Dietrich Hrabak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dietrich Hrabak
Osobné informácie
ŠtátNacistické Nemecko
Západné Nemecko
Narodenie19. december 1914
Großdeuben, Nemecké cisárstvo (dnešné Nemecko)
Úmrtie15. september 1995 (80 rokov)
Pfaffenhofen, Nemecko
Zostrely
Potvrdené zostrely125
Vyznamenania
Železný kríž II. a I. triedy
Čestný pohár za zvláštne úspechy v leteckej vojne
Manžetná páska Kréta
Medaila Za zimné ťaženie na východe 1941/1942
Rytiersky kríž Železného kríža s dubovou ratolesťou
Nemecký zlatý kríž
Zlatá frontová letecká spona

Dietrich Adolf „Dieter“ Hrabak (* 19. december 1914, Großdeuben – † 15. september 1995, Pfaffenhofen) bol nemecký stíhací pilot a letecké eso so 125 potvrdenými zostrelmi počas druhej svetovej vojny. Celkovo 109 zostrelov dosiahol nad východným frontom a 16 proti západným Spojencom. Patril k najlepším, ale tiež k najuznávanejším a najobľúbenejším veliteľom stíhacích jednotiek Luftwaffe.[1] Po druhej svetovej vojne slúžil v obnovenej západonemeckej Luftwaffe.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Dietrich Hrabak sa narodil 19. decembra 1914 v Großdeubene (časť mesta Böhlen) neďaleko Lipska v rodine murárskeho majstra. Po absolvovaní stredoškolského vzdelania vstúpil v roku 1934 do Reichsmarine (ríšskeho námorníctva). V novembri 1935 prestúpil k Luftwaffe, pričom absolvoval pilotný výcvik. Neskôr sám priznal, že pri výcviku rozbil alebo poškodil rôzne lietadlá, napr. Heinkel He 51, Messerschmitt Bf 109D.[1] Dňa 1. apríla 1936 bol Hrabak povýšený do hodnosti Leutnant.

Po pôsobení u niekoľkých jednotiek sa 1. januára 1939 stal veliteľom I./JG 76 (neskôr IV./JG 54).[1] Svoje prvé bojové nasadenie absolvoval počas poľského ťaženia, pričom už 3. septembra 1939 bol zostrelený, musel núdzovo pristáť, ale zajatiu unikol.[1] Prvé vzdušné víťazstvo dosiahol 13. mája 1940 počas nemeckého ťaženia na západ, kedy zostrelil francúzske dvojmotorové prieskumné lietadlo Potez 63.[1] Do konca bitky o Francúzsko dosiahol ešte ďalších päť zostrelov.[1] Počas bitky o Britániu pôsobil od 1. augusta 1940 ako veliteľ II./JG 54 a dosiahol desať zostrelov proti stíhačom Royal Air Force (RAF). Dvakrát bolo jeho lietadlo nad Anglickom zasiahnuté do motora, ale dokázal s ním doletieť späť do Francúzska. V októbri 1940 Hermann Göring osobne vyznamenal Hrabaka Rytierskym krížom Železného kríža.[2]

V apríli 1941 sa Hrabak zúčastnil balkánskeho ťaženia, pričom lietal ako priama podpora nemeckým jednotkám, ktoré postupovali do Grécka. Dňa 22. júna 1941 začalo nacistické Nemecko s útokom na Sovietsky zväz. Hrabak pôsobil na východnom fronte od začiatku bojov. Spočiatku lietal na severnom fronte a nad Leningradom. Do 30. júla 1941 dosiahol 24. vzdušné víťazstvo. Dňa 5. marca 1942 mal na konte 30 zostrelov, 30. mája dosiahol 50. vzdušné víťazstvo a už 22. augusta mal celkovo 60 zostrelov. Dňa 1. novembra 1942 prevzal velenie JG 52. Hrabak vykonával ďalšie bojové lety aj napriek väčšiemu zaneprázdneniu veliteľskými úlohami, pričom 21. apríla 1943 dosiahol 80. vzdušné víťazstvo a 2. augusta si pripísal 100. zostrel.[2] V novembri 1943 získal za svoje úspechy ku Rytierskemu krížu dubovú ratolesť.[2] K 2. septembru 1944 dosiahla JG 52 pod Hrabakovým velením viac než 10 000 zostrelov, čím sa stala najúspešnejšou stíhacou leteckou jednotkou Luftwaffe.[2][3]

Posledné 125. vzdušné víťazstvo Hrabak dosiahol 20. septembra 1944. Dňa 1. októbra 1944 sa opäť vrátil ako veliteľ k JG 54, u ktorej zostal až do konca vojny. Počas druhej svetovej vojny uskutočnil celkovo 1 000 bojových letov. Jeho najväčším prínosom pre Luftwaffe nebol jeho bojový rekord v počte zostrelov, ale jeho velenie, taktické a vodcovské kvality, vďaka ktorým sa stal obľúbeným u mužov pod jeho velením. Mladým pilotom vštepoval zásadu „lietaj hlavou nie svalmi“ a mal veľký podiel na tom, že sa mnohí z nich stali poprednými nemeckými leteckými esami.[1] Mladým pilotom tiež zdôrazňoval, že keď pri bojovom lete získajú víťazstvo, ale vrátia sa bez svojho čísla, tak vzdušný boj prehrali.[1] Z protivníkov považoval za najlepších stíhacích pilotov RAF, pričom vysoko hodnotil lietadlá Spitfire.[1] O lietadle Il-2 sa vyjadril, že nevidel žiadne iné lietadlo, ktoré by sa udržalo vo vzduchu po takom ostreľovaní.[1] Z obdobia druhej svetovej vojny bol pre neho najhorším zážitkom Stalingrad a hlavne osud nemeckých vojakov, ktorí zostali v obkľúčení, nad ktorými lietal, ale nemohol im pomôcť.[1][3]

V máji 1945 sa dostal do britského zajatia, z ktorého bol prepustený v marci 1946. Následne v období od apríla do septembra 1946 sa rekvalifikoval v murárskom remesle a neskôr až do roku 1949 pracoval ako splnomocnenec v strojárskej fabrike v Sieburgu. V rokoch 1949 až 1953 pôsobil ako vedúci oddelenia v chemickej spoločnosti v Hamburgu.

V roku 1956 Hrabak vstúpil do západonemeckej Luftwaffe a od 1. júla velil pilotnej škole B vo Fürstenfeldbrucku. V tejto funkcii zostal do konca februára 1961. Dňa 1. marca 1961 sa Hrabak stal veliteľom 2. Luftwaffen-Ausbildungs-Brigade (2. výcvikovej brigády vzdušných síl) vo Fürstenfeldbrucku, ktorej velil do októbra 1962. Potom od novembra 1962 do septembra 1964 zodpovedal za protivzdušnú obranu severného Nemecka a Holandska. Následne od októbra 1964 pôsobil ako náčelník protivzdušnej obrany strednej Európy vo Fontainebleau vo Francúzsku. Dňa 16. decembra 1965 bol Hrabak vymenovaný za veliteľa 4. Luftwaffen-Division (4. divízie vzdušných síl) v Aurichu. V tejto funkcii dlho nezostal, pretože už v januári 1966 sa stal zvláštnym zástupcom programu stíhacích lietadiel Lockheed F-104 Starfighter na Federálnom ministerstve obrany v Bonne. Po skončení tohto projektu sa 1. októbra 1966 Hrabak stal zástupcom pre zbraňové systémy vzdušných síl, ktorého povinnosti vykonával aj na Federálnom ministerstve obrany. Dňa 1. marca 1970 bol menovaný do funkcie generála bojových jednotiek vzdušných síl v kancelárii vzdušných síl v Kolíne nad Rýnom. Do dôchodku odišiel 30. septembra 1970. Dietrich Hrabak zomrel 15. septembra 1995 vo Pfaffenhofene vo veku 80 rokov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k MATYÁŠ, Svatopluk. Stíhací esa Luftwaffe 1939-1945. 1. vyd. Cheb : Svět křídel, 1993. 167 s. ISBN 80-85280-21-3.
  2. a b c d OBERMAIER, Ernst. Die Ritterkreuzträger der Luftwaffe (Jagdflieger 1939 - 1945). [s.l.] : Hoffmann, 1989. 256 s. ISBN 978-3-87341-065-7.
  3. a b SPICK, Mike. Luftwaffe Fighter Aces (The Jagdflieger and Their Combat Tactics and Techniques). [s.l.] : Random House Publishing Group, 1997. 272 s. ISBN 978-0-8041-1696-1.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Matyáš, S. 1993. Stíhací esa Luftwaffe 1939-1945. 1. vyd. Cheb: Svět křídel, 1993. 167 s. ISBN 80-85280-21-3.
  • Spick, M. 1997. Luftwaffe Fighter Aces (The Jagdflieger and Their Combat Tactics and Techniques). New York: Random House Publishing Group, 1997. 272 s. ISBN 978-0-8041-1696-1.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]