý karlovický mier: Osmanská ríša sa vzdala Uhorska a Sedmohradska, čím sa podunajská monarchia stala veľmocou.

V roku 1701 vypukla Vojna o španielske dedičstvo, ktorá trvala až do roku 1714. Využila ju uhorská šľachta k neúspešnému povstaniu, ktoré viedol František II. Rákoci. Aj keď Habsburgovci vo vojne o španielske dedičstvo nedokázali získať španielsku korunu, značne rozšírili svoje územie: v roku 1713 získali „Rakúske Nizozemsko“ a nasledujúceho roku Milánsko, Neapolsko, Mantovsko a Sardíniu, ktorú v roku 1720 vymenili za Sicíliu. Územie pod vládou Habsburgovcov si Karol VI. (1711 – 1740) snažil poistiť v roku 1713 pragmatickou sankciou. Ďalšia kampaň proti Osmanskej ríši v rokoch 1716 – 1718 priniesla opäť územné zisky a habsburská monarchia tak dosiahla svoj najväčší územný rozmach v dejinách. Ku koncu 30. rokov Habsburgovci takmer všetky dobyté územia na Balkáne stratili, rovnako ako Neapolsko a Sicíliu.

Habsburgovci posilňovali svoju moc aj v rámci svojej ríše. Opozícia v Uhorsku bola potlačená a v roku 1687 prijal uhorský snem Habsburgovcov za dedičných panovníkov. Sedmohradsko bolo v roku 1696 obsadené vojensky a de facto sa stalo súčasťou Uhorska. Náboženská sloboda panovala iba v Uhorsku, v ostatných krajinách mohol štát cez katolícku cirkev kontrolovať poddaných. Osobná sloboda sa stále zmenšovala, až dochádzalo ku znevoľňovaniu obyvateľstva.

Osvietenský absolutizmus v habsburskej monarchii (1740 – 1804)

Zhora vynútené reformy (1740 – 1792)

Pamätník v Rousínove, kde Jozef II. ako „služobník štátu“ slávnostne vyoral brázdu.

Cez všetku snahu Karola VI. sa o jeho rakúske dedičstvo rozpútala vojna. Už v roku 1740 vtrhol do krajín českej Koruny zo severu pruský kráľ Fridrich Veľký, ktorý požadoval Sliezsko, a z juhu francúzsko-sasko-bavorské vojska, ktoré presadili Karola Bavorského českým kráľom a rímskym cisárom. Armádu Karola Bavorského sa však podarilo s uhorskou pomocou vytlačiť a Prusko bolo uspokojené ziskom väčšiny Sliezska a Kladska. V roku 1743 sa teda českou kráľovnou stala Mária Terézia. V rokoch 1744 – 1745 musela čeliť ďalšiemu pruskému vpádu, ktorý však ďalšiu zmenu nepriniesol. Po smrti Karola VII. Bavorského v roku 1745 sa cisárom stal František Lotrinský, manžel Márie Terézie a zakladateľ habsbursko-lotrinskej dynastie.

Rakúsko sa počas sedemročnej vojny (1756 – 1763) pokúsilo získať späť stratené územia, vo svojej snahe však neuspelo. V roku 1765 sa spoluvladárom Márie Terézie (1740 – 1780) stal jej syn Jozef II. (1780 – 1790) ktorý presadil účasť habsburskej monarchie na trojitom delení Poľska (1772 – 1795), ktorým Rakúsko získalo Halič. V roku 1775 Habsburgovci získali Bukovinu. Po vymretí bavorských Wittelsbachovcov prebehla tzv. zemiaková vojna (1778 – 1779).

František I. už ako rakúsky cisár.

Nedostatok financií na vedenie vojen viedlo rakúskych panovníkov k zavedenie modernej štátnej správy, kde štátne úrady postupne nahradzovali vrchnostenskú správu. Stále prepracovanejší byrokratický aparát mal zlepšovať podmienky poddaných, ktorí predstavovali najväčší zdroj daní. Ušetriť sa malo aj centralizáciou štátnych úradov, ktorých plynulý chod mala zaistiť jednotná úradná reč, ktorou bola nemčina. Reformné úsilie sa dotklo aj armády a justície, zároveň však bola zriadená tajná polícia. V rokoch 1781 – 1785 Jozef II. nakoniec zrušil nevoľníctvo a 1781 vyhlásil tolerančný patent, ktorý priniesol isté náboženské uvoľnenie. Do služieb správy štátu bola zapojená cirkev a pre štát „neužitočné“ rehoľné spoločenstvá boli zrušené. V neposlednej rade prebehla aj reforma školstva, v roku 1775 bola zavedená povinná školská dochádzka. Hoci mnohé reformy nevstúpili do platnosti a Leopold II. (1790 – 1792) niektoré zrušil, napriek tomu reformné úsilie prinieslo demografický a hospodársky vzostup, rast vzdelanosti, zavedenie nových technológií a počiatky priemyslu.

Koniec osvietenských reforiem (1792 – 1804)

Hneď po svojom nástupe na trón musel František II. (1792 – 1835) čeliť radikálnym zmenám v Európe. Francúzsko zachvátila revolúcia a Francúzska republika vyhlásila Františkovi I. údajne kvôli podpore rojalistickej emigrácie vojnu. Rakúsko vzápätí stratilo Rakúske Nizozemsko a Lombardiu. Svätá ríša rímska stratila územia (okrem iného kurfirstské kniežatstvá) na ľavom brehu Rýna, čím protestanskí kurfirsti získali v ríšskej rade väčšinu. František II. sa obával straty titulu, a tak vytvoril nový dedičný titul rakúskeho cisára. V rokoch 1804 – 1806 tak František niesol titul rímskeho aj rakúskeho cisára. Habsburská monarchia zároveň po prvýkrát vo svojich dejinách získala svoj oficiálny názov: Rakúske cisárstvo.

Rakúske cisárstvo (1804 – 1867)

Predmarcová doba (1804 – 1848)

Nemecký spolok

     Pruské kráľovstvo

     Rakúske cisárstvo

     Hranica Nemeckého spolku

V roku 1805 podnikol Napoleon Bonaparte ťaženie priamo na rakúske územie, kde zvíťazil v bitke pri Slavkove. Ďalší vývoj napoleonských vojen viedol k zániku Svätej ríše rímskej a takmer k finančnému bankrotu Rakúska. Rakúsko muselo navyše poskytnúť svojich vojakov pri Napoleonovom ťažení do Ruska v roku 1812. V roku 1813 bol Napoleon konečne koalíciou porazený a Viedenský kongres v roku 1814 pridelil Rakúsku veľkú časť Salzburska, Ternopiľsko, Ilýriu a Benátsko, zároveň však Rakúske cisárstvo stratilo Predné Rakúsko. Rakúske cisárstvo získalo tiež aj vodcovskú rolu v novo založenom Nemeckom spolku.

Minister zahraničia Metternich v nasledujúcom období presadzoval intervenčnú politiku na potlačenie revolúcií (v Neapole či Španielsku) a snažil sa zabrániť šíreniu liberálnych myšlienok v Rakúskom cisárstve. Nelojálne osoby boli prepustené zo štátnej správy a svoju činnosť zintenzívňovala tajná polícia. Metternichova zahraničná politika postupne viedla k osamelosti Rakúska, a potlačovanie nemeckého liberalizmu viedlo k izolácii cisárstva dokonca vnútri Nemeckého spolku. Po smrti Františka I. štát fakticky neriadil cisár Ferdinand I., ale štátna konferencia.

Postupný nárast nacionalizmu Rakúsko stále silnejšie štiepil. Svoje požiadavky vznášali Česi, haličskí Poliaci, Slováci, juhoslovanské národy, Maďari, a Benátsko sa chcelo od Rakúska oddeliť úplne. Zo sociálneho hľadiska bol zreteľný vzostup mešťanstva a urbanizácie. V hospodárstve sa prejavovala postupná industrializácia a výstavba tovární, železníc a ciest.

Revolúcia (1848 – 1849)

Viedenské barikády.

Napriek Metternichovej snahe sa liberálne myšlienky štátu nepodarilo potlačiť. Napätie sa naplno prejavilo v revolúcii, ktorá začala v marci 1848 povstaním vo Viedni a Uhorsku a donútila cisára Ferdinanda I. k vážnym ústupkom. Aprílová ústava, ktorú cisár podľa svojho sľubu vydal, však nesplnila očakávania viedenských liberálov, ktorí v máji 1848 znovu povstali. V júni 1848 došlo k nepokojom aj v Prahe, tam však boli tvrdo potlačené Windischgrätzovým vojskom. Snaha rakúskej vlády potlačiť revolúciu v Uhorsku vyvolala v októbri tretiu viedenskú revolúciu, tá však bola tentoraz potlačená Windischgrätzom. Nový cisár František Jozef I. nakoniec s pomocou vojska v marci 1849 rozpustil ríšsky snem v Kroměříži a vyhlásil oktrojovanú marcovú ústavu. Maďarská revolúcia bola nakoniec porazená s pomocou ruského vojska v auguste 1849.

Od neoabsolutizmu ku konštitucionalizmu (1849 – 1867)

Bitka pri Solferine v roku 1859.

František Jozef I. korunovaný za uhorského kráľa.

V roku 1851 cisár odvolal ústavu, čím začala takmer desaťročná éra neoabsolutizmu, aj keď výdobytky revolúcie v podobe zrušenia poddanstva a zriadenej obecnej samosprávy zostali zachované. Školstvo bolo síce podriadené cirkevnej kontrole, v oblasti hospodárstva však štát usilovne podporoval podnikanie: vznikli banky, ktoré poskytovali lacné úvery potrebné pre investície, boli založené obchodné a živnostenské komory a nakoniec bol vydaný tiež aj nový živnostenský rád v duchu liberálneho hospodárstva. Rovnako aj nový obchodný zákonník predstavoval veľmi liberálny počin.

Neúspechy však Rakúsko zaznamenalo v zahraničnej politike, ktorá bola nakoniec príčinou pádu neoabsolutistického režimu. Neúčasť v krymskej vojne (1853 – 1856) si Rusko vyložilo ako nevďak za ruskú pomoc pri revolúcii v roku 1849 a znamenala izoláciu Rakúskeho cisárstva. Rakúske fiasko vo vojne proti Sardínii v roku 1859 neznamenalo iba stratu Lombardie, ale aj obrat v rakúskej vnútornej politike: predstavitelia neoabsolutizmu boli donútení k odchodu a cisár František Jozef I. Októbrovým diplomom sľúbil obnovu ústavnosti.

V roku 1861 naozaj došlo na vydanie oktrojovanej Februárovej ústavy, ktorá obnovila verejný politický život a ustanovila dvojkomorovú ríšsku radu. Ústava v sebe niesla centralizačné (centrálne úrady) a federatívne (boli obnovené zemské snemy) prvky. Uhorský bojkot ríšskej rady však fungovanie tejto inštitúcie paralyzoval a tak bola v roku 1865 zrušená. Vážnym impulzom pre reformu štátu sa stala porážka Rakúska v Rakúsko-pruskej vojne v roku 1866: Prusko si vynútilo zrušenie Nemeckého spolku, čím Nemci v Rakúskom cisárstve stratili silnú oporu svojej moci a stali sa len jedným z národov habsburského štátu. Aby Nemci nestratili svoje popredné postavenie, rozhodol sa cisár pristúpiť na návrh, ktorý počítal s premenou Rakúskeho cisárstva iba na personálnu úniu. František Jozef I. sa nechal v roku 1867 korunovať uhorským kráľom a Predlitavsko a Zalitavsko naďalej spájala len osoba panovníka, spoločná armáda, zahraničná politika a financie.

Rakúsko-Uhorsko (1867 – 1918)

Vznik modernej spoločnosti (1867 – 1914)

Budova ríšskej rady vo Viedni okolo roku 1900.

Jazyky, resp. národy v roku 1911.

Územné rozdelenie Rakúska-Uhorska (1914)

     Predlitavsko („Rakúsko“)

     Zalitavsko („Uhorsko“)

     Územie pod spoločnou správou

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vypracovala ríšska rada decembrovú ústavu, ktorá obsahovala základné občianske práva. Nasledujúce desaťročie vlády nemeckých liberálov priniesla sprvu koniec cirkevnej kontroly školstva, zavedenie priamych volieb do ríšskej rady (1873) a prudký ekonomický vzostup. Nekontrolovaný rozmach hospodárstva však skončil krachom na viedenskej burze (1873), zanikaním tovární a nárastom nezamestnanosti. V dôsledku toho sa od nemeckých liberálov odštiepili nemeckí nacionalisti (Georg von Schönerer) a kresťanskí socialisti (Karl von Vogelsang), vodcovskú rolu vo vláde však nemeckí liberáli stratili až ku koncu 70. rokov po berlínskom kongrese (1878), ktorý prisúdil Bosnu a Hercegovinu Rakúsku-Uhorsku, čo posilňovalo slovanskú zložku ríše na úkor nemeckej. Pozícia nemeckých liberálov oslabovala tiež aj vlečúca sa hospodárska kríza.

Preto v roku 1879 zostavil novú vládu Eduard Taaffe, ktorý sa opieral o „železný kruh pravice“ (koalíciu nemeckých a poľských konzervatívcov a českých liberálov). Sprísnenie príliš liberálneho živnostenského zákona a sociálne zákonodarstvo síce prispelo ku zlepšeniu pracovných podmienok a väčšej sociálnej stabilite, zároveň však bolo jedným z impulzov vzniku sociálna demokracia (Victor Adler), ktorá sa snažila o rozšírenie volebného práva na nižšie spoločenské vrstvy. K rozšíreniu volebného práva v roku 1882 skutočne došlo, spôsobilo však nárast politického zastúpenia nenemeckých národov. Rovnako aj jazykové ústupky, ktorými sa Taaffe snažil udržať českú stranu vo vláde, vyvolávali nevôli nemeckých liberálov. Sociálna a jazyková politika sa nakoniec proti Taaffemu obrátila: Taaffeho ústupky považovali Slovania za nedostatočné, Nemci však za príliš veľké. Počiatkom 90. rokov tak začala permanentná politická kríza, ktorou prvou obeťou sa stal práve Taaffe, ktorý podal v roku 1893 demisiu.

Nasledujúce štvrťstoročie sa nieslo v duchu nacionálnych a sociálnych konfliktov, nestabilných vlád a nástupu masových politických strán a ideológií. V samotných rakúskych krajinách hrali najväčšiu rolu tri prúdy: pangermanizmus (Georg von Schönerer, linecký program z roku 1882 deklaroval úsilie o pripojenie nemeckojazyčných oblastí k Nemecku), kresťanský socializmus (Karl Lueger) a sociálna demokracia (Viktor Adler, v Rakúsku v špecifickej forme austromarxizmu). Ďalšie rozširovanie volebného práva (1896 zriadená 5. volebná kúria, 1907 všeobecne rovné volebné právo pre mužov) však vládam v ich snahe o dosiahnutie stability nijak nepomáhalo.

Druhá polovica 19. storočia pre Rakúsko-Uhorsko predstavovala pokles vplyvu v zahraničí, aj keď stále bolo druhým najrozľahlejším (po Rusku) a tretím najľudnatejším (po Rusku a Nemecku) štátom v Európe. Rakúsko-Uhorsko však stratilo vplyv v zjednotenom Taliansku a Nemecku. Stredoeurópske súštátie sa síce s Nemeckom stále viac umierňovalo, v tomto vzťahu Rakúsko-Uhorsko zastávalo pozíciu nerovného spojenca.

Aj cez všetky národnosti, sociálne a zahraničnopolitické problémy však toto obdobie predstavovalo dobu, keď sa feudálna spoločnosť premenila v občiansku spoločnosť. Zrovnoprávnenie obyvateľstva umožnilo mnohým obyvateľom podnikanie a slobodné sťahovanie sa za prácou či lepšími životnými podmienkami. Nielen vďaka tomu sa tak mohol rozvíjať priemysel a rozširovať železnice. Koniec cirkevného dozoru nad školstvom v roku 1869 priniesol slobodný rozvoj vedy a vzdelania.

Prvá svetová vojna (1914 – 1918)

Rakúski zajatci v Rusku.

Jedinou oblasťou v zahraničí, kde mohlo Rakúsko-Uhorsko uplatňovať svoj vplyv, bol Balkán. Balkánske vojny síce znamenali takmer úplné vytlačenie Osmanskej ríše z Európy, zároveň však znamenali potenciálny stret záujmov Rakúsko-Uhorska s Ruskom. K tomuto stretu nakoniec prišlo po sarajevskom atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914, ktorí vykonali atentátnici vyškolení v Srbsku. Rakúsko-uhorské ultimátum Srbsko až na jeden bod prijalo, ale i tento jediný bod sa stal dôvodom na rozpútanie vojny (28. júla) do ktorej sa zapojili všetky svetové veľmoci.

Nevalné úspechy a vojnové vyčerpanie postupne zväčšovalo závislosť Rakúsko-Uhorska na nemeckom velení. V samotnom Rakúsku-Uhorsku viedla vojna k tlači nekrytých bankoviek, vojenskému dohľadu nad priemyslom a nedostatku potravín. Obyvateľstvo sa postupne radikalizovalo, najmä v nenemeckých oblastiach. Až do roku 1917 vládla len vláda bez parlamentu. Keď na trón nastúpil nový cisár Karol I. (1916 – 1918), rozhodol sa ustúpiť od represívnej politiky voči nenemeckým národom, omilostil politických väzňov a obnovil činnosť ríšskej rady. Tieto opatrenia však prišli v čase keď už politici jednotlivých národností vážne uvažovali o decentralizácii, či dokonca o rozdelení ríše. Ku konci vojny sa v zemi množili štrajky, hladové pochody a vojenské vzbury. Rakúsko-Uhorsko nezachránil ani separátny mier s Ruskom – ofenzíva Dohody na Balkáne a zrútenie talianskeho frontu osud podunajského súštátia spečatili. Koncom októbra začali jednotlivé národnosti vyhlasovať svoje vlastné štáty, až nakoniec 3. novembra 1918 Rakúsko prijalo prímerie.

Prvá Rakúska republika (1918 – 1938)

Nestabilná demokracia (1918 – 1933)

Zamýšľaný rozsah Nemeckého Rakúska a skutočný rozsah Prvej Rakúskej republiky.

Pochod Heimwehru roku 1931.

Porážka v prvej svetovej vojne znamenala pre nemeckých obyvateľov bývalého Predlitavska kruté sklamanie. V októbri 1918 sa zišli nemeckí poslanci ríšskej rady a v predtuche skorého konca monarchie sa prehlásili za provizórne národne zhromaždenie a vyhlásili nový štát ktorý sa mal nazývať Nemecké Rakúsko a mal zahŕňať všetky oblasti Predlitavska v ktorých malo prevahu nemecky hovoriace obyvateľstvo. Keď sa v 11. novembra 1918 Karol I. zriekol trónu, vyhlásilo Národne zhromaždenie republiku ktorej kancelárom sa stal Karl Renner.

Plán na vytvorenie Nemeckého Rakúska sa však nerealizoval, lebo Saintgermainská zmluva podstatne zmenšila územie Rakúska, vrátane nemeckých území, a zakázala názov Nemecké Rakúsko. Rakúska delegácia na čele s Karlom Rennerom zmluvu 10. septembra 1919 podpísala, sám Karl Renner ju však vzápätí v parlamente (už Rakúskej republiky) označil za nespravodlivú. Frustráciu obyvateľstva zväčšoval aj zákaz zjednotenia Rakúska s Nemeckom, hoci si to prialo takmer 99 % občanov. Panovali aj obavy, že tak malý štát s pretrhanými hospodárskymi väzbami nebude životaschopný. Hospodárstvo sa skutočne po vojne ocitlo v troskách a situáciu ešte viac zhoršovala španielska chrípka i neúspešný pokus o založenie komunistickej rakúskej republiky rad.

Roku 1922 sa však rakúskemu kancelárovi Ignazovi Seipelovi (kresťanský sociál) podarilo u Spoločnosti národov vyjednať medzinárodnú pôžičku výmenou za kontrolu financií. Povojnová obnova však prebiehala stále príliš pomaly, životná úroveň klesala, časť obyvateľstva považovala Seipela za zradcu a nestabilita vlád dala vzniknúť myšlienke „autoritatívnej demokracie“. Medzi kresťanskými sociálmi a sociálnymi demokratmi rástlo napätie, objavovali sa pouličné zrážky ktorých sa nezriedka zúčastnili polovojenské organizácie (veľkonemecký Heimwehr a sociálno-demokratický Republikanischer Schutzbund). Roku 1927 bol dokonca vyplienený justičný palác a redakcia kresťansko-sociálnych novín.

V zahraničnej politike sa Rakúsko snažilo získať nejakého spojenca. Zbližovanie s Nemeckom by mohlo popudiť Spoločenstvo národov, od ktorého Rakúsko potrebovalo finančnú pomoc, a Československo neprichádzalo do úvahy. Rakúsko nadviazalo bližšie vzťahy s Taliansko a Maďarskom, ktoré v roku 1934 potvrdili Rímské protokoly.

Zánik a obnova rakúskej suverenity (1938 – 1955)

Rakúsko za nacizmu (1938 – 1945)

Davy vítajuce Hitlera vo Viedni.

Príprava jednotiek SS na raziu vo viedenskej židovskej obci.

Krátko po anšluse začalo gestapo zatýkať Židov a predstaviteľov Dullfussovho i Schuschniggovho režimu. Nacisti sa v krajine nestretli s odporom, k čomu prispela i Schuschnigova výzva k pokoju zbraní. Rakúske hospodárstvo sa dostalo do rúk Nemcov, ktorí zdôrazňovali nutnosť pokojnej a poslušnej práce a ktorých opatrenia mali pozitívne ekonomické i sociálne dopady (nezamestnanosť klesla v rokoch 1937 – 1939 z 27 % na 3 %). Asi 1,2 milióna rakúskych občanov narukovalo do armády, väčšinou sa však na významnejšie pozície neprepracovali, lebo tam boli takmer vždy uprednostňovaní Nemci. Skutočná vojna začala pre Rakúsko až v auguste 1943, kedy spojenci zintenzívnili bombardovanie z talianskeho územia, ktoré malo vyše 100 tisíc obetí a zdemolovalo takmer polovicu bytov vo Viedni. Vo vojne padlo 200 tisíc rakúskych vojakov a ďalších 95 tisíc Rakúšanov (vrátane 65 tisíc Židov) zahynulo v koncentračných táboroch.

Úspech nemeckých hospodárskych a sociálnych opatrení tlmil prípadnú opozíciu voči nacistickému režimu. Aktívnymi odporcami boli najmä sociálni demokrati, ktorí emigrovali, a radikálni socialisti, ktorí ako podzemná organizácia pôsobili priamo v Rakúsku. Aktivitu vyvíjali aj komunisti a Slovinci, ktorí boli ako Slovania utláčaným národom. Zastrešujúca odbojová organizácia O5 však bola založená až v roku 1944. Väčšina obyvateľov ale zostávala pasívna, a to i v marce 1945 kedy sa k Viedni blížili spojenecké vojská – protinacistické povstanie v Rakúsku nevypuklo. Napriek tomu sa do začiatku mája Spojencom podarilo Rakúsko obsadiť.

Spojenecká okupácia Rakúska (1945 – 1955)

Rakúsko sa ocitlo vo zvláštnom postavení: Rakúšania sa pokúšali víťazné mocnosti presvedčiť, že sú prvou obeťou nacizmu (zavraždenie Dollfussa, anšlus). Ale chabý odpor proti nacistom počas vojny z Rakúšanov urobil spolupáchateľa. Vstup amerických, britských, francúzskych a sovietskych vojsk tak bol zároveň oslobodením i okupáciou. Sovieti dopravili do Viedne Karla Rennera, ktorý 27. apríla 1945 zostavil vládu, vyhlásil anšlus za vynútený, a teda neplatný, obnovil ústavu z roku 1920 a činnosť politických strán. V júli 1945 bolo Rakúsko rozdelené podobne ako Nemecko do okupačných zón a bola začatá demilitarizácia. Na nového kancelára dosadeného Sovietmi sa však ostatné mocnosti dívali podozrievavo, lebo i samotní Sovieti si mysleli, že Renner bude ľahko ovládateľný. Keď sa však tento predpoklad ukázal ako nesprávny, predali Spojenci v júli 1946 rakúskej vláde viac právomocí a uznali samostatnosť Rakúska.

Okupačné zóny Rakúska (1945 – 1955).

Už v roku 1945 sa uskutočnili v Rakúsku parlamentné voľby v ktorých získala väčšinu Rakúska ľudová strana (ÖVP). Prítomnosť Spojencov zabránila Sovietom manipulovať s hlasmi, takže komunisti získali len 5 % hlasov. Novým kancelárom sa stal Leopold Figl a Renner sa stal prezidentom. Nasledovalo obdobie vylučovania bývalých nacistov zo štátnej správy a hospodárskej obnovy, ktorej pomohol aj program UNRRA a Marshallov plán. V nasledujúcich voľbách i napriek sovietskej propagande komunisti úplne prepadli a s tesným rozdielom vyhrala ÖVP a sociálni demokrati (SPÖ). Tieto strany sa poučili z nezmieriteľného nepriateľstva dvoch hlavných strán za prvej republiky a vytvorili veľkú koalíciu, čo umožnilo ľahké presadenie potrebných zákonov.

Popri hospodárskej obnove bolo dôležitým cieľom politikov znovuzískanie plnej suverenity Rakúska. Rakúski predstavitelia zo začiatku narážali na problémy spôsobené studenou vojnou, veci sa však rozhýbalo po Stalinovej smrti. Noví sovietski predstavitelia prejavili ochotu vyjednávať o rakúskej suverenite, stanovili si však podmienku, aby Rakúsko zostalo neutrálne a nevstupovalo do NATO. 15. mája 1955 podpísali zástupcovia Rakúska a Spojencov štátnu zmluvu, ktorá znamenala odchod okupačných vojsk z Rakúska.

Druhá rakúska republika (1955 – súčasnosť)

Podpisy pod Rakúskou štátnou zmluvou.

Suverénné Rakúsko sa čoskoro začlenilo do medzinárodného spoločenstva: už v roku 1955 vstúpilo do OSN a roku 1956 do Rady Európy. Rakúsko zostalo neutrálne, orientovalo sa však na západný demokratický svet, čo sa prejavilo napríklad už v roku 1956 keď prijalo 180 tisíc utečencov z Maďarska po potlačení maďarského povstania. Rakúsku sa tak konečne podarilo vybudovať rakúsku štátnu identitu.

V polovici 60. rokov dochádzalo vo veľkej koalícii k roztržkám, ktoré nakoniec v roku 1966 viedli k vytvoreniu jednofarebnej vlády zloženej z ministrov ÖVP. Začala sa tiež prejavovať bytová kríza a vyplávali na povrch finančné škandály vládnej strany, takže v nasledujúcich voľbách roku 1970 vyhrala SPÖ v čele s Brunom Kreiskym, ktorý zostavil menšinovú vládu s podporou Slobodnej strany Rakúska (FPÖ). Aj SPÖ sa však zaplietla do finančných škandálov a začala sa u nej prejavovať arogancia a ľpenie na funkciách.

Tiež sa začalo ukazovať, že sa Rakúsko stále nedokázalo vysporiadať so svojou nacistickou minulosťou. Najvýraznejšie sa to prejavilo v prípade Kurta Waldheima, generálneho tajomníka OSN (1972 – 1981) a rakúskeho prezidenta (1986 – 1992), ktorý kritizoval Izrael a sionizmus, a dokonca bol na spojeneckej a juhoslovanskej listine vojnových zločincov. Táto aféra priviedla Rakúsko do určitej medzinárodnej izolácii (USA dokonca odopreli Waldheimovi vstup na svoje územie). Ďalším škandálom bola koalícia, ktorú v roku 1983 SPÖ vytvorila s FPÖ, ktoré v mnohom nadväzovala na veľkonemectvo, mala nečitateľný program a nemálo jej členov bolo kedysi nacistami. Roku 1986 preto SPÖ vytvorila koalíciu radšej opäť s ÖVP.

Na začiatku 90. rokov nemali veľké strany už veľmi čo ponúknuť, začalo preto vznikať množstvo drobných politických strán. Taktiež rástli roztržky medzi SPÖ a ÖVP, takže i keď roku 1999 voľby vyhrala SPÖ, nenašla koaličného partnera, takže vládu zostavila ÖVP s FPÖ, čo viedlo opäť k medzinárodnej izolácii Rakúska, a to dokonca i v rámci Európskej únie do ktorej vstúpilo v roku 1995.

Literatúra

• BRUNNER. Österreichische Geschichte 907–1156. Herzogtümer und Marken: vom Ungarnsturm bis ins 12. Jahrhundert. Wien : Ueberreuter, 1994. 560 s. ISBN 3-8000-3521-9. (německy)
• DOPSCH, Heinz; BRUNNER, Karl; WELTIN, Maximilian. Österreichische Geschichte 1122–1278. Die Länder und das Reich : der Ostalpenraum im Hochmittelalter. Wien : Ueberreuter, 1999. 620 s. ISBN 3-8000-3525-1. (nemecky)
• HAMANNOVÁ, Brigitte. Habsburkové. Životopisná encyklopedie. Praha : Brána ; Knižní klub, 1996. 408 s. ISBN 80-85946-19-X.
• KRIEGER, Karl-Friedrich. Habsburkové ve středověku. Od Rudolfa I. (1218–1291) do Fridricha III. (1415–1493). Praha : Argo, 2003. ISBN 80-7203-453-7.
• LECHNER, Karl. Die Babenberger : Markgrafen und Herzoge von Österreich 976–1246. Wien ; Köln ; Weimar : Böhlau, 1994. 478 s. ISBN 3-205-98229-0. (nemecky)
• NIEDERSTÄTTER, Alois. Österreichische Geschichte 1278–1411. Die Herrschaft Österreich : Fürst und Land im Spätmittelalter. Wien : Ueberreuter, 2001. 519 s. ISBN 3-8000-3526-X. (nemecky)
• VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. 1. doplnené a aktualizované. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2009. ISBN 978-80-7106-239-4.
• SCHEUTZ, Martin; STROHMEYER, Arno. Was heißt "österreichische" Geschichte? Probleme, Perspektiven und Räume der Neuzeitforschung. Innsbruck – Wien – Bozen : StudienVerlag, 2008. ISBN 978-3-7065-4334-7. S. 206. (nemecky)
• WINKELBAUER, Thomas. Österreichische Geschichte 1522–1699 : Ständefreiheit und Fürstenmacht ; Länder und Untertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter. Teil 1. Wien : Ueberreuter, 2003. 621 s. ISBN 3-8000-3528-6. (nemecky)
• WINKELBAUER, Thomas. Österreichische Geschichte 1522–1699 : Ständefreiheit und Fürstenmacht ; Länder und Untertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter. Teil 2. Wien : Ueberreuter, 2003. 567 s. ISBN 3-8000-3987-7. (nemecky)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Rakúska

Externé odkazy

• Rakousko – video z cyklu Českej televízie Historický magazín

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Rakouska na českej Wikipédii.