Elektrický rušeň S 699.0

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Elektrický rušeň radu S 699.0
Škoda 32E, v podnikovom múzeu výrobcu
Škoda 32E, v podnikovom múzeu výrobcu
Prevádzkové parametre
Maximálna rýchlosť120 km/h
160 km/h (po úprave pre ŽZO Cerhenice)
Trvalý výkon4 620 kW
5 100 kW (po úprave pre ŽZO Cerhenice)
Napájacie sústavy25 kV~50 Hz
Regulácia výkonuspínanie odbočiek transformátoru
Trakčný motorŠkoda 1AL-4446iP
Výkon trakčného motora770 kW
850 kW (po úprave pre ŽZO Cerhenice)
Prenos krútiaceho momentuDutá hriadeľová spojka
Usporiadanie pojazduCo´ Co´
Maximálna ťažná sila310 kN
320 kN (po úprave pre ŽZO Cerhenice)
Rozchod1 435 mm
Minimálny polomer prechádzania oblúkov120 m
Hmotnosť126 t
Adhézna hmotnosť126 t
Dĺžka cez nárazníky20 000 mm
Šírka3 030 mm
Výška4 650 mm
Priemer kolies1 250 mm
Typ brzdysamočinná, priamočinná, ručná, elektrodynamická
Výrobné údaje
VýrobcaŠkoda Plzeň
PrevádzkovateľŽZO Cerhenice
Rok výroby1963
Rok rekonštrukcie1966 – 1967
Počet vyrobených kusov1
V prevádzke v období1967 – 1981 (vlastnou silou)
1981 – 1991 (mŕtva záťaž)
Továrenské označenieŠkoda 32E

Elektrický rušeň S 699.0 (továrenské označenie Škoda 32E) bol vyrobený v roku 1963 v počte jediného kusu. Stalo sa tak v plzenských Škodových závodoch, vtedy nazývaných Závody V. I. Lenina v Plzni.

Ide o prvý rušeň na svete s laminátovou karosériou. Takisto to bolo prvýkrát, čo sa na výrobe železničného stroja v Česko-Slovensku podieľal výtvarník-designer, a to prof. Otakar Diblík z VŠUP v Prahe. S dĺžkou 20 m cez nárazníky a váhou 126 ton patrí rušeň S 699.0 medzi najväčšie a najťažšie československé rušne. Zároveň v čase svojho vzniku bol najvýkonnejším škodováckym rušňom s trvalým výkonom 4 620 kW.

Pojazd tvoria dva trojnápravové podvozky, pri ktorých sú použité oceľové skrutkové valcovité pružiny. V každom podvozku sú uložené tri jednosmerné sériové trakčné motory, poháňajúce nápravy ozubeným prevodom. Rušeň už mal tiež kremíkové diódové usmerňovače, elektrodynamickú brzdu a ďalšie novinky. Striedavý prúd 25 kV 50 Hz bol privádzaný do transformátora s reguláciou na strane vysokého napätia. Z neho bol prúd usmerňovaný v trakčnom usmerňovačmi, ktorý bol vždy po jednom pre každý podvozok. Jeden trakčný sériový jednosmerný motor mal trvalý výkon 770 kW, takže išlo o veľmi výkonný rušeň. Novinkou bolo tiež inštalovanie krokového riadenia s riadiacim segmentom miesto riadiaceho kolesa podľa čs. patentu a zariadenia pre automatický rozjazd.

Z brán plzenskej Škodovky vycestoval rušeň S 699.001 28. decembra 1963 pod továrenským označením 32 E s výrobným číslom 4804. Bolo s ním uvažované pre dopravu osobných i nákladných vlakov. Rušeň bol skúšaný na trati Plzeň-Horažďovice predmestie. ČSD rad S 699.0 však nakoniec neobjednali. Pre trate, ktoré boli v tom čase elektrizovanie striedavou sústavou bol trochu predimenzovaný a v niektorých úsekoch s oblúkmi o malých polomeroch nevyhovoval svojimi trojnápravovými podvozkami. Preto dali ČSD na týchto tratiach prednosť štvornápravovým strojom S 489.0, pre ktoré bol rušeň S 699.001 priamym vzorom. Koncom júna 1965 bol rušeň S 699.0 skúšaný na náročnej trati Bulharských železníc Gorna Oryahovitsa-Ruse. Po svojom návrate do Škody Plzeň bol vystavovaný na jesennom brnianskom strojárenskom veľtrhu. 12. 12. 1965 bol predaný pre potreby Železničného skúšobného okruhu v Cerhenice.

V rokoch 1966 – 1967 bol pre potreby ZZO rekonštruovaný. Boli mu inštalované nové podvozky so zmeneným prevodom na pomer 2,18, čím sa zvýšila maximálna rýchlosť rušňa na 160 km/h. Taktiež bol zvýšený celkový trvalý výkon na 4 920 kW.

Vonkajších zmien na rušni za dobu jej prevádzky nebolo vykonané veľa. Okrem krytov pätiek nárazníkov a ťahadlového ústrojenstva, bolo ešte na čelách dodatočne inštalované podokenné madlo. Pôvodný červeno-biely náter s čiernym pozdĺžnym pruhom bol v Kolíne zrejme v súvislosti s prípravou na vystavenie na veľtrhu zmenený na schému, podľa ktorého boli natierané neskôr vyrábané štvornápravové „laminátky“, teda kombináciu červeno-žlto-šedú.

Rušeň sa používal pri chodových skúškach osobných a nákladných vozňov aj hnacích vozidiel na okruhu vo Velime. 21. 1. 1981 sa pri jazdách na malom okruhu vznietil. Po jeho uhasení, už nikdy nebol opravený do prevádzkyschopného stavu. V rokoch 1981 – 1991 bol sporadicky využívaný na skúšobnom okruhu ako mŕtva záťaž.

V roku 1991 bol odoslaný do depa v Brne-Maloměřice. Tam bol odstavený až do roku 1998, kedy bol pretiahnutý do areálu Škody Plzeň. Tu potom čakal ďalších dvanásť rokov na svoju renováciu, ktorú vykonalo až Techmania Science Center, ktoré ho do svojich expozícií uviedlo spolu s rušňom Škoda 2ELo v rámci rekonštrukcie technických pamiatok, na ktoré poskytol financie operačný program ROP Juhozápad.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

BEK, Jindřich, Ing. Atlas lokomotiv II. díl. Elektrická a motorová trakce. 1. vyd. Praha : NADAS, 1971. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lokomotiva S 699.0 na českej Wikipédii.