Dubrovnícka republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dubrovnícka republika
 Benátska republika
 Byzantská ríša
1358 – 1808 Talianske kráľovstvo (Napoleon) 
Ilýrske provincie 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Motto: lat. Non bene pro toto libertas venditur auro
chorv. Sloboda se ne prodaje za sve zlato svijeta
tal. La libertà non si vende nemmeno per tutto l'oro del mondo
slo. Sloboda sa nedá kúpiť za všetko zlato sveta
Geografia
Mapa štátu
Mapa Dubrovníckej republiky pred rokom 1789
Dubrovník (Ragusa)
Rozloha
1 500 km²
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
cca 30 000 (pred rokom 1808)
Národnostné zloženie
latinčina (úradný jazyk do roku 1492), dalmatínčina, taliančina (úradný jazyk od roku 1492/1790 – 1847), chorvátčina,
Štátny útvar
aristokratická oligarchická republika (mestský štát)
Materský štát
Vznik
V roku 1358 sa na základe Zadarského mieru dostal Dubrovník pod zvrchovanosť uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý mu udelil samostatnosť a ponechal si len formálne právo jeho ochrany.
Zánik
Zanikla 31. januára 1808, keď ju zrušil francúzsky maršal Auguste Marmont, veliteľ francúzskych jednotiek, ktoré územie republiky okupovali od roku 1806
Predchádzajúce štáty:
Benátska republika Benátska republika
Byzantská ríša Byzantská ríša
Nástupnícke štáty:
Talianske kráľovstvo (Napoleon) Talianske kráľovstvo (Napoleon)
Ilýrske provincie Ilýrske provincie

Dubrovnícka republika[1][2] (iné názvy: Ragúska republika[1][3][pozn. 1], Republika svätého Blažeja (Vlaha)[4][5], lat. Respublica Ragusina, tal. Repubblica di Ragusa, chorv. Dubrovačka Republika) bola aristokratická mestská a námorná republika na juhu Dalmácie s centrom v Dubrovníku. Existovala od 14. storočia až do roku 1808. V stredovekých prameňoch sa mesto Dubrovník spomína od 7. až 8. storočia ako Ragusinum/Rausion[pozn. 1]. Pôvodne patrilo pod zvrchovanosť Byzantskej ríše a platilo daň mieru miestnym slovanským kniežatám. Počas bojov medzi Benátskou republikou a Byzantskou ríšou prešlo územie Dubrovníckej republiky koncom 10. storočia na krátke obdobie pod Benátky. Po páde Konštantínopola v roku 1204 sa mesto stalo pevnou súčasťou Benátskej republiky. Na prahu 13. storočia sa Dubrovník zo svojou výhodnou strategickou polohou stal významným centrom obchodu medzi Talianskom, Srbskom, Bosnou a Byzanciou. Pod ochranou Benátok križovali lode Dubrovníka nielen Jadranským morom, ale aj Stredozemným a Čiernym morom. V roku 1358 sa na základe Zadarského mieru dostal Dubrovník pod zvrchovanosť uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý mu udelil samostatnosť a ponechal si len formálne právo jeho ochrany. V nasledujúcom období vystriedal vazalský pomer k Uhorskému kráľovstvu, obdobný pomer k Habsburskej monarchii a Osmanskej ríši a Napoleonskému Francúzsku. Dubrovník bol významnou námornou republikou konkurujúcou Benátkam. Republika zanikla 31. januára 1808, kedy ju zrušil francúzsky maršal Auguste Marmont, veliteľ francúzskych jednotiek, ktoré územie republiky okupovali od roku 1806.[6]

Dejiny republiky[upraviť | upraviť kód]

Ranná história a vzostup (7. storočie – 13. storočie)[upraviť | upraviť kód]

Dubrovník bol založený v 7. storočí približne v roku 614 po tom, čo Avari a Slovania zničili rímske mesto Epidaurum (dnešný Cavtat). Avari sa prvýkrát objavili v Dalmácii v rokoch 597 – 598. Boli často v službách byzantských cisárov. V roku 597 prepadli Dalmáciu a zničili viac ako štyridsať miest, a počas nasledujúcich tridsiatich rokov ju celú dobyli. V roku 619 zničili Salonu, ktorej preživší obyvatelia sa uchýlili do hradieb Diokleciánovho paláca v Splite. Niekoľko z nich ale putovalo ďalej na juh a usadilo sa na ostrovnej skale, kde dnes stojí Dubrovník.[pozn. 2][7][8]

Z prvých dvoch storočí je história Ragusy málo známa. Bola mestom Dalmácie a podobne ako ostatné latinské mestá v Dalmácii, bola pôvodne súčasťou Východorímskej ríše. Počas vlády byzantského cisára Michala II. mesto získalo autonómiu a pretvorilo sa do talianskeho typu, zatiaľ čo vnútrozemská Dalmácia sa stala súčasťou Franskej ríše, ktorej patrili tiež niektoré z pobrežných miest. Hoci Ragusa bola stále malá jej sila rástla. V čase bojov medzi rôznymi slovanskými kmeňmi vo vnútrozemí sa mesto stalo útočiskom mnohých obyvateľov v okolí.[9] Ragusa sa spomína v roku 867, keď mesto obliehali Saracéni. Obliehanie sa skončilo po pätnástich mesiacoch vďaka byzantskému cisárovi Bazilovi I., ktorý do Dubrovník vyslal flotilu pod velením Nikéta Óoryfa.[10] Chorvátskemu kráľovi Tomislavovi sa vďaka jeho vplyvu a spojenectvu s Byzanciou podarilo získať územie bohatého Jadranského mesta pod svoju nadvládu. V tomto období na Ragusu ako na potencionálneho súpera začala nazerať Benátska republika, jej pokus obsadiť mesto v roku 948 bol ale neúspešný. Obyvatelia Ragusy pripísali víťazstvo svätému Blažejovi, ktorý sa stal patrónom mesta. Počas vojny medzi byzantským cisárom Baziloml II. a bulharským cárom Samuilom koncom 10. a začiatkom 11. storočia byzantský cisár podstúpil ochranu Ragusy benátskemu dóžovi Pietrovi II. Orseolovi, ktorý dostal hold mesta v roku 1000, ale neskôr byzantský cisár Roman III. Argyros pripojil Ragusu opäť k Byzancii a Dubrovníčania svojimi loďami pomáhali byzantskému námorníctvu vo vojne proti Arabom. V roku 1050 dal chorvátsky kráľ Štefan I., vládca Bosny a Dalmácie, obyvateľom Ragusy pevninu pozdĺž pobrežia a Ragusa sa rozšírila do 16 kilometrov vzdialeného Zatonu (dnešná časť Dubrovníka), čím mesto prevzalo kontrolu nad zdrojom pitnej vody. Štefan dal mestu tiež prístav Gruž, ktorý je dnes obchodným prístavom v Dubrovníku. Pôvodné územie mesta Ragusy teda obsahovalo mesto Dubrovník, Gruž, farnosť Dubrovník, Brgat, Ombla, Šumet, Zaton a ostrovy Koločep, Lopud, Šipan a menšie ostrovy v blízkosti mesta (Lokrum, Mrkan, Bobara). V 11. storočí bola Ragusa a jeho okolie opísané v diele slávneho arabského geografa Muhammada Al-Idrisiho. Vo svojom diele uviedol, že Ragusa je najjužnejšie mesto v Chorvátsku a Dalmácii.[11][12]

V roku 1071 sa Normani z Apúlie prvýkrát vylodili v Dalmácii prekročili Jadran a vyhrážali sa Byzantskej ríši. Cisár Alexios I. požiadal o pomoc Benátčanov. Alexios tiež požiadal o pomoc Ragusu, ktorá bola prakticky nezávislá, ale viac sa bála Normanov a tak sa spojili s Normanmi proti Benátkam. Benátky utrpeli porážku. Na oplátku Ragusa získala dôležité obchodné privilégiá v južnej Itálii. V roku 1085 Benátčania opäť zaútočili na Normanov a čiastočne ich porazili na Korfu, za čo Alexios udelil benátskemu dóžovi Vitale Falierovi titul protosebastos a vojvoda dalmátsky. Benátska republika tak opäť získala všetok stratený vplyv na východné pobrežie Jadranu. V rámci ríše sa Ragusa tešila veľkej politickej a obchodnej autonómii v 11. storočí a jeho šľachta byzantského a dalmatínskeho pôvodu prekvitala. Počas tohto obdobia sme svedkami prvého výrazného nárastu slovanského obyvateľstva v Raguse, ktorých priťahovala jeho obchodná činnosť. V 12. storočí sa mesto väčšinu času venovalo obrane pred útokmi Benátčanov a bosnianskych a srbských kráľov, ktoré sa ich snažili ovládnuť. V tomto období začala vznikať samospráva s vlastním inštitúciami, ktoré postupne získavali stále väčšiu mieru autonómie.[13] V roku 1171 bola Ragusa na krátko ale tvrdo okupovaná Benátkami. Z toho vyplýva aká bola slabá Ragusa a vládcovia v Konštantínopole ku koncu 12. storočia súvislosti s rastúcou mocou Benátok v Stredozemnom mori. Toto oslabenie pred Benátkami a Srbskom núti Ragusu, aby sa spojila buď zo Sicílskym kráľovstvom alebo Uhorským kráľovstvom. V rokoch 11801190 sa Štefan Nemanjić dvakrát bez úspechu pokúsil zmocniť Ragusy.[14] Mesto malo liberálny charakter, poskytovala azyl utečencom všetkých národov. Jedným z nich podľa legendy bol anglický kráľ Richard I. Levie srdce z Anglicka, ktorý v roku 1192 pri príchode z pevniny pristál na pobrežnom ostrove Lokrum.[8]

Táto slabosť a rôzne pokusy o dobytie a agresiu však nijako nebránilo hospodárskemu rozvoju mesta. Medzi Ragusou a talianskymi mestami existuje mnoho námorných zmlúv (napríklad z roku 1203 s mestom Termoli, ktoré je prístavom regiónu Molise). Malé mesto nemohlo konkurovať Benátskej republike a jeho impozantnej námornej sile. Ragúska obchodná politika sa preto postupne vzdala námorného obchodu a využila výhody svojej strategickej geografickej polohy k obchodu s vnútrozemím Balkánu.[15] V roku 1191 cisár Izák II. Angelos udelil mestským obchodníkom právo slobodného obchodu na celom území Byzantskej ríše. Ragusa mala podobné výsady oveľa skôr, ako v Srbsku (1186) a Bosne (1189). Dohoda s bosnianskym bánom Kulinom je prvým oficiálnym dokumentom, v ktorom sa mesto nazýva Dubrovník.[4] Benátky však čoskoro začali prevyšovať upadajúcu Byzanciu a ohrozovať jej ekonomiku, k prehĺbeniu rozporov navyše prispela cirkevná Východná schizma medzi Rímom a Konštantinopolom v roku 1054 a aktívna účasť Benátčanov na križiackych výpravách, ktoré začali koncom 11. storočia, počínajúc druhou z nich. Nové križiacke štáty v Levante však zároveň Benátkam otvorili nové obchodné i politické možnosti. Napätie medzi Byzanciou a Benátkami vyvrcholilo v druhej polovici 12. storočia. V roku 1171 dal cisár Manuel Komnenos (1143 – 1180) počas prekvapujúcej akcie zatknúť všetkých Benátčanov na svojom území a zabaviť všetok benátsky majetok. To a neschopnosť benátskeho loďstva pomstiť sa, viedlo k občianskym nepokojom v Benátkách, pri ktorých bol zabitý vtedajší dóža. Odvtedy pokračovalo napätie a konflikty, ako bol veľký pogrom Byzantíncov na latinských veriacich za cisára Alexia II. Komnena v roku 1182. Benátky sa však pripravovali na opätovné obsadenie celej Dalmácie a štvrtá križiacka výprava (1201 – 1204) jej poskytla požadovanú príležitosť.[16][17]

Benátska nadvláda (13. storočie – 14. storočie)[upraviť | upraviť kód]

Svätý Blažej patrón mesta Dubrovník a Dubrovníckej republiky

Benátska nadvláda je ohraničená rokmi 1205 – 1358 s výnimkou dvoch alebo troch krátkych prerušení medzi rokmi 1221 a 1233. Dubrovník sa nepochybne stal pevnou súčasťou Benátskej republiky, keď uznal za svojho vládcu benátskeho dóžu.[18] Benátky sa stali prvou námornou veľmocou v Stredozemnom mori. V roku 1205 Benátska republika vpadla na Dalmáciu počas štvrtej križiackej výpravy, Dubrovník bol nútený vzdať hold a stal sa zdrojom dodávok pre Benátky, ako je koža, vosk, striebro a iné kovy. Benátky používali mesto ako svoju námornú základňu na juhu Jadranského mora. Na rozdiel od Zadaru nebolo medzi Dubrovníkom a Benátkami veľa rozporov, pretože mesto ešte nezačalo súťažiť ako alternatívny dopravca v obchode medzi Východom a Západom.[19] Mesto si navyše zachovalo väčšinu svojej nezávislosti. Benátky sa tak stali pre Dubrovník ochranou rukou pred pirátmi v Jadranskom mori a proti nájazdom slovanských kniežat v snahe pripojiť Dubrovník k svojmu územiu. Dubrovník mohol do istej miery riadiť svoju zahraničnú politiku. Počas 12. storočia sa slovanské krajiny začali ujímať poriadku a začiatkom 13. storočia sa s viac či menej nezávislých kmeňov formovali štyri hlavné štáty. Bola to Raška, Bosna, Zachlumsko a Duklja. Najdôležitejšou z nich bola Raška, kde vládla dynastia Nemanjićovci, ktorá rozšírila svoje hranice na juh a na východ na úkor Byzantskej ríše. Dubrovník tak na hraniciach obklopili mocné slovanské štáty, ktoré boli občas priateľské, ale závideli bohatstvo a predovšetkým prístav. Dubrovník sa spoliehal na bezpečnosť a na prípadnú benátsku ochranu.[18]

My, vyslanci Dubrovníka vidíme, že je pre nás veľkou výhodou, aby naša krajina podliehala benátskej nadvláde. Prosíme, aby ste nám vymenovali benátskych správcov. Správca bude prisahať vernosť dóžovi a jeho nástupcom až na veky vekov. Všetci muži z Dubrovníka (nad 13 rokov) budú prisahať dóžovi a jeho nástupcom a každých desať rokov obnovia prísahu. Budú tiež prisahať vernosť správcovi a všetkým jeho nástupcom až na veky vekov. Salva fidelitate domini ducis ad honorem Venecie et salutem Ragusii.
Zmluva z roku 1232 upravuje podmienky závislosti Dubrovníka od Benátok[20]

Z prvých dvadsiatich rokov Benátskej nadvlády je málo záznamov. Zo správcov sa medzi rokmi 1204 – 1222 uvádza iba meno Giovanni Dandolo, ktorý mohol vládnuť počas celého obdobia. V tejto dobe však došlo v histórii mesta k zvláštnej situácii, ktorá je opísaná ako dubrovnícka verzia benátskeho dóžu Marina Falieriho. Dubrovník v rokoch 12241226 otriasal benátskou nadvládou a zostal slobodný a nezávislý až do roku 1230, keď sa Damián Guida stal tyranom. Zmluva z roku 1232 predstavovala cenu, ktorú musel Dubrovník zaplatiť za oslobodenie od tyranskej vlády.[pozn. 3] Výmenou za toto oslobodenie sa Dubrovník zaviazal prijímať naspäť benátskeho správcu. Dôležitým bodom je však následné spojenie medzi Dubrovníkom a Benátkami. Konečná zmluva o podriadení upravujúca benátsku suverenitu nad Dubrovníkom je datovaná do roku 1232. V polovici 13. storočia bol ostrov Lastovo rozšírený o pôvodné územie.[20] Benátska nadvláda bola teraz citeľnejšia než ako predtým, bez súhlasu benátskeho správcu sa nevykonával žiadny významný obchod. Dubrovník bol povinný platiť hold na súši aj na lodiach. Dubrovník na druhej strane využíva výhody rozvoja banských ložísk v Srbsku a Bosne a obchodníci nadviazali úzke obchodné vzťahy na Balkáne a ďalej, až do Sedmohradska, odkiaľ sa dovážalo zlato a soľ a z Poľska jantár. V roku 1230 Dubrovník získal právo na voľný obchod v rámci Bulharskej ríše. V dôsledku hospodárskeho rozvoja a lepšej ochrany pred nepriateľmi je vybudovaný kanál, ktorý oddeľuje mesto od pobrežia. Bol premostený v 12. storočí so slovanským mestom Dubrava, ktorý sa nachádza na protiľahlom brehu, čím vytvára pevnosť bránenú silným severným valom. Starý kanál je dnes slávnou hlavnou ulicou Stradun. Hneď, ako sa vyriešili vnútorné záležitosti Dubrovníka, občania pristúpili k regulácii svojich vzťahov so svojimi slovanskými susedmi. V tom čase bosniansky bán Matej Ninoslav oživil priateľské vzťahy s Dubrovníkom. V roku 1234 podpísali zmluvu, ktoré znova potvrdili privilégia udelené bosnianským bánom Kulinom. Zmluva im poskytovala obchodnú slobodu v celej Bosne a poukazuje na spor medzi srbským kráľom Štefanom Urošom I. a sľubuje im v prípade vojny podporu. Táto zmluva bola obnovená v roku 1249.[20]

Príchod srbského kráľa Štefana Uroša IV. do Dubrovníka
Staré mesto Dubrovník bývale centrum Dubrovníckej republiky

Nasledujúcich pár rokov bolo pokojných, s výnimkou malého náboženského sporu a pokračovala v pokojnom rozvíjaní svojich zdrojov. Cirkevný spor sa týkal arcibiskupa Arrengeriusa, na ktorého sa sťažoval u pápeža správca Niccolò Tonisto na to, že to je Riman a nie Benátčan. Arrengerius bol potom preložený na iné miesto a nahradil ho Benátčan menom Ján, ktorému bola pridelená aj diecéza Antivari (dnes diecéza Bar v Čiernej Hore). Tento spor vyústil do opakovaných vojen so srbským kráľom Štefanom Urošom I. pod rôznymi zámienkami a v roku 1254 bol spor konečne urovnaný. V roku 1276 napadol mesto srbský kráľ Štefan Dragutin a pokúsil sa o premenu Dubrovníka na prístavné mesto Srbska. Benátska vláda poslala kráľovi list, kde sa mu vyhrážala vážnymi represiami, ak sa odváži zaútočiť na mestá pod benátskou ochranou, v dôsledku čoho nastolili mier. Dubrovník pomáhal svojimi loďami Benátkam rôznych bitkách proti alanským pirátom, vojnou medzi Janovom a Benátkami a bitke pri Korčuli (1298). V rokoch 13011302 došlo k ďalšej srbskej vojne spôsobeným sporom o Kotor. Toto mesto bolo teraz pod benátskou ochranou, ale naďalej udržiavalo styk so slovanským kniežatami. Srbi boli niekoľkokrát porazení a nakoniec boli prinútení prijať podmienky. V roku 1302 sa dosiahol mier a keďže Dubrovník počas vojny veľa utrpeli a ničivé nájazdy spôsobili hladomor. Benátske pokusy o mier boli zbytočné. V roku 1316 vypukol ďalší spor so Štefanom Urošom II., ktorý uväznil a vydrancoval množstvo obchodníkov z Dubrovníku. O výsledku vojny nie sú žiadne informácie. Dňa 22. januára 1325 srbský kráľ Štefan Uroš III. vydal dokument o predaji svojho námorného majetku mesta Ston a v roku 1333 bol zakupený polostrov Pelješac od srbského kráľa Štefana Uroša IV.[20] V roku 1345 republika získala aj ostrov Mljet. Dubrovník okrem toho rozšíril svoj námorný obchod v Tunisku, Egypte, Sýrie a Čierneho mora a uzavrel alebo obnovil obchodné dohody s Bosnou, Srbskom, Bulharskom a Byzanciou. Dubrovník mal v tom čase obchodné vzťahy s talianskymi mestami, najmä s Anconou, Florenciou, Neapolom a Sicíliou. Hlavnou súčasťou obchodu s Dubrovníkom bola na jednej strane preprava východných surovín na západ a dovoz západných výrobkov na východ. Počet pôvodného románskeho, resp. gréckeho etnika, najmä Latinov a Byzantincov, v Dubrovníku časom klesal a jeho miesto zaujímali noví slovanskí obyvatelia. V roku 1348 mesto postihla Čierna smrť a zdecimovala mestské obyvateľstvo.[4]

Vznik republiky a Uhorská nadvláda (14. storočie – 15. storočie)[upraviť | upraviť kód]

Slávnostný meč rektora. Dar rektorovi republiky od kráľa Mateja I. v roku 1466.

V roku 1350 sa vojna medzi Benátkami a Janovom obnovila v dôsledku sporov o obchode v Čiernom mori a skončila nerozhodne. Janov sa spojil s Uhorskom proti Benátkam a takmer ich spolu dobyli. Dubrovník dúfal, že vytvorí spojenectvo so Srbským kráľovstvom, ktoré bojovalo s bosnianskym bánom (vtedajším uhorským vazalom). Štefan Uroš IV. sa však čoraz viac zapájal do gréckej vojny a, keď Uhry vpadli do Dalmácie od tohto okamihu začali uvažovali o spojení s uhorským kráľom. Dubrovník tajne rokoval s uhorským kráľom o odovzdaní svojho mesta Uhorskému kráľovstvu. V roku 1358 sa Benátky vzdali celej Dalmácie, ale pokúsili si udržať moc v Dubrovníku. V roku 1358 sa na základe Zadarského mieru dostal Dubrovník pod zvrchovanosť uhorského kráľa Ľudovíta I. získal do správy celú benátsku Dalmáciu a zároveň Vyšehradskou dohodou potvrdil všetky atribúty štátnosti Dubrovníckej republike. Dubrovníku udelil samostatnosť a ponechal len formálne právo jeho ochrany. Územie ovládané Dubrovníkom obsiahlo oblasť od Kotorskej boky až k polostrovu Pelješac. Roku 1373 získalo mesto od pápeža povolenie obchodu s Egyptom a Sýriou.[4][21] Uhorsko chorvátsky kráľ dostával od Dubrovníka každoročný hold 500 dukátov a v prípade vojny mu musel pomáhať na mori zatiaľ, čo nezasahoval do ich vnútorných záležitostí. V politických záležitostiach všeobecného národného záujmu bol Dubrovník síce podriadený chorvátsko dalmátskemu bánovi, ale v skutočnosti bola úplne slobodnou republikou. Rektor (chorv. knez) bola formálna hlava republiky po roku 1358 a bol zvolený radou Dubrovníčanov bez akéhokoľvek kráľovského zasiahnutia. Jediným zástupcom kráľa bol kapitán uhorskej a bosnianskej stráže, bol však príliš v službách republiky a nemal žiadnu politickú autoritu. Od tejto chvíle sa Dubrovník mohol považovať za nezávislý štát, pretože uhorská autorita bola, okrem vzdania holdu, viac ako len formálna.[22][23]

Vzťahy medzi Kotorom a Dubrovníkom boli plné žiarlivosti, čiastočne kvôli komerčnej rivalite (najmä kvôli spornému soľnému monopolu) a čiastočne vďaka intrigám Benátok, ktoré chceli zabrániť všetkým možným koalíciám na Dalmácií proti jej vlastnej nadvláde. Benátky rozširovali svoj vplyv na pobreží Jadranského mora, upevňovali svoju nadvládu. Predovšetkým boli Benátky veľkou námornou veľmocou a mohli sa vrhnúť Dubrovník alebo akékoľvek iné jadranské mesto so svojimi rýchlymi loďami. Aj obchodná rivalita mala svoj účinok, pretože Benátky sa usilovali o monopol na rovnaké obchody, ako v ktorých obchodoval Dubrovník.[21] Uhorsko bolo naopak čisto feudálnym štátom. Jeho cieľom bola vnútorná konsolidácia a bezpečnosť jej bezprostredných hraníc. Neusilovalo sa o vzdialené panstvá, pretože nemalo mocné námorníctvo a chcelo len vlastniť Dalmáciu s cieľom zabezpečiť širší prístup k moru než len chorvátske pobrežie. Uhorsko nemalo žiaden námorný obchod, ktorý by zasahoval do obchodu s Dubrovníkom. Pokiaľ ide o pevninu, chceli zabezpečiť vernosť bosnianskeho bána.[21] V roku 1378, v dôsledku intríg Benátok a Janova s cieľom získať dominantné postavenie v Konštantínopole, vypukla vojna medzi dvoma republikami slávnou vojnou v Chioggii, do ktorej bol zapojený Dubrovník a už v roku 1381 bol v Turíne podpísaný mier. Aj, keď nakoniec bol Janov porazený, Benátky v žiadnom prípade nezvíťazili a museli sa vzdať nároku na Dalmáciu. V roku 1386 Benátky kúpili ostrov Korfu a získali aj ďalšie ostrovy a oporné body na epirskom pobreží. Po smrti Ľudovíta I. v roku 1382 sa Žigmundova snúbenica Mária stala kráľovnou Uhorska a Poľska.[21] Mária, Alžbeta a väčšina uhorských šľachticov nároky Žigmunda Luxemburského na uhorský trón odmietla. Občianska vojna vypukla a vtrhlo do chaosu Uhorsko, Chorvátsko, Dalmáciu a Slavóniu na nasledujúcich 25 rokov. V roku 1399 mesto získalo oblasť medzi Dubrovníkom a ostrovom Pelješac, nazývané Prímorie (chorv. Primorje alebo Dubrovačko primorje) a mesto Slano. Územie bolo zakúpené od bosnianskeho kráľa Štefana Ostoju. Krátka vojna s Bosnou v roku 1403 sa skončila nezdarom a kráľ natoľko pobúril väčšinu vysokej šľachty, až nakoniec musel z krajiny v roku 1404 utiecť. V rokoch 1419 – 1426 získala republika mesto Konavle celú oblasť okolo nej vrátane mesta Cavtat (dnes územie Dubrovníckej župy).[24] Janov bol oslabený vnútornými bojmi a Benátčanom sa podarilo obstáť v bojoch s Uhorskom na Balkáne medzi rokmi 1410 a 1420 dokonca vlastnili celú Dalmáciu. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský viedol nielen vojnu s Benátkami o Dalmáciu, ale okrem iného bojovať proti husitom v Čechách a aj proti Turkom (Osmanom), ktorí sa už začali tlačiť z juhu.[17] Obchodovanie s bosnianskym kráľovstvom bolo na vrchole a najväčší obchod sa uskutočnil v roku 1428. V tom roku sa Valasi zaviazali Dubrovníckemu rektorovi Tomislavovi Bunićovi, že dodajú 600 a 1500 meríc soli pre Dobrašina Veseokovića. V roku 1441 uhorský kráľ Ladislav Pohrobok udelil hlavnému sudcovi Dubrovníku titul archirektora, ktorý potvrdil kráľ Matej Korvín v roku 1463, ale senát ho odmietol použiť, aby ho neinšpiroval nebezpečnými ambíciami. Bolo mu však dovolené prijať rytierstvo rádu Zlatého ostrohu. Od tohto dátumu až do pádu republiky neboli v ústave vykonané žiadne ďalšie dôležité zmeny.[25]

Osmanskí Turci, ktorí boli v priebehu 2 storočí predurčení dobyť celý Balkánsky polostrov, veľkú časť Dalmácie a takmer celé Uhorsko. Zvláštne povstanie mal v tej dobe Dubrovník. V jednom okamihu sa republika skutočne pokúsila rozhodovať v hádkach srbských kniežat a prinútiť ich, aby sa spojili proti nepriateľovi. Z hľadiska všeobecnej európskej histórie však hlavný záujem spočíva v činnosti jej vlády pri získavaní informácií o pohybe tureckých armád. Obchod sa naďalej výrazne zvyšoval a sledoval takmer rovnaké línie ako v predchádzajúcom období, ale kvôli osmanskej invázii a neustálym vojnám v slovanských kniežat stále viac smeroval k moru. Apeninský polostrov, Byzantská ríša, Malá Ázia a Egypt boli vždy hlavnými trhmi pre obchodníkov z Dubrovníka a boli im udelené osobitné výnimky, pokiaľ ide o obchodovanie s nevercami, hoci v týchto krajinách bolo zakázané predávať drevo, železo alebo zbrane. Ich vzťahy s Osmanmi boli uspokojivé a často vyslali vyslancov k emirom alebo sultánovi. Zároveň to nebránilo obchodu s kresťanskými mocnosťami. Veľa obchodov smerovalo do a z Konštantínopola a okolitých krajín v Egejskom mori a na Peloponézskom polostrove ako aj po mori, aj na súši. Obchod zo slovanskými štátmi bol stále veľmi aktívny a v Bosne, Srbsku a Bulharsku sa objavili nové a prosperujúce obchodné kolónie. Rovnako bol prosperujúci obchod s Uhorskom, a to prostredníctvom Bosny, Srbska alebo cez Chorvátsko. Dubrovník bol potom s Turkami v dobrom vzťahu a jeho obchodníci mali povolené navštíviť všetky časti impéria. Dubrovnícki obchodníci si robili záznamy ich obchodov, ktoré sa uchovávajú v mestských záznamoch. V nich môžeme krok za krokom sledovať tureckú expanziu.[25][26]

Osmanská nadvláda a Námorná veľmoc (15. storočie – 19. storočie)[upraviť | upraviť kód]

Dubrovnícki obchodník zo 16.storočia

Po sto rokoch Uhorskej formálnej ochrany Dubrovníckej republiky, že prakticky môže byť považovaná za nezávislý štát. Počas tohto obdobia však stále viac pociťuje váha tureckej moci. Napriek všade prítomnému nebezpečenstvu však stále rastie v bohatstve, kráse a dôležitosti a plní svoje poslanie ako útočisko a múr kresťanstva a západnej civilizácie. Rozvíja sa ako centrum vzdelávania, umenia, obchodného združenia a pritom zostáva jedinečne bez vnútorných problémov a ústavných zmien Dubrovník si uchovával svojou obratnou politikou faktickú nezávislosť aj v období vyvrcholenia osmanskej expanzie, kedy uznal sultánovu zvrchovanosť. V roku 1458 Dubrovnícka republika podpísala zmluvu s Osmanskou ríšou, ktorá z nej urobila priameho vazala sultána. Okrem toho Dubrovník bol povinný platiť za svoju slobodu a každý rok vyslať vyslanca do Istanbulu na vzdanie holdu sultánovi. Keď v roku 1481 mesto prešlo na osmanskú ochranu, malo platiť zvýšený hold 12 500 dukátov. Na všetky ostatné účely však bol Dubrovník prakticky nezávislý a zvyčajne spojencom Ankonskej republiky.[27]

Dubrovnícka republika mohla uzatvárať spojenectvá s cudzími mocnosťami a uzavrieť s nimi zmluvy (pokiaľ nebudú v rozpore s osmanskými záujmami) a jej lode mohli plávať pod vlastnou vlajkou. Osmania tiež udeľovali zvláštne obchodné práva, ktoré sa rozšírili v rámci ríše. Súčasne udržovala republika priateľské vzťahy so Španielskom a rímskou kúriou a takto diplomaticky zaistená odolávala intrigám Benátok namierených proti dubrovníckej samostatnosti. Dubrovník obchodoval s jadranskými obchodmi v mene Osmanov a ich obchodníci dostali v prístave osobitné daňové úľavy a obchodné výhody. Prevádzkovala tiež kolónie, ktoré mali exoteritoriálne práva vo veľkých osmanských mestách, ako je napríklad Istanbul, Solún, Edirne, Belehrad, Sofia, Bukurešť, Sarajevo, Florencia, Syrakúzy, Messina a Palermo a ďalších mestách na Balkánskom polostrove a dokonca aj v Egypte (Alexandria a Káhira). Každá kolónia mala svojho vlastného konzula a vlastného obchodného sudcu. Dubrovnícki obchodníci mohli obchodovať v oblastiach Čierneho mora, ktoré bolo inak uzavreté pre ne osmanskú lodnú dopravu. Platili menej ciel, ako ostatní zahraniční obchodníci a mestský štát mal diplomatickú podporu od osmanskej vlády v obchodných sporoch s Benátčanmi. Osmanská ríša považovala Dubrovník za prístav zásadného významu, pretože väčšina prepravy medzi Florenciou a Bursou (osmanský prístav na severozápade Anatólie). Keď koncom 16. storočia Dubrovník dal svoje obchodné a námorné územie k dispozícii Španielskej ríši pod podmienkou, že jej účasť na španielskych vojenských výpravách neovplyvní záujem Osmanskej ríše. To umožňovalo dovoz tovar cez Dubrovník zo štátov, s ktorými bola Osmanská ríša vo vojne. Spolu s Anglickom, Španielskom a Janovom bola Dubrovnícka republika jednou z najškodlivejších konkurentov Benátok v 15. storočí na všetkých moriach, dokonca aj na Jadrane.[28]

V roku 1520 došlo k zemetraseniu, ktoré bolo omnoho závažnejšie ako kedykoľvek predtým. O šesť rokov neskôr vypukla hrozná morová epidémia a spôsobili strašné škody. Mesto opustili všetci, okrem stráže vojakov a posádky dvoch lodných zostáv zostalo v prístave. Senát sa konal zasadnutia v Dubrovníckom prístave Gruž a obyvateľstvo sa vrátilo až po dvadsiatich mesiacoch. Turecké vojny s Uhorskom prebiehali prerušovane a mnoho rokov. V Bosne sa pevnosť Jajce stala stredobodom bojov a znovu a znovu ju obliehali Turci. Uhorsko držali okrem pevnosti Jajce pás územia južne od Sávy, vrátane pevností Zvornik, Szabás a Belehrad. Dubrovnícka republika prestala byť závislá na Uhorsku. Dubrovník odmietol uznať akýkoľvek nárok na vernosť buď zo strany Jána Zapoľského alebo od Ferdinanda I. Hasburského. V roku 1527 Ferdinand I. napísal senátu a požiadal ich, aby mu zostali verní ako uhorskému kráľovi tak, ako boli jeho predchodcom. Dubrovnícka republika zostala až do svojho pádu viac-menej pod tureckou ochranou. Od Osmanskej ríše získala všetky obchodné privilégiá udelené uhorským kráľom jej obchod prekvital.[29] Až do 15. storočia boli plavidlá postavené na území republiky malé a hlavne využívané na pobrežnú dopravu, pričom všetok zahraničný obchod sa vykonával na lodiach zakúpených z iných miest z Dalmácie alebo Talianska. V roku 1525 sa Senát rozhodol postaviť v Gravose nový lodný dvor. Zároveň sa rozšírili a vylepšili doky v Slane, Lopud a inde, ktoré patrili súkromným osobám. Ale ani tieto opatrenia nepostačovali pre stále rastúce podniky a ďalšie lode sa kupovali z Korčuli a Messine.[30] Jeho námorná flotila neskôr mala okolo 200 lodí, ktoré križovali celým Stredozemným morom. Dubrovnícki bankári mali spojenie s bankárskymi rodinami v Taliansku, Istanbule, Madride a Londýne. Najrozšírenejším remeslom bolo tkáčstvo. Imponujúci hospodársky rozmach do prevádzal aj pozoruhodný kultúrny rozkvet. V dobách svojho najväčšieho rozmachu v 15. a 16. storočí mala Dubrovnícka republika asi 35 – 40 tisíc obyvateľov, z toho v samotnom meste žilo asi 25 tisíc ľudí.[6]

Ústup zo slávy a Napoleonské vojny (17. storočie – 19. storočie)[upraviť | upraviť kód]

Kvôli námorným cestám a objavom Portugalska, ktoré otvorili nové oceánske trasy sa obchod s korením sa nesústredil len cez Stredozemné more. Španielska ríša v 16. a 17. storočí podnikala širokú oblasť námornej činnosti, ktorú nevyužili námorné talianske republiky, a tak tieto objavy prispeli k ich zániku. Objavenie Ameriky začalo krízu námornej dopravy v Stredozemnom mori. To bol začiatok úpadku Benátskej a Dubrovníckej republiky. Osud Dubrovníka vo veľkej miere závisel od Osmanskej ríše, preto Dubrovník často bojoval v námorných bitkách po boku Osmanov. Príkladom je aj pomoc v roku 1509 Dubrovníka a Benátok aliancii Osmanskej ríše, Mameluckého sultanátu a Kalikátskeho kráľovstva proti Portugalsku v bitke pri Diu v Indickom oceáne. Niektoré mestá na Dalmácii boli stále pod nadvládou Benátok, a preto z týchto expedícií do značnej miery vylučované. Dubrovnícka republika sa vydala dekréty, ktoré im zakazujú slúžiť pod cudzími vlajkami, aby sa vyhli medzinárodným komplikáciám. Tieto zákazy boli čoraz viac porušované. Počas celého 17. storočia sa dubrovnícke lode s posádkou aktívne zúčastňujú všetkých španielskych námorných výprav. Slúžili na vojnových španielskych flotilách alebo na palube svojich obchodných lodí. Zvyčajne sa im podarilo zhromaždiť veľké bohatstvo. Niektorí sa vrátili do Dubrovníka a ostatní zostali v Španielsku. Zastávali najvyššie miesta na kráľovskom dvore. Využili svoj vplyv, ako radcovia španielskeho kráľa na získanie výhodných obchodných zmlúv a ochrany. Na druhej strane veľké straty, ktoré utrpeli v mnohých neúspešných obchodoch Španielska boli vážnym odlivom zdrojov Dubrovníku a prispeli k úpadku obchodu republiky.[6][31]

Obraz Dubrovníka z roku 1667.

V roku 1667 Dubrovník zasiahlo ničivé zemetrasenie a zabilo viac ako 5 000 občanov vrátane mnohých patricijov a rektora. Zemetrasenie tiež zarovnalo väčšinu mestských verejných budov, pričom nedotknuté zostali iba vonkajšie hradby. Zničené boli gotické a renesančné paláce, kostoly a kláštory. Z hlavných verejných budov mesta sa zachoval iba palác Sponza (chorv. Palača Sponza alebo Divona) a predná časť Rektorského paláca (chorv. Knežev dvor) a Chrám svätého Blažeja. Mesto bolo postupne prestavané na skromnejší barokový štýl. Po páde benátskej kolónie Kandijského kráľovstva (1667) sa pokúsili Benátčania zlepšiť svoju situáciu na Dalmácii na úkor Dubrovníka tým, že prinútili nasmerovať bosnianskych obchodníkov smerom na Split a Kaštel Novi. Moc Osmanskej ríše silnela po dobytí Kandie a stala sa arogantnejšou než kedykoľvek predtým. Veľkovezír Kara Mustafa bol veľkým vizionárom, ktorý nenávidel kresťanov. Rozhodol sa skoncovať s Dubrovníckou republikou a, ako zámienku obviňoval občanov, že odolali skupinám ozbrojencov z Bosny, ktorí prišli do mesta po zemetrasení plieniť. Obvinil ich aj z obchodu počas hladomoru. Ako trest požadoval hold 146 000 dukátov a v prípade nedodržania hrozil, že zruší republiku. V roku 1677 Marin Caboga a Nikola Bunić prišli do Istanbulu v snahe odvrátiť bezprostrednú hrozbu zrušenia republiky Karom Mustafom. Obidvoch vyslancov Dubrovníka nechal uväzniť na niekoľko rokov. V roku 1683 bol pri útokoch na Viedeň zabitý Kara Mustafa a Marin Caboga a Nikola Bunić sa mohli slobodne vrátiť do Dubrovníka[32][33]

Maršal rakúskej armády Frano Đivo Gundulić

V roku 1683 boli Osmani porazení v bitke pri Viedni a následne v roku 1684 dubrovnícki vyslanci obnovili dohodu podpísanú vo Vyšehrade z roku 1358, a prijali nadvládu Habsburskej monarchii ako za čias Uhorského kráľovstva. Dubrovník zároveň naďalej uznával aj dohodu s Osmanskou ríšou. To otvorilo väčšie príležitosti pre lode Dubrovníčanov v prístavoch po celom pobreží Dalmácie. Karlovským mierom odstúpili Osmani celé okupované Uhorsko, Sedmohradsko, Slavóniu, Dalmáciu Habsburgovcom. Benátska republika sa pokúsila uchmatnúť si územia na pobreží Dalmácie, čím by sa priblížili k hraniciam Dubrovníckej republiky. Vzhľadom na toto nebezpečenstvo a očakávajúcu porážku Osmanov v roku 1684 poslal Dubrovník vyslancov k cisárovi Leopoldovi I. vo Viedni v nádeji, že rakúska armáda obsadí Bosnu. Našťastie pre republiku si kontrolu nad týmto územím zachovala Osmanská ríša a nie Benátky. Mierovou dohodou z 26. januára 1699 Dubrovnícka republika postúpila dve časti svojho pobrežia Osmanskej ríši, aby znemožnila útok Benátskej republika z pevniny, ale len z mora. Dubrovnícka republika pokračovala vo svojej neutrálnej politike vo Vojne o rakúske dedičstvo a Sedemročnej vojne. V roku 1783 nereagovala Rada na návrh, ktorý predložil ich diplomatický zástupca v Paríži Frano Favi, že by mali nadviazať diplomatické vzťahy s USA, hoci Američania sa dohodli na tom, že Dubrovníku umožnia voľný prechod do ich prístavov.[33]

Mapa Dubrovníckej republiky pred rokom 1808.

Prvé roky Napoleonských vojen boli pre Dubrovník prosperujúce. Vlajka svätého Blažeja znamenal neutralitu Dubrovníku v Stredozemnom mori. Kontinentálna blokáda bolo výrazne obdobie pre obchod Dubrovníka. Výrobcovia z Anglicka vylúčení z prístavov Francúzska, Talianska, Holandska a Nemecka dostali do centra Európy cez Solún a Dubrovník. Po bitke pri Slavkove a následný Bratislavský mier, ktorá prinútila Rakúsko odovzdať Dalmáciu do Francúzsku, postavilo Dubrovník do dilemy. Kotorská boka a mesto Kotor bol benátskou hranicou proti Osmanom. Zatiaľ čo Francúzsko držalo pevninu, Anglicko a Rusko držalo more. Zatiaľ čo francúzske jednotky pochodovali na Dalmáciu, 11 ruských lodí vstúpilo do kotorského zálivu a vylodilo sa tam 6 000 mužov, neskôr podporovaných 16 000 čiernohorcami pod vedením Petra I. Petrović-Njegoša. Francúzska armáda pod vedením Gabriela Jeana Josepha Molitora pochodovalo na juh a pokojne prevzali kontrolu nad pevnosťami v Dalmácii. Rusi naliehali na senátorov Dubrovníka, aby im umožnili okupovať mesto, pretože to bola dôležitá pevnosť pre spomalenie prípadného útoku na Kotor. Generál Molitor sa rovnako snažil získať podporu Dubrovníka.[34] Republika bola odhodlaná zachovať svoju striktnú neutralitu s vedomím, že čokoľvek iné by znamenalo jej zničenie. Senát vyslal k generálovi Molitorovi dvoch vyslancov, aby ho odradili od vstupu na územie Dubrovníckej republiky. Napriek tomu uviedol, že má v úmysle rešpektovať a brániť nezávislosť Dubrovníckej republiky, jeho slová ukázali pri jeho ceste k zmocneniu sa Kotora nemal žiadne úmysly narušiť neutralitu republiky. Na protest vyslancov odpovedal sľubom, že bude rešpektovať neutralitu Dubrovníckej republiky a nevstúpi na jej územie výmenou za pôžičku 300 000 frankov. Bolo to jednoznačne vydieranie (podobná epizóda sa vyskytla v roku 1798, keď revolučná francúzska flotila hrozila inváziou, ak republika nezaplatí obrovskú sumu). Dubrovnícka vláda poverila vyslancov, aby informovali generála Molitora. Rusi jasne odpovedali, že ak by akékoľvek francúzske jednotky vstúpili na územie Dubrovníku, Rusi a ich čiernohorskí spojenci by pokračovali v drancovaní a ničení každej časti republiky. Generála ďalej informovali, že republika si nemohla dovoliť zaplatiť také množstvo peňazí bez toho, aby boli upozornení Rusi, čo by vyvolalo inváziu. Aj keď sa vyslancom podarilo presvedčiť generála Molitora, aby nenarušoval neutralitu republiky. Napoleon Bonaparte však nebol spokojný s patovou situáciou medzi Francúzskom a Ruskom, ktorá sa týkala Dubrovníckej republiky a Kotorskej boky, a čoskoro sa rozhodol pre okupáciu republiky. Po vstupe na územie Dubrovníckej republiky a priblížení sa k Dubrovníku požiadal francúzsky generál Jacques Lauriston, aby jeho vojaci mohli v meste načerpať energiu na ďalšie ťaženie. Išlo však o podvod, pretože hneď ako vstúpili do mesta, začali ho obsadzovať v mene Napoleona. Nasledujúci deň generál Lauriston požadoval nemožnú sumu milión frankov. Takmer bezprostredne po začiatku francúzskej okupácie vstúpili ruské a čiernohorské jednotky na územie Dubrovníckej republiky a začali bojovať proti francúzskej armáde, útočili a drancovali okolie po ich ceste k Dubrovníku. Generál Molitor vyzval občanov aby sa pridali k boju proti ruským a čiernohorským silám. List ktorý bo zaslaný generálovi Lauristonovi v Dubrovníku v ktorom ho informoval o príchode pomoci francúzskych jednotiek a aby zvýšil obliehanie a poprípade premôcť Rusov a obrovskú čiernohorskú armádu. List sa však dostal zámerne do rúk Rusov. Generál sa vydal k smerom k Dubrovníku a pohrozil obklopením ruskej armády, ktorí obsadili vrchol kopca nad mestom. Rusi zareagovali ústupom ku Kotorskej boky a čiernohorská armáda rovnako ustúpila k mestu Cetinje.[35]

Pád republiky (1808)[upraviť | upraviť kód]

Portrét francúzskeho maršala Augusta Marmonta

Okolo roku 1800 mala republika vysoko organizovanú sieť konzulátov vo viac ako osemdesiatich mestách a prístavoch po celom svete. Dubrovnícka republika sa ocitá vo víre Napoleonských vojen v ktorých mala zmiznúť, rovnako ako jej veľký konkurent Benátky a mnoho ďalších štátov. Od obsadenia francúzskych vojsk v roku 1806 až do roku 1808. Dubrovnícka republika stále fungovala ale už len v obmedzenom režime čo predznamenalo jej zánik. V roku 1808 31. januára vydal francúzsky maršal Auguste Marmont vyhlásenie, ktorým sa ruší Dubrovnícka republika jej územie pripadá Talianskemu kráľovstvu. Generál vytvoril titul dubrovníckeho vojvodu. V roku 1810 bývala Dubrovnícka republika spolu s celou Dalmáciou a Istriou do novo vytvoreného štátneho útvaru Ilýrskych provincií, ktoré boli autonómnou súčasťou Francúzskeho cisárstva.[36] Dekrét z roku 1811 zrušil fideikomis, ktorý umožnil tak mladším členom rodiny získať časť rodinného dedičstva. Po siedmich rokoch francúzskej okupácie a opustením francúzskych vojakov po neúspešnej invázii Ruska a opätovnom vstupe Rakúska do vojny, sa všetky sociálne triedy Dubrovníka vedené patricijmi spojili do boja proti Talianskemu kráľovstvu. V roku 1813 prinútili spolu s britskými jednotkami vzdať sa francúzskej posádke na ostrove Šipan. Povstanie rozšírilo po pevnine počnúc mestami Konavle, Ston a Lopud. Povstalci obliehali okupované mestá za pomoci britského kráľovského námorníctva pod vedením kapitána Williama Hosteho. Habsburská monarchia vyslala armádu pod vedením generála Todora Milutinovića na pomoc Dubrovníku. Ako sa však čoskoro ukázalo, ich zámerom bolo nahradiť francúzsku okupáciu Dubrovníka vlastnou. Zvolením jedného z dočasných guvernérov republiky Biagia Bernarda Cabogu s prísľubmi moci a vplyvu sa mu podarilo presvedčiť, aby strážili bránu na východ. Uzavrel s dubrovníckymi silami dohodu a nechal rakúske sily vstúpiť do mesta zo západu na čo sa vzdala francúzska posádka 500 vojakov pod vedením generála Josepha de Montricharda.[6][37]

Marmontov dekrét o zrušení Dubrovníckej republiky.

Veľká rada sa naposledy stretla 18. januára 1814 vo vile Giorgi v Mokošici v Omble v úsilí o obnovenie Dubrovníckej republiky v rámci Habsburskej monarchii. 27. januára v roku 1814 bola v Gruži podpísaná francúzska kapitulácia. Po takmer ôsmich rokoch okupácie francúzske jednotky 27. a 28. januára 1814 opustili Dubrovník. Popoludní 28. januára 1814 sa rakúske a britské jednotky dostali do mesta generál Milutinović ignoroval dohodu, ktorú uzavrel so šľachtou v Gruži. V Paríži roku 1814 generál Marmont opustil Napoleona a bol označený za zradcu.[pozn. 4] Nasledujúce udalosti v Dubrovníku sú krátkou epizódou o vlajkách. Vlajka svätého Blažeja bola vyvesená popri rakúskych a britských vlajkách, ale iba dva dni, pretože 30. januára generál Milutinović nariadil primátorovi Saboovi Giorgiovi, aby vlajku odstránil. Giorgi ako posledný rektor republiky a lojálny frankofil, premožený pocitom hlbokej vlasteneckej pýchy, to odmietol.[38][39] Nasledujúce udalosti dokázali, že Rakúsko využilo každú možnú príležitosť na získanie celého pobrežia východného Jadranu, od Benátok po Kotor. Rakúšania urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby na Viedenskom kongrese dubrovnícku otázku vyriešili. Zástupcovi Dubrovníka Mihimu Bonaovi, ktorý bol zvolený na poslednom zasadnutí hlavnej rady, bola zamietnutá účasť na kongrese, zatiaľ čo Milutinović pred konečnou dohodou spojencov prevzal úplnú kontrolu nad mestom. Bez ohľadu na skutočnosť, že vláda Dubrovníckej republiky nikdy nepodpísala kapituláciu ani sa nevzdala svojej suverenity, čo podľa pravidiel kancelára Metternicha, malo znamenať, že sa republika mala obnoviť. Habsburská monarchia ale presvedčila ostatných spojencov o udržaní územia republiky,[40] čo bolo v rozpore so zmluvami, ktoré podpísali predchádzajúci rakúski cisári s republikou: prvá 20. augusta 1684, v ktorej Leopold I. sľúbil a zaručil nedotknuteľnú slobodu (inviolatam libertatem) republiky, a druhá v 1772, v ktorom cisárovná Mária Terézia prisľúbila ochranu a rešpektovanie nedotknuteľnosti slobody a územia republiky. Po Viedenskom kongrese sa Dubrovník a územia bývalej republiky stali súčasťou Dalmátskeho kráľovstva, ovládaného Habsburskou monarchiou, ktorá sa po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní a Chorvátsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa stala súčasťou Rakúsko-Uhorska až do roku 1918.[6][41]

Politický systém[upraviť | upraviť kód]

Rektorský palác v Dubrovníku.

Forma vlády Dubrovníckej republiky bola aristokratická a oligarchická republika, ktorej vláda presadzovala záujmy aristokratov a bohatých dubrovníckych mešťanov, ktorí jediní boli plnoprávnymi účastníkmi politického procesu. Obyvateľstvo bolo rozdelené do troch tried: šľachta, mešťania a plebejci, ktorí boli prevažne remeselníkmi alebo roľníkmi (t. j. nevoľníci, sedliaci a slobodný občania). Všetka účinná moc bola sústredená do rúk aristokracie. Šľachta bola rozdelená do dvoch skupín a to: stará šľachta (salamankeze) a nová (sorboneze). Manželstvo medzi členmi rôznych vrstiev spoločnosti bolo zakázané. Organizácia vlády bola založená na benátskom modele. Systém vzájomne sa kontrolujúcich a vyvažujúcich mocenských orgánov po väčšinu svojich dejín účinne predchádzal tomu, aby sa moci ujala jediná vládnuca dynastia, alebo jedna osoba. Správnymi orgánmi bola Veľká rada, Malá rada a Senát, na čele vlády a republiky stál rektor. Základy organizácie moci boli položené v 13. a 14. storočí a s určitými zmenami trvali až do pádu Dubrovníckej republiky. Okrem týchto základných inštitúcií existovali aj iné úrady ako: sudcovia (štátny a verejný), úradníci, sekretári, zákonici a ministri. Úradníci boli výlučne volený zo šľachtických rodín. Sekretári vykonávali v úradoch predovšetkým administratívne a technické úlohy ako štátni zamestnanci a boli vyberaní z radov mešťanov a slobodných občanov. Ich zvolenie bolo zaznamenané v zápisnici Senátu a Malej rady, často bez uvedenia mien zvolených. Územnú správu niektorých častí republiky na konci stredoveku si rozdelilo šesť grófov a traja kapitáni. Boli menovaní veľkou radou na pol roka alebo rok a vykonávali iba rozhodnutia ústrednej vlády.[42][43][44]

Ornaldov slĺp v Dubrovníku.

Veľká rada (lat. Consilium maius, tal. Maggior Consiglio, chorv. Velje vijeće) pozostávala iba z členov šľachtických rodín a každý šľachtic zaujal miesto vo Veľkej rade po dovŕšení 18 rokov života. Spomína sa od roku 1235 a jej členovia boli pôvodne menovaní správcom a Malou radou. V roku 1332 sa Veľká rada rozhodla menovať troch šľachticov ktorý vymenovali všetkých členov Veľkej rady. Veľká rada sa tak stáva orgánom patricijov, ktorý sa stal mocou politickej elity. Od roku 1332 bola Veľká rada uzatvorená ostatným mešťanom a mohli v nej zasadať iba členovia dubrovníckych šľachtických rodín. Na začiatku každého roka boli vítaní noví členovia. Hlavnou úlohou Veľkej rady bolo voliť štátnych sudcov, úradníkov a iných, schvaľovať zákony, riešiť problémy štátneho práva. Bol to najvyšší vládny a zákonodarný orgán, ktorý po roku 1358 zvolil ďalšie utvoril ďalšie správne orgány. Až do vzniku Senátu v 14. storočí bola úloha Veľkej rady rozhodujúca, postupne sa ale moc presunula na Senát. Najdôležitejšou funkciou od roku 1358 až do pádu republiky, boli voľby rektora.[45]

Malá rada (lat. Consilium minus, tal. Minor Consiglio, chorv. Malo vijeće) mala spolu s rektorom výkonné aj slávnostné funkcie. Volila ju každý rok Veľká rada. Pozostávala najskôr z jedenástich členov, po roku 1667 zo siedmich členov. Spočiatku bola moc Malej rady veľká, spolu so správcom menovala Veľkú radu, časom mala vykonávať obmedzenú výkonnú moc, t. j. mala konať výlučne podľa rozhodnutí a pokynov Senátu s ohľadom na komunálne záležitosti, ako napr. organizáciu slávností. Jej úlohou bolo aj radiť rektorovi, a tým zabezpečovať kontinuitu v podmienkach rýchlej zmeny rektora (napríklad zahraniční konzuli a diplomatickí predstavitelia predkladali rektorovi poverovacie listiny za prítomnosti malej rady).[45]

Senát (lat. Consilium rogatorum, tal. Consiglio dei Pregadi, chorv. Vijeće umoljenih) mal 45 členov ktorý mali viac ako 40 rokov. Členovia senátu boli volení aj Veľkou radou na jeden rok. Najskôr mal iba poradné funkcie, neskôr v 16. storočí sa Senát stal skutočnou vládou republiky. To naznačuje, že to nebol pôvodne stály orgán. Po svojom zriadení Senát prevzal čoraz viac právomocí a konal ako operatívny politický orgán, ktorý stanovil usmernenia a konkrétne kroky v domácej a zahraničnej politike. Za účasti komisárov navrhoval zákony, a následne o nich hlasovala Veľká rada. Takáto organizácia moci spôsobila, že politika Dubrovníka bola koherentnejšia a efektívnejšia, čo bolo obzvlášť dôležité v období posilňovania osmanskej vlády. V 18. storočí bol Senát de facto najvyššou inštitúciou republiky.[45]

Štátna komisia (lat. Proveditores terrae, tal. Providence dello stato, chorv. Državni provizori) pôsobila od roku 1447 ako stála komisia piatich komisárov (po roku 1667 iba traja). Komisárov volila Veľká rada na jednoročné obdobie, pasívne volebné právo mali patriciji mesta starší ako 50 rokov. Ich úlohou bolo dohliadať na súlad právneho poriadku a dodržiavanie zákona. Často tiež navrhovali právne predpisy, ktoré sa schvaľovali na zasadnutí Senátu a Veľkej rady. Dávali pozor na procesné normy a bránili prijímaniu návrhov, ktoré boli rozpore s platným právnym poriadkom. Mohli tiež pozastaviť rozhodnutia Malej rady a rektora a rozhodovanie sporov v Senáte. V prípade trestného konania rozhodli o možnosti odvolania, ktorú mohli postúpiť Malej rade a Senátu. Nazývajú sa tiež „ochrancami spravodlivosti“. Benátska republika mala úradníkov známych ako Štátni inkvizitori ktorí vykonávali podobné úlohy.[45][46]

Správca (lat. comes, tal. conte, chorv. knez) bol zástupca Benátskej republiky v Dubrovníku počas Benátskej nadvlády (1204 – 1358). Ale po roku 1358 bola táto funkcia zrušená a nahradil ju rektor.[47]

Rektor (lat. rector, tal. rettore, chrov. knez) bol po roku 1358 de facto hlava Dubrovníckej republiky. Bol volený Veľkou radou na jeden rok a musel pochádzať z dubrovníckej šľachty. Moc rektora bola postupne obmedzená na reprezentatívnu funkciu. Systém bol navrhnutý tak, aby zabránil akejkoľvek rodine získať úplnú kontrolu nad republikou. Až do 15. storočia boli súdne funkcie v rukách Malej rady, potom bol zriadený samostatný občiansky súd a trestný súd, pričom Malá rada a senát zostali iba najvyššou odvolacou jurisdikciou. Sudcami trestného a občianskeho súdu bol Rektor.[47]

Ekonomika[upraviť | upraviť kód]

Dubrovnícky toliar z 18. storočia.

Dubrovnícka republika používala v priebehu svojej histórie rôzne meny ako dubrovnícka perpera, dukát, artiluk a dubrovnícka libertina. Pre dubrovnícku ekonomiku bol vždy dôležitý vnútrozemský aj námorný obchod. Po vyhlásení nezávislosti sa obchod mesta ešte viac znásobil. Až do 15. storočia boli plavidlá postavené na území republiky malé a využívané prevažne na pobrežnú dopravu, pričom všetok zahraničný obchod sa vykonával na lodiach zakúpených z iných dalmátskych, či talianskych miest. Na začiatku novoveku dubrovnícka flotila mala okolo 200 lodí. Napriek osmanským nájazdom, pirátom a zemetraseniam republika vo všetkých smeroch prosperovala. V mnohých veľkých mestách Európy a Malej Ázie mal Dubrovník svoje obchodné osady. Dubrovnícki obchodníci nakupovali v balkánskom vnútrozemí dobytok, suroviny a kovy. Zo západoeurópskych krajín dovážali hlavne tkaniny a remeselné výrobky. Počas vojen Osmanskej ríše s kresťanskými štátmi Dubrovník zachovával neutralitu a jeho kupci sa sústredili na obchod s Osmanskou ríšou. Dubrovník obchodoval aj zo Sýriou, Egyptom, Itáliou, či Španielskom, bol východiskovým bodom pre cesty do Turecka a veľvyslanci zahraničných mocností mestom prechádzali na ceste do Istanbulu. Dubrovnícki bankári boli prepojení s bankárskymi rodinami v Taliansku, Istanbule, Madride a Londýne. Najrozšírenejším remeslom bolo tkáčstvo, hlavnými exportovanými surovinami bola koža, vosk, striebro, iné kovy a soľ.[6][48]

Spoločnosť a kultúra[upraviť | upraviť kód]

Dubrovnícka šľachta bola rozdelená na dve skupiny a to stará šľachta (salamankeze) a nová (sorboneze). Toto pomenovanie odkazovali na určitú kontroverziu ktorá vznikla v dôsledku vojen medzi svätým rímskym cisárom Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I. Salamankeze bola skupina šľachticov ktorá podporovala španielsky absolutizmus a sorboneze bola liberálnejšia skupina podporujúca stranu Francúzov. Obidve strany si zachovali svoj štatút a zasadali spolu vo Veľkej rade, ale neudržiavali sociálne vzťahy a ani sa na uliciach navzájom nezdravili. Manželstvo medzi členmi oboch skupín bolo také zarážajúce, ako keby k tomu došlo medzi členmi rôznych sociálnych tried. Toto sociálne rozdelenie sa prejavilo aj na plebejcoch, ktorí boli rozdelení do konkurenčných bratstiev svätého Antona a svätého Lazara, ktoré boli vo svojich vzťahoch rovnako nepriateľské. Po zemetrasení v roku 1667 zahynulo mnoho šľachticov, niektorí plebejci boli povýšený do šľachtickej triedy.[49]

Obyvatelia Dubrovníckej republiky boli prevažne katolíci a hovorili miestnym variantom štokavského nárečia, na ktorom je založená chorvátčina, bosniančina, srbčina a čiernohorčina. Medzi moderné juhoslovanské národy sú Dubrovníčania väčšinou pripisovaní k Chorvátom. Otázka dubrovníckeho etnika vznikla po páde republiky, najmä čas romantického nacionalizmu vyplývajúci z francúzskej revolúcie. V Dubrovníku žili aj Valasi, tiež nazývaný Morlachs, ale väčšina z nich boli pastieri, či strážcovia žijúci po celej Dalmácii. Veľký kartograf Muhammad al-Idrisi v roku 1154 považoval Dubrovník za súčasť Chorvátska a vo svojej knihe ho označil za posledné chorvátske pobrežné mesto.[50]

Po odchode posledného benátskeho správcu v roku 1358 nadviazala republika na umelecké dedičstvo Benátskej republiky, ktorého pôsobnosť v meste je dodnes nezameniteľná. Na budovách sa využívajú prvky benátskej gotickej architektúry ako: lomené oblúky, bohato zdobené balkóny, dvojité, či trojité okná. Všeobecný charakter kamenárskych prác svedčí o sile benátskeho vplyvu. Benátky boli najbližším umeleckým centrom Dubrovníka. Napriek žiarlivosti a intrigám Benátok mnoho dubrovníckych umelcov absolvovalo štúdie v Benátkach, zatiaľ čo mnohí Benátčania prišli pracovať na verejných a súkromných budovách do Dubrovníka. Benátky však neboli jediným mestom, ktoré ovplyvnilo Dubrovník, medzi ďalšie talianske mestá, ktoré prispeli k umeleckému rozvoju republiky patrili napríklad Ancona, Florencia, Padova, či Neapol.[51]

Aristokracia[upraviť | upraviť kód]

Významné dubrovnícke rody
Coa ita FAM bona.jpg
Bona (Bunić)
Coa fam ITA caboga.jpg
Caboga (Kabužić)
Coa fam ITA cerva.jpg
Cerva (Crijević)
Coa ita FAM ghetaldi gondola.jpg
Ghetaldi (Getaldić)
Coa fam ITA giorgi4.jpg
Giorgi
Coa fam ITA saraca.jpg
Saraca
Coa fam ITA sorgo.jpg
Sorgo (Sorkočević)
Zamanjić
Zamagna (Zamanjić)

Mesto bolo ovládané aristokraciou a manželstvo medzi členmi rôznych spoločenských vrstiev bolo podľa zákona z roku 1332 prísne zakázané. Dubrovnícka šľachta sa vyvinula v 12.14. storočí a nové rodiny boli prijaté až po zemetrasení v roku 1667. Dubrovnícky archívny dokument Speculum Maioris Consilii Rectores uvádza zoznam všetkých osôb, ktoré boli zapojené do vlády republiky medzi septembrom 1440 a januárom 1808. Významné rody boli: Gozze, Bona (Bunić), Caboga (Kabužić), Cerva (Crijević), Ghetaldi (Getaldić), Giorgi, Gradi, Pozza, Saraca, Sorgo (Sorkočević) a Zamagna (Zamanjić). Kvôli poklesu počtu šľachtických rodín v okolí republiky (okolie Dubrovníka bolo pod osmanskou kontrolou) sa aristokracia čoraz viac navzájom zbližovala, a časté boli manželstvá medzi príbuznými.[52][53]

Jazyk a literatúra[upraviť | upraviť kód]

Kniha Slzy márnotratného syna z roku 1622 od barokového spisovateľa Ivana Gundulića.

Dubrovnícka republika bola viacjazyčná krajina. Úradným jazykom bol do roku 1492 latinčina. Neskôr Senát rozhodol, že úradným jazykom republiky bude dubrovnícky dialekt románskeho dalmatínskeho jazyka, na rozdiel od bežne používaného slovanského jazyka (srbsko-chorvátskeho alebo chorvátskeho), ktorý bol v senátorských debatách zakázaný. Jazyk bol výrazne ovplyvnený benátskym jazykom a toskánskym dialektom, v priebehu storočí sa ale dalmátčina pomaly vytrácala. Taliančina sa zakorenila medzi dalmátskymi románsky hovoriacimi obchodnými triedami v dôsledku benátskeho vplyvu. Ako úradný jazyk sa používala v rokoch 1808 až 1810, keď bol Dubrovník súčasťou Talianskeho kráľovstva. Najstaršia slovanská próza bola písaná v štokavčine zatiaľ čo poézia 16. storočia bola čakavčine. Chorvátčinou sa bežne hovorilo medzi nižšími triedami, taliansky medzi hornými. Dubrovníčania boli vo všeobecnosti dvojjazyční, hovorili chorvátsky v bežných každodenných povinnostiach, a taliansky, či dalmátsky v oficiálnych príležitostiach alebo miešali oboje.[54][55]

V 15. a 16. storočí rozkvitala dubrovnícka literatúra, diela boli písané v latinčine, taliančine, chorvátčine a miestnom dialekte. Medzi významných spisovateľov patrili: Džore Držić, Marin Držić, Ivan Bunić Vučić, Ignjat Đurđević, Ivan Gundulić, Šišmundo (Šiško) Menčetić a Dinko Ranjina. Dubrovnícke diela v chorvátskom jazyku mali veľkú úlohu pri vývoji chorvátskej literatúry a moderného chorvátskeho jazyka, pričom dialekt Dubrovníka a štokavčina bola základom štandardného chorvátskeho jazyka. Spisovatelia od 16. do 19. storočia a v čase romanitzmu sa výslovne hlásili chorvátskemu národu a chorvátskemu jazyku.[56]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Chorvátsky názov Dubrovnik je odvodený od slova dúbrava, dubového hája podľa ľudovej etymológie. Názov Jadranského mesta Dubrovník je prvýkrát spomínaný v zmluve bosnianskeho bána Kulina. Názov Dubrovník sa začal používať už od 14. storočia. Ragusa je latinské, dalmátske a talianske pomenovanie pre Dubrovník. Odvodzuje sa zo slova (grécky ξαυ: xau, skalný zráz alebo strmý kopec). Názov sa menil do rôznych podôb Rausium, Rhagusium, Ragusium alebo Rausia (dokonca aj Lavusa, Labusa, Raugia a Rachusa) a nakoniec na Ragusa. Oficiálna zmena mena z Ragusy na Dubrovník vstúpila do platnosti po prvej svetovej vojne.
    Pôvodný latinský názov republiky bol Communitas Ragusina, t. j. Ragúska obec alebo komunita, v 14. storočí bola premenovaná na lat. Respublica Ragusina a tal. Repubblica di Ragusa Ragúska republika.
  2. Podľa inej teórie bol Epidaurum zničený Gótmi okolo roku 265. Podľa anglického spisovateľa Johna Gardnera Wilkinsona, bol Dubrovník pravdepodobne založený dávno predtým, ako bol Epidaurum definitívne zničený. Dokumenty napísané od 3. do 7. storočia ho však uvádzajú ako stále existujúce. Konštantín VII. Porfyrogennét hovorí o tom, že Ragusu založili utečenci zo Salony (dnes Solin neďaleko Splitu) asi v roku 449. Pápež Gregor I. je posledným, ktorý spomína Epidaurum, takže evidentne mesto muselo fungovať na začiatku 7. storočia. Ravennský geograf ako prvý spomína Ragusu v 8. storočí. Nové nálezy (vrátane nálezov zničených románskych budov a časti mestských hradieb – pravdepodobne byzantských ranných románskych katedrál pod dnešnou barokovou katedrálou z roku 1667) sú datované do 5. až 7. storočia, čo je v rozpore s prvou teóriou. Veľkosť prvej katedrály uvádza, že v tom čase tu bolo veľké množstvo ľudí. Dnes sa usudzuje, že na mieste (polo) ostrova Laus sa od 5. storočia nachádzala byzantská pevnosť (castrum), ktorá sa postupne rozširovala o časť súčasného mestského prístavu (vedľa ktorého spomínaného archeologické náleziská). Objavila sa ďalšia teória, ktorú historici čoraz viac akceptujú, čo naznačuje, že mesto Dubrovník sa datuje do gréckych čias. Táto teória sa objavila s nálezmi niekoľkých gréckych artefaktov v čase výkopu v prístave Dubrovník. Sondy v kamennej ceste odhalili piesok, ktorý spochybňuje, či Lausa bol ostrov alebo polostrov. Kľúčovou súčasťou teórie je vysvetlenie, že lode prešli za deň len 72 až 80 km, preto potrebovali prístav. Ideálnou kombináciou by bolo aj to, že existuje zdroj pitnej vody. Dubrovník mal oboje, nachádzajúci sa v strede medzi dvoma gréckymi osadami Budva a Korčula, ktoré sú od seba vzdialené 152 km.
  3. Dubrovník sa tešil veľkej miery slobody, pretože nebol menovaný žiaden benátsky správca v Dubrovníku. V roku 1221 si mešťania zvolili za svojho správcu Damiána Guida/Juda. Namiesto toho aby odstúpil z po šiestich mesiacoch,čo bola obvyklá doba, počas intervalov nezávislosti, pokračoval vo funkcii nelegálne. Počas dvoch rokov tyranizoval ľudí, podrobil si svojich nepriateľov a často dochádzalo k svojvoľnému zatýkaniu, vyhnanstvu a konfiškácií majetku. Občania boli nespokojní a z tejto nespravodlivej vlády boli ochotní privolať Benátčanov. Giudovo svojvoľné konanie spôsobilo problémy aj s ostatnými mestami Dalmácie. Nespokojnosť Dubrovníčanov zvýšil skutočnosť, že Benátkami počas vojny medzi Janovom prestali chrániť Dubrovník pred pirátmi a ich obchod tak utrpel straty. Dubrovníčania si zavolali na pomoc Benátky aby im pomohli sa zbaviť tyranskej vlády. Benátky vyslali Pierra Benessa a vyslancov sprevádzaných flotilou šiestich lodí a patriarchom z Konštantínopola. Keď lode pristáli v Dubrovníku Pirro Bennesso navštívil miestneho tyrana a poradila mu, aby prišiel a vzdal úctu patriarchovi a benátskemu admirálovi. Giudo, ktorý netušil zradu a vstúpil na palubu hlavnej kuchyne. Okamžite ho chytili a uväznili a flotila odplávala. Keď sa ocitol takto oklamaný v záchvate zlosti a zúfalstva spáchal samovraždu.
  4. Gnerál Marmort bol známy ako dubrovnícky vojvoda. Slovo ragusade znamená vo francúzštine zradu a raguser podvádzanie.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2011. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 204 – 205.
  2. Ottov historický atlas Slovensko. [s.l.] : Ottovo nakladateľstvo, 2009. Ďalej len Ottov historický atlas Slovensko. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 100, 112, 120, 122.
  3. Ottov historický atlas Slovensko, str. 84
  4. a b c d ŠESTÁK, Miroslav. Dějiny jihoslovanských zemí. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN 8071062669. S. 77 – 79.
  5. RYCHLÍK, Jan. Mezi Vídní a Cařihradem: Utváření balkánských národů. Zväzok 1. [s.l.] : Vyšehrad, 2009. ISBN 9788074290947. S. 20.
  6. a b c d e f Šesták, str. 77 – 79
  7. VILLARY, Luigi. The Republic of Ragusa An Episode of the Turkish Conquest. Londýn : J.M. Dent & Company, 1904. Ďalej len Villary. Dostupné online. S. 16 – 17.
  8. a b Dubrovnik In: Encyclopædia Britannica [online]. [Cit. 2020-04-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. Villary, str. 21 – 22
  10. Villary, str. 26
  11. ŠIŠIĆ, Ferdo. Hrvatska povijest. Historijskij zbornik god (Záhreb: Filozofski fakultet Sveučilišta u Zagrebu), 2017, čís. 70, s. 481 – 488. Dostupné online [cit. 2020-04-06]. ISSN 1849-0824.
  12. Villary, str. 29 – 30
  13. Villary, str. 35 – 37
  14. BOJOVIĆ, Boško I.. Raguse (Dubrovnik), entre l’Orient et l’Occident. Paríž : De Boccard, 2011. S. 275.
  15. Villary, str. 53 – 55
  16. DANSTRUP, John. Manuel I’s coup against Genoa and Venice in the light of Byzantine commercial policy. Baltimore/Londýn : The Johns Hopkins University Press, 2006. Classica et Mediaevalia 10 (1948); zum Händlerquartier der Venezianer in Konstantinopel: Eric R. Dursteler: Venetians in Constantinople. Nation, identity, and coexistence in the early modern Mediterranean,. ISBN 978-0-8018-8324-8. S. 195 – 219.
  17. a b PROCACCI, G.. Dějiny Itálie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. Překlad Drahoslava Janderová, Bohumír Klípa, Kateřina Vinšová. ISBN 9788071067214. S. 17.
  18. a b Villary, str. 58 – 59
  19. LANE, Frederic Chapin. Venice, a Maritime Republic. [s.l.] : Johns Hopkins University Press, 1973. ISBN 0-8018-1460-X.
  20. a b c d Villary, str. 63 – 67
  21. a b c d Villary, str. 164 – 168
  22. SETTON, Kenneth Meyer. The Papacy and the Levant, 1204 – 1571. Zväzok 2. [s.l.] : Diane Publishing, 1978. ISBN 0-87169-127-2.
  23. HARRIS, Robin. Dubrovnik, A History. [s.l.] : Saqi Books, 2003. ISBN 0-86356-332-5. S. 63.
  24. SUGAR, Peter F.. Southeastern Europe Under Ottoman Rule, 1354 – 1804. [s.l.] : University of Washington Press, 1983. Ďalej len Sugar. ISBN 0-295-96033-7. S. 168.
  25. a b Villary, str. 213 – 218
  26. Sugar, str. 173 – 177
  27. Villary, str. 219 – 220
  28. Sugar, str. 179 – 218
  29. Villary, str. 262
  30. Villary, str. 274
  31. Villary, str. 307
  32. ANDREW ARCHIBALD PATON. Researches on the Danube and the Adriatic; Or Contributions to the Modern History of Hungary and.... [s.l.] : Brockhaus, 1861. Dostupné online. (po anglicky)
  33. a b Villary, str. 318 – 322
  34. Vojnović, str. 107
  35. Vojnović, str. 110, 111, 118 – 123, 193
  36. Villary, str. 382 – 383
  37. VOJNOVIĆ, Lujo. Pad Dubrovnika (1797 – 1806). [s.l.] : Fortuna, 2009. Ďalej len Vojnović. ISBN 978-953-95981-9-6. S. 147, 150 – 154, 191, 172 – 173.
  38. Villary, str. 414 – 416
  39. ĆOSIĆ, Stjepan. Dubrovnik Annals [online]. 11.9.2009, [cit. 2020-04-15]. Kapitola "Dubrovnik Under French Rule (1810 – 1814)", s. 141 – 142. Dostupné online.
  40. Vojnović, str. 208 – 210
  41. Vojnović, str. 270 – 272, 217 – 218
  42. Villary, str. 77 – 89
  43. Neka briga o javnim interesima štiti osobnu korist [online]. www.matica.hr, [cit. 2020-04-18]. Dostupné online. (po chorvátsky)
  44. STUARD, Susan Mosher. A state of deference: Ragusa/Dubrovnik in the medieval centuries. Michigan : University of Pennsylvania Press, 1992. ISBN 9780812231786. S. 15.
  45. a b c d BERKOVIĆ, Svjetlan. Diplomacija i diplomatska profesija. Záhreb : Denona, 2006. ISBN 953-7393-00-3. S. 17 – 25.
  46. LONZA, Nella. Pod plaštem pravde. Dubrovník : Zavod za povijesne znanosti HAZU, 1997. ISBN 9531540810. S. 13.
  47. a b CARTER, Francis W.. Dubrovnik (Ragusa): A Classic City-state. New York : Seminar Press, 1972. Dostupné online. ISBN 978-0-12-812950-0. S. 49, 546 – 547.
  48. Villary, str. 264 – 267
  49. ĆOSIĆ, Stjepan; VEKARIĆ, Nenad. The Factions within the Ragusan Patriciate (17th-18th Century). Dubrovnik annals, 2003-08-05, čís. 7, s. 7 – 79. Dostupné online [cit. 2020-04-19]. ISSN 1331-3878. (po anglicky)
  50. HASTINGS, Adrian. The construction of nationhood: ethnicity, religion, and nationalism. [s.l.] : Cambridge University Press, 1997. ISBN 0-521-62544-0. S. 124 – 147.
  51. Villary, str. 339 – 340
  52. Pajek data: Ragusan nobility genealogy. [online]. vlado.fmf.uni-lj.si, [cit. 2020-04-19]. Dostupné online.
  53. Ragusan Dubrovnik Nobility [online]. ragusannobility.blogspot.com, [cit. 2020-04-19]. Dostupné online.
  54. LODGE, R. Anthony; PUGH, Stefan. Language contact and minority languages on the littorals of Europe. [s.l.] : Logos Verlag, 2007. ISBN 9783832516444. S. 235 – 238.
  55. CVITANIC, Marilyn. Culture and Customs of Croatia. [s.l.] : ABC-CLIO, 2010. ISBN 978-0-313-35117-4. S. 112.
  56. Villary, str. 371 – 376

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]