Domáce vzdelávanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Repreasentation1889.jpg
Barnlig Enfold.jpg

Domáce vzdelávanie alebo domáca škola je vzdelávanie detí v domácich podmienkach, typicky rodičmi alebo tútormi, namiesto vzdelávania poskytovaného vo formálnom prostredí štátnych alebo neštátnych škôl. Pred zavedením povinnej školskej dochádzky prebiehala väčšina vzdelávania v rodinách alebo komunitách[1]; domáce vzdelávanie v dnešnom ponímaní je alternatíva k formálnemu školstvu vo vyspelých krajinách.

Domáce vzdelávanie je v mnohých krajinách sveta pre rodičov legálnou možnosťou poskytnúť deťom prostredie pre vzdelanie ako alternatívu k verejnému školstvu. Rodičia uvádzajú mnohé dôvody a motivačné faktory pre vzdelávanie doma, napríklad lepšie študijné výsledky, zlé prostredie v školách, lepšie podmienky pre morálny a etický rozvoj ako aj výhrady voči osnovám a metodike vyučovania, či už v miestnej škole alebo celkovo voči školskému systému. Takisto je alternatívou pre rodiny žijúce v odľahlých vidieckych oblastiach alebo prebývajúce dočasne v zahraničí.

Jednou z foriem domáceho vzdelávania je vyučovanie v domácnosti pod dohľadom korešpondenčných alebo zastrešujúcich škôl. V niektorých krajinách, ak má byť dieťa vzdelávané doma, sú zákonom vyžadované schválené osnovy.[2] Opakom je vzdelávanie bez osnov a učebných plánov, takzvané "neškolovanie" (po anglicky "unschooling"), termín zavedený v roku 1977 americkým pedagógom Johnom Holtom v jeho časopise Growing Without Schooling (Vyrastať bez školy.) Zástancovia tohto typu často rozlišujú "školovanie" (v angličtine sa bežne používa termín "schooling") a vzdelanie alebo vzdelávanie (kde sa používa termín "education").

História[upraviť | upraviť zdroj]

Vzdelávanie profesionálnymi učiteľmi (či už ako súkromnými tútormi alebo vo formálnom akademickom prostredí) bolo počas histórie a v mnohých krajinách zväčša dostupné iba veľmi úzkemu okruhu ľudí. A tak až donedávna bola veľká väčšina ľudí vzdelávaná rodičmi (najmä počas detstva)[1] a to hlavne v kontexte prípravy pre typ prác vykonávaných v dospelosti, ako sú napríklad práca na poli alebo remeslá.

Prvé systémy povinnej školskej dochádzky na Západe siahajú do konca 17. a začiatku 18. storočia, kedy bola táto povinnosť zavedená v nemeckých štátoch Gotha, Calemberg a hlavne v Prusku.[3] Avšak ešte počas 18. storočia veľká väčšina európskej populácie nemala žiadne formálne vzdelanie, a tak prebiehalo vzdelávanie v domácnostiach, ak vôbec.[4] To isté platí aj o koloniálnej Amerike[5] a pre Spojené štáty americké až do polovice 19. storočia.[6] Formálne vzdelávanie v triedach, ako ho poznáme dnes, je najrozšírenejšou formou vzdelávania vo svete, najmä vo vyspelých krajinách, približne od začiatku až polovice 19. storočia. Americkí indiáni, ktorí tradične deti učili doma, viedli voči povinnej školskej dochádzke tvrdý odpor.[7]

V roku 1964 John Holt publikoval svoju knihu How Children Fail (Ako deti zlyhávajú), kde ostro kritizoval súčasné školstvo. Túto knihu založil na svojej teórii, že študijné neúspechy detí sú spôsobené tlakom dospelých. Holt sa začal objavovať vo veľkých televíznych talk show a písať knižné recenzie pre časopis Life.[8] V jeho nasledujúcej knihe vydanej roku 1967, How Children Learn (Ako sa deti učia), sa pokúsil ukázať ako prebieha proces učenia u detí, a prečo sa domnieva, že škola je prekážkou tohoto procesu.

Holt v týchto knihách neponúka alternatívy k inštitucionálnemu vzdelávaniu, nakoľko dúfal, že sa mu podarí iniciovať hĺbkové zmeny v školstve vedúce k školám priateľským k deťom. Postupom rokov však nadobudol presvedčenie, že školy sú také, aké si spoločnosť želá, a že veľkých zmien sa počas svojho života nedočká.

Medzičasom americkí pedagogickí pracovníci Raymond S. a Dorothy Moore začali skúmať platnosť základov rýchlo rastúceho hnutia pre skoré vzdelávanie detí. Ich výskum zahŕňal nezávislé prieskumy a bolo pri ňom preverených vyše 8000 prác zaoberajúcich sa skorým vzdelávaním detí a telesným i duševným vývojom detí.

Tvrdia, že formálnemu vzdelávaniu pred vekom 8 až 12 rokov nielenže chýba očakávaná efektivita, ale že je naopak pre deti škodlivé. Mooreovci začali hlásať názor, že formálne školstvo škodí deťom akademicky, sociálne, duševne a dokonca aj fyziologicky. Predložili dôkazy, že mnohé problémy, ako sú napríklad kriminalita mládeže, krátkozrakosť, narastajúci počet detí zaraďovaných do špeciálnych škôl a problémy so správaním, sú výsledkom čoraz skoršieho zapájania detí do inštitucionalizovaného školstva.[9] Mooreovci uvádzajú výskumy ukazujúce, že osirené deti v starostlivosti náhradných matiek boli merateľne inteligentnejšie a vykazovali dlhodobo lepšie výsledky - a to napriek tomu, že matky boli mentálne postihnuté adolescentky - a tiež, že deti, vychovávané negramotnými africkými domorodkyňami, boli sociálne a emocionálne vyspelejšie ako typické západné deti, a to podľa západných kritérií meraní.[9]

Ich hlavným tvrdením je, že rodinné puto a emočný vývoj počas rokov strávených v domácnosti spolu s rodičmi má dôležité dlhodobé pôsobenie, a že pretrhnutie tohto procesu školskou dochádzkou nemôže byť nahradené ani neskôr inštitucionálnym prostredím napravené.[9] Nespochybňujúc potrebu internátnej starostlivosti pre niektoré deti - najmä pre deti so špeciálnymi potrebami a pre deti z výnimočne chudobných alebo zlých podmienok - tvrdia, že (za predpokladu, že dieťa má nadaného a motivovaného učiteľa) pre veľkú väčšinu detí je omnoho lepšie zostať doma, čo i s priemernými rodičmi, ako v školských podmienkach, čo i s najlepšími učiteľmi. Popísali rozdiel nasledovne: "Je to ako povedať, že ak môžeš pomôcť dieťaťu tým, že ho vezmeš z chladnej ulice a poskytneš mu teplý stan, tak teplé stany by mali byť poskytnuté všetkým deťom - pričom, očividne, väčšina detí už má omnoho lepšie bývanie."[10]

Podobne ako Holt, aj Mooreovci po publikovaní ich prvej práce, Better Late Than Early (Radšej neskoro ako skoro), v roku 1975 si osvojili domáce vzdelávanie a stali sa dôležitými propagátormi a konzultantmi v tejto oblasti s ďalšími vydanými titulmi ako sú napríklad Home Grown Kids (Doma vychované deti), 1981 a Home School Burnout (Vyhorenie domácej školy).[9]

V tom čase boli vydané knihy ďalších autorov spochybňujúce základy a účinnosť povinného školstva, vrátane Deschooling Society (Odškolenie spoločnosti) od Ivana Illicha, 1970 a No More Public School (Nikdy viac verejná škola) od Harolda Benneta, 1972.

V roku 1976 Holt vydal knihu Instead of Education; Ways to Help People Do Things Better (Namiesto vzdelania; Cesty ako pomôcť ľuďom robiť veci lepšie.) V jej závere volá po "detskej podzemnej železnici," ktorá by pomohla deťom uniknúť z povinného školstva.[8] Následne bol Holt kontaktovaný rodinami z celých Spojených štátov, aby mu oznámili, že učia svoje deti doma. V roku 1977, po dopisovaní si s mnohými z týchto rodín, začal Holt vydávať časopis vyhradený pre domáce vzdelávanie, Growing Without School.[11]

V roku 1980 Holt povedal: "Chcem, aby bolo jasné, že nevnímam domáce vzdelávanie ako jednu z odpovedí na chyby škôl. Myslím si, že domov je tou správnou základňou pre objavovanie sveta, pre to, čo my nazývame učením alebo aj vzdelávaním. Domov by bol tou najlepšou základňou bez ohľadu na to, aké by školy mohli byť dobré."[12]

Holt neskôr napísal knihu o domácom vzdelávaní, Teach Your Own (Učte svoje), 1981.

Spoločnou témou vo filozofiách domáceho vzdelávania podľa Holta i Mooreovcov je fakt, že domáce vzdelávanie by nemalo byť pokusom vniesť do domácnosti školské metódy, ani pohľad na učenie ako predpoklad k životu. Učenie vnímajú ako skúsenostný aspekt a prirodzenú súčasť života, ktorý sa prejavuje napríklad pri vzájomných interakciách členov rodiny v ich každodennom živote.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]