Preskočiť na obsah

Eforos z Kýmy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Eforos (starogr. Ἔφορος; * cca 400 pred Kr. – † 330 pred Kr.) bol grécky historik, známy najmä svojim dielom univerzálnej histórie, dnes už stratenej.[1][2][3]

Eforos, pochádzajúci z aiolskej Kymé na západe Malej Ázie, vytvoril rozsiahlu históriu v 30 knihách, prvú „univerzálnu“ históriu zaoberajúcu sa celou minulosťou Grékov a národov, ktoré poznali. Siahala až do roku 340 pred Kr., ale nezahŕňala tretiu „svätú vojnu“ tretiu (356 – 346 pred Kr., začala v lete, vojnu vyvolal Fókis obsadením Delf, Fókis proti Tébam, Lokride a Tesálii[4]), ktorú pridal jeho syn Démofilos. Eforos sa vyhýbal mytologickým obdobiam a začal s tým, čo sa považovalo za historickú udalosť, návratom „Heraklidov“ (Dórov), dávnych Heraklových potomkov na Peloponéz (tradične okolo roku 1102 pred Kr.). Jeho dielo sa stalo štandardným popisom gréckych a „barbarských“ dejín.[5] Napísal aj miestne dejiny Kymé, knihu o literárnom štýle a knihu o objavoch.[6] Všetky jeho diela sa stratili, ale jeho Dejiny (Historiai[7]) boli dôležitým zdrojom pre iných historikov, najmä pre Diodora Sicílskeho.[3] O jeho živote toho veľa nevieme.[8] Plutarchos uvádza, že odmietol žiadosť Alexandra Veľkého, aby sa pridal k jeho výprave (Plut. Mor. 1043).[9]

Eforos podľa tradície študoval v Aténach u Isokrata. Zachované fragmenty (mnohé z Oxyrhynchosu[10]) a tá časť Diodorovho textu, ktorý je založený na Eforovi, si rozhodne zachovávajú nezameniteľný isokratovský nádych. Rovnako evidentný je aj jeho silný obdiv k Aténam. Jeho Dejiny boli všeobecnými alebo univerzálnymi dejinami od dórskej invázie až po jeho dobu, ktoré sa síce sústredili na Grékov, ale snažili sa zahrnúť aj činy a úspechy negréckych ľudí, aspoň do tej miery, do akej sa týkali Grécka. V tomto ohľade nasledoval skôr Hérodota ako Thukydida; a nielen v tomto, ale aj v jeho širšej interpretácii dejín a ich rozsahu. Napríklad dve celé knihy boli venované geografii a v raných knihách, ale aj v neskorších historických knihách, kedykoľvek to bolo vhodné, uviedol veľa z toho, čo bolo známe v 4. storočí pred Kr. o gréckej kolonizácii a zakladaní miest (údajne to bola jeho špecialita), etnológii, náboženstve, kultúre vo všeobecnosti a vede.[6]

Podľa Polybia bol Eforos jediným historikom (samozrejme okrem neho samého), ktorý sa pokúsil o univerzálnu históriu. Hérodota k napísaniu Dejín inšpiroval titanský konflikt medzi východom a západom, Európou a Áziou, Grékmi a barbarmi (vedenými Perziou), ktorý vyvrcholil prechodom Xerxa z Ázie do Európy v roku 480 pred Kr., kde sa stretol s porážkou a hanbou. Zjednotenie Grécka pod vedením Filipa Macedónskeho a spätný prechod Alexandra Veľkého z Európy do Ázie v roku 334 pred Kr., ktorý viedol k dobytiu Perzskej ríše, čo bola úžasná udalosť, zrejme poskytli Eforovi jeho hlavnú tému: mal v úmysle pokryť obdobie gréckych (a súvisiacich barbarských) dejín od návratu Heraklidov (macedónsky kráľovský rod, ktorý sa hlásil k Héraklovi) v 11. storočí pred Kr. do roku 334 pred Kr., ale bol nútený (starobou alebo chorobou) prestať v roku 341/40 pred Kr. (atický nový rok sa začínal letným mesiacom hekatombaión[11]), keďže napísal 29 kníh. Jeho syn Démofilos pridal 30. knihu, čo však stále nesplnilo Eforov pôvodný zámer. Eforos bol predovšetkým didaktický historik. V súlade s väčšinou súčasnej historiografie písal predovšetkým s cieľom vysvetliť. Morálne hodnotenia verejných činiteľov (chvála dobra a odsudzovanie zla, písal so sklonom k zábave a moralizovaniu[2]), ktoré nachádzame v 11. a 15. knihe Diodora Sicílskeho, majú svoj pôvod u Efora.[6] Eforos usporiadal svoje dielo podľa tém, zatiaľ čo Diodoros uvádzal ročný popis. V dôsledku toho Diodoros niekedy spája udalosti viacerých rokov do jedného roka.[12]

Eforos, ktorý písal v čase, keď Grécko podľahlo Macedónsku, sa prirodzene snažil vysvetliť kolaps popredných gréckych štátov a vzostup Macedónska: etické a zbožné správanie, či už jednotlivcov alebo štátov, v súkromnom, rovnako ako vo verejnom živote, bolo Eforovým (a Isokratovým) receptom na úspech, ktorý bol úplne v súlade s konvenčnou gréckou morálkou. Pre Efora bol teda neúspech Grécka v podstate morálnou záležitosťou, rovnako ako Filipov zodpovedajúci úspech. Hoci bol Eforos konvenčný vo svojom pohľade, ako historiograf bol napriek tomu veľmi inovatívny a vplyvný. Zdá sa, že bol prvým spisovateľom, ktorý rozdelil svoje dielo do kníh a každej z nich poskytol vlastný predslov. V knihách boli udalosti opísané, pokiaľ to bolo možné, od začiatku do konca bez prerušenia a boli zoskupené tak, aby tvorili tematickú jednotu (boli zoradené tematicky[8]). Niet pochýb o tom, že išlo o vedomý pokus vylepšiť letopisné zobrazenie Thukydida a „historika z Oxyrhynchosu“ (jeho skutočné meno je neznáme[10]), ktorých Eforos použil ako zdroje. Presvedčenie, ktoré takmer všeobecne zastávali učenci, že každá kniha bola vždy a zo zásady venovaná výlučne dejinám jedného zo štyroch hlavných regiónov, ktorými sa Dejiny zaoberali, teda pevninského Grécka, západu, východu (Perzie) a (po roku 360 pred Kr.) severu (Macedónie), sa z fragmentov a textu Diodora Sicílskeho javí ako nesprávne. Eforova metóda nebola nepružná. Udalosti z rôznych regiónov boli v tých istých knihách často uvádzané v úzkom slede, pričom všetky súvislosti medzi nimi boli zdôraznené. Eforos, ktorý často nekriticky používa svoje zdroje, má sklon k preháňaniu (napríklad zvykol zveličovať čísla o barbarských silách) a zľahčovaniu ťažkostí, nedosahuje vysoké štandardy najväčších gréckych historikov. Napriek tomu bol jeho úspech v zostavení všeobecných a systematických dejín stredomorského sveta značný a jeho Dejiny zostali kanonickým čítaním, pokiaľ bol staroveký svet schopný spracovať diela takéhoto rozsahu. Jeho popularitu naznačuje rozsah, v akom ich používali a napodobňovali iní autori. Aténsky historik Diyllos urobil z roku 340 pred Kr. (kde Eforos prerušil svoju tvorbu) východiskový bod pre svoje vlastné všeobecné, grécke a barbarské dejiny. Strabón, významný geograf, Efora pri mnohých príležitostiach citoval (v 4. a 5. knihe poskytol geografický prehľad oikoumené, ktorý zahŕňal Európu a Áziu[13]);[14] a samozrejme, veľká časť dochovaného diela Diodora Sicílskeho je v podstate Eforos, skrátený a parafrázovaný. O 4. storočí pred Kr. by sme mali oveľa slabšie znalosti, nebyť historických spisov Efora, ktoré sa zachovali v diele Diodora.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Boris Dreyer. Repetitorium Alte Geschichte - Griechische Zeit. Berlin : LIT Verlag Münster, 2016. ISBN 978-36-4312-100-4. S. 246.
  2. 1 2 Siegfried Wollgast. Agrippa von Nettesheim. Über die Fragwürdigkeit, ja Nichtigkeit der Wissenschaften, Künste und Gewerbe. Berlin : Walter de Gruyter, 2015. ISBN 978-30-5006-791-9. S. 323.
  3. 1 2 Nigel Wilson. Encyclopedia of Ancient Greece. Hoboken : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3678-800-0. S. 262-263.
  4. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 22.
  5. ↑ Sara Elise Phang, Iain Spence Ph.D., Douglas Kelly Ph.D., Peter Londey Ph.D.. Conflict in Ancient Greece and Rome. Santa Barbara, California : Bloomsbury Publishing USA, 2016. ISBN 978-16-1069-020-1. S. 261.
  6. 1 2 3 4 Nigel Wilson. Encyclopedia of Ancient Greece. Hoboken : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3678-800-0. S. 262.
  7. ↑ Lucie Storchová. Mezi houfy lotrův se pustiti. Praha : Set Out, 2005. ISBN 978-80-8627-744-8. S. 303.
  8. 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 286.
  9. ↑ Tim Duff. The Greek and Roman Historians. London : Bloomsbury Academic, 2003. Dostupné online. ISBN 978-18-5399-601-6. S. 48.
  10. 1 2 Lisa Irene Hau. Moral History from Herodotus to Diodorus Siculus. Edinburgh : Edinburgh University Press, 2016. ISBN 978-14-7441-108-0. S. 245.
  11. ↑ Evy Johanne Håland. Greek Festivals, Modern and Ancient. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2017. ISBN 978-14-4389-617-7. S. 303.
  12. ↑ Charlie Cottam, David L. S. Hodgkinson, Steve Matthews, Lucy R. Nicholas, James Renshaw. OCR Ancient History AS and A Level Component 1: Greece. London : Bloomsbury Publishing, 2017. ISBN 978-13-5001-524-1. S. 23.
  13. ↑ Paul T. Keyser, Georgia L. Irby-Massie. Encyclopedia of Ancient Natural Scientists. London : Taylor & Francis, 2008. ISBN 978-11-3429-803-7. S. 286-287.
  14. ↑ K. Boshnakov. Die Thraker südlich vom Balkan in den Geographika Strabos. Wiesbaden : Franz Steiner Verlag, 2003. ISBN 978-35-1507-914-3. S. 111.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eforos_z_Kýmy&oldid=8353709“