Preskočiť na obsah

Dromon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Eva Mária Ondová, ilustrácia možného vzhľadu dromonu In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg).

Dromon[1][2] alebo dromón[3][4] (starogr. δρόμων – dromón) je vojenský termín, ktorý označuje niekoľko podobných typov galér s dôrazom na rýchlosť pred hmotnosťou. Od 5. do 13. storočia tvorili základ byzantského námorníctva. Konštrukčne ide o štíhlu jednopalubovú galéru s jedným alebo dvoma radmi vesiel, dvojicou či trojicou latinských plachiet na sklápacích sťažňoch. Existovalo niekoľko rôznych veľkostí a variácií. Väčšie dromony mali konzistentné charakteristiky. Štandardná dĺžka dosahovala 40 m, šírka 5,5 m. V závislosti od veľkosti lode posádku tvorilo 100 – 300 mužov.[5] Dromon konštrukčné vychádza z antickej liburny a birémy, ktoré tvorili základ rímskeho námorníctva.[6]

V oblasti bojovej výbavy mali dromony široké spektrum útočných zbraní. Základným prostriedkom bolo baranidlo pripevnené k prove, ktoré umožňovalo priamo poškodiť nepriateľské plavidlá. K doplneniu tejto údernej sily slúžili menšie strelné stroje, ako napríklad katapult alebo balista. Neskôr sa do arzenálu zaradil aj grécky oheň, ktorý sa pomocou špeciálnych odpaľovacích zariadení vrhal z prednej časti lode na nepriateľské jednotky. Ďalšou významnou inováciou bola drevená veža tzv. xylokastron, umiestnená uprostred lodi, z ktorej mohli katapulty a lukostrelci strieľať na nepriateľa. Na bočných stranách lode boli zavesené štíty alebo kožené vaky napustené vodou, aby ochránili loď pred nepriateľskými zápalnými látkami. Neskoršie dromony boli pomalšie, ale oveľa lepšie vybavené na vedenie námorných bitiek alebo vylodenie.[7] Dromony postupom času vystriedali galéry talianskeho typu.[5]

Terminológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Termín dromon predstavuje všeobecne používaný zastrešujúci termín označujúci viacero typov galér s podobnou konštrukciou. Menej známy je pojem dromonion (starogr. δρομόνιον). Okrem slova dromon alebo dromonion sa v 6. storočí používal termín dromonarioi (starogr. δρομονάριοι), ktorý označoval skôr posádku lode. Neskôr bol tento termín nahradený presnejšími označeniami ako: starogr. ελαται – elatai (námorníci) a starogr. εραται – eratai (veslári), čo umožnilo presnejšie definovať jednotlivé úlohy na palube a odzrkadľovalo postupný vývoj organizačných štruktúr byzantského námorníctva.[8] Od 8. storočia sa rozšíril aj termín chelandion (starogr. χελάνδιον), ktorý sa často zamieňal s dromonom. Tento výraz pravdepodobne označoval špecifickú variantu dromonu – typ lode určený najmä na prepravu koní (starogr. ἱππαγωγόν – hippagógon). Konštrukčne sa líšil od štandardného dromonu, najmä prítomnosť špeciálneho oddelenia vedúceho po celej dĺžke lode na umiestnenie radu koní do nákladného priestoru. Pri preprave nákladu boli Byzantínci zvyčajne závislí na bežných obchodných lodiach, ktoré slúžili ako dopravné lode (starogr. φορτέγοι – fortegoi) alebo zásobovacie lode (starogr. σκευοφόρα – skeuofora). Zhruba od 10. storočia sa objavili aj ďalšie termíny, ako ousakios (starogr. οὑσιακόν) alebo pamfylon (starogr. πάμφυλον), ktoré označujú ďalšie varianty dromonu.[9] Začiatkom 12. storočia postupne pribudli ďalšie termíny ako selander alebo galea (starogr. γαλέα), ktoré neskôr tvorili základ byzantského námorníctva. Výraz dromon sa nachádza aj v kronike Róberta z Clari, kde je použitý pri popise dobytia Konštantínopolu križiakmi v roku 1204.[8]

História

[upraviť | upraviť zdroj]
Miniatúra zobrazujúca odrazenie útoku Rusov na Konštantínopol v roku 941 byzantským loďstvom v Synopsis historión od Ióanna Skylitza, 12. storočie, rukopis Skyllitzes Matritensis, fol. 130, dnes Biblioteca Nacional de España, Madrid

Byzantské námorníctvo nadväzovalo na typy lodí používaných v rímskom námorníctve, medzi ktoré patrili hlavne birémy a liburny. Neskôr syntézou oboch starších foriem vznikol najpoužívanejší typ – dromon. Dromon vznikol ako ľahká a rýchla loď charakterizovaná najmä prechodom zo štvorcovej na latinskú plachtu, krytou palubou nad veslárskymi lavičkami a vyvýšením tribúny nad úroveň ponoru lode.[10] Prvé historické zmienky o byzantskej lodi s názvom dromon pochádzajú z obdobia 5. až 6. storočia. Podľa Kroniky od Marcellina Coma sa do byzantského nájazdu na Tarent v roku 508 zapojilo 100 dromonov a 8 000 vojakov. Ióannes Malalas vo svojej Chronografii spomína rozhodujúcu úlohu cisárskych dromonov v boji proti uzurpátorovi Vitalianovi v roku 515. Ďalej Cassiodorus okrajovo zmienil dromon v diele Variae.[6] Byzantská ríša si napriek vnútropolitickým ťažkostiam, vrátane hospodárskych kríz, úpadku otrokárstva a sociálnej neistoty širokých vrstiev obyvateľstva, vedúcej k častým povstania, si udržala dlhú námornú nadvládu nad juhovýchodným Stredomorím a Čiernym morom. Zvlášť za vlády cisára Justiniána I. sa prejavili snahy o obnovenie Rímskeho impéria v celej jeho pôvodnej veľkosti (renovatio imperii Romanorum).[11] V Bellum Vandalicum od Prokopia Cézarejského je opísaná africká kampaň z roku 534, v ktorej Belisar použil flotilu pozostávajúcu zo 92 dromonov.[6] Tu porazil v dvoch bitkách Vandalov a roku 535 znovu pripojil Kartágo k Byzancii. V rokoch 535 – 555 Belisar viedol vojenské ťaženia proti Ostrogótom v Taliansku, kde v roku 551 približne 50 dromonov zničilo celú ostrogótsku flotilu.[11] Pred rokom 590 vyslal ravennský exarcha Smaragdusl flotilu dromonov, Ktorej úlohou bolo obliehať longobardského kráľa Autariho v Pavii.[12]

V 60. rokoch 6. storočia byzantské námorníctvo prakticky ovládalo a kontrolovalo celé Stredozemné more až k Gibraltáru. Neskôr Byzanciu začali ohrozovať slovanské kmene na Balkáne a arabské nájazdy v Levante. Arabi v roku 637 vypálili Ktésifón, a v roku 640 si podmanili Sýriu, Palestínu a Hornú Mezopotámiu. Obsadenie Sýrie umožnilo Arabom vybudovať loďstvo, ktoré sa podieľalo na vojenských ťaženiach do Egypta a umožnilo im v roku 649 obsadiť ostrov Cyprus. Roku 655 porazilo arabské loďstvo byzantskú flotilu pri Lýkijskom pobreží a získalo kontrolu nad ostrovom Rodos. Medzi rokmi 674 – 678 obliehal Konštantínopol kalif Mu’ávija s početným loďstvom. Byzantínci použili dromony, ktoré boli vybavené novou zbraňou – gréckym ohňom. Mu’ávija musel po štyroch rokoch zrušiť blokádu Konštantínopolu a odtiahnuť späť. Avšak arabská expanzia pokračovala ďalej do severnej Afriky až na Pyrenejský polostrov. V období rokov 717 – 718 sa Arabi opätovne pokúsili o obliehanie Konštantínopolu. Po vzore Byzantíncov postavili 1800 lodí na spôsob dromonov, ktoré mali zabezpečiť morskú blokádu mesta. V rámci obranných opatrení sa cisár Lev III. rozhodol pre aktívnu obranu, ktorá nezahŕňala len využitie strelných strojov na hradbách, ale aj umiestnenie vrhačov na dromonoch.[11]

Dromon sa postupne vyvíjal nielen ako vojenský loď, ale aj ako transportná alebo obchodná loď v rôznych veľkostiach až do 12. storočia. Neskoršie dromony boli pomalšie, ale oveľa lepšie vybavené na vedenie námorných bitiek alebo vylodenie, ako napríklad vylodenie armády Nikefora II. Fóka na Kréte v roku 960.[5] Byzantské námorníctvo, nadväzujúce na antický odkaz, dosiahlo svoj vrchol, avšak následne jeho ďalší vývoj ustal spolu s úpadkom Byzancie. V tejto dobe sa nové trendy a prúdy vo vývoji lodného staviteľstva formovali najmä v Taliansku,[11] čo nakoniec viedlo k vystriedaniu dromonov za galéry talianskeho typu.[5]

Konštrukcia

[upraviť | upraviť zdroj]
Model byzantského dromonu, Izraelské národné námorné múzeum, Haifa

Dromony mali rôzne konfigurácie tvarov a veľkostí. Priemerne rozmery sa pohybovali medzi 30 až 50 m na dĺžku a 5 až 7m na šírku.[5] Základom konštrukcie trupu bol kýl, nesúci na oboch koncoch väzy. Na tomto základe boli upevnené rebrá, pričom obšívka, vykonaná technikou latkovania na hranu, bola pripevnená na tieto rebrá. Konce rebier boli spojené priečnymi trámami, na ktorých bola pozdĺž celej dĺžky plavidla položená paluba. Po starostlivom utesnení vznikol základný utesnený trup lode. Trámy, na ktorých bola umiestnená paluba, boli predĺžené cez hranu lode a niesli palubu s lavicami pre veslárov.[13] V prípade priaznivých poveternostných podmienok mohol dromon dosiahnuť rýchlosť 7 uzlov.[14] Boky dromonov boli zdobené pásom vyrezávaných ornamentov, ktoré boli natreté žiarivými farbami. Niektoré ozdoby boli bohato zlátené. Plachty, najmä admirálskych lodí boli bohato vyšívané alebo mali plátno tkané do vzoru. V roku 533 megadukas Belisar nechal natrieť horný roh plachty svojej lodi jasne červenou farbou a podobne označil i lode svojich zástupcov. Toto opatrenie slúžilo k lepšej orientácii na mori. Neskôr sa to rozšírilo i na ďalšie lode z východnej časti Stredozemného mora. Najprepychovejšie boli vyzdobené cisárske dromony. Označovali sa ako purpurové, ale každý z nich mal svoj osobitný názov.[13]

Hlavnou zbraňou dromonov bolo baranidlo pripevnené k prove vo výške vodnej hladiny. K výzbroji patrili rôzne menšie strelné stroje ako katapult alebo balista, ktoré boli najprv priamou súčasťou konštrukcie lode. K ich lepšiemu umiestneniu mali dromony na korme alebo prove či niekedy uprostred lode vyvýšené plošiny stojace na stĺpoch vysokých 2 m.[10] Niektoré dromony mali v blízkosti centrálneho sťažňa umiestnenú drevenú vežu tzv. xylokastron, z ktorej mohli vojaci strieľať salvy šípov alebo hádzať oštepy. Mnohé dromony boli opatrené kovovými plátmi, aby sa chránili pre nárazom. Po stranách boli zavesené štíty alebo kožené vaky napustené vodou, aby ochránili loď pred nepriateľskými zápalnými látkami.[7]

Miniatúra zobrazujúca použitie gréckeho ohňa byzantskou flotilou proti loďstvu Tomáša Slovana v Madridskom rukopise Skylitzovej kroniky, 12. storočie, fol. 34 v. b., dnes Biblioteca Nacional de España, Madrid

V 7. storočí sa vo výzbroji pribudol grécky oheň. Presné zloženie tejto látky, ktorá sa vznietila aj na vodnej hladine, dodnes nie je známe. Pravdepodobne to bola zmes síry, dreveného uhlia, liadku, živice, ropy a páleného vápna. Zásoby gréckeho ohňa boli umiestnené v nádobách na palube lode. Na nepriateľské lode bol strieľaný vrhačom, ktorý bol ukončený rúrou odliatou z bronzu a umiestnenou na prove lode. Koniec rúry vrhača bol najprv jednoduchý, neskôr bol zdobený levou alebo dračou hlavou s otvorenou tlamou. Pri boji bol tento trúbkovitý nadstavec zamierený na nepriateľskú loď a zmes bola podpálená. Niekoľkometrový plamenný prúd, tryskajúci z ústia vrhača, zapaľoval nepriateľské lode. Požiar nebolo možné uhasiť vodou, Účinné prostriedky boli iba piesok, ocot alebo víno. Niekedy bol grécky oheň vrhaný aj z ručných vrhačov. Okrem gréckeho ohňa sa používali aj iné zápalné látky. Išlo o sudy naplnené horľavou látkou, ktoré boli po zapálení vrhané na nepriateľa. Pri používaní zápalných látok sa zvyšovalo nebezpečenstvo vzniku požiaru na lodiach. Preto boli pri boji na dromonoch cez boky prevesené plstené dosky napustené octom.[13]

V Madridskom rukopise Skylitzovej kroniky sú vyobrazené dromony, ktoré nemajú popisnú úlohu. Jediným zdrojom podoby a konštrukcie dromonu sú vraky štyroch lodí nájdených v konštantínopolskom prístave Theodosius (dnešné Yenikapi) počas výstavby železničnej stanice na trati Istanbul – Halkali. Lode sa datujú do rozmedzia 10. – 11. storočia. Jednotná konštrukcia naznačuje centralizovanú výrobu. Lode majú dĺžku 30 m a sú zhotovené z borovice čiernej a platanu východného. V prípade rôznych vyobrazení alebo dobových opisoch existuje niekoľko interpretácií a rekonštrukcií vo forme modelov alebo vizuálnych zobrazení. Na žiadnom z nich nejestvuje všeobecná zhoda historikov a odborníkov na stredoveké byzantské námorníctvo. Všetky novodobé vyobrazenia a modely sú do určitej miery sporné.[15]

Vývoj a varianty

[upraviť | upraviť zdroj]
Miniatúra zobrazujúca obliehanie Kandie (dnes Iraklio) Nikeforom II. Fókom v Madridskom rukopise Skylitzovej kroniky, 12. storočie, dnes Biblioteca Nacional de España, Madrid

Vývoj dromonov predstavoval zásadnú etapu v evolúcii byzantského námorníctva, pričom jednou z kľúčových inovácií bolo zavedenie prekrytia paluby (starogr. κατάστρωμα – katastróma), čo odlišovalo rané dromony od liburnov. Najstaršie dromony boli jednopalubové veslové lode bez nadstavby, ktoré poháňala väčšinou posádka pozostávajúca z 50 až 80 mužov. Každý z nich obsluhoval samostatné veslo Tieto plavidlá dosahovali dĺžku približne 30 metrov a mali posádku čítajúcu približne 100 až 150 mužov.[16] Dromony datované do 9. – 10. storočia boli vybavené dvoma radmi vesiel (starogr. ελασίαι – elasiai). Jeden rad bol umiestnený pod palubou a druhý nad palubou, pričom sa predpokladalo, že veslári na hornej palube sa budú aktívne zapájať do bojových operácií spolu s vojenskou posádkou.[17] S postupným nárastom veľkosti týchto plavidiel sa vyvinuli dromony poháňané 80 veslami s posádkou až 300 mužov, čo je podrobne opísané v diele De Ceremoniis od Konštantína VII.[5] Podľa Johna H. Pryora sú niektoré z týchto veľkých posádok považované za nadbytočné, nakoľko počet mužov prepravovaných na palube presahoval praktické potreby prevádzky lode.[18] Podľa Makrypoulia bolo jedno veslo obsluhované dvoma veslármi, čo poukazuje na špecifické usporiadanie a organizáciu veslárskej techniky.[19]

Inováciou v konštrukcii lodi bolo opustenie tradičného tarana v prospech baranidla upevneného na prove lodi, čo predstavovalo zásadný vývojový posun. Dôvody tejto zmeny zostávajú predmetom vedeckých diskusií. Predpokladá sa, že transformácia prebehla v dôsledku postupného prechodu od tradičnej konštrukcie trupu trirémy.[20] Tento inovatívny prístup zabezpečil vznik silnejšieho a pružnejšieho trupu, ktorý bol menej náchylný na nárazy. Byzantológovia John H. Pryor a Elizabeth Jeffreys uviedli, že primárnou funkciou baranidla bolo zasiahnuť nepriateľské veslá, čím dochádzalo k ich rozbitiu a strate pohonu. Prípadne znemožniť nalodenie nepriateľských posádok.[21] Podľa Izidora zo Sevilly baranidlo stratilo svoj pôvodný význam na začiatku 7. storočia, keďže slúžilo prevažne na ochranu pred zrážkou. Niektorí autori vidia pôvod baranidla na Blízkom východe, pravdepodobne s konečným vznikom v Indii.[22]

Z hľadiska konštrukcie mala väčšina dromonov, podobne ako rímske lode, len jeden sťažeň (starogr. ιστός – histos alebo κατάρτιον – katartion). Väčšie dromony, ktoré vyžadovali lepšie manévrovacie schopnosti, boli vybavené minimálne dvoma sťažňami, pričom neskôr bol tento počet zvýšený na tri.[23] Každý dromon bol opatrený obdĺžnikovou plachtou, často výrazne zdobenou. Niektoré dromony mali trojuholníkové tzv. latinské plachty, pričom nové vyobrazenia a historické pramene z posledných desaťročí poukazujú na to, že tento typ plachty sa v Levante objavil už v neskoršom helenistickom alebo ranom rímskom období. Medzi používané varianty patrila nielen trojuholníková plachta, ale aj štvoruholníková plachta, ktorá sa po stáročia uplatňovala najmä na menších plavidlách paralelne so štvorcovými plachtami.[24] Podľa opisu Prokopia z Cézarejského bola Belisarova flotila počas vandalskej vojny čiastočne vybavená latinskými plachtami. Tradičná štvorcová plachta sa v stredovekom námorníctve postupne ustúpila do úzadia.[25]

Detail gale prenášajúcej pozostatky Jána Zlatoústeho do Konštantínopolu na ikone z ostrova Kimolos, 14. storočie, dnes Byzantské a kresťanské múzeum, Atény

Riadenie dromonu bolo zabezpečené prostredníctvom dvoch kormidiel umiestnených na korme (starogr. πρυμνῇ – prymné). V tomto priestore bol situovaný aj prístrešok (starogr. σκηνή – skéné) slúžiaci na krytie kapitánskeho lôžka.[26] Na prove bola vyvýšená časť, pod ktorou bol umiestnený sifón na vypúšťanie gréckeho ohňa. Sekundárne sifóny mohli byť umiestnené aj v strednej časti lode na oboch stranách, čo prispievalo k variabilite ich umiestnenia a funkčnosti.[27] Väčšie dromony boli vybavené drevenými vežami (starogr. ξυλοκάστρον – xylokastron) umiestnenými medzi sťažňami na oboch stranách, pričom tento prvok konštrukcie pripomína riešenie liburny.[28]

V priebehu vývoja byzantského námorníctva sa v rámci dromonov vyvinulo niekoľko podtypov, ktoré sa pomerne dlho používali. Existovali tri podtypy: pamfylon, ousakios a galea, ktoré sú opísané v písomných záznamoch o vojenských ťaženiach proti Krétskemu emirátu v rokoch 911 – 949. Označenie pamfylon pravdepodobne odkazuje na Pamfýliu. Ide jednopalubovú galéru s jedným radom vesiel, jednou plachtou a jedným alebo dvoma sťažňami. Posádku tvorilo približne 120 – 160 mužov. Primárne išlo o transportnú loď. O niečo menší ousakoios bol konštrukčné podobný predošlému podtypu. Posádku tvorilo 108 mužov. Najmenšia bola galea, ktorá zaisťovala hlavne prieskum. V prípade námornej bitky boli sústredené na krídlach bojovej formácie. Posádku tvorilo približne 60 mužov.[14]

Dromon zostal základným typom vojenského plavidla Byzantskej ríše. V písomných prameňoch sa spomína ešte jeden podtyp tzv. selander, o ktorom nie sú žiadne ďalšie informácie. Podľa niektorých odborníkov išlo o dromon zvláštnej veľkosti. Iní predpokladajú, že išlo o loď s plachtou vyzbrojenou gréckym ohňom. Pravdepodobne tento typ je vyobrazený na iluminácii arabského rukopisu uloženého v Bibliothèque nationale de France v Paríži.[10]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ dromon. In: Slovník cudzích slov: akademický. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. ISBN 80-10-00381-6. S. 232.
  2. ↑ dromon. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 552.
  3. ↑ MEŠKO, Marek. Tekutý oheň – tajomná zbraň Byzancie. Historická revue (Bratislava: Fornax Slovakia), 2011, roč. 22, čís. 6, s. 73. ISSN 1335-6550.
  4. ↑ MEŠKO, Marek. Byzantská armáda a loďstvo v 11. storočí pred nástupom dynastie Komnénovcov (1081). Vojenská história (Bratislava: Vydavateľská a informačná agentúra), 2015, roč. 19, čís. 4, s. 20. ISSN 1335-3314.
  5. ↑ a b c d e f Eric McGeer, Anthony Cutler. DROMON. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. Vol. 1. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 662. (po anglicky)
  6. ↑ a b c Aaron Beek. dromon. In: The Oxford Dictionary of Late Antiquity. Ed. Oliver Nicholson. Vol. 1. A – I. New York : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-881624-9. S. 507. (po anglicky)
  7. ↑ a b William Eger. Dromon. In: The Byzantine Empire: A Historical Encyclopedia. Ed. James Francis LePree, Ljudmila Djukic. Vol. 1. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2019. (Empires of the world.) ISBN 978-1-4408-5148-3. S. 8385. (po anglicky)
  8. ↑ a b AHRWEILER, Hélène. Byzance et la mer: la marine de guerre, la politique et les institutions maritimes de Byzance aux VIIe - XVe siècles. Paris : Presses universitaires de France, 1966. (po francúzsky)
  9. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. Vol. 62. Leiden : Brill, 2006. (Medieval Mediterranean.) ISBN 978-90-04-15197-0. S. 166 – 169. (po anglicky)
  10. ↑ a b c HYNEK, Vladimír; LANDÍK, Pavel; SUK, Jiří. Válečné lodě, 1: Lodě veslové a plachetní do roku 1860. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1985. S. 46. (po česky)
  11. ↑ a b c d HYNEK, Vladimír; LANDÍK, Pavel; SUK, Jiří. Válečné lodě, 1: Lodě veslové a plachetní do roku 1860. S. 48.
  12. ↑ ROMANONI, Fabio. Guerra e navi sui fiumi dell'Italia settentrionale (secoli XII - XIV). Archivio storico lombardo (Milano: Società storica lombarda), 2008, roč. 12. ISSN 0392-0232. (po taliansky)
  13. ↑ a b c HYNEK, Vladimír; LANDÍK, Pavel; SUK, Jiří. Válečné lodě, 1: Lodě veslové a plachetní do roku 1860. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1985. S. 47.
  14. ↑ a b PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 189 – 192.
  15. ↑ James P. Delgado. Ships on Land. In: The Oxford Handbook of Maritime Archaeology. New York : Oxford University Press, 2011. ISBN 978-0-19-537517-6. S. 190 – 191. (po anglicky)
  16. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 127.
  17. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 232.
  18. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 261 – 262.
  19. ↑ MAKRYPOULIAS, Christos G. The Navy in the Works of Constantine Porphyrogenitus. Graeco-Arabica (Athens: The Navy in the Works of Constantine Porphyrogenitus), 1995, roč. 6, s. 164 – 165. ISSN 1108-4103. (po anglicky)
  20. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 145 – 147.
  21. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 133 – 144.
  22. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 134 – 135.
  23. ↑ DOLLEY, R. H. The Warships of the Later Roman Empire. The Journal of Roman Studies (London: Society for the Promotion of Roman Studies), 1948, roč. 38, s. 52. (po anglicky)
  24. ↑ CASSON, Lionel. Ships and Seamanship in the Ancient World. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 1995. ISBN 978-08018-5130-8. S. 243 – 245. (po anglicky)
  25. ↑ Lucien Basch. La voile latine, son origine, son évolution et ses parentés arabes. In: Tropis VI.: 6th International Symposium on Ship Construction in Antiquity, Lamia 1996 proceedings. Athens : Hellenic Institute for the Preservation of Nautical Tradition, 2001. S. 64. (po francúzsky)
  26. ↑ PRYOR, John H.; JEFFREYS, Elizabeth M.. The age of the dromōn: the Byzantine navy ca. 500 – 1204. S. 215.
  27. ↑ HALDON, John. Warfare, State and Society in the Byzantine World, 565–1204. London : Routledge, 1999. ISBN 978-1-85728-495-9. S. 189. (po anglicky)
  28. ↑ John H. Pryor. From Dromōn to Galea: Mediterranean Bireme Galleys AD 500–1300. In: The Age of the Galley: Mediterranean Oared Vessels Since Pre-Classical Times. Ed. John S. Morrison, Robert Gardiner. London : Conway Maritime Press, 1995. ISBN 0-85177-554-3. S. 104. (po anglicky)

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • EICKHOFF, Ekkehard. Seekrieg und Seepolitik zwischen Islam und Abendland. Berlin : W. De Gruyter, 1966. S. 135148. (po nemecky)
  • DROMON or DROMOND. In: The Oxford Companion to Ships and the Sea. Oxford : Oxford University Press, 1976. S. 272. (po anglicky)
  • MICHALOPOULOS, Dimitris; MILANOS, Antonis. Greek Vessels of the Middle Ages. Athens : Europe Publishing, 1994. ISBN 960-253-028-6. (po anglicky)
  • CAMPBELL, I. C. The Lateen Sail in World History. Journal of World History (Honolulu: University of Hawaii Press), 1995, roč. 6, čís. 1, s. 1 – 23. ISSN 1045-600. (po anglicky)
  • John H. Pryor. Byzantium and the Sea: Byzantine Fleets and the History of the Empire in the Age of the Macedonian Emperors, c. 900–1025 CE. In: War at Sea in the Middle Ages and the Renaissance,. Ed. John B. Hattendorf, Richard W. Unger. Suffolk : Boydell et Brewer, 2003. ISBN 0-85115-903-6. S. 83 – 104. (po anglicky)
  • POMEY, Patrice. The Kelenderis Ship: A Lateen Sail. The International Journal of Nautical Archaeology (Portsmouth: Nautical Archaeology Society, Wiley Publishing), 2006, roč. 35, čís. 2, s. 326 – 329. ISSN 1057-2414. (po anglicky)
  • BENNETT, Matthew, et al. Fighting techniques of the medieval world, AD 500-AD1500 : equipment, combat skills, and tactics. London : Amber Books, 2013. (Fighting techniques series.) ISBN 978-0-312-34820-5. S. 212 – 214. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dromon
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dromon&oldid=8028411“