Deväťročná vojna
| Deväťročná vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Francúzsko-habsburskej rivality | |||||||||
.jpg) Obliehanie Namuru, 30. jún 1692, Jean-Baptiste Martin, Zámok Versailles, 1693 | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Francúzske kráľovstvo jakobiti |
Svätá ríša rímska Anglické kráľovstvo Španielske impérium Republika siedmich spojených provincií Savojsko Sasko Brandenbursko Bavorsko | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Ľudovít XIV. Jakub II. |
Leopold I. Viliam III. Oranžský Karol V. Lotrinský Viktor Amadeus II. Eugen Savojský | ||||||||
Deväťročná vojna (iné názvy: Vojna s Augsburskou ligou, Orleánska vojna) bol ozbrojený konflikt v rokoch 1688 až 1697 medzi Francúzskym kráľovstvom pod vládou Ľudovíta XIV. na jednej strane a Veľkou alianciou (Rímsko-nemecká ríša, Anglicko, Španielske impérium, Savojsko,Sasko, Brandenbursko a Bavorsko) na strane druhej.[1]:75 Francúzske kráľovstvo bojovalo po celý čas tejto ozbrojenej potýčky trvajúcej štvrťstoročie osamotené proti silnej koalícii. Kľúčovú úlohu zohrávalo práve Anglické kráľovstvo. Išlo vtedy prvú fázu reťazca britsko-francúzskych sporov, ktoré s určitými prestávkami trvali až do roku 1815.
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. spolu s jeho radcami si bol vedomý nebezpečenstva. Vojenská moc Francúzska začala pomaly ale isto strácať svoju výraznosť, pričom práve nemecké kniežatá budovali stále armády, s tým, že úspešne zavádzali nové prvky v zbrojení. Napriek týmto okolnostiam si však francúzska vojnová mašinéria udržiavala svoju prevahu, pričom práve francúzsky kráľ Ľudovít XIV. si bol vedomý, že je potrebné zakročiť skôr, než bude neskoro.[2]:26
Okrem iného sa prejavili taktiež dedičské spory o dôležité hodnosti a tituly. V roku 1685 došlo ku skonu falckého kurfista Karola II., čo malo za následok vymretie simmernskej línie rodu Wittelsbachovcov, ktorá vládla na území Falcka. Samotný stolec mal prevziať Filip Viliam Falcko-Neuburský ako predstaviteľ katolíckej línie rodu Neuburg. Zároveň to bol francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorý vzniesol nárok na falcké územie pre svoju švagrinú menom Alžbeta Šarlota Falcká, ktorá bola jednak sestrou zosnulého Karola II. a manželkou vojvodu Filipa I. Orleánskeho.[1]:75
Ďalším dôvodom pre vzplanutie bojovej iskry tejto ozbrojenej konfrontácie bola otázka nástupníctva na poste kolínskeho biskupa po zosnulom kurfistovi Maximiliánovi Henrichovi, ktorý skonal v júni roku 1688. Samotné územie, nad ktorým mal moc, predstavovalo kľúčový strategický význam, keďže práve tadiaľ viedla spojnica Spojených nizozemských provincií, Svätej ríše rímskej a Španielskeho Nizozemska (dnešné Belgicko). Francúzska štátna diplomacia zastávala názor, podľa ktorého presadzovala na miesto kolínskeho biskupa vlastného kandidáta, ktorým bol štrasburský biskup Viliam Egon von Fürstenberg. Jeho protikandidátom bol, naopak, Joseph Clemens ako mladší brat bavorského kurfista, ktorý mal podporu zo strany cisára. Vlastná voľba však skončila bez úspechu. Pápež Inocent XI. napokon rozhodol koncom augusta roku 1688 v prospech bavorského princa.
Vpád do Falcka a prológ útoku
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 24. septembra roku 1688 došlo k vojenskému vpádu francúzskych armád na územie kolínskeho arcibiskupstva a to po prekročení rieky Rýn. Následne sa podarilo francúzskym armádam obľahnúť mesto Philippsburg ako dôležitý kľúč k Alsasku a Falcku.[2]:27 V tom istom roku sa podarilo francúzskym armádam zaútočiť vojensky taktiež na Fransko a uskutočniť vpád na územie Švábska[3]:315. O čosi neskôr a to dňa 15. februára roku 1689 došlo k vyhláseniu vojny voči Francúzskemu kráľovstvu zo strany ríšskeho snemu.
Vznik obranného bloku
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 12. mája roku 1689 sa voči francúzskej vojenskej agresii postavil cisár Leopold I. Habsburský a to prostredníctvom takého aktu, podľa ktorého vytvoril mocensko-politický blok so štátnymi predstaviteľmi Anglicka, Španielskeho impéria, Savojska ale aj Saska či dokonca Brandenburska a Bavorska, pričom tento spojenectvo bolo charakterizované ako Veľká aliancia.[1]:75
Kľúčovou úlohou členov samotnej aliancie bolo vojensko-územné vytlačenie pozícii Francúzskeho kráľovstva podľa hraníc, ktoré jasne vymedzili podmienky Vestfálskeho mieru v roku 1648 v meste Münster. Viliam III. Oranžský pristúpil k tejto aliancii tentokrát už ako kráľ Anglicka v decembri roku 1689. Po relatívne krátkom čase, presnejšie v júni roku 1690, sa členmi tejto aliancie stali štáty, ktorými boli Španielske impérium, následne Savojsko, Švédske impérium a veľká časť nemeckých ríšskych kniežat.[2]:28
Z pohraničnej vojny napokon celoeurópsky konflikt
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1688 sa podarilo cisárskym armádam dobyť vojensky od osmanských oddielov mesto Belehrad. Dôsledne sa prejavila nová ofenzíva smerom do samotného vnútra Osmanskej ríše, čo na bojovo-diplomatickom poli znamenalo silnejšiu autoritu cisára Leopolda I. Práve tento vývoj nepriaznivo sledoval francúzsky kráľ Ľudovít XIV. ako jeho najväčší politický rival, ktorý sa však s riskom svojho renomé v kresťanskom svete, rozhodol v tom istom roku pre zastavenie expanzie moci a vplyvu dynastie Habsburgovcov, pričom následne sa rozhodol pre spojenectvo s osmanskou diplomaciou. V septembri roku 1688, teda v približnom čase cisárskeho dobytia Belehradu došlo k vojenskej intervencii armád Francúzskeho kráľovstva na Falcko v počte 80 000 mužov. Týmto aktom sa podarilo francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. dosiahnuť rozdelenie spojeneckých armád. Vojská, ktoré naverbovali nemecké ríšske kniežatá, tak dostali jasný príkaz presunu spolu s armádou habsburských jednotiek v počte 60 000 mužov smerom na západ svetadielu, čo pre Osmanskú ríšu znamenalo možnosť konsolidácie a zároveň spomalenie postupu vojsk kresťanskej koalície. Oslobodzovacia vojna na území Uhorského kráľovstva tak znamenala to, že nadobudla geopoliticky celoeurópsky charakter, keďže boje prebiehali od rieky Rýn až po Čierne more.[4]
V roku 1689 tak došlo na uhorskom bojisku k tomu, že hlavné velenie nad cisárskymi vojskami proti osmanským Turkom prevzal Ľudovít Bádenský, čím bol Karol V., vojvoda Lotrinský na priamy príkaz cisára Leopolda I. Habsburského prevelený spolu s armádou v sile 60 000 vojakov do západnej Európy v boji proti francúzskym oddielom.[5]:125
Triumfy a porážky na bojovom poli
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1689 sa podarilo armádam pod velením Karola V. vojvodu Lotrinského dobyť mestá Mohuč (Mainz) a Bonn, ktoré predtým okupovali francúzske vojská.[5]:125 Nasledoval však obrat, ktorým bolo vojenské víťazstvo francúzskych armád pod velením maršala Montmorencyho zo dňa 30. júna roku 1690 nad spojencami Veľkej aliancie na čele s kniežaťom z Waldecku pri Fleurus. O čosi neskôr, presnejšie uprostred jari roku 1692 začala francúzska armáda nové ťaženie na území južného Nizozemska a to s cieľom dobyť mesto Brusel. Dňa 5. júna roku 1692, po úspešnom vojenskom obľahnutí Namuru, sa tak francúzskym oddielom podarilo otvoriť si cestu dobytia tohto mesta. O niekoľko mesiacov neskôr, presnejšie dňa 3. septembra roku 1692, sa podarilo francúzskym armádam opätovne rozdrviť spojencov Augsburskej ligy pod velením maršala Francoissa Henri de Montmorencyho pri Steenkerkene. Vojská protifrancúzskej koalície utrpeli stratu 8 000 padlých. O takmer rok neskôr sa zopakovalo nové víťazstvo francúzskych armád v sile 40 000 vojakov a to dňa 29. júla roku 1693 pod velením vojvody Montmorencyho pri Neerwindene. Francúzske vojenské sily úspešne rozdrvili nizozemskú armádu v oslabených krídlach, čím dosiahli skutočné víťazstvo.[1]:95 V ten istý rok sa však karta obrátila proti francúzskym vojenským silám. Francúzske loďstvo napokon utrpelo vojenskú porážku v čase námornej bitky pri La Hogue od spojených loďstiev Anglického kráľovstva a Spojených nizozemských provincií.[3]:317
Napriek predošlým vojenským víťazstvám však francúzska bojová strana nedosiahla rozhodujúci zlom vo vojne. Zároveň sa určitý význam neprejavil ani v oblasti Porýnia proti ríšskym silám na čele s Leopoldom I. Habsburským. Inak prebehli vojenské operácie na území Pyrenejského polostrova, kde sa francúzskym armádam podarilo v roku 1697 vpadnúť do Katalánska následne dobyť mesto Barcelona.
Ešte v roku 1693 však došlo k tomu, že vrchné velenie francúzskych armád prevzal samotný kráľ Ľudovít XIV. Vzhľadom na jeho vysoký vek už prestal sprevádzať vojská do bojového poľa. Vojna sa teda dostala do pätovej situácie, čo bolo jasné jednak francúzskemu a anglickému kráľovi. Obidvaja panovníci uvažovali o uzavretí mieru, samozrejme podľa vlastných predstáv.[2]:30
Konečný mier a jeho dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 29. septembra roku 1697 došlo v meste Rijswijk (Nizozemsko) k podpisu mierovej zmluvy medzi predstaviteľmi štátnej diplomacie Republiky siedmich spojených provincií, Anglicka, Španielskeho impéria a cisárom Leopoldom I. Habsburským na jednej strane a diplomantmi Francúzskeho kráľovstva na strane druhej.[6] Podľa obsahu mierových podmienok tejto zmluvy sa Anglické a Francúzske kráľovstvo zaviazali navrátením území, ktoré boli vojensky obsadené silami protivníka ešte v priebehu vojny. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. právoplatne uznal Viliama III. Oranžského ako panovníka Anglicka. Francúzske kráľovstvo a Spojené nizozemské provincie sa uzniesli, že sa zrieknu vzájomných nárokov, pričom následne uzavreli obchodné zmluvy. Z hľadiska koloniálnej politiky došlo k tomu, že práve Spojené nizozemské provincie vrátili Pondichéry v Indii späť Francúzskemu kráľovstvu. Španielske impérium získalo späť územie Barcelony a západnú časť ostrova Santo Domingo. Okrem iného bola uzavretá zmluva medzi francúzskou štátnou diplomaciou na jednej strane a cisárskou na strane druhej, podľa ktorej bolo Francúzske kráľovstvo povinné vrátiť späť všetky územia okrem Alsaska a mesta Štrasburg. Zároveň platila pre tamojšie obyvateľstvo zásada, že v prípade, v ktorom by odmietlo francúzske štátne občianstvo, sa mohlo rozhodnúť pre vysťahovanie a to do roka od uzatvorenia zmluvy. Vojvoda lotrinský dostal späť svoje územia v rozsahu v roku 1670. Navyše francúzsky kráľ Ľudovít XIV. presadil nariadenie, ktoré jasne deklarovalo, že na územiach pravého brehu rieky Rýn, ktoré boli vrátené Svätej ríši rímskej, nedôjde k nijakým zásahom voči katolíckemu obyvateľstvu.[1]:281
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
-
-
Mapa bitky pri Steenkerkene. -
-
Huis Ter Nieuwburg ako miesto mierových rokovaní v meste Rijswijk. -
Európa po uzavretí mieru v Rijswijcku.
.jpg)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e SKŘIVAN, Aleš. Lexikon světových dějin 1492 – 1914. Vyd. 1. Praha : Aleš Skřivan ml., 2002. 447 s. ISBN 80-86493-06-7.
- ↑ a b c d SKŘIVAN, Aleš. Evropská politika 1648 – 1914. Vyd. 1. Praha : Aleš Skřivan ml., 1999. 272 s. ISBN 80-902261-3-2.
- ↑ a b TEEPLE, John B. Kronika svetových dejín. Preklad Lucia Benediková a kol. Bratislava : Ikar, 2004. 666 s. ISBN 80-551-0870-6.
- ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 326.
- ↑ a b SEGEŠ, Vladimír, et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015. 592 s. ISBN 978-80-7451-469-2.
- ↑ Kronika svetových dejín. Preklad Pavol Valachovič et al. 1. slov. vyd. [Bratislava] : Fortuna Print, 2004. 640 s. ISBN 80-89144-31-4. S. 304.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]- Ľudovít XIV.
- Ľudovít, veľký Dauphin (1661 – 1711)
- Leopold I. Habsburský
- Viliam III. Oranžský
- Francúzsko-nizozemská vojna
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Deväťročná vojna
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nine Years' War na anglickej Wikipédii.