Domáce vzdelávanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Domáce vzdelávanie, 1889
Domáce vzdelávanie, 1880

Domáce vzdelávanie alebo domáca škola alebo novší preklad anglického homeschooling ako domoškoláctvo[1] alebo domškoláctvo[2] je vzdelávanie detí v domácich podmienkach, typicky rodičmi alebo tútormi, namiesto vzdelávania poskytovaného vo formálnom prostredí štátnych alebo neštátnych škôl. Pred zavedením povinnej školskej dochádzky prebiehala väčšina vzdelávania v rodinách alebo komunitách[3]; domáce vzdelávanie v dnešnom ponímaní je alternatíva k formálnemu školstvu vo vyspelých krajinách.

Domáce vzdelávanie je v mnohých vyspelých krajinách sveta pre rodičov legálnou možnosťou poskytnúť deťom prostredie pre vzdelanie ako alternatívu k verejnému školstvu. Rodičia uvádzajú mnohé dôvody a motivačné faktory pre uprednostňovanie vzdelávania doma, napríklad lepšie študijné výsledky, zlé prostredie v školách, lepšie podmienky pre morálny a etický rozvoj ako aj výhrady voči osnovám a metodike vyučovania, či už v miestnej škole alebo celkovo voči školskému systému. Takisto je alternatívou pre rodiny žijúce v odľahlých vidieckych oblastiach alebo prebývajúce dočasne v zahraničí.

Jednou z foriem domáceho vzdelávania je vyučovanie v domácnosti pod dohľadom korešpondenčných alebo zastrešujúcich škôl. V niektorých krajinách, ak má byť dieťa vzdelávané doma, sú zákonom vyžadované schválené osnovy.[4] Opakom je vzdelávanie bez osnov a učebných plánov, takzvané "neškolovanie" (po anglicky "unschooling"), termín zavedený v roku 1977 americkým pedagógom Johnom Holtom v jeho časopise Growing Without Schooling (Vyrastať bez školy.) Zástancovia tohto typu často rozlišujú "školovanie" (v angličtine sa bežne používa termín "schooling") a vzdelanie alebo vzdelávanie (pre ktorý používajú termín "education").

História[upraviť | upraviť zdroj]

Vzdelávanie profesionálnymi učiteľmi (či už ako súkromnými tútormi alebo vo formálnom akademickom prostredí) bolo počas histórie a v mnohých krajinách zväčša dostupné iba veľmi úzkemu okruhu ľudí. A tak až donedávna bola veľká väčšina ľudí vzdelávaná rodičmi (najmä počas detstva)[3] a to hlavne v kontexte prípravy pre typ prác vykonávaných v dospelosti, ako sú napríklad práca na poli alebo remeslá.

Prvé systémy povinnej školskej dochádzky na Západe siahajú do konca 17. a začiatku 18. storočia, kedy bola táto povinnosť zavedená v nemeckých štátoch Gotha, Calemberg a hlavne v Prusku.[5] Avšak ešte počas 18. storočia veľká väčšina európskej populácie nemala žiadne formálne vzdelanie, a tak prebiehalo vzdelávanie v domácnostiach, ak vôbec.[6] To isté platí aj o koloniálnej Amerike[7] a pre Spojené štáty americké až do polovice 19. storočia.[8] Formálne vzdelávanie v triedach, ako ho poznáme dnes, je najrozšírenejšou formou vzdelávania vo svete, najmä vo vyspelých krajinách, približne od začiatku až polovice 19. storočia. Americkí indiáni, ktorí tradične deti učili doma, viedli voči povinnej školskej dochádzke tvrdý odpor.[9]

V roku 1964 John Holt publikoval svoju knihu How Children Fail (Ako deti zlyhávajú), kde ostro kritizoval súčasné školstvo. Túto knihu založil na svojej teórii, že študijné neúspechy detí sú spôsobené tlakom dospelých. Holt sa začal objavovať vo veľkých televíznych talk show a písať knižné recenzie pre časopis Life.[10] V jeho nasledujúcej knihe vydanej roku 1967, How Children Learn (Ako sa deti učia), sa pokúsil ukázať ako prebieha proces učenia u detí, a prečo sa domnieva, že škola je prekážkou tohoto procesu.

Holt v týchto knihách neponúka alternatívy k inštitucionálnemu vzdelávaniu, nakoľko dúfal, že sa mu podarí iniciovať hĺbkové zmeny v školstve vedúce k školám priateľským k deťom. Postupom rokov však nadobudol presvedčenie, že školy sú také, aké si spoločnosť želá, a že veľkých zmien sa počas svojho života nedočká.

Medzičasom americkí pedagogickí pracovníci Raymond S. a Dorothy Moore začali skúmať platnosť základov rýchlo rastúceho hnutia pre skoré vzdelávanie detí. Ich výskum zahŕňal nezávislé prieskumy a bolo pri ňom preverených vyše 8000 prác zaoberajúcich sa skorým vzdelávaním detí a telesným i duševným vývojom detí.

Tvrdia, že formálnemu vzdelávaniu pred vekom 8 až 12 rokov nielenže chýba očakávaná efektivita, ale že je naopak pre deti škodlivé. Mooreovci začali hlásať názor, že formálne školstvo škodí deťom akademicky, sociálne, duševne a dokonca aj fyziologicky. Predložili dôkazy, že mnohé problémy, ako sú napríklad kriminalita mládeže, krátkozrakosť, narastajúci počet detí zaraďovaných do špeciálnych škôl a problémy so správaním, sú výsledkom čoraz skoršieho zapájania detí do inštitucionalizovaného školstva.[11] Mooreovci uvádzajú výskumy ukazujúce, že osirené deti v starostlivosti náhradných matiek boli merateľne inteligentnejšie a vykazovali dlhodobo lepšie výsledky - a to napriek tomu, že matky boli mentálne postihnuté adolescentky - a tiež, že deti, vychovávané negramotnými africkými domorodkyňami, boli sociálne a emocionálne vyspelejšie ako typické západné deti, a to podľa západných kritérií meraní.[11]

Ich hlavným tvrdením je, že rodinné puto a emočný vývoj počas rokov strávených v domácnosti spolu s rodičmi má dôležité dlhodobé pôsobenie, a že pretrhnutie tohto procesu školskou dochádzkou nemôže byť nahradené ani neskôr inštitucionálnym prostredím napravené.[11] Nespochybňujúc potrebu internátnej starostlivosti pre niektoré deti - najmä pre deti so špeciálnymi potrebami a pre deti z výnimočne chudobných alebo zlých podmienok - tvrdia, že (za predpokladu, že dieťa má nadaného a motivovaného učiteľa) pre veľkú väčšinu detí je omnoho lepšie zostať doma, čo i s priemernými rodičmi, ako v školských podmienkach, čo i s najlepšími učiteľmi. Popísali rozdiel nasledovne: "Je to ako povedať, že ak môžeš pomôcť dieťaťu tým, že ho vezmeš z chladnej ulice a poskytneš mu teplý stan, tak teplé stany by mali byť poskytnuté všetkým deťom - pričom, očividne, väčšina detí už má omnoho lepšie bývanie."[12]

Podobne ako Holt, aj Mooreovci po publikovaní ich prvej práce, Better Late Than Early (Radšej neskoro ako skoro), v roku 1975 si osvojili domáce vzdelávanie a stali sa dôležitými propagátormi a konzultantmi v tejto oblasti s ďalšími vydanými titulmi ako sú napríklad Home Grown Kids (Doma vychované deti), 1981 a Home School Burnout (Vyhorenie domácej školy).[11]

V tom čase boli vydané knihy ďalších autorov spochybňujúce základy a účinnosť povinného školstva, vrátane Deschooling Society (Odškolenie spoločnosti) od Ivana Illicha, 1970 a No More Public School (Nikdy viac verejná škola) od Harolda Benneta, 1972.

V roku 1976 Holt vydal knihu Instead of Education; Ways to Help People Do Things Better (Namiesto vzdelania; Cesty ako pomôcť ľuďom robiť veci lepšie.) V jej závere volá po "detskej podzemnej železnici," ktorá by pomohla deťom uniknúť z povinného školstva.[10] Následne bol Holt kontaktovaný rodinami z celých Spojených štátov, aby mu oznámili, že učia svoje deti doma. V roku 1977, po dopisovaní si s mnohými z týchto rodín, začal Holt vydávať časopis vyhradený pre domáce vzdelávanie, Growing Without School.[13]

V roku 1980 Holt povedal: "Chcem, aby bolo jasné, že nevnímam domáce vzdelávanie ako jednu z odpovedí na chyby škôl. Myslím si, že domov je tou správnou základňou pre objavovanie sveta, pre to, čo my nazývame učením alebo aj vzdelávaním. Domov by bol tou najlepšou základňou bez ohľadu na to, aké by školy mohli byť dobré."[14]

Holt neskôr napísal knihu o domácom vzdelávaní, Teach Your Own (Učte svoje), 1981.

Spoločnou témou vo filozofiách domáceho vzdelávania podľa Holta i Mooreovcov je fakt, že domáce vzdelávanie by nemalo byť pokusom vniesť do domácnosti školské metódy, ani pohľad na učenie ako predpoklad k životu. Učenie vnímajú ako skúsenostný aspekt a prirodzenú súčasť života, ktorý sa prejavuje napríklad pri vzájomných interakciách členov rodiny v ich každodennom živote.

Slovensko - individuálne vzdelávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Počet[upraviť | upraviť zdroj]

"Domáce vzdelávanie stále nie je u nás bežné, ale rozširuje sa. Podľa štatistiky máme približne 600 žiakov prvého stupňa ZŠ v domácom vzdelávaní." Povedal profesor Miron Zelina v roku 2020.[15] Štátna školská inšpekcia (ŠŠI) realizovala v školskom roku 2022/2023 tematickú inšpekciu v 14 základných školách (ZŠ). Tieto školy evidovali 1 206 žiakov, čo predstavovalo 73 % všetkých individuálne vzdelávaných žiakov na Slovensku[2] (teda z 1 652, čo je 100%). V šk. roku 2023/2024 to bolo 1 830 detí.[16][17]

Zdvojnásobenie z počtu detí 600 od šk. roku 2020/21 (a dvoch predchádzajúcich) na 1 200 bolo spôsobené pandémiou (vrátane návratu domškolákov zo zahraničia) a novelou školského zákona z roku 2021, ktorá umožnila individuálne vzdeláva aj na druhom stupni ZŠ.[16][18] Tri štvrtiny žiakov, ktorí v školskom roku 2021/2022 ukončili primárne vzdelávanie, pokračovali individuálnou formou aj v nižšom strednom vzdelávaní,[18] čo predtým nebolo možné. Uvádzané počty domškolákov vychádzajú z údajov Občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku (OZ DVS), ktoré spracúva štatistické údaje o deťoch v individuálnom vzdelávaní poskytnuté Centrom vedecko-technických informácií SR (CVTI SR). V šk. roku 2023/2024 je na základných školách na Slovensku viac ako 514 tisíc žiakov, z toho je v individuálnom vzdelávaní 1830 žiakov, čo predstavuje len 0,36 % všetkých žiakov základných škôl.[18]

Zo záverov inšpekcie ŠŠI v šk. roku 2022/2023 vyplýva, že v desiatich (zo 14) ZŠ tvorili individuálni žiaci viac ako tretinu žiakov školy, pričom v dvoch školách to bolo až 90 % žiakov. Záujem vzdelávať deti individuálne mali najmä zákonní zástupcovia žiakov z Bratislavského (367) a Prešovského (186) kraja. Polovica škôl (7) však prijala viac ako 50% žiakov z iného ako vlastného kraja [2] Napríklad Slobodná demokratická škola v Košiciach k prvému februáru 2024 eviduje 745 domškolákov.[16]

Právna úprava[upraviť | upraviť zdroj]

Individuálne vzdelávanie je forma plnenia (povinnej) školskej dochádzky samostatne definovaná v §24 zákona 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon).[19] Ak rodič žiada o individuálne vzdelávanie kvôli zdravotnému stavu žiaka, zabezpečuje žiakovi pedagóga kmeňová škola a to v rozsahu najmenej 2 hodiny týždenne. Ak rodič žiada o individuálne vzdelávanie z iných ako zdravotných dôvodov, musí sám zabezpečiť pedagóga (osobu garanta platenú rodičom) s ukončeným vysokoškolským vzdelaním v odbore učiteľstvo príslušného stupňa základnej školy.[20] (Zákon umožňuje individuálne vzdelávanie aj v systéme duálneho vzdelávania a v prípade, že žiak bol vzatý do väzby alebo je vo výkone trestu odňatia slobody alebo sťahovaní sa do/z inej krajiny pobytu.)[19]

O povolení individuálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ "kmeňovej" školy (do ktorej bol žiak prijatý). Povolením však riaditeľ školu ukráti o stopercentný normatív, ktorý dostane škola len za dieťa v (riadnom) dennom štúdiu. Za domoškoláka má iba 10 % normatívu[21] pri žiakoch v individuálnom vzdelávaní na žiadosť zákonného zástupcu, alebo 30 % normatívu pri žiakoch v individuálnom vzdelávaní zo zdravotných dôvodov (toto neplatí pre materské školy).[22]

Prax[upraviť | upraviť zdroj]

V praxi je postup nasledovný: Garant podpíše súhlas s individuálnym vzdelávaním a ten sa priloží k žiadosti o prijatie na "kmeňovú" školu. Niektoré rodiny s garantom komunikujú, v iných prípadoch garant len dohliada, či všetko napreduje. V konečnom dôsledku je učiteľom doma stále rodič[21] aj keď má garanta platiť a škola poskytnúť edukačné publikácie.

Žiak vykoná z príslušného učiva každého povinného predmetu za každý polrok komisionálne skúšky (okrem tých so zdravotným dôvodom). Na základe výsledkov mu potom škola vydá vysvedčenie. Kontrolovať individuálne vzdelávanie môže školská inšpekcia a aj kmeňová škola. Riaditeľ školy môže zrušiť povolenia na individuálne vzdelávanie z rôznych dôvodov, z ktorých jeden je, že žiak neprospel pri skúškach.[19]

Epidémia koronavírusu na Slovensku vyvolal záujem aj o domáce vzdelávanie. Školy museli prejsť na dištančnú formu vzdelávania,[23] ktorá však na rozdiel od domáceho vzdelávania je len dočasné riešenie zavedené z rozhodnutia ministerstva školstva.

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku deti majú raz do polroka absolvujú komisionálnu skúšku (KS), pričom na niektorých z nich prebieha táto skúška online formou, za prítomnosti rodiča. Inšpekcia z roku 2023 medzi najzávažnejšie zistenia uviedla, že boli realizovanie komisionálne skúšky v jeden deň z viac ako dvoch vyučovacích predmetov, v niektorých subjektoch aj naraz zo všetkých vyučovacích predmetov a že 35 % ZŠ nevykonali KS z príslušného učiva každého povinného predmetu za 2. polrok šk. r. 2022/2023. Ďalším identifikovaným nedostatkom bol nesúlad obsahu KS s učebnými osnovami / vzdelávacími štandardmi príslušného predmetu.[2]

Inšpekcia eviduje motívy ako sú zdravotné dôvody, ale aj alternatívny životný štýl rodiny, náboženské motívy, pracovné – najmä cestovanie do zahraničia, nevyhovujúci školský systém, snaha po zážitkovom učení a preferovanie individuálneho prístupu pri vzdelávaní, problémy s adaptáciou dieťaťa v kolektíve a šikana. „Podiel jednotlivých motívov sme nezisťovali, takýmito údajmi nedisponujeme a nebolo to predmetom našej kontroly,“ povedala hlavná školská inšpektorka Alžbeta Štofková Dianovská.[16] „Evidujeme aj antisystémovo ladené rodiny, ale spomedzi našich spomínaných 745 domškolákov ich je z doložiteľných prípadov menej ako jedno percento,“ povedal riaditeľ Juraj Mazák.[16]

Iné krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Česko[upraviť | upraviť zdroj]

V Česku je domáce vzdelávanie od 1. januára 2005 uzákonené ako jedna z foriem individuálneho vzdelávania pre žiakov prvého stupňa základnej školy. V súčasnosti je už možné požiadať o tento typ vzdelávania na všetkých základných školách v Česku. Pred rokom 2005 bolo sedem rokov povolené ako experiment Ministerstva školstva, mládeže a telovýchovy a overované Výskumným ústavom pedagogickým.

Od školského roku 2007/2008 prebieha v Česku pokusné overovanie domáceho vzdelávania na druhom stupni základných škôl. V roku 2015 bol rozšírený zoznam škôl, ktorých prebieha experimentálne individuálne (domáce) vzdelávanie na 2. stupni.[24]

Nemecko[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najradikálnejšie krajiny zakazujúce domáce vzdelávanie patrí Nemecko, ktoré ho (s niekoľkými špecifickými výnimkami, napr. pre deti z rodín zamestnaných v cirkuse) zakazuje a tento zákaz vynucuje aj odoberaním detí a trestami väzenia pre rodičov, ktorí deti do školy posielať odmietajú.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Domoškoláctvo - ako to máme my :) [online]. Petra Kubíková, [cit. 2023-07-12]. Dostupné online.
  2. a b c d Nastavené pravidlá zo strany štátu pre vzdelávanie „domškolákov“ nezaručujú pre všetkých žiakov kvalitné vzdelávanie a ovplyvňujú ho aj rizikové okolnosti – Štátna školská inšpekcia [online]. [Cit. 2024-02-13]. Dostupné online.
  3. a b A. Distefano, K. E. Rudestam, R. J. Silverman (2005) Encyclopedia of Distributed Learning (p221) ISBN 1-59781-572-1
  4. HSLDA. Homeschooling in New York: A legal analysis [online]. [Cit. 2008-11-20]. Dostupné online. Archivované 2006-04-30 z originálu.
  5. Education: Free and Compulsory – Mises Institute
  6. "Education" Encyclopedia Britannica, 11th ed., p. 959.
  7. History
  8. History of Alternative Education in the United States
  9. Removing Classrooms from the Battlefield: Liberty, Paternalism, and the Redemptive Promise of Educational Choice, 2008 BYU Law Review 377, 386 n.30 [online]. [Cit. 2009-10-18]. Dostupné online. Archivované 2009-03-25 z originálu.
  10. a b Christine Field. The Old Schoolhouse Meets Up with Patrick Farenga About the Legacy of John Holt
  11. a b c d Better Late Than Early, Raymond S. Moore, Dorothy N. Moore, Seventh Printing, 1993
  12. Better Late Than Early, Raymond S. Moore, Dorothy N. Moore, 1975
  13. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2009-10-18]. Dostupné online. Archivované 2007-12-15 z originálu.
  14. A Conversation with John Holt (1980)
  15. Profesor Miron Zelina: Taký chaos v našom školstve ešte nebol – a na vine nie je len pandémia!. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS). Dostupné online [cit. 2020-05-11]. ISSN 1336-362X.
  16. a b c d e POTOCKÁ, Alena. Učia svoje deti doma / Je ich o polovicu viac ako pred pandémiou. Kto sú slovenskí homeschooleri? [online]. www.postoj.sk, [cit. 2024-02-13]. Dostupné online.
  17. Štatistika DV šk. rok 2023/2024 (3. Grafy týkajúce sa DV v základnej škole) [online]. .domacaskola.sk, [cit. 2024-02-13]. Dostupné online.
  18. a b c Rast počtu domškolákov sa spomaľuje, predstavujú len 0,36 % žiakov základných škôl - [online]. 2024-01-31, [cit. 2024-02-13]. Dostupné online.
  19. a b c S-EPI. 245/2008 Z. z. Školský zákon | Aktuálne znenie [online]. Zákony pre ľudí, [cit. 2020-05-11]. Dostupné online.
  20. OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku [online]. domacaskola.sk, [cit. 2020-05-11]. Dostupné online. Archivované 2017-01-31 z originálu.
  21. a b PAULOVIČ, Michaela. Učiteľka, ktorá zobrala svoje deti zo školského systému: Škola moje deti nerozvíjala a štát nám nepomáha [online]. Aktuality.sk, 2023-07-12, [cit. 2023-07-12]. Dostupné online.
  22. Často kladené otázky na domacaskola.sk [online]. domacaskola.sk, 2015-03-29, [cit. 2024-02-13]. Dostupné online.
  23. Podpora pre školy ako zvládnuť prechod na dištančné vzdelávanie | Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky [online]. www.minedu.sk, [cit. 2021-03-25]. Dostupné online.
  24. Dodatek č. 3, č. j. MSMT-40945/2014 k vyhlášení pokusného ověřování podle § 171 odst. 1 zákona č. 561/2004 Sb., [online]. msmt.cz, [cit. 2020-05-11]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]