Dominique Venner
| Dominique Venner | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Pseudonym | Julien Lebel |
| Narodenie | 16. apríl 1935 |
| Paríž, Francúzsko | |
| Úmrtie | 21. máj 2013 (78 rokov) |
| Notre-Dame de Paris, Paríž, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | spisovateľ-esejista, historik, politik extrémnej pravice |
| Dielo | |
| Žánre | esej, manifest |
| Témy | nacionalizmus, história, anti-gay hnutie |
| Významné práce | Pour une critique positive - manifest pravice, „História Červenej armády“- cena Francúzskej akadémie |
| Významné ocenenia | Prix Broquette-Gonin d'histoire“ Francúzskej akadémie za rok 1981, vyznamenanie „Croix du Combattant“ |
| Ovplyvnený | |
| Odkazy | |
| Dominique Venner na dominiquevenner.fr | |
Dominique Venner (* 16. apríl 1935, Paríž – † 21. máj 2013, Paríž) bol francúzsky esejista, historik a nacionalistický aktivista. Bol členom francúzskeho pravicového hnutia Jeune Nation, bývalým členom OAS a zakladateľom pravicového hnutia „Europe-Droite“ (1963 – 1967). Je oceňovaný prostredím extrémnej pravice vo Francúzsku, menovite Marine Le Pen. 21. mája 2013 spáchal ideologicky motivovanú samovraždu proti homosexuálnym manželstvám a imigrácii v katedrále Notre Dame de Paris počas bohoslužby pred oltárom katedrály. Zanechal asi šesť listov na rozlúčku na oltári a rôznych miestach v interiéri Notre Dame.
Život
Narodil sa v parížskej rodine významného architekta Charlesa Vennera, ktorý bol členom „Parti populaire française“ (PPF).V skorom veku sedemnástich rokov sa angažoval v armáde vo vojenskej škole v Rouffachu. Dominique Venner študoval na kolégiu a lýceu Bossuet v Paríži, potom École supérieure des arts modernes. Bol člen-dobrovoľník v jednotke peších strelcov počas vojny v Alžírsku na hranici s Tunisom až do októbra 1956 a bol jej vysoko hodnoteným vojakom. Dosiahol hodnosť seržanta.
Po svojom návrate domov vstúpil do hnutia „Jeune Nation“ a zúčastnil sa povstania v Budapešti v 1956, tiež na akcii proti založeniu Francúzskej komunistickej strany v Paríži dňa 7. novembra 1956 spolu s Pierre Sidosom z chvíľkovej „Parti nationaliste“ a na hnutí „Mouvement populaire du 13-Mai“ (slov. Ľudové hnutie 13. mája) založenom generálom Chassinom. Ako mladý aktivista strávil osemnásť mesiacov na oddelení politických väzňov vo väznici „Santé“, odkiaľ vyšiel chvíľu predtým, ako začal pomáhať zakladať tajnú armádu OAS.
Na jeseň 1962 sa ocitol znova vo väzení, kde napísal manifest Pour une critique positive – niekedy porovnávaný s Leninovým manifestom „Što délať?“ – dlho považovaný za základný text celej ultrapravicovej frakcie. V ňom prevzal zodpovednosť za nevydarený puč organizovaný OAS 21. apríla 1961 na území Francúzska a formuloval svoje ideologické a politické východiská pre pravicu Francúzska.
Bol ovplyvnený Marxom, Leninom a Gramscim vo svojej analýze komunizmu ako politického programu a spôsobu organizácie. Ich taktiku a organizovanú militantnosť chcel prevziať pre potreby extrémnej pravice vo Francúzsku. Venner sa nechal inšpirovať anti-kolonialistickým bojom, prevzal rétoriku európskych nacionalistických hnutí. Chcel rehabilitovať tradície a identitu národa a jeho kultúry a obrániť hodnoty národnej kultúry proti multikulturalizmu.
V januári 1963 založil a viedol denník pravicového hnutia „Europe-Action“ a sústredil členov „Fédération des étudiants nationalistes“, ktorí utiekli z OAS a mnohých z militantnej mládeže. Pod pseudonymom Julien Lebel prispel k založeniu „GRECE14“, potom s Thierrym Maulnierom „Institut d'études occidentales“ (IEO), ktorý zase dotoval v 1970 revue „Cité-Liberté“, ktorá sústredila viacerých intelektuálov (Robert Aron, Pierre Debray-Ritzen, Thomas Molnar, Jules Monnerot, Jules Romains, Louis Rougier, Raymond Ruyer, Paul Sérant, a i.), antikomunistov bojujúcich za hodnoty západu a proti duchovnému úpadku. „Inštitút západných štúdií“ zanikol v 1971. Vennerove angažovanie v politike prestalo v polovici sedemdesiatych rokov.
Venner bol znalec strelných zbraní a poľovačky, napísal o tom viacero publikácií.
Esejistická tvorba
Počas univerzitných štúdií sa začal zaujímať o historickú esejistiku. Medzi jeho zásadné diela patria: „Baltikum“ (1974), „Le Blanc Soleil des vaincus“ (1975), „Le Cœur rebelle“ (1994), „Gettysburg“ (1995), „Les Blancs et les Rouges“ (1997), „Histoire de la Collaboration“ (2000), „Histoire du terrorisme“ (2002). Jeho dielo ohodnotil kritik a politik Gwendal Châton, ktorý posudzoval ako Venner písal o „l'histoire pour la mettre au service [d'un] combat culturel“ (histórii, ktorá má slúžiť kultúrnemu boju). Jeho „História Červenej armády“ dostala cenu „Prix Broquette-Gonin d'histoire“ Francúzskej akadémie za rok 1981. Dominique Venner publikoval mnohé knihy o zbraniach a poľovačke, ktoré boli jeho koníčkom.
V 1995 po rade svojho priateľa Françoisa de Grossouvre (bývalého člena odboja, špecialistu na tajné služby, priateľa a poradcu Françoisa Mitterranda), publikoval Histoire critique de la Résistance, ktorá pozostávala z ideí národnej pravice v zmysle Résistance, často nazývanej vichysticko-odbojová. Zároveň, debata vytvorená jeho dielom o postoji maršala Pétaina voči Résistance bola obmedzená neprítomnosťou názoru autora Vennera.
Medzi jeho posledné diela patrí „Histoire et tradition des Européens“ (2002), dielo, v ktorom definoval to, čo podľa neho tvorí základy európskej kultúry a tiež nový koncept tradicionalizmu (Tradícia je nie to, čo je spoločné všetkým ľuďom, ale to, čo sa tvorí počas ojedinelého vývoja národa).
Založil revue „Enquête sur l'histoire“, ktorá zanikla v rokoch 1990, potom vytvoril v 2002 a riadil redakciu „La Nouvelle Revue d'Histoire“, prekrstenú na súčasnú „La NRH“ v 2006 z dôvodu zásahu justície, do ktorej prispievali osobnosti ako Bernard Lugan, Jean Tulard, Aymeric Chauprade, Alain Decaux, François-Georges Dreyfus alebo Jacqueline de Romilly. Pomohol oživiť Libre Journal des historiens v rádiu „Radio Courtoisie“ (18 hodín každý štvrtý utorok), vysielanie, ktoré sa často uverejňovalo v revue „La NRH“.
Verejný akt samovraždy
21. mája 2013 okolo 16.00 hod. sa esejista zastrelil vlastnou staršou belgickou zbraňou pred oltárom katedrály Notre-Dame de Paris počas bohoslužby, ktorá musela byť evakuovaná. V texte uverejnenom na jeho blogu niekoľko hodín pred udalosťou s názvom „La manif du 26 mai et Heidegger“ vyzýval na verejné symbolické akcie za „zobudenie z ospalosti“ vysvetliac, „že vstupujeme do čias, kedy slová musia byť preverené činmi“. Napísal v ňom, že manifestujúci proti homosexuálnym manželstvám nemôžu ignorovať realitu afro-magrebskej imigrácie a že ich boj sa nemôže obmedziť na odmietnutie manželstiev gayov, nebezpečenstvo spočíva podľa neho vo veľkom premiestňovaní populácie Francúzska a Európy. Podľa rektora katedrály Notre Dame de Paris zanechal jeden list adresovaný vyšetrovateľom. V liste zanechanom priateľom v „Radio Courtoisie“ píše: „Vybral som si miesto vysoko symbolické, ktoré rešpektujem a obdivujem. Moje gesto stelesňuje morálku vôle(...) Keďže obraňujem identitu všetkých ľudí, búrim sa proti zločinu spočívajúcemu v premiestňovaní našich populácií.“
Trochu neskôr, viaceré osobnosti francúzskej extrémnej pravice mu vzdali úctu. Marine Le Pen napísala na Twitteri: „Rešpekt voči Dominiquovi Vennerovi, ktorého posledné gesto, výsostne politické, smerovalo k zobudeniu francúzskeho národa.“
Bruno Gollnisch hovoril o intelektuálovi extrémne brilantom, „ktorý si daroval smrť, aby vyjadril protest proti úpadku našej spoločnosti.“
Publikácie v slovenčine
Poľovačka, láska moja, Dominique Venner, slovensky, vydavateľstvo Mračko, 2005, 543 strán, ISBN 80-8919-125-8
Pozri aj
Externé odkazy
- Le Monde - Dominique Venner Notre-Dame de Paris 21.5. 2013(po francúzsky)
- Le Figaro - Dominique Venner(po francúzsky)
- Le Parisien - článok(po francúzsky)
- Rozlúčkový list(po francúzsky)
Zdroje
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dominique Venner na francúzskej Wikipédii.
