Elektrická indukcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Elektrická indukcia je vektorová fyzikálna veličina charakterizujúca elektrické pole bez započítania vplyvu el. nábojov viazaných v prostredí – dielektriku, ale iba na základe "vonkajších" zdrojov poľa, teda voľných elektrických nábojov.

Tiež sa dá stretnúť s označením dielektrický posun alebo dielektrické posunutie, čo je zastaraný názov tejto veličiny.

Značenie a jednotky[upraviť | upraviť zdroj]

Základné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Elektrická indukcia je definovaná vzťahom

,

kde je permitivita vákua, E je intenzita elektrického poľa a P je elektrická polarizácia.

Pre lineárne dielektrikum je elektrická polarizácia lineárne závislá na intenzite elektrického poľa a môžeme ju zapísať

,

kde označuje elektrickú susceptibilitu.

Odtiaľ platí, že

,

kde označuje relatívnu permitivitu a (absolútnu) permitivitu.

Elektrickú indukciu v lineárnom dielektriku je teda možné určovať z rovnakých vzťahov ako intenzitu elektrického poľa s tým, že sa príslušný vzťah vynásobí koeficientom , prípadne .

Jedným zo základných vzťahov je vyjadrenie Gaussovho zákona elektrostatiky pomocou elektrickej indukcie (3. Maxwellova rovnica):

,

kde S je uzavrená, von orientovaná plocha (Gaussova plocha) obklopujúca voľný elektrický náboj Q.
V diferenciálnom tvare potom tento zákon vyzerá nasledovne:

,

kde je objemová hustota voľných nábojov.

Súvisiace články[upraviť | upraviť zdroj]