Diviak lesný

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
diviak lesný
Wildschwein, Nähe Pulverstampftor (cropped).jpg
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Sus scrofa
Linnaeus, 1758
Synonymá
diviak obyčajný,
sviňa divá
Sus scrofa range map.jpg
Rozšírenie diviaka lesného: zelenou farbou je označené rozšírenie pôvodné (t.j. zahrnuté sú aj územia, kde už je dnes diviak lesný vyhynutý) a modrou územia, kde bol introdukovaný. Malé introdukované populácie, najmä v Karibiku, na Novom Zélande, v subsaharskej Afrike, na Bermudách, v severnej Kanade a na Aljaške, nie sú zobrazené.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Diviak lesný[2] (iné názvy: sviňa lesná, sviňa divá, diviak v užšom zmysle; zriedkavo: prasa divé; staršie: diviak obyčajný, brav divý, kanec divý; v poľnohospodárstve divá ošípaná; v poľovníctve pomnožne čierna zver; lat. Sus scrofa) je druh z rodu Sus (diviak). Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. Výskyt na Slovensku bol doložený na 87,5 % územia.[2]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50 - 190 kg (samce) a 35 - 160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350 kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov.

Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú, občasné je možné aj biele a bielo fľakaté sfarbenie. Mláďatá majú do odstavenia typické pruhy. Samce aj samice majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé. Samice majú menšie kly.

Samec akéhokoľvek druhu diviaka sa nazýva kanec. Mladý kanec do veku 2. roku života sa nazýva „lanštiak”. Samica sa označuje ako “bachyňa“, mláďatá sú “prasce“.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

V Európe ako pôvodná populácia nežije prakticky len na Britských ostrovoch, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. (Prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj tam.). V minulosti však žil aj na Britských ostrovoch (do 16. stor.) a v južnej Škandinávii (do 19. stor.) a sčasti sa tam vyskytuje znova aj dnes, ale len ako (re)introdukované jedince.

Rozšírenie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 377 (87,5 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 115, 26,7 %) v nadmorských výškach 100 (Ptrukša) – 1 450 m n. m. (Škutnatá poľana pri Štrbskom plese, a bol zaznamenený aj prechod cez Ľaliové sedlo 1 952 m n. m. vo Vysokých Tatrách).[2]

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.

Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Samica privádza na svet 4 - 12 mláďat.

Biotop[upraviť | upraviť zdroj]

Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa váľajú v bahne.

Systém[upraviť | upraviť zdroj]

Ak sa obmedzíme len na územie Európy, Afriky a západnej Ázie, tak na spomenutých územiach sa podľa moderných delení vyskytujú tieto poddruhy:

  • v severnom Španielsku, severnom Taliansku, vo Francúzsku, v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Slovinsku, v Beneluxe, Škandinávii, pobaltských štátoch, v Poľsku (možno len v jeho časti), v Česku a na Slovensku a možno aj v Albánsku žije poddruh diviak lesný európsky - Sus scrofa scrofa (vrátane Sus scrofa castilianus a Sus scrofa majori), pričom ale zaradenie populácií vo Švajčiarsku, Rakúsku, Slovinsku, Slovensku, pobaltských štátoch a Škandinávii do tohto poddruhu nie je isté;
  • v Maďarsku, Rumunsku, Moldavsku, na Ukrajine, v Bielorusku, európskom Rusku a v západnej Ázii, a možno aj v časti Poľska, žije poddruh Sus scrofa attila (staršie bol niekedy považovaný za súčasť poddruhu Sus scrofa scrofa);
  • na Balkáne (prípadne okrem Albánska), v Malej Ázii a Levante (staršie aj v delte Nílu a Líbyi) žije poddruh diviak lesný maloázijský - Sus scrofa libycus, ktorý je ale možno už vyhynutý;
  • v Andalúzii, na Sardínii a Korzike žije poddruh Sus scrofa meridionalis;
  • na juhozápadnom Pyrenejskom polostrove žije poddruh Sus scrofa baetica, niekedy považovaný za súčasť poddruhu Sus scrofa meridiionalis;
  • v severozápadnej Afrike žije poddruh diviak lesný berberský - Sus scrofa algira/Sus scrofa barbarus

Uvedené posledné štyri poddruhy sa staršie považovali za poddruh diviak lesný stredozemný - Sus scrofa mediterraneus.

Celkové delenie druhu na poddruhy je však sporné, nižšie je uvedených niekoľko typických príkladov (od najkratšieho po najdlhší). Väčšinou sa pod Sus scrofa zaraďuje aj domáca ošípaná, ale niektorí autori ju zaraďujú ako samostatný druh alebo ju nespomínajú, pretože ju považujú za súčasť Sus scrofa scrofa a Sus scrofa vittatus (staršie prípadne aj Sus scrofa mediterraneus).

Tradičné „krátke“ delenie (napr. podľa Kliment a kol.: 1985; Roldán 1983, Adametz, Mikko‘s Phylogeny page a pod. ):

Delenie podľa Systema Naturae 2000:

  • Sus scrofa domesticus
  • Sus scrofa chirodontus
  • Sus scrofa cristatus
  • Sus scrofa leucomystax
  • Sus scrofa majori
  • Sus scrofa meridionalis
  • Sus scrofa scrofa
  • Sus scrofa ussuricus
  • Sus scrofa vittatus

Delenie podľa IUCN (http://www.iucn.org/themes/ssc/sgs/pphsg/APchap5-1.htm) 1993

  • Sus scrofa ssp. (Sri Lanka)
  • Sus scrofa affinis
  • Sus scrofa algira
  • Sus scrofa attila
  • Sus scrofa cristatus
  • Sus scrofa davidi
  • Sus scrofa leucomystax
  • Sus scrofa libycus
  • Sus scrofa meridionalis
  • Sus scrofa moupinensis
  • Sus scrofa nigripes
  • Sus scrofa riukiuanus
  • Sus scrofa scrofa
  • Sus scrofa sibiricus
  • Sus scrofa taivanus
  • Sus scrofa ussuricus
  • Sus scrofa vittatus

Delenie podľa [1]

  • Sus scrofa affinis
  • Sus scrofa algira
  • Sus scrofa andamanensis
  • Sus scrofa attila
  • Sus scrofa baeticus
  • Sus scrofa barbarus
  • Sus scrofa castilianus
  • Sus scrofa chirodontus
  • Sus scrofa coreanus
  • Sus scrofa cristatus
  • Sus scrofa davidi
  • Sus scrofa falzfeini
  • Sus scrofa ferus
  • Sus scrofa floresianus
  • Sus scrofa jubatus
  • Sus scrofa leucomystax
  • Sus scrofa libycus
  • Sus scrofa majori
  • Sus scrofa mandchuricus
  • Sus scrofa mediterraneus
  • Sus scrofa meridionalis
  • Sus scrofa moupinensis
  • Sus scrofa nicobaricus
  • Sus scrofa nigripes
  • Sus scrofa papuensis
  • Sus scrofa raddeanus
  • Sus scrofa reiseri
  • Sus scrofa riukiuanus
  • Sus scrofa sardous
  • Sus scrofa scrofa
  • Sus scrofa sennaarensis
  • Sus scrofa sibiricus
  • Sus scrofa sukvianus
  • Sus scrofa taivanus
  • Sus scrofa ussuricus
  • Sus scrofa vittatus

Galeria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. IUCN Red list 2017.1. Prístup 25. júna 2017.
  2. a b c KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Ján Krištofík, Pavel Hell, Peter Kaštier, Michal Stanko, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Diviak lesný - Sus scrofa, s. 493 - 498.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírenie diviačej zveri na Slovensku v roku 2012

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]