Dieter Wisliceny
| Dieter Wisliceny | |
| nemecký organizátor Holocaustu | |
| Narodenie | 13. január 1911 Regulowke (dnes Możdżany), Východné Prusko |
|---|---|
| Úmrtie | 4. máj 1948 (37 rokov) Bratislava |
Dieter Wisliceny (* 13. januára 1911 Regulowke, Východné Prusko, dnes Regułówka, Poľsko – † 4. máj 1948, Bratislava) bol príslušník SA, SS a SD, pracovník Hlavného úradu SD a neskôr Referátu pre židovské záležitosti, ktoré sa od roku 1934 podieľali na registrácii a následnom vyhladzovaní židovského obyvateľstva najprv v Nemecku, neskôr v protektoráte Čechy a Morava, neskôr na Slovensku, v Grécku a v Maďarsku.
Život
Dieter Wisliceny sa narodil v mestečku Regulowke vo Východnom Prusku 13. januára 1911 v rodine účtovníka. Vyrastal spolu s bratom Günterom. Günther-Eberhardt Wisliceny neskôr tiež vstúpil do SS a bol viackrát počas vojny vyznamenaný za zásluhy a odvahu. V roku 1928 zomrel jeho otec a rodina zostala bez finančných prostriedkov. Pôvodne chcel ísť študovať medicínu alebo históriu, no nakoniec odišiel študovať do Wrocławi (nem. Breslau) za protestantského pastora. Štúdium však nedokončil, aby mohol pomáhať rodine v ťažkej finančnej situácii. Začal pracovať v stavebnej firme, no po strate zamestnania začal hľadať východisko z osobnej a spoločenskej krízy v strane NSDAP, do ktorej vstúpil roku 1931. Toho istého roku vstúpil aj do SA. 15. júla 1934 sa stal členom SS.
Ešte v priebehu roka bol prevelený na Sicherheintsdiest – SD v Mníchove, kde pracoval v oddelení ktoré malo zbierať informácie o Slobodomurároch. Neskôr začal pôsobiť v Berlíne na Hlavnom úrade SD, tu spolupracoval s Adolfom Eichmannom, s ktorým sa spriatelil. Eichmann sa v roku 1936 stal Wislicenyho nadriadeným v Referáte pre židovské záležitosti. V apríli 1937 Wisliceny prebral vedenie podreferátu A II 112. Tam sa sústredil na registráciu Židov a zavedenie kartoték, vďaka čomu sa ľahšie mapovali ich aktivity. Bol to prvý krok, ktorý viedol k ich vyradeniu z kultúrneho a spoločenského života, čo neskôr viedlo k ich sústredeniu a deportácii.
V roku 1940 sa stal Wisliceny pracovníkom referátu IV A 4 a odišiel ako poradca pre židovské otázky na Slovensko. Tu spolupracoval s Tukom, nadviazal na činnosť Augustína Morávka, ktorý zriadil Ústredný hospodársky úrad, ktorý mal realizovať činnosť vedúcu k odstráneniu Židov zo slovenského hospodárskeho života. Niektorí členovia Deutsche Partei spolu s HSĽS a HG následne pripravili priestor pre arizácie židovského majetku a ďalšie protižidovské akcie, ktoré v roku 1941 vyústili vytvorením tvrdých protižidovských zákonov. Neskôr za súhlasu niektorých vládnych činiteľov viedol Wisliceny nátlak na to by boli slovenskí Židia deportovaní do táborov v Poľsku. To sa začalo diať od marca 1942. Navrhoval tiež revíziu prezidentských a ministerských výnimiek. Neskôr začal jednať aj s predstaviteľmi židovských organizácií, ktoré sa snažili zabrániť transportom. Od nich prijal úplatok asi 25 000 dolárov a údajne na čas zastavil deportácie. Židia však neboli schopní zaplatiť aj druhú časť – ďalších 25 000 dolárov a tak deportácie ďalej pokračovali. Dodnes však nie je jasné, či bol príčinou prestávky v transportoch skutočne Wislicenyho zásah. Do októbra 1942 bolo zo Slovenska vyvezených 57 752 Židov. Ďalšie transporty zatiaľ neboli možné, pretože väčšinu Židov, ktorí zostávali na Slovensku, chránili rôzne výnimky zo zákona. Podľa neskorších výpovedí na súde v Norimbergu sa Wisliceny dozvedel o likvidácii Židov, ktorá prebieha v Poľsku až na jeseň 1942, kedy mu to prezradil Eichmann. Bolo to práve v súvislosti so Slovenskými Židmi, ktorých životné podmienky v táboroch mala na vyžiadanie Slovenskej vlády ísť preveriť vládna komisia. Ani to však neznamenalo, že by vo svojej činnosti nejak poľavil. Po tom čo sa ukázalo, že prestávka v transportoch slovenských Židov potrvá dlhšie, dostal v januári 1943 v Berlíne rozkaz odísť do Grécka, kde mal riadiť činnosť proti tamojším Židom.
V oblasti mesta Solún, kde žila prevažná väčšina gréckych Židov, organizoval spolu s Aloisom Brunnerom všetky potrebné náležitosti, ako bola registrácia, zavedenie kartoték a označenia Židov. Do jesene 1943 už bola väčšina gréckych Židov v koncentračných táboroch po celej strednej Európe, alebo do nich práve smerovala. Neskôr podobným podielom prispel k začiatku likvidácie Židov z Maďarska, ktorých sa tam v tej dobe nachádzalo asi 800 000. Tu sa s ním opäť spojili členovia židovských organizácii, ktorí s pokúšali o záchranu svojich krajanov prostredníctvom úplatkov. Pri vypočúvaní na súde, neskôr Wisliceny pri tejto téme „stratil pamäť“. V januári 1945 bol za neuposlúchnutie rozkazu, ktorý mu nariaďoval osobne organizovať pochody polomŕtvych židovských väzňov z maďarsko-nemeckých hraníc do koncentračného tábora Bergen-Belsen, postavený mimo službu.
3. mája 1945 bol zatknutý v Starnbergu pri Mníchove americkými jednotkami. Neskôr absolvoval postupné presuny do väzníc vo Weilheime, Gautingu, Heilbronne francúzskeho Vauves pri Chartes a Cherbourgu. 8. októbra 1945 bol prevezený do Norimbergu, kde ako svedok vystupoval na Norimberskom súde. 22. júna 1946 bol cez Plzeň prevezený do Bratislavy, kde sa ako svedok zúčastnil na procese s A. Vaškom, Fritzom Fialom, Izodorom Kosom, E. Veesenmayerom a Eichmannom.
Hlavné pojednávanie proti jemu samotnému sa začalo 24. februára 1948. Wisliceny sa k činom, za ktoré bol obžalovaný priznal a 27. februára bol uznaný vinným za spoluúčasť na deportácii takmer 60 000 Židov zo Slovenského územia a odsúdený na trest smrti obesením. Jeho obhajca sa síce pokúsil o zmenu rozsudku na doživotie, ale to súd neskôr zamietol. Rozsudok bol vykonaný 4. mája 1948, kedy bol Dieter Wisliceny obesený. Jeho pozostatky boli prevezené do Nemecka.
Referencie a lieratúra
- Katarína Hradská: Prípad Dieter Wisliceny: Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku, Bratislava: Academic Electronic Press, 1999, ISBN 80-88880-29-7