Ekologická modernizácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Ekologická modernizácia je filozofia v sociálnych vedách, ktorá má za to, že priemyselný rozvoj a ochranu životného prostredia je možné ekonomicky výhodne zlúčiť. Čím sa líši od radikálneho environmentalizmu, ktorý vidí východisko v deindustrializácií.[1] V posledných desaťročiach si získala zvýšenú pozornosť vedcov a politikov. Ide o analytický prístup, no zároveň aj o politickú stratégiu a environmentálny diskurz.[2]

Pôvod a kľúčové prvky[upraviť | upraviť kód]

Ekologická modernizácia sa objavila na začiatku 80. rokov 20. storočia v rámci skupiny vedcov na Výskumnom centre pre sociálne vedy pri Free University v Berlíne, medzi nimi boli Joseph Huber, Martin Jänicke a Udo E. Simonis. Iní doboví autori rovnako objavovali podobné myšlienky, napr. ako Arthur H. Rosenfeld, Amory Lovins, Donald Huisingh, René Kemp, alebo Ernst Ulrich von Weizsäcker. Ďalšie významné príspevky boli uskutočnené autormi ako Arthur P. J. Mol, Gert Spaargaren a David A Sonnenfeld.[3][4]

Jeden zo základných predpokladov ekologickej modernizácie sa týka environmentálnej readaptácie ekonomického rastu a industriálneho rozvoja. Na základe osvietenej sebeckosti smie byť ekonomika a ekológia priaznivo spojená: Environmentálna produktivita, t. j. produktívne využívanie prírodných zdrojov a prostriedkov životného prostredia (vzduch, voda, pôda, ekosystémov), môže byť zdrojom budúceho rastu a rozvoja rovnako ako produktivita práce a produktivita kapitálu. Toto zahŕňa zvýšenie efektívity využívania energie a zdrojov, no zároveň aj inováciu výrobkov a výrobných procesov, ako napríklad manažment životného prostredia, trvalo udržateľný dodávateľský reťazec, čisté technológie a náhrada škodlivých látok v produktoch. Radikálne inovácie v týchto oblastiach môžu nielen znížiť množstvo použitých surovín a vyprodukovaných emisií, ale rovnako aj zvýšiť kvalitu a/alebo štruktúru priemyselného metabolizmu.  

Existujú rôzne chápanie rozsahu ekologickej modernizácie, teda či ide len o technologicko-priemyselný pokrok a s ním súvisiace aspekty politiky a ekonomiky, a taktiež do akej miery zahŕňa aj kultúrne prvky (ekologická modernizácia mysle, hodnotová orientácia a postoje, správanie a životný štýl). Podobne, určitý názorový pluralizmus sa javí v tom či by sa ekologická modernizácia musela spoľahnúť predovšetkým na vlády, alebo trhy a podnikateľov, alebo na občianskú spoločnosť, alebo nejaký druh viacúrovňovej vlády, ktorá kombinuje troch spomínaných aktérov. Niektorí vedci vyslovene odkazujú na všeobecnú teóriu modernizácie, ako aj na nemarxistickú teóriu svetového zriadenia.

V konečnom dôsledku však existuje všeobecná zhoda v tom, že ekologická modernizácia bude nutne viesť k inovatívnym štrukturálnym zmenám. Preto sa výskum ešte stále viac zameriava na environmentálne inovácie alebo ekologické inovácie a vzájomné pôsobenie rôznych spoločenských faktorov (vedecké, ekonomické, inštitucionálne, právne, politické, kultúrne), ktoré podporujú alebo bránia daným inováciám[5][6][7].

Ekologická modernizácia zdieľa rad funkcií so susednými, prekrývajúcimi sa prístupmi. Medzi najdôležitejšie patria 

  • koncepcia trvalo udržateľného rozvoja
  • prístup priemyselného metabolizmu[8]
  • koncept priemyselnej ekológie[9].

Kritika[upraviť | upraviť kód]

Kritici tvrdia, že ekologická modernizácia nedokáže ochrániť životné prostredie a nepomôže zmeniť impulzy v kapitalistickom ekonomickom spôsobe výroby (pozri kapitalizmus), ktorý nevyhnutne vedie k degradácii životného prostredia[10]. Ako taká je označovaná ako len forma "greenwashingu". Kritici rovnako pochybujú, či samotný technologický pokrok môže dosiahnuť zachovanie zdrojov a lepšiu ochranu životného prostredia, najmä v prípade, že je ponechaný na samoregulaciu samotných podnikov. Napríklad mnohé zo spomínaných technologických vylepšení sú už v súčasnosti dotupné, ale nie sú zďaleka široko využívané. Produkt alebo výrobný proces, ktorý je najviac šetrný k životnému prostrediu (a zároveň je často aj ten najúčinnejší z hospodárskeho hľadiska), nie je vždy ten, ktorý podniky automaticky zvolia (napr. vodík alebo biopalivo vs. ropa). Navyše niektorí kritici tvrdia, že ekologická modernizácia nenapráva hrubé neprávosti, ktoré sa páchajú v kapitalistickom systéme, ako napríklad environmentálnu diskrimináciu - kde ľudia s nízkymi príjmami nesú neúmerné bremeno environmentálnych škôd, ako znečistenie, a navyše nemajú prístup k environmentálnym benefitom ako je napr. odstraňovanie nezamestnanosti[11][12][13] – environmentálna diskriminácia sa tiež označuje ako problematika asymetrického rozloženia environmentálnych zdrojov a služieb[14]. Okrem toho sa zdá, že táto teória má obmedzenú celosvetovú účinnosť a uplatňuje sa v prvom rade v krajinách kde vznikla – Nemecko a Holandsko a rozvojového sveta sa dotýka iba okrajovo[15]. Pravdepodobne najzávažnejšia kritika však spočíva v tom, že ekologická modernizácia sa zakladá na pojmoch "udržateľný rast", ktorý v skutočnosti nie je možný, pretože rast so sebou prináša nevyhnutné konzumáciu prírodného a ľudského kapitálu, za rastúcu cenu pre ekosystémy a spoločnosť.

Ekologická modernizácia, jej efektívnosť a uplatniteľnosť, silné stránky a obmedzenia zostávujú dynamickou a spornou oblasťou výskumu environmentálnych sociálnych vied a politického diskurzu aj na začiatku 21. storočia.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. GIDDENS, Anthony. Sociologie. [s.l.] : Argo, 2013. ISBN 978-80-257-0807-1. S. 979.
  2. HAJER, M.A.. The Politics of Environmental Discourse: Ecological Modernization and the Policy Process. Oxford, UK : Oxford University Press, 1995. ISBN 0-19-827969-8.
  3. MOL, A.P.J.. Globalization and Environmental Reform: The Ecological Modernization of the Global Economy. Cambridge, Ma. : MIT Press, 2001. ISBN 0-262-13395-4.
  4. MOL, SONNENFELD, A.P.J., D.A.. Ecological Modernisation around the World: Perspectives and Critical Debates. Portland, OR : Frank Cass/ Routledge, 2000. ISBN 978-0-7146-8113-9.
  5. KLEMMER, P.. Environmental Innovations. Incentives and Barriers. Berlin : Analytica, 1999.
  6. HUBER, J.. New Technologies and Environmental Innovation. Cheltenham, UK : Edward Elgar, 2004.
  7. OLSTHOORN, WIECZOREK, X., A.. Understanding Industrial Transformation. Views from Different Disciplines. Dodrecht : Springer, 2006.
  8. AYRES, SIMONIS, R. U., U. E.. Industrial Metabolism. Restructuring for Sustainable Development. Tokyo : UN University Press, 1994.
  9. SOCOLOW, R.. Industrial Ecology and Global Change. Cambridge : Cambridge University Press, 1994.
  10. FOSTER, J.B.. Ecology Against Capitalism. New York : Monthly Review Press, 2002.
  11. BULLARD, R.. Confronting Environmental Racism: Voices from the Grassroots. Boston : South End Press, 1993.
  12. GLEESON, LOW, B., N.. Global Ethics and Environment. London : Routledge.
  13. HARVEY, D.. Justice, Nature and the Geography of Difference. Malden, Ma. : Blackwell, 1996.
  14. EVERETT, NEU, J., D.. Ecological Modernization and the Limits of Environmental Accounting?. [s.l.] : Accounting Forum, 2000.
  15. FISHER, FREUDENBURG, D.R., W.R.. Ecological modernization and its critics: Assessing the past and looking toward the future. [s.l.] : Society and Natural Resources, 2001.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Braungart, M., and McDonough, W., 2002, Cradle to Cradle. Remaking the way we make things, New York, N.Y., North Point Press.
  • Dickens, P. 2004, Society & Nature: Changing Our Environment, Changing Ourselves, Cambridge, UK, Polity, ISBN 0-7456-2796-X.
  • Lippert, I. 2010, "Agents of Ecological Modernisation", Lübeck, DAV, ISBN 978-3-86247-062-4.
  • OECD (ed.), Towards Sustainable Household Consumption? Trends and Policies in OECD Countries, Paris, OECD Publ., 2002.
  • Redclift, M. R., and Woodgate, G. (eds.) 1997, The International Handbook of Environmental Sociology, Cheltenham, UK, Edward Elgar, ISBN 1-85898-405-X.
  • Redclift, M. R., and Woodgate, G., (eds.) 2005, New Developments in Environmental Sociology, Cheltenham, Edward Elgar, ISBN 1-84376-115-7
  • Vergragt, Ph., Strategies Towards the Sustainable Household, SusHouse Project Final Report, Delft University of Technology, NL, 2000.