Epifanius zo Salamis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Epifánius zo Salaminy, Chrám svätej Sofie v Kyjeve, mozaika, 11. storočie

Epifanius zo Salamis[1] (iné mená: Epifánius zo Salaminy[2]; starogr. Ἐπιφάνιος Κωνσταντίας; * cca 315 – † 403) bol biskup v cyperskom meste Salamina (novogr. Σαλαμίς, lat. Constantia).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Epifánius pochádzal z mesta Eleutheropolis (dnes: Bet Guvrin, Izrael). Niektoré pramene dokonca uvádzajú, že bol židovského pôvodu, no chýbajú o tom priame a hodnoverné dôkazy[3]. V mladosti strávil istý čas medzi egyptskými mníchmi. Neskôr bol vysvätený za kňaza a okolo roku 335 založil v blízkosti Eleutheropolisu kláštor, v čele ktorého potom stál nasledujúcich 30 rokov.

V roku 367 ho zvolili za biskupa v cyperskom meste Salamina (Constantia). Aj tu bol veľkým podporovateľom mníšstva.

Epifánius pokladal alexandrijského teológa Origena (* 185 – † 253) za pôvodcu všetkých heréz, vrátane arianizmu, a tak proti nemu bojoval „všetkými jazykmi sveta“, ako neskôr poznamenal historik Rufinus. Epifánius totiž ovládal gréčtinu, sýrčinu, hebrejčinu, koptčinu a latinčinu.

V tzv. prvom spore o Origena zohral Epifánius významnú úlohu. V roku 378 sa zúčastnil na synode v Antiochii a v roku 382 na synode v Ríme. V roku 394 prišiel do Jeruzalema a v Chráme Božieho hrobu predniesol kázeň proti Origenovej náuke. Z toho istého roku pochádza aj list, v ktorom Epifánius pojednáva o Origenových omyloch a obhajuje v ňom napr. aj názor o reálnej existencii biblického raja.

V diele Ancoratus sa Epifánius o. i. venoval geografii štyroch riek, ktoré (podľa biblického textu) vytekali z raja. Napríklad o rieke Gihon napísal, že sa vlastne jedná o dnešný Níl, vyteká z raja smerom k Etiópii a Egyptu a nakoniec ústi do Stredozemného mora[4].

Epifánius bojoval s Origenovou náukou a jej prívržencami až do konca svojho života. V roku 402 na podnet Teofila Alexandrijského pricestoval Epifánius do Konštantínopolu. Pustil sa do konfrontácie s konštantínopolským arcibiskupom Jánom Zlatoústym, pretože ho podozrieval, že sympatizuje s Origenovou teológiou. Bolo totiž známe, že Ján krátko predtým poskytol azyl Origenovým prívržencom. Jeho snaha však bola nakoniec márna.

Epifánius zomrel v roku 403 počas spiatočnej cesty z Konštantínopolu.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Za Epifániovo najranejšie dielo sa považuje spis Ancoratus („Pevne zakotvený“) z roku 374. Predstavuje polemiku s Origenom a arianizmom.

Najznámejším dielom Epifánia zo Salaminy je Panarion („Domáca lekáreň“ proti dobovým herézam; známe aj pod názvom Adversus haereses alebo Haereses). Napísané bolo zrejme medzi rokmi 374377. Obsahuje rozbor a argumenty proti 80 heretickým náukám, pričom Epifánius k nim zaradil aj niektoré myšlienky nekresťanských filozofických škôl (napr. stoicizmus) a náboženských smerov (napr. saduceji).

V roku 382 napísal knihu o biblických mierach a váhach (De mensuris et ponderibus).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. EPIFANIUS ZO SALAMIS. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 142 – 145.
  2. ŠPIRKO, Jozef. Patrológia: životy, spisy a učenie sv. Otcov. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1995. 228 s. ISBN 80-967341-1-5 Chybné ISBN. S. 109.
  3. STEMBERGER, Günter. Juden und Christen im spätantiken Palästina. Zväzok Heft 9. Berlin : De Gruyter, 2007. (Hans-Lietzmann-Vorlesungen.) S. 10.
  4. SCAFI, Alessandro. Mapping Paradise. A history of heaven on earth.. London : British Library, 2006. S. 40.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • JÜLICHER, Adolf. Epiphanios 3. In: Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft. Band VI,1. Stuttgart, 1907.[1]
  • LEIDWANGER, Laurent. Épiphane de Salamine. In: GOULET, Richard (vyd.): Dictionnaire des philosophes antiques. Band 3. Paris: CNRS Éditions, 2000. ISBN 2-271-05748-5. S. 184–187.
  • MARKSCHIES, Christoph - RATTMANN, Arnd. Gesamtindex zu Epiphanius Ancoratus, Panarion Haeresium und De fide. Berlin: De Gruyter, 2004. ISBN 3-11-017904-0.
  • BAUTZ, Friedrich Wilhelm. Epiphanius von Salamis. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 1. 1975, 1990 (2. vyd.) ISBN 3-88309-013-1.
  • RABO, Gabriel - ALBRECHT, Felix. „Über die Auferstehung“. Ein syrisches Exzerpt der Schrift des Epiphanius von Salamis De Duodecim gemmis. In: Oriens Christianus. Bd. 96. Wiesbaden, 2012. S. 1–7.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Epiphanios von Salamis na nemeckej Wikipédii.

  1. RE:Epiphanios 3 – Wikisource [online]. de.wikisource.org, [cit. 2017-02-25]. Dostupné online. (po nemecky)