Denacifikácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Denacifikačný plagát v nemčine s nadpisom: „Tieto zločiny sú Vaša chyba!“

Denacifikácia (z angl. denacify; nem. Entnazifizierung alebo Denazifizierung) je označenie pre opatrenia na vykorenenenie nacistickej ideológie. Prvýkrát bola denacifikácia presadzovaná Spojencami v Nemecku a Rakúsku po skončení druhej svetovej vojny. Zahŕňala potlačenie nacistickej ideológie v oblasti kultúry, tlače, hospodárstva, súdnictva, štátnych orgánov a politiky. Bola realizovaná odstránením členov nacistickej strany NSDAP alebo SS z mocenských a výkonných pozícií a to hlavne rozpustením alebo zbavením moci organizácií spojených s nacizmom. Program denacifikácie bol plánovaný už počas vojny ale spustený bol po jej skončení a bol upevnený Postupimskou dohodou v auguste 1945, ako súčasť stratégie 4d (demilitarizácia, demokratizácia, denacifikácia a dekartelizácia)[1]

Termín denacifikácia sa prvýkrát objavil ako právny termín v roku 1943 v dokumentoch amerického ministerstva obrany v Pentagone. Mal sa používať v užšom zmysle s odkazom na povojnový nemecký právny systém. Neskôr však nadobudla širší význam a bola uplatňovaná aj v iných krajinách.

Priebeh v Nemecku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1946 Spojenecká kontrolná rada, spoločný orgán ZSSR, USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska, vytvorený na výkon najvyššej moci v obsadenom Nemecku, prijala sériu zákonov, v ktorých určila okruh osôb podliehajúcich denacifikácii a schválila vytvorenie osobitných súdnych orgánov na posúdenie ich prípadov. Členovia nacistickej strany alebo členovia nacistických organizácii boli v oblastiach oslobodených západnými Spojencami, teda v americkej, britskej a francúzskej okupačnej zóne rozdelení do 4 resp. 5 skupín[2]:

  1. Hlavní páchatelia (Hauptschuldige), tj vojnoví zločinci
  2. Zaťažení, páchatelia (Belastete, Schuldige), tj aktivisti, militaristi, požívatelia výhod
  3. Menej zaťažení (Minderbelastete), tj podmienečne odsúdení
  4. Prívrženci (Mitläufer)
  5. Oslobodení (Entlastete), tj tí, ktorých sa zákon netýkal

Denacifikácia v sovietskej okupačnej zóne bola formálne podobná tej v západných sektoroch. Bola však tvrdšia a podľa niektorých názorov aj spravodlivejšia.[2] NKVD nariadilo rozsiahle hromadné popravy a nútené deportácie mnohých popredných členov nacistickej strany, bývalých dôstojníkov SS a Wehrmachtu ale aj radu ďalších nepohodlných osôb.[2] Ani tu však neboli stíhaní všetci bývalí nacisti. Plnenie špeciálnych úloh pre vládu chránilo niekoľkých pred trestným stíhaním.

Asi 8,5 milióna Nemcov, teda 10 % obyvateľstva, bolo členmi nacistickej strany. Početnú členskú základňu mali aj organizácie súvisiace s nacistami, ako Nemecký pracovný front (Deutsche Arbeitsfront, 25 miliónov), Národná socialistická organizácia ľudového blahobytu (Nationalsozialistische Volkswohlfahrt, 17 miliónov), Liga nemeckých žien (Nationalsozialistische Frauenschaft), Hitlerjugend, Lekárska liga a iné.[3] Prostredníctvom nacistickej strany a týchto organizácií, do ktorých bolo zapojených celkovo až 45 miliónov Nemcov, bolo kontrolované celé nacistické Nemecko. Okrem toho našiel nacizmus významnú podporu medzi priemyselníkmi, ktorí vyrábali zbrane alebo využívali otrockú prácu, a veľkostatkármi, najmä junkermi v Prusku. Denacifikácia po kapitulácii Nemecka bola teda obrovským a dosť ťažko realizovateľným počinom spojeným s mnohými ťažkosťami.

V priebehu rokov 1945 a 1946 prebiehal v Nemecku Norimberský proces, ktorý obvinil a odsúdil hlavných strojcov vojny, vojnové zločiny. Súd po prvýkrát verejne odsúdil podstatu nemeckého nacizmu a jeho plány na zničenie celých štátov a národov, a tiež poukázal na nebezpečenstvo ideológie nacizmu, pre celé ľudstvo.[4] Tento proces bol začiatkom podobných súdnych procesov s nižšími článkami hierarchie nacistického hnutia.

Pôvodným úmyslom Spojencov bolo, že miesta úradníkov, učiteľov a vychovávateľov pracujúcich s mládežou a podobné posty budú obsadená iba ľuďmi, ktorí boli bez poškvrny nacizmom. Po začatí previerok obyvateľstva bolo však nutné z tejto zásady značne zľaviť. Odporcov nacizmu bolo v krajine veľmi málo. Väčšinu z nich stihli nacisti eliminovať. Na získanie relatívne bezpečného miesta v zázemí počas vojny, a tým aj zabezpečenie pred nasadením na východnom fronte, bolo členstvo v NSDAP nutnou podmienkou.

Koncom roku 1945 a začiatkom roku 1946 prechod k studenej vojne medzi bývalými západnými Spojencami a Sovietskym zväzom, ako aj hospodárske záujmy v Nemecku spôsobili, že najmä Spojené štáty americké stratili záujem o program. USA však nepoľavili v analogických aktivitách Američanmi okupovanom Japonsku. Briti prenechali denacifikáciu Nemcom v januári 1946, zatiaľ čo Američania urobili to isté o niekoľko mesiacov neskôr v marci 1946. Francúzi viedli najmiernejšie denacifikačné úsilie. Denacifikácia sa uskutočňovala čoraz miernejším a vlažnejším spôsobom, kým nebola oficiálne zrušená v roku 1951.

Program bol mimoriadne nepopulárny v Západnom Nemecku, kde si mnohí nacisti udržiavali mocenské pozície, a postavila sa proti nemu aj nová západonemecká vláda Konrada Adenauera. V roku 1951 bolo v západnom Nemecku prijatých niekoľko zákonov, ktoré denacifikáciu ukončili. Úradníci mohli znovu nastúpiť do štátnej služby, s výnimkou osôb zaradených do I. skupiny (hlavní páchatelia) a II. skupiny (páchatelia) počas procesu revízie denacifikácie.

V iných krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Nemecka a Rakúska prebehol podobný proces aj v krajinách, ktoré nacisti počas vojny okupovali a nastolili v nich režim podporovaný miestnymi nacistickými alebo fašistickými organizáciami. Takéto previerky prebiehali aj vo Francúzsku, Juhoslávii, Grécku a inde.

V bývalom Československu prebiehalo potrestanie kolaborantov odlišne (inak v Českých krajinách a inak na Slovensku). V Česku sa zakladali na troch tzv. retribučných dekrétoch prezidenta Beneša (č. 16/1945 Sb.[5] o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech (tzv. velký retribuční dekret); č. 17/1945 Sb.[6] o Národním soudu a č. 138/1945 Sb.[7] o trestání některých provinění proti národní cti (tzv. malý retribuční dekret).[8]

Na Slovensku sa postupovalo podľa nariadenia Slovenskej národnej rady zo dňa 15. mája 1945, č. 33/1945 Zb. n. SNR, o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva.[9]

Ruský prezident Vladimir Putin uviedol denacifikáciu ako jeden z dôvodov na spustenie invázie na Ukrajinu v roku 2022. Takéto výroky odsúdili napr. Timothy Snyder a Dušan Kováč.[10][11] Jakub Drábik, historik HÚ SAV, venujúci sa komparatívnemu výskumu fašizmu, k Putinovmu použitiu termínu uvádza: „Denacifikácia Ukrajiny je nezmysel. Je to Putinov propagandistický termín, ktorý nemá žiadny základ. Putin ho používa preto, že ruská spoločnosť na to počuje. Má totiž svoju silnú skúsenosť s fašizmom a nacizmom z obdobia druhej svetovej vojny. Keď sa povie Rusom nacizmus, znamená to pre nich jasné zlo. Putin to preto jednoducho používa ako barličku na vytvorenie čiernobieleho sveta – oni sú tí zlí nacisti a my tí dobrí antifašisti. Nie je to teda nič iné ako propaganda.“[11]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Tucker, S. C., 2005: Potsdam Conference (17 July–2 August 1945). in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 1036-1038
  2. ↑ a b c Nolan, C. J., 2010, The Concise Encyclopedia of World War II. Two Volumes. Greenwood, Santa Barbara, s. 297-298
  3. ↑ TAYLOR, Frederick. Exorcising Hitler (The Occupation and Denazification of Germany). [s.l.] : Bloomsbury USA, 2013. 480 s. ISBN 978-1-60819-503-9.
  4. ↑ Niurinbergskij process / Нюрнбергский процесс [online]. megabook.ru, [cit. 2022-04-03]. Dostupné online.
  5. ↑ Dekret presidenta republiky č. 16/1945 Zb. o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1945-06-19, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  6. ↑ Dekret presidenta republiky č. 17/1945 Zb. o Národním soudu. [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1945-06-19, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  7. ↑ Dekret presidenta republiky č. 138/1945 Zb. o trestání některých provinění proti národní cti. [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1945-10-27, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  8. ↑ VLČEK, Eduard. Dějiny trestního práva v českých zemích a v Československu. [s.l.] : Masarykova univerzita, 2004. 66 s. ISBN 978-80-210-3506-5.
  9. ↑ Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. Citované podľa: ŠUTAJ, Štefan; MOSNÝ, Peter; OLEJNÍK, Milan. Prezidentské dekréty Edvarda Beneša v povojnovom Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2002. 158 s. ISBN 80-224-0731-3.
  10. ↑ Timothy Snyder. Putin’s Hitler-like tricks and tactics in Ukraine [online]. bostonglobe.com, [cit. 2022-04-03]. Dostupné online.
  11. ↑ a b HUTKO, Dominik. Absurdná Putinova propaganda. Treba denacifikovať Ukrajinu či skôr Rusko?. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2022-03-09. Dostupné online [cit. 2022-04-03]. ISSN 1336-197X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Denazification na anglickej Wikipédii a Denacifikace na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Denacifikácia&oldid=7761138“