Dejiny Trenčína

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Historická litografia z 19. storočia zobrazujúca Trenčiansky hrad
Disambig.svg Toto je článok o dejinách mesta Trenčín. O geografii pozri Trenčín.

Podľa historických a archeologických dôkazov je oblasť dnešného mesta Trenčín osídlená od paleolitu.

Prehistorická doba[upraviť | upraviť kód]

Prírodné pomery a geografická poloha umožňovali osídlenie Trenčína už od staršej kamennej doby – paleolitu, ktorý je na území Slovenska vymedzený obdobím približne 2 000 000 až 8200 pred Kr. Prví ľudia prišli na územie Trenčína v mladom paleolite (asi 38000 rokov pred Kr.).[1] Paleolitický človek sa živil koristníckym spôsobom obživy – lovom a zberom, na čo boli v trenčianskej lokalite vhodné podmienky. Archeologické výskumy preukázali toto osídlenie v juhovýchodnej časti mesta pod južným chrbátom lesoparku Brezina. V mladšej kamennej dobe – neolite žil v trenčianskej lokalite ľud želiezovskej kultúry. Táto doba je charakteristická prechodom ľudstva na poľnohospodársky spôsob obživy. Trenčianska lokalita však neposkytovala ideálne podmienky pre prvých, primitívne hospodáriacich roľníkov. V neskorej kamennej dobe – eneolite, približne 3000 – 1900 rokov pred Kr. osídlil podstatnú časť Slovenska ľud bádenskej kultúry. Sídliská ľudu tejto kultúry sa rozprestierali v nížinách a na úpätiach hôr, pričom využívali blízkosť Váhu. V bronzovej dobe žil na tomto území ľud maďarovskej kultúry. Osady tejto kultúry bývali zvyčajne na vyvýšených miestach a preto aj v Trenčíne sa vyskytovali na hradnej skale a na pahorku Breziny. Osídlenie na hradnej skale nebolo iba útočiskom ale bolo aj strediskom remeselnej výroby. V neskorej bronzovej dobe prišiel na územie Trenčína ľud lužickej kultúry, pre ktoré je typický žiarový spôsob pochovávania. V mladšej železnej dobe – laténskej dobe je hradná skala osídlená ľudom púchovskej kultúry. Tento ľud postupne podliehal vplyvu Keltov, ktorí osídlili južnú časť Slovenska. Výskyt Keltov v Trenčíne priamo doložený nie je, ale v tejto oblasti je archeologickými nálezmi – najmä mincami, doložený ich vplyv.[1]

Obdobie staroveku[upraviť | upraviť kód]

Rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z roku 179

V období okolo prelomu letopočtov prišli na územie Slovenska Germáni, ktorých výskyt v trenčianskej lokalite je doložený rímskym nápisom na trenčianskej hradnej skale. Tento nápis pochádza z roku 179 a dôkazom styku trenčianskej lokality s vtedajším civilizovaným svetom. Rímsky názov osady na území Trenčína je Laugaricio a nápis informuje o víťazstve rímskeho vojska. Význam tejto lokality z hľadiska Rímskej ríše spočíval najmä v tom, že ležala pomerne blízko rímskej hranice – limes romanus, ktorá viedla popri Dunaji, a bola osídlená nepriateľským germánskym etnikom. Z tohto územia podnikali Germáni výpady proti Rímskej ríši a Rimania v snahe zabezpečiť bezpečnosť svojho územia museli podnikať výpady do germánskeho vnútrozemia, teda aj na územie dnešného Slovenska. Územie Trenčína nebolo významné iba z vojenského hľadiska ale aj z hľadiska obchodného. Kotlinou Váhu viedla jedna z vetiev tzv. Jantárovej cesty, ktorou sa do Ríma dovážal z baltského pobrežia jantár. Práve to môže byť hlavný dôvod existencie osady, ktorú sa však dosiaľ nepodarilo presne lokalizovať. Existencia takej osady je doložená aj v Ptolemaiovej mape, kde je zakreslená osada Leukaristos. Kontakty na Rímsku ríšu sú doložené nálezmi rímskych mincí v areáli Trenčianskeho hradu aj Breziny.[1]

Stredovek[upraviť | upraviť kód]

Slovanské osídlenie[upraviť | upraviť kód]

V období sťahovania národov prišli na územie Slovenska Slovania, pričom nie je dokázaná kontinuita osídlenia z predslovanského obdobia. Najstaršie slovanské osídlenie z Trenčína je doložené až koncom 7. storočia. V 9. storočí bola oblasť pomerne husto osídlená Slovanmi, čo vytvorilo predpoklad na vytvorenie určitého správneho, politického a christianizačného centra. V tomto období je doložené slovanské osídlenie z v lokalitách Biskupice, Kubrá, Trenčín – Juh, Zamarovce a Skalka nad Váhom. Hradná skala bola prírodnou dominantou v osídlenej oblasti a predstavovala dôležitý strategický bod.[2] Kresťanská rotunda, vybudovaná v tomto období na hradnej skale, bola cirkevným centrom pre široké okolie. Rotunda patrí k typu, ktorý sa vyskytoval na území Slovenska v oblastiach, ktoré boli súčasťou Veľkomoravskej ríše. V nižších polohách trenčianskej hradnej skaly sa sústreďovali ďalšie mocenské funkcie. V tomto období pravdepodobne vznikol aj názov mesta, ktorý je slovanského pôvodu. Vznik a význam názvu je však dosiaľ nevyjasnený.

Začlenenie do Uhorska[upraviť | upraviť kód]

Význam Trenčína značne vzrástol v 11. storočí. O územie Trenčína spočiatku prejavovali záujem aj českí aj poľskí panovníci, ale predpokladá sa, že od roku 1018 sa stal Trenčín súčasťou Uhorska. Význam Trenčína spočíval najmä v jeho výhodnej polohe a preto plnil viacero dôležitých funkcií. Mal exponované obranné postavenie na hraniciach s českými krajinami, v dôsledku čoho začali uhorskí panovníci budovať na trenčianskej hradnej skale Trenčiansky hrad. Vznik hradu sa datuje do 11. storočia, kedy pozostával z obytnej veže a rotundy. Obytná veža bola situovaná na najvyššom bode hradného komplexu. Tento komplex sa postupne formoval pristavovaním palácov a fortifikačných systémov. Trenčiansky hrad nemal iba obrannú, ale aj správnu funkciu. Stal sa sídelným centrom Trenčianskeho komitátu, územia spravovaného z Trenčianskeho hradu, ktoré sa formovalo v priebehu 11. storočia. Táto správna jednotka zahrňovala územie celého stredného Považia a Trenčín bol sídlom takto vyčlenenej územnej jednotky až do roku 1922. Významným faktorom pri vzniku mesta bola poloha na križovatke obchodných ciest. Obchodná cesta vedúca popri Váhu sa v Trenčíne stretávala s obchodnou cestou, ktorá spájala Považie s Ponitrím a z obchodnou cestou smerujúcou cez Váh a karpatské priesmyky na Moravu. Na tejto križovatke vznikla trhová osada, z ktorej sa neskôr vyvinulo mesto Trenčín. Prvé osídlenie vznikalo v podhradí, na prístupových cestách k hradu, medzi hradnou skalou a tokom rieky Váh. Trhovisko sa nachádzalo v priestoroch dnešného Mierového námestia. Pretiahnuté trojuholníkové námestie sa tvorilo popri starej historickej ceste vedúcej Považím na terase nad riekou Váh. Obyvatelia trhovej osady sa zaoberali nielen poľnohospodárstvom, ale aj remeslom a obchodom. Je však doložený aj príchod hostí z Nemecka. Predpokladá sa, že okolo roku 1200 prišli do mesta Johaniti, ktorí tu v polovici 13. storočia založili kláštor. Najstaršie písomné zmienky o Trenčíne pochádzajú z rokov 1067, 1091 a 1111, kedy sa v Zoborskej listine spomínajú mýta na Považí, patriace Zoborskému opátstvu.[3] Samotná trhová osada spočiatku patrila Trenčianskemu hradu. V roku 1241 vtrhli do Uhorska Mongoli, isté však je, že Trenčiansky hrad ich náporu odolal.[4] Po mongolskom vpáde nasledovali na hrade ďalšie opevňovacie práce, ktoré podporoval uhorský panovník Belo IV. V čase tatárskeho vpádu bol trenčianskym županom Bohumír (Bohumil, Bogomel, Bogomerius), ktorého zásluhy spomína kráľ Belo IV. pri obrane proti Tatárom.

Vláda Matúša Čáka Trenčianskeho[upraviť | upraviť kód]

Matúš Čák Trenčiansky

Koncom 13. a začiatkom 14. storočia bol Trenčín sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho. Tento veľmož postupne zjednocoval svoje izolované majetky a zvolil si Trenčín za svoje sídelné mesto. V rokoch 1290 – 1301 bol bratislavským županom a v rokoch 1296 – 1297 palatínom. Po vymretí vládnuceho rodu Arpádovcov sa Matúš aktívne zapojil do boja o uhorský trón. Najskôr podporoval českého kráľoviča Václava, za čo dostal doživotne županskú hodnosť a všetky kráľovské majetky v Trenčianskej, Nitrianskej a Komárňanskej župe. Potom podporoval Otta Bavorského a následne Karola Róberta z Anjou. Ten ho v roku 1308 vymenoval za kráľovského taverníka a neskôr za jedného z troch palatínov. Na vrchole svojej moci bol Matúš v rokoch 1311 – 1312, kedy čiastočne alebo úplne ovládal 14 žúp prevažne na dnešnom západnom a strednom Slovensku a aj Vyšehrad v dnešnom Maďarsku. Podliehalo mu asi 50 hradov. Na území, ktoré ovládal však vládol bez ohľadu na záujmy kráľa a preto bol v roku 1312 zbavený hodnosti hlavného kráľovského taverníka. Uhorsko bolo v tom období mocensky rozdelené medzi viaceré rody a Karol Róbert sa ho pokúšal zjednotiť silou. V roku 1312 porazili kráľovské vojská v bitke pri Rozhanovciach Omodejovcov, ktorým poslal Matúš vojenskú pomoc. Aj napriek tejto porážke ovládal Matúš väčšinu svojho územia a kráľ sa proti nemu pokúšal neúspešne zakročiť. Matúš si na Trenčianskom hrade vydržiaval vlastný dvor, trvale používal titul palatína a zvolával zhromaždenia šľachty z územia, ktoré ovládal. Oporou jeho moci boli najmä príslušníci drobnej šľachty. V roku 1314 viedol výboje na Moravu a v rokoch 1316 – 1317 vypálil Nitriansky hrad s katedrálou a zničil múry a veže nitrianskeho opevnenia, za čo bol exkomunikovaný. Obsadil aj Trnavu odkiaľ vyhnal kráľovych prívržencov. Karol Róbert dobýjal Matúšove územie iba veľmi pomaly. Úplne dobyť sa mu ho podarilo až po jeho smrti v roku 1321, keď 8. augusta toho roku kapituloval aj Trenčín. Obdobie Matúšovej vlády bolo výnimočným v tom, že iba raz v dejinách bol Trenčín správnym centrom rozsiahleho územia ktoré nepodliehalo žiadnej inej moci. Toto prakticky nezávislé územie, ktorého centrom bol Trenčín je v niektorých historických prameňoch nazývané aj Matúšova zem (Terra Mathei).

Vrcholný stredovek[upraviť | upraviť kód]

Aj po Matúšovej smrti a ovládnutí kráľom ostal Trenčín významným mocenským centrom Uhorska. V roku 1324 bol postavený Farský kostol na mieste nazývanom Mariánska hora. Areál kostola bol opevnený. V roku 1335 sa na Trenčianskom hrade konalo stretnutie českého kráľa Jána Luxemburského, ktorý prišiel v sprievode syna Karola (budúceho Karola IV.), poľského kráľa Kazimíra a uhorského kráľa Karola Róberta, ktorého sprevádzal syn Ľudovít. Na tomto stretnutí sa zriekol Ján Luxemburský titulu poľského kráľa a ponechal si vojvodstvo v Sliezsku. V roku 1362 rokovali na hrade cisár Karol IV. a uhorský kráľ Ľudovít Veľký o obsadení Aguileje. Po počiatočných rozporoch nakoniec obaja títo panovníci uzavreli v roku 1364 mier. Po udelení privilégií v roku 1412 začalo mesto budovať opevnenie. Opevnenie využilo konfiguráciu terénu a tok rieky Váh a spolu s opevnením hradu a Farského kostola tvorilo jeden kompaktný obranný celok. Opevnenie súčasne rozdelilo mesto na dve časti – na časť, ktorá ostala vnútri hradieb a na časť za hradbami – predmestia. Opevnenie viedlo od vonkajšieho opevnenia hradu od Breziny po Dolnú bránu (súčasnú Mestskú vežu). Táto časť opevnenia sa dodnes zachovala. Ďalej opevnenie viedlo od Dolnej brány smerom k Váhu, cez miesta, kde dnes stojí židovská synagóga. Pri južnom vyústení Palackého ulice sa zalamovalo a viedlo približne po súčasnej Palackého ul. až k hotelu Tatra, kde sa pripájalo na opevnenie Hornej brány a za ňou sa napojilo na hradnú skalu pod Delovou baštou.[5] Význam opevnenia aj hradu sa ukázal už v najbližších rokoch, keď musela oblasť čeliť husitským nájazdom. Trenčín sa stal vďaka výsadám nezávislým územím od hradných kastelánov. Výsady slobodného kráľovského mesta Trenčínu udelil v roku 1412 Žigmund Luxemburský. Ako slobodné kráľovské mesto podliehal priamo panovníkovi a často sa dostával do sporu s hradnými pánmi. Do hradu sa dalo dostať iba cez mesto ale z hradu bolo mesto možné vojensky kontrolovať. Spory vznikali ohľadom súdnej právomoci ale aj majetku. Tieto spory musel niekedy riešiť aj panovník. Po Žigmundovej smrti bol Trenčiansky hrad oporným bodom Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý hájil práva Ladislava Pohrobka proti záujmom Jána Hunyadyho. Po smrti Ladislava Pohrobka v roku 1454 ovládol hrad Ján Hunyady. Jeho syn Matej Korvín, ktorý sa stal v roku 1457 uhorským kráľom sa v roku 1461 stretol na trenčianskom hrade so snúbenicou Katarínou, dcérou českého kráľa Jiřiho z Podebrad. Trenčiansky hrad neskôr slúžil Matejovi Korvínovi ako oporný bod na jeho výpady do českého pohraničia. V roku 1476 daroval hrad Štefanovi Zápoľskému ako odmenu za preukázané služby. Počas jeho vlády prebiehali na hrade významné opevňovacie práce.

Výsady mesta[upraviť | upraviť kód]

Mestu Trenčín boli v priebehu stredoveku postupne udelené mnohé výsady – privilégiá, ktoré zdôraznili jeho význam a napomohli jeho hospodárskemu rozvoju. Najstaršie výsady Trenčína sa nezachovali pravdepodobne preto, lebo boli udelené Matúšom Čákom Trenčianskym a počas vlády Anjuovcov sa na ne Trenčania nemohli odvolávať. Medzi najdôležitejšie čiastkové výsady patrilo:

  • právo konania výročného jarmoku na nedeľu pred Turícami (udelené v polovici 14. storočia Ľudovítom I.)
  • právo konať dva výročné jarmoky (na prvú nedeľu po Veľkej noci a na Ondreja) – udelené v roku 1421 Žigmundom Luxemburským
  • právo slobodnej rybačky a poľovačky
  • právo slobodného rúbania dreva v okolitých lesoch
  • úplné oslobodenie od platenia cestných a vodných mýt v celej krajine
  • úľava pri platení tridsiatku (pohraničného cla) – spočívala v tom, že Trenčania ho mali platiť iba vo svojom meste
  • právo skladu
  • právo slobodne si voliť mestského farára
  • pre všetkých zemepánov v krajine, vrátane miest a ich úradníkov zákaz zadržiavať, väzniť a trestať cez ich majetky prechádzajúcich trenčianskych mešťanov – súdna právomoc trenčianskeho richtára a rady

Dňa 19. februára 1412 vydal kráľ Žigmund Luxemburský listinu, ktorou vyňal trenčianskeho richtára a mešťanov spod právomoci trenčianskych kastelánov. Súčasne povoľuje obyvateľom Trenčína užívať výsady Budína, Stoličného Belehradu a iných miest kráľovstva.[6] Toto je najvýznamnejšia listina z hľadiska právneho postavenia mesta a Trenčín sa zaradil medzi slobodné kráľovské mestá t.j. mestá, ktoré boli najvyššie v hierarchii miest v Uhorsku.

Obyvateľstvo, hospodárstvo[upraviť | upraviť kód]

Predpokladá sa, že začiatkom 14. storočia mal Trenčín približne 1000 obyvateľov. Na prelome 15. a 16. storočia okolo 1500, z ktorých polovica žila vo vnútornom meste a približne polovica za hradbami na predmestiach. Na prelome 13. a 14.storočia je doložený príchod nemeckých kolonistov, ktorí však rýchlo splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Väčšinu obyvateľov tvorili Slováci. Zo sociálneho hľadiska najvyššiu vrstvu obyvateľstva tvorili zámožní mešťania. Boli to zväčša majitelia nehnuteľností, domov a pôdy. Hospodársky pod nimi bola stredná vrstva remeselníkov, ktorí vlastnili domy, občas pôdu. Želiari (inkvilíni) bývali zväčša na predmestí, niektorí vlastnili domy, niektorí žili v podnájme. Živili sa remeslom a nádenníckou prácou. Sluhovia a slúžky zväčša nemávali vlastný majetok. Obyvatelia mesta sa neživili iba poľnohospodárstvom, ale aj remeslami a obchodom a to aj diaľkovým. Trenčania cestovali za obchodom aj na Moravu, Zadunajsko a západné a stredné Slovensko. Z remeselníkov boli v mete zastúpení tkáči, súkenníci, mäsiari, krajčíri, zlatníci, obuvníci, zbrojári, kožušníci, povrazníci, kováči, mlynári. Samospráva mesta pozostávala z richtára, ktorí predsedal mestskému súdu, členov mestskej rady – prísažných a notára. Prvý známy predstavený trenčianskej samosprávy – Michal sa spomína roku 1324. Označuje sa ako starosta, správca obce (villicus). Prvým známym richtárom (iudex) je Ondrej, ktorý sa spomína v roku 1370.[3]

Premena na mesto[upraviť | upraviť kód]

V období stredoveku postupne prebiehala premena trhovej osady pod Trenčianskym hradom na mesto. Trenčín sa stal mestom postupne, nielen vďaka privilégiám ale aj vďaka svojmu rozvoju. Postupne sa menila funkcia, architektúra, sociálna skladba obyvateľstva a samospráva mesta Trenčína tak, že približne od konca 13. storočia alebo začiatku 14. storočia možno Trenčín nazývať mestom.

Novovek[upraviť | upraviť kód]

Súčasť habsburskej ríše[upraviť | upraviť kód]

Vstup Trenčína do novoveku bezprostredne súvisel s bitkou pri Moháči v roku 1526. Po smrti uhorského kráľa Ľudovíta II. nastal boj o uhorskú korunu medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským, ktorý v tej dobe vlastnil Trenčiansky hrad. Trenčiansky hrad bol v tej dobe významnou Zápoľského pevnosťou a preto Ferdinandovo vojsko pod vedením Jána Katzianera v roku 1528 obľahlo Trenčín aj hrad a podarilo sa mu ho aj dobyť. Predpokladá sa, že k dobytiu hradu aj mesta prispela zrada trenčianskeho mešťana Juraja Kupca, ktorý ukázal obliehateľom prístupové cesty k hradu a najslabšie miesta opevnenia. Veliteľmi hradnej posádky boli Benedikt Korzár a Pavel Baračka. Po dobytí hradu ponechal Ferdinand I. Pavla Baračku vo funkcii hradného kapitána a ustanovil ho za doživotného podžupana Trenčianskej stolice.[7] Táto skutočnosť napovedá tomu, že i velitelia hradnej posádky spolupracovali s dobyvateľmi. Tým, že hrad ovládli Habsburgovci však došlo k poklesu jeho významu. Prestal byť významným pohraničným centrom, ale stal sa pevnosťou v zázemí, pretože zo susednej Moravy, ovládanej taktiež Habsburgovcami, už nebezpečenstvo nehrozilo. Počas obliehania došlo k veľkému spustošeniu mesta aj hradu. Význam hradu však úplne nezanikol, pretože stále zohrával významnú úlohu v domácich nepokojoch a tiež ako protiturecká pevnosť. Preto dal Ferdinand hrad opraviť a opravy prebiehali až do konca 16. storočia. Ferdinand poskytol úľavy na daniach aj mestu Trenčín, aby mohlo opraviť a zosilniť mestské opevnenie. Po dobytí mesta klesol počet obyvateľov, no v ďalších rokov najmä vplyvom migrácie začal opäť rásť. Hrad dostali do zálohy v roku 1551 Thurzovci, tí ho v roku 1582 prenechali Imrichovi Forgáchovi, od ktorého ho v roku 1594 kúpil Štefan Illésházy. Vo vlastníctve Illésházyovcov ostal hrad až do vymretia rodu v roku 1835.

Turecké ohrozenie[upraviť | upraviť kód]

Potom ako pominulo ohrozenie z českého územia boli jediným vonkajším nepriateľom, ktorí by mohli ohroziť Trenčín Turci. Turci po bitke pri Moháči ovládli značnú časť Uhorska. Súčasné Slovensko a západná časť dnešného Maďarska ostali v moci Habsburgovcov ako tzv. kráľovské Uhorsko. Trenčín bol pomerne ďaleko od územia ovládaného Turkami, to však neznamená, že by nebol vystavený ohrozeniu. Turecká taktika boja spočívala okrem iného v tom, že vysielali na nepriateľské územie vojenské oddiely, ktoré v krátkotrvajúcich výpravách plienili dobyté územie a potom sa vrátili späť. Takto Turci vyslali v roku 1599 na západné a stredné Slovensko početné oddiely krymských Tatárov. Tí sa dostali až k Trenčínu, vyplienili široké okolie mesta, no do mesta sa nedostali. Priamy turecký vpád prežilo mesto aj v roku 1663. V dôsledku tureckého ohrozenia bola v meste početná vojenská posádka, ktorá svojou prítomnosťou tiež poškodzovala mesto. Ako ďalší obranný prvok boli pred predmestiami vybudované protiturecké valy – šance a to v miestach, odkiaľ hrozilo turecké nebezpečenstvo, teda v smere od Trenčianskej Turnej, odkiaľ bolo mesto najlepšie prístupné.

Stavovské povstania[upraviť | upraviť kód]

Okrem Turkov ohrozovali Trenčín a Trenčiansky hrad aj protihabsburskí povstalci. Uhorská šľachta, ktorá vojensky povstala proti cisárovi mala záujem ovládať toto významné strategické miesto. Protihabsburské stavovské povstania boli často podporované samotnými Turkami, ktorý využívali rozpory medzi svojimi nepriateľmi. V roku 1604 sa hradu aj mesta zmocnili hajdúske vojská Štefana Bočkaja a napáchali obrovské škody za čo nechal Štefan Illésházy popraviť kapitána rabujúcich hajdúchov Belošiča.[7] V roku 1619 ovládli mesto vojská Gabriela Bethlena. Bethlen však bol z Trenčína vytlačený po porážke českých stavov. V roku 1622 bola dokonca v Trenčíne 3 mesiace uhorská kráľovská koruna, ktorú sa Bethlen zaviazal po uzavretí mieru vrátiť cisárovi. V rokoch 1644 – 1645 zasiahlo oblasť Trenčína povstanie Juraja I. Rákociho. Ten prešiel v Trenčíne cez Váh a pokračoval so svojím vojskom na Moravu ako spojenec Švédov. Význam vojenskej posádky v meste sa ukázal v rokoch 1678 – 1683 tomu, aby sa ho zmocnili vojská Imricha Thökölyho. Tie však spustošili široké okolie. Najnebezpečnejšie pre mesto Trenčín i pre hrad však bolo povstanie Františka II. Rákociho. Rákociho vojská obsadili v 14. februára 1704 predmestia aj mesto a cisárska posádka sa stiahla do hradu. V v máji roku 1704 však pred cisárskym generálom Ričanom, ktorý tiahol z Moravy, unikli do okolia mesta. Mesto aj hrad boli obsadené cisárskymi vojskami a tie odolávali blokáde povstaleckých vojsk viac ako štyri roky. Do mesta sa uchýlilo aj množstvo ľudí z okolia. Kurucká blokáda sa skončila v lete roku 1708, keď Rákociho vojská utrpeli v bitke pri Trenčíne porážku. Trenčín sa stal cieľom povstalcov vďaka svojej strategickej polohe vo vzťahu k stratégii Františka II. Rákociho. Ten chcel dobyť Trenčín ako oporný bod na ceste do Sliezska. Sliezsko bola bohatá provincia patriaca nepriateľovi a preto mala byť cieľom Rákociho plienenia. Súčasne chcel tak zabezpečiť pruskému následníkovi trónu Fridrichovi Viliamovi na uhorský trón.[8]

Reformácia a protireformácia[upraviť | upraviť kód]

Náboženská reformácia, ktorá sa postupne šírila z Nemecka ovplyvnila aj dejiny mesta Trenčín. Reformačné učenie sa šírilo najmä v mestách, kde pomocou neho uplatňovalo meštianstvo svoj vplyv a vymaňovalo sa spod moci katolíckej cirkevnej hierarchie. Podobne ako tomu bolo v ďalších miestach ríše, ja v Trenčína sa dostávalo reformačné učenie do rozporu s vládnucim rodom – katolíckymi Habsburgovcami. V Trenčíne sa reformácia výraznejšie presadila až v poslednej tretine 16. storočia. Podporovateľmi reformácie boli aj držitelia Trenčianskeho hradu. Za pomoci Gašpara Illéšházyho, ktorý zdedil Trenčiansky hrad v roku 1609, sa trenčianskym evanjelikom podarilo z mesta odstrániť aj posledného katolíckeho kňaza, zmocniť sa farského kostola, fary a správy mesta, ktorého obyvateľstvo bolo už takmer úplne evanjelické. Reformačná cirkev pôsobila v meste slobodne až do roku 1671. Patrila medzi umiernené cirkvi luterského smeru, ktoré sa opierali o augsburskú konfesiu z roku 1530. Význam reformácie spočíval okrem iného v rozvoji školstva a vzdelanosti, pretože reformačná cirkev uprednostňovala používanie domácej reči.[7] Proti reformácii ostro vystupovali Habsburgovci. Rudolf II. využíval na potieranie reformácie boj proti Turkom, pretože protestantská šľachta často využívala spojenectvo s Turkami na boj proti Habsburgovcom. V Trenčianskych pomeroch bol takýmto počinom súd nad Bočkajovým spojencom Štefanom Illésházym, ktorý bol urážku kráľovského majestátu v roku 1603 odsúdený na trest smrti a konfiškáciu majetku. Habsburgovcami mu však boli všetky majetky vrátené po uzavretí mieru. Po potlačení stavovského povstania Juraja I. Rákociho v roku 1645 nastali vhodné podmienky na rekatolizáciu. V roku 1647 prišli do Trenčína jezuiti a v roku 1649 si tu otvorili vlastnú školu, ktorá sa onedlho pretvorila na gymnázium. V rokoch 1652 – 1657 bol postavený jezuitský (dnešný piaristický) kostol.[7] Trenčín sa postupne stal opäť katolíckym mestom. Od roku 1714 bol mestský magistrát úplne katolícky. V roku 1794, po vydaní tolerančného patentu si mohli trenčianski evanjelici postaviť na okraji mesta kostol a pri ňom aj novú školu.

Trenčín na sklonku feudalizmu[upraviť | upraviť kód]

Na sklonku feudalizmu zavládlo v Trenčíne obdobie mieru. Vojny, ktoré viedla Habsburská ríša sa Trenčína nedotýkali, pretože sa viedli buď na juhu alebo na severe krajiny, teda ďaleko od mesta. Trenčín sa musel najskôr zotavovať z dlhých rokov vojen a obliehaní, pričom mesto malo veľké dlžoby. Postupne rástol počet obyvateľov a taktiež sa rozvíjali predmestia, ktoré boli po kuruckom obliehaní v roku 1708 takmer úplne zničené. Pokračovali spory medzi mestom a majiteľmi hradu, ktorí na území mesta presadzovali svoje práva. V roku 1783 opustila mesto vojenská posádka. Mesto ohrozovali požiare a povodne, pričom v roku 1790 vyhorel aj Trenčiansky hrad, ktorý bol ruinou až do polovice 20. storočia, kedy ho začali rekonštruovať. Napoleonské vojny, ktoré sa priamo Trenčína nedotýkali si vyžadovali veľké daňové zaťaženie. V roku 1805 prešiel cez mesto ruský cár Alexander I., ktorý tiahol so svojím vojskom ku Slavkovu a po porážke sa tadiaľto vracal aj späť. Ruské vojsko v počte 36 tisíc jazdcov prechádzalo Trenčínom aj v roku 1814.[7] Postupne, s rozvojom vojenskej techniky strácali význam aj hradby.

Obyvateľstvo a hospodárstvo mesta[upraviť | upraviť kód]

Počas celého obdobia feudalizmu bolo základom ekonomiky mesta poľnohospodárstvo, i keď mesto sa od vidieku odlišovalo aj rozvojom obchodu a remesiel. Držba usadlostí sa viazala na držbu meštianskeho domu, pričom v Trenčíne bolo iba 60 takýchto usadlostí.[7] Poľnohospodárstvo sa zameriavalo na rastlinnú ale aj na živočíšnu výrobu. Chov hospodárskych zvierat bol vo vnútornom meste zakázaný a preto boli na tento účel budované majere na okrajoch predmestí. V katastrálnom území mesta sa pestovali všetky základné druhy obilnín. Rozšírené bolo aj pestovanie chmeľu a s tým súvisel rozvoj pivovarníctva. Trenčín bol aj centrom remeselnej výroby. remeselníci sa združovali do cechov. Väčšina cechov vznikla v druhej polovici 16. storočia. V meste pôsobili cechy mlynárov, zlatníkov, krajčírov, klobučníkov, súkenníkov, obuvníkov (ševcov), hrnčiarov, debnárov, remenárov, čižmárov, stolárov, gombičkárov, zámočníkov, kováčov a mečiarov. Okrem nich tu jestvovali aj iní remeselníci, no údaje o ich cechoch sa nedochovali – napr. murári, tesári, kamenári, sládkovia, pekári, nožiari. Cechy v Trenčíne pôsobili až do ich zrušenia v Uhorsku v roku 1872.[7] Obchod sa realizoval predovšetkým prostredníctvom trhov. Trhy lokálneho významu sa konali každú sobotu. Jarmoky sa konávali niekoľkokrát v roku a stretávali sa pri nich aj kupci zo vzdialených oblastí. V popredí diaľkového obchodu stál vďaka polohe mesta obchod s Moravou. Z Trenčína viedla priama cesta cez Drietomu a Starý Hrozenkov do Uherského Hradišťa a odtiaľ do Kroměříža a Olomocuca. Cez Vlársky priesmyk viedla obchodná cesta do cez Vsetín do Nového Jičína. Na Moravu sa z Trenčína vyvážal najmä dobytok, víno, soľ, kože, remenárske výrobky, šafrán, sušené ovocie, orechy a drevené výrobky. Dovážali sa odtiaľ moravské a sliezske súkna, železiarske výrobky. Trenčianski kupci udržiavali obchodné styky aj s mestami na Považí, s Trnavou alebo so stredoslovenskými banskými mestami.[7] Dôležitá bola najmä začiatkom novoveku náboženská príslušnosť obyvateľov. Okrem vplyvu reformácie pôsobila na religiozitu obyvateľov mesta aj migrácia. Prírastok predstavovali najmä pobielohorskí exulanti z českých krajín a židia. Medzi českými exulantmi boli novokrstenci (habáni), príslušníci Jednoty bratskej no najpočetnejšiu vrstvu exulantov predstavovali luteráni a utrakvisti.[7] Počet obyvateľov Trenčína v období novoveku do konca feudalizmu podľa odhadu vo vybraných rokoch:[7]

  • 1548 – okolo 1200 – 1300 obyvateľov
  • 1635 – okolo 275 rodín
  • 1696 – okolo 1700 + 170 vojakov
  • 1706 – 1880
  • 1715 – 1554
  • 1720 – 1656
  • 1778 – 3377
  • 1787 – 4222
  • 1804 – 2614
  • 1828 – 3405
  • 1837 – 3326
  • 1847 – 3400

Vývoj predmestí[upraviť | upraviť kód]

Vybudovanie opevnenia rozdelilo Trenčín na vnútorné mesto a predmestia. Opevnenie obmedzilo kapacitu osídlenia vnútorného mesta na pomerne konštantnú hodnotu. Počet obyvateľov predmestí sa mohol pomerne neobmedzene zväčšovať ale v prípade vojny bolo práve obyvateľstvo predmestí vystavené najväčšiemu nebezpečenstvu. V Trenčíne bol rast predmestí determinovaný najmä prírodným reliéfom krajiny. Mesto v mestských hradbách bolo z juhovýchodnej strany ohraničené hradnou skalou a zo severu a severovýchodu tokom rieky Váh. Najprirodzenejším smerom pre rozvoj predmestí bol otvorený priestor južným a juhovýchodným smerom za Dolnou bránou (dnes Mestskou vežou). V novoveku došlo k významnému rastu mesta za hradby:[7][9]

  • významná zástavba v priestore súčasnej Hviezdoslavovej ulice (doložená už roku 1580) bola na konci 18. storočia hlavnou tepnou južného predmestia
  • južné predmestie označované ako Suburbium, Praeurbium alebo Extra Moenia zahrňovalo v 40-tych rokoch 16. storočia súčasné ul. Sládkovičovu, Hviezdoslavovu, Jaselskú, Vajanského a Štúrové nám.
  • dnešná Vajanského ul. sa vytvára v druhej polovici 16. storočia
  • ešte južnejšie od južného predmestia sa spomínajú v roku 1541 Súkennícka ul. a In horreis (Pri stodolách)
  • Pri štvrti In horreis sa nachádza štvrť Gátry (In Gatri)
  • smerom k Biskupiciam sa nachádza časť Humná
  • na svahu Chríbu medzi súčasným evanjelickým a katolíckym cintorínom je časť Trudne
  • štvrť Ostrov (Insula) evidovaná začiatkom 18. storočia
  • štvrť Šance na miestach zasypaných protitureckých valov
  • štvrť Za hradbami (Post moenia) bola situovaná medzi hradbami a Váhom od konca 16. storočia (približne dnešná Palackého ul.)
  • Platea postpontalis – skupina domov na mestskej strane trenčianskeho mosta
  • štvrť Tehelňa v južnej časti mesta vznikajúca v prvej pol. 19. storočia
  • Nová ulica ležiaca v priestore medzi Váhom a súčasným evanjelickým kostolom vznikla počiatkom 16. storočia, spočiatku mala štatút poddanskej obce s vlastnou samosprávou a súčasťou mesta sa stala koncom 17. storočia

Vývoj v rokoch 1848 – 1918[upraviť | upraviť kód]

Politický vývoj[upraviť | upraviť kód]

Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 sa dotkla aj mesta Trenčín. Po jej porážke bola v Uhorsku nastolená vojenská diktatúra a nastúpil Bachov absolutizmus. Mestská aj župná samospráva bol zlikvidované. V máji 1849 obsadili Trenčín cisárske vojská, urobili súpis obyvateľstva a zaviedli prihlasovaciu povinnosť. Bola zriadená Cisársko-kráľovská vyšetrovacia komisia a náhly súd. Na čelo župy boli namiesto zlikvidovanej samosprávy dosadení prednostovia a dosadení boli aj ostatní župní funkcionári. O bezpečnosť sa starali žandári. Na čele mesta ostala širšia mestská rada a magistrát. Mešťanosta aj členovia magistrátu však boli menovaní správou župy. I keď cieľom Bachovej správy bolo predovšetkým potlačiť revolučné hnutie, boli do nej prenesené aj niektoré prvky organizácie správy zo západných krajín a správa fungovala efektívnejšie. Ako komunikačný jazyk v úradnom styku bola presadzovaná nemčina. V úradoch, školách alebo súdoch sa však často používala aj slovenčina. V roku 1852 navštívil Trenčín cisár František Jozef I. V roku 1860 došlo k uvoľneniu pomerov a začala sa obnovovať župná aj mestská samospráva. V tom roku bolo zvolených 39 členov mestského zastupiteľstva podľa volebného zákona z roku 1848. Mestské zastupiteľstvo zvolilo za starostu Ladislava Košťála. Rakúsko – pruská vojna v roku 1866 ovplyvnila aj Trenčín. Početné armády prechádzali cez mesto od Bánoviec na Moravu a po porážke v bitke pri Hradci Králové sa vojaci cez mesto vracali z bojísk späť, pričom sa na čas v meste utáborili a spôsobili mestu veľké škody.

Rakúsko-maďarské vyrovnanie nastolilo v Uhorsku aj v Trenčíne nové pomery. Trenčín ako slobodné kráľovské mesto mal výsadné postavenie a právne bol postavený na úroveň župy. Uhorská vláda sa však rozhodla reformovať verejnú správu a tak boli práva na úrovni župy ponechané iba mestám s viac ako 12 tis. obyvateľmi. V roku 1876 bolo postavenie slobodných kráľovských miet zrušené. Trenčín, podobne ako ďalšie bývalé slobodné kráľovské mestá sa stal "obcou so zriadeným magistrátom". Vláda však povolila, že Trenčín mohol aj naďalej používať názov "slobodné kráľovské mesto". Trenčín sa tak dostal na úroveň okresov Trenčianskej župy. Takto vyformovaná správa mesta jestvovala s malými zmenami až do roku 1918. Najvyšším orgánom mesta bolo mestské zastupiteľstvo na čele s mešťanostom. Volebné právo mali iba muži, ktorí platili dane a príslušníci inteligencie a slobodných povolaní. Zvláštna komisia zostavovala každoročne zoznam občanov, ktorí platili najviac daní a 19 najbohatších spomedzi nich sa automaticky stávalo členmi mestského zastupiteľstva. V roku 1880 sa vzdal úradu mešťanostu Ladislav Košťál a mešťanostom sa stal František Girschik. Od roku 1887 bol mešťanostom Ernest Učnai, ktorý zotrval v tomto úrade až do roku 1918.

Podobne ako v celom Uhorsku, aj v Trenčíne sa po roku 1867 začalo úradovať po maďarsky a prejavoval sa maďarizačný vplyv. Maďarizácia dosahovala významné úspechy aj vďaka tomu, že v meste, ako župnom centre žilo veľa úradníkov. V Trenčianskej župe aj samotnom meste mali na konci 19. a začiatkom 20. storočia v rukách politickú moc prívrženci Liberálnej strany. V roku 1910 bola v Trenčíne založená župná organizácia Národnej strany práce, ktorá združila bývalých liberálov, Stranu nezávislosti a Ľudovú stranu. Táto strana mala v župe absolútnu prevahu.

Vypuknutie I. svetovej vojny časť obyvateľov Trenčína vítala. V meste sa začali zhromažďovať zmobilizovaní vojaci 15. a 71. pluku, spolu asi 15 000 mužov. Slávnostné prísahy vojakov odchádzajúcich na front sa konali na Hornej Sihoti (dnešné sídlisko Sihoť) a vojaci boli na front vyprevádzaní s veľkou slávou. Prvotné nadšenie však vyprchalo potom, ako začali prichádzať správy z frontu o vojnovej realite. Už koncom augusta 1914 začali prichádzať do Trenčína prvé transporty s ranenými. Preto bolo potrebné aj značne rozširovať nemocničné priestory. Mŕtvych pochovávali najskôr na mestskom cintoríne a neskôr na zvláštnom cintoríne v Kubrej. Trenčianske pluky bojovali najskôr na frontoch v Rusku. Neskôr sa pluky premiešali a vojaci z Trenčína sa dostali aj do Srbska, Francúzska alebo aj na Blízky východ. Množstvo vojakov sa dostalo do zajatia v Rusku. Trenčín stratil v bojoch asi 200 mužov a asi 150 až 180 mužov ostalo trvalými invalidmi. Vojna priniesla mestu Trenčín, podobne ako iným mestám dražobu a nedostatok. V súvislosti s úspornými opatreniami sa od mája 1916 zaviedol v Trenčíne po prvý raz letný čas. V Trenčíne sa organizovali zbierky a vojnové pôžičky. V jeseni 1916, po vstupe Rumunska do vojny, prišlo do Trenčína okolo 600 utečencov zo Sedmohradska. V roku 1918 bolo v Trenčíne a okolí sústredených približne 6000 navrátilcov z ruského zajatia. Medzi týmito vojakmi vznikali nepokoje, pretože žili v zlých podmienkach, boli značne demoralizovaní a velenie ich plánovalo opätovne vyslať na front. K dejinám Trenčína možno priradiť aj známu vzburu 71. trenčianskeho pluku umiestneného v srbskom Kragujevaci z júna 1918. V dôsledku zahraničných snáh o vytvorenie štátu Čechov a Slovákov prišiel v lete 1918 do Trenčína šéf policajného oddelenia ministerstva vnútra zisťovať požiadavky Slovákov a ich vzťah k spoločnému štátu s Čechmi. 31. októbra 1918 na plánovanom jesennom zasadnutí municipiálneho výboru Trenčianskej župy župan Medňanský oboznámil župné zhromaždenie s Martinskou deklaráciou, s ktorou ho predtým oboznámil Karol Štúr. V meste prívrženci Uhorska vytvorili maďarskú národnú radu a spolu s honvédskymi dôstojníkmi organizovali ozbrojenú občiansku gardu. Vzhľadom na politický vývoj a nepokoje v okolí mesta dňa 6.11.1918 požiadali mestskí a župní funkcionári Karola Štúra, aby riadil verejnú správu. V ten deň sa vytvorila miestna Slovenská národná rada, ktorej predsedal Karol Štúr a podpredsedovia boli Igor Pietor a A. Bulla. Na žiadosť Slovenskej národne rady bol do Trenčína vyslaný prvý prápor 1. československého pluku zložený z pražských dobrovoľníkov. Ten sa však spočiatku zastavil v Trenčianskej Teplej, lebo na žiadosť niektorých miestnych činiteľov bola uhorskou vládou do Trenčína vyslaná aj stotina námorníkov, ktorá mala v meste posilniť maďarskú posádku. Veliteľ československého práporu Karel Římek poslal trenčianskemu županovi a veleniu posádky ultimátum, ktorému sa podvolili. Československé vojsko vstúpilo do Trenčína dňa 10. novembra 1918 a v Trenčíne tak ako v jednom z prvých miest Slovenska bola ustanovená vláda nového štátu.[10]

Priestorový a hospodársky vývoj mesta[upraviť | upraviť kód]

V rokoch 1848 až 1918 došlo k významnému priestorovému a hospodárskemu rastu mesta Trenčín, ktorý súvisel najmä s priemyselnou revolúciou. Nástup priemyselnej revolúcie sa na priestorovom raste mesta začína prejavovať až po roku 1880, čomu predchádzalo zbúranie hradieb v rokoch 1857 až 1873. Významným impulzom pre mesto Trenčín bolo vybudovanie železničného spojenia. V roku 1879 bolo dostavané spojenie po Istebník, v roku 1883 došlo k premosteniu Váhu a dobudovaniu trate po Žilinu. Trenčín tak získal priame železničné spojenie s Viedňou a Budapešťou a súčasne získal železničný prístup k sliezskemu uhliu prepojením na košicko-bohumínsku železnicu. V roku 1888 bola dostavaná trať Trenčianska Teplá – Uherský Brod a v roku 1901 trať do Bánoviec nad Bebravou. V Trenčíne tak vznikli vhodné podmienky na budovanie priemyselných závodov, ktoré vznikali na okrajoch mesta, najmä v lokalite Pod Sokolicami. Najvýznamnejším priemyselným podnikom, ktorý v tomto období vznikol v tejto lokalite a vôbec v Trenčíne bol textilný závod Tiberghien postavený v rokoch 1906 – 07. V lokalite "Pod Sokolicami", rozprestierajúcej sa vo východnej časti mesta, boli vybudované inžinierske siete a aj ďalšie priemyselné podniky ako valcový mlyn, štrkovňa s kameňolomom, parná píla, tehelňa a ďalšie. Medzi priemyselnými závodmi prebiehala bytová výstavba. Táto priemyselná lokalita priamo nadväzovala na kasárne ktoré boli postavené v rokoch 1886 – 87 župou na dnešnej ul. M.R. Štefánika. V juhozápadnom smere dochádza k rozširovaniu mesta v smere na Trenčiansku Turnú a v tejto časti sú vybudované honvédske kasárne na mieste neskorších Masarykových kasární. Okrem toho sú v tejto časti vzniká liehovarnícky, kvasný, mäsiarsky a stolársko-nábytkársky priemysel. Po roku 1900 dochádza k rastu mesta v Zámostí, na pravej strane rieky Váh, kde bola v roku 1901 postavená továreň na tehly. V roku 1905 sa začala výstavba budovy terajšieho Gymnázia Ľ. Štúra a v rokoch 1907 – 1909 bol vystavaný kostol a kláštor na dnešnej ul. 1. mája. Požiadavky majetnejších vrstiev podmienili vznik vilovej (neskôr Kollárovej) štvrte v miestach dnešnej Piaristickej, Kollárovej a Bernolákovej ulice.[11]

Vývoj v rokoch 1918 – 1945[upraviť | upraviť kód]

Politický vývoj[upraviť | upraviť kód]

V súvislosti so vznikom prvej ČSR sa významne zmenila administratívna funkcia mesta. Trenčín bol počas celej existencie Uhorska sídelným mestom Trenčianskej župy, ktorá zanikla v roku 1922 so zánikom uhorského župného systému. Od roku 1923 bol Trenčín súčasťou Považskej veľžupy. Trenčín sa stal na krátky čas sídelným župným sídlom v rokoch 1940 až 1945, počas trvania vojnového Slovenského štátu, kedy v rámci administratívneho systému znovu vznikla Trenčianska župa.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c NEŠPOROVÁ, T. 1993. Najstaršie osídlenie Trenčína. In:ŠIŠMIŠ, M. Trenčín, vlastivedná monografia 1, vyd. Bratislava: Alfa, 1993 ISBN 80-05-01114-8, s. 33 – 46
  2. BRUNOVSKÝ, F. a kol. (1991):Trenčiansky hrad, vyd. Osveta,š. p., Martin,143 s., ISBN 80-217-0265-6
  3. a b MARSINA, R. 1993.Najstaršie dejiny Trenčína. In:ŠIŠMIŠ, M. Trenčín, vlastivedná monografia 1, vyd. Bratislava: Alfa, 1993 ISBN 80-05-01114-8, s. 47 – 72
  4. PLAČEK, Miroslav; BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Preklad Daniela Marsinová. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2007. 391 s. ISBN 978-80-8085-287-0.
  5. KLEIN, B. 1985. Pamiatková charakteristika stredovekého mestského opevnenia Trenčína. In: MOŠKO, P. a i. Trenčín, remeslá, tlačiarne, architektúra, záujmová publikácia trenčianskeho múzea, 1.vyd. Alfa, Bratislava, 1985, s.156 – 163
  6. JUCK, Ľ. 1985. Najstaršie výsady mesta Trenčína. In: MOŠKO, P. a i. Trenčín, remeslá, tlačiarne, architektúra, záujmová publikácia trenčianskeho múzea, 1.vyd. Alfa, Bratislava, 1985, s. 54 – 78.
  7. a b c d e f g h i j k HORVÁTH, P. (1993). Trenčín v období novoveku (1526 – 1848). In:ŠIŠMIŠ, M. Trenčín, vlasitvedná monografia 1, vyd. Bratislava: Alfa, 1993 ISBN 80-05-01114-8, s. 73 – 127
  8. CZIGÁNY I. "Sliezska záhada" - otázniky kuruckého ťaženia roku 1708 In: Neďaleko od Trenčína. Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná - Bratislava 2008. ISBN 978-80-969375-4-7
  9. PACHANSKÁ, K. 1993. K historickej topografii Trenčína. In:ŠIŠMIŠ, M. Trenčín, Vlastivedná monografia 1, vyd. Bratislava: Alfa, 1993 ISBN 80-05-01114-8, s. 193 – 212
  10. LIPTÁK, Ľ. 1993. Dejiny Trenčína v rokoch 1849 – 1918. In:ŠIŠMIŠ, M. Trenčín, vlastivedná monografia 1, vyd. Bratislava: Alfa, 1993 ISBN 80-05-01114-8, s. 129 – 191
  11. ANDROVIČ, Š. K niektorým otázkam stavebného rozvoja Trenčína na prelome 19. a 20. storočia. In Trenčín 1971, Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea v Trenčíne vyd Slavín – vydaateľstvo NV HM SSR Bratislavy pre Trenčianske múzeum v Trenčíne 1971

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • ŠIŠMIŠ, M. Trenčín, Vlastivedná monografia 1, vyd. Bratislava: Alfa, 1993, ISBN 80-05-01114-8
  • BRUNOVSKÝ, F. a kol. Trenčiansky hrad, vyd. Osveta, š. p., Martin,143 s., 1991, ISBN 80-217-0265-6
  • HANUŠIN, J. Trenčín a okolie, publikácia v edícii Poznávame Slovensko. Vyd. Dajama, Bratislava, 2005, s. 144 s., ISBN 80-89226-02-7
  • KONTLER, L. Dějiny Maďarska, vyd, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 601 s., 2001, ISBN 80-7106-405-X
  • KOVÁČ,D. Dejiny Slovenska, vyd. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 401 s., 1998, ISBN 80-7106-268-5
  • HABERLANDOVÁ, H., ORIŠKO,Š. K stredovekému vývinu mesta, Pamiatky príroda, 1985, roč. XV, č. 6, s. 6 – 7
  • MOŠKO, P. a i. Trenčín, remeslá, tlačiarne, architektúra, záujmová publikácia Trenčianskeho múzea, 1.vyd. Alfa, Bratislava, 1985,
  • SEGEŠ, V.; ŠEĎOVÁ, B. Neďaleko od Trenčína. Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná - Bratislava 2008. ISBN 978-80-969375-4-7