Eľ Lisickij

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eľ Lisickij
portrét z roku 1914
portrét z roku 1914
Narodenie23. november 1890
Počinok, Rusko
Úmrtie30. december 1941 (51 rokov)
Moskva, Rusko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Eľ Lisickij

Eľ Lisickij (rus. Эль Лисицкий, nem. El Lissitzky), vlastným menom Lazar Markovič Lisickij (rus. Лазарь Маркович Лисицкий), pôvodným menom Lazar Morduchovič Lisickij (rus. Лазарь Мордухович Лисицкий; * 23. november 1890, Počinok, Rusko – † 30. december 1941, Moskva) bol ruský maliar a architekt, jeden z predstaviteľov ruského konštruktivizmu.

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Tvoril takmer vo všetkých oblastiach navrhovania. Patril medzi predstaviteľov ruského konštruktivizmu. Neprijali ho na akadémiu v Petrohrade a tak vyštudoval na technickej škole v Damstadte. Na začiatku 1. svetovej vojny sa vrátil do Ruska. Od roku 1917 vyučoval spolu s Kazimirom Malevičom na umeleckej škole vo Vitebsku a neskôr aj na Vchutemas. Jeho záľubou boli nefiguratívne geometrické konštrukcie. V roku 1921 vyučoval na moskovskej akadémii. V rokoch 1922 – 1928 sa vrátil do Nemecka, kde sa zúčastňoval v aktivitách tamojšej avantgardy ako profesor Bauhausu. Spolupracoval aj so skupinou De Stijl. Od roku 1928 žil v Moskve, kde pôsobil ako návrhár. Na medzinárodných výstavách a veľtrhoch. navrhoval výzdobu sovietskych pavilónov. Spolu s Hansom Arpom publikovali knižné dielo Umelecké izmy.

Architektonická tvorba Eľa Lisického sa najviac odrazila v utopických návrhoch horizontálnych mrakodrapov, ktoré mali radikálne zmeniť urbanistický obraz Moskvy. Tieto horizontálne mrakodrapy boli stavby s troma opornými bodmi a mali sa akoby vznášať nad zemou. Takto sa mal dosiahnuť efekt maximálne využitej úžitkovej plochy oproti minimálnym požiadavkám na podpornú plochu. Ale takéto oceľové konštrukcie nebolo možné zrealizovať.

Viac ako architektúre sa Lisickij venoval maľbe, reklamnej grafike, knižnému umeniu a výstavníctvu. Umeleckým vzorcom prounu sa Lisickij pokúšal prekonať konvenčné formy obrazu, sochy a architektúry. „Prouny sú prestupné stanice medzi materiálom a architektúrou. Proun mení výrobné formy umenia na komunistickom základe z oceľobetónu.“

„...naše umenie patrí k epoche vedeckých vedomostí. Používame metódy tejto epochy – analyzujeme… Svet je nám daný cez videnie, cez farbu – to je jeden prístup. Svet je nám daný cez dotyk, cez materiál – to je druhý prístup. Podľa oboch prístupov svet patrí ku geometrickému poriadku.“ (Eľ Lisickij)[chýba zdroj]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Felix Haas: Architektura 20: století, vyd. Státní pedagogické vydavatelství. n.p., Praha 1983.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]