Devízový prísľub

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Devízový prísľub bol jediný legálny spôsob ako získať v socialistickom Česko-Slovensku písomné povolenie (banky) na výmenu (istého maximálneho množstva) korún česko-slovenských za devízové prostriedky (valuty), potrebné na cestu do nesocialistických štátov. Z dôvodu nedostatku devíz bola celá procedúra komplikovaná a prísne regulovaná. Výnimky neboli povolené ani tým, ktorí devízy dostali zo zahraničia alebo vedeli preukázať zaplatenie pobytu v krajine za železnou oponou cudzincom. Zakázaný bol aj vývoz valút, ktoré občanovi zostali z predchádzajúcej cesty do zahraničia.[1]

Žiadosť o prísľub[upraviť | upraviť zdroj]

Výmenu peňazí povoľovala Štátna banka česko-slovenská (ŠBČS). Banka oznamovala písomne pridelenie alebo nepridelenie "prísľubu" raz ročne - zvyčajne začiatkom roka (od januára do konca marca). Občania si preto podávali žiadosti často už rok dopredu a väčšinou na maximálnu možnú sumu, čo bolo 300 dolárov nezávisle od krajiny alebo dĺžky pobytu. Normálny občan bez vplyvu (nečlen KSČ) a bez známostí v období normalizácie preto naň čakal aj niekoľko rokov. Devízový prísľub sa udeľoval na celý rok a preto pri zdôvodnení, že banka nemá dostatok devíz, ho podávali občania s periodicitou každý rok, s nádejou, že sa situácia zmení. Žiadosť mohol podať každý, no takzvaným nespoľahlivým osobám (ľuďom kritickým k režimu, náboženským predstaviteľom a pod.) sa spravidla neudeľoval s odôvodnením, že ich vycestovanie "nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR".

Cena valút[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe tohto "prísľubu" (a iných dokladov) mohol občan prísť do banky a vymeniť si koruny za valuty. Podľa oficiálneho kurzového lístka bola koruna veľmi silná (od 1971 bol kurz 6,63 Kčs za dolár od 1973 5,92 Kčs za dolár[2] v roku 1987 5,45 Kčs za dolár[3]), čo by bolo pre žiadateľa veľmi výhodné. Dopyt občanov po devízových prostriedkoch prevyšoval šesťnásobne objem celkového zdrojového krytia určeného na súkromné cesty[2] a preto pre nich platila takzvaná "prirážka na rozvoj cestovného ruchu". Výsledná prirážka k oficiálnemu kurzu západných mien uvedená v kurzovom lístku ŠBČS pri cestách do kapitalistickej cudziny predstavovala 293,75 %[2]. Občan, ktorý mal šťastie a dostal od ŠBČS devízový prísľub zaplatil skoro štvornásobok oficiálneho kurzu, čo bola aj približná cena, za ktorú sa predávali tuzexové koruny (bony).

Colné vyhlásenie[upraviť | upraviť zdroj]

Za perzekúcie colníkov a pasovej kontroly na hraniciach pri cestách do kapitalistickej cudziny si občania museli ešte zaplatiť formou kolkov na colnom a devízovom vyhlásení. Pri pobyte nad štyri dni to bolo tristo korún.[1] Aby občania v zahraničí neprišli k cudzej menej museli pri prechode hranice predložiť vyplnené tzv. colné prehlásenie. Vývoz Kčs a akýchkoľvek cenných predmetov zo zlata, striebra, elektroniky, kožených búnd a podobne bolo potrebné v tomto vyhlásení zapísať a doviezť späť domov.[1]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c PAVELKA, Ľuboš. Jubileum jednej diktatúry. Pravda.sk, 2018-02-19. Dostupné online [cit. 2018-02-20].
  2. a b c Ľuboš Pavelka: História našej meny od roku 1953 po dnešok, HN online, 27.6.2003, online
  3. Kurzový lístok 1987, online