Epos o Gilgamešovi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Epos o Gilgamešovi je jedna z najstarších epických básnických skladieb na svete. Po prvý raz v moderných dejinách sme sa s ním oboznámili z asýrskych hlinených tabuliek nájdených v meste Ninive. Tieto tabuľky pochádzali z polovice 7. storočia pred Kr. Neskôr sa našli staršie zlomky eposu z obdobia Babylonskej ríše z 18.-12. storočia pred Kr. aj staršie sumerské predlohy z 20. storočia pred Kr.

Pôvodne sa text skladal asi z 3600-3800 veršov a bol určený na prednášanie za sprievodu lýry a bubnov. Veľa výjavov z tohto eposu sa zachovalo v podobe sôch a reliéfov zobrazujúcich hrdinské skutky kráľa Gilgameša. Časti eposu sú dôležité aj v chetitčine, ugaritčine, churritčine a elamčine.

Stručná dejová línia[upraviť | upraviť zdroj]

Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Je jeden z najznámejších výtvorov sumerskej kultúry a vykresľuje osud človeka.

Gilgameš bol z dvoch tretín boh - po matke, bohyni Ninsun a z jednej tretiny človek - po otcovi, kráľovi Lugalbandovi. Napriek tomu, že mal aj božské korene, bol smrteľný, ale bol oveľa mocnejší, ako obyčajní ľudia a v mýte ho vykresľujú ako despotu, ktorý síce vystaval nádherné stavby, ale nadmerne zaťažoval obyvateľov Uruku. Bol vládcom v Uruku a mesto dal obohnať vysokou hradbou. Panoval tvrdo, preto ľud volal k bohom, aby stvorili bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala. Tá by ho skrotila a ľud Uruku by si vydýchol.

Bohyňa Aruru si vypočula ich prosby a stvorila Enkidua, divocha, ktorý žil v stepi a škodil lovcom. Tí vymysleli lesť. Priviedli z Uruku chrámovú prostitútku (akkad. náditú, gr. hierodule) a ona z Enkidua spravila ľudskú bytosť a odviedla ho do mesta. Tam Enkidu vyzval Gilgameša na súboj, ktorý sa skončil ich spriatelením, lebo obidvaja uznali kvality súpera.

Spoločne sa vybrali do ďalekého cédrového lesa zabiť obludu Chuvavu, príčinu všetkého zla na svete. S pomocou bohov sa im ju podarilo poraziť. Po tomto hrdinskom skutku samotná bohyňa Ištar zatúžila stať sa Gilgamešovou manželkou, ale keďže bola prelietavá, Gilgameš ju odmietol. Ohrdnutá Ištar z pomsty pustila na zem strašného nebeského býka, ktorý rozdupal všetko čo mu stálo v ceste. No Gilgameš a Enkidu ho zabili.

Po tomto čine znel výrok bohov: Enkidu musí zomrieť. Enkidu prekľaje Ištar a ten ochorie. Po niekoľkých dňoch choroby zomrel a odišiel do temného podsvetia. Gilgameš veľmi smútil a rozhodol sa, že on sa smrti vyhne a získa pre seba večný život. Rozhodol sa vyhľadať Utanapištima, jediného človeka, ktorý prežil potopu sveta.

Tu sa začína jeho cesta za nesmrteľnosťou. Gilgameš počas svojej púte prechádza rozličnými skúškami iniciačného rázu.

Na tejto dlhej ceste na koniec sveta stretáva ľudí-škorpiónov, strážcov vrchu Mašu, krčmárku Siduri, ktorá podáva nápoje bohom a napokon Uršanabiho, prievozníka cez more smrti. Bohovia sa rozhodnú udeliť mu za jeho hrdinské skutky nesmrteľnosť, ak prejde ešte cez jednu skúšku, ktorá je tentoraz duševnej povahy. Gilgameš nemôže šesť dní a sedem nocí zaspať. Gilgameša veľmi ľahko premáha spánok a tak o svoju možnosť stať sa nesmrteľným prichádza. Dostane ešte jednu možnosť – napokon nájde Utanapištiho v krajine Dilmune. Ten mu vyrozprával príbeh o potope a prezradil, že existuje rastlina, ktorá v starobe vracia mladosť.

Gilgameš rastlinu nájde na dne mora a vracia sa s ňou domov. Neďaleko Uruku sa chce napiť vody zo studne, položí rastlinu na zem a kým pije, priplazí sa had a rastlinu zožerie. Tak Gilgameš definitívne prichádza o nesmrteľnosť.

No bohovia mu radia, aby nezúfal, aby si radšej namiesto hľadania nesmrteľnosti vychutnával život pozemský. Toto konštatovanie, že človek nedokáže nájsť večný život, ale svojím dielom a hrdinstvom si vie zabezpečiť večnú slávu a žiť v pamäti ľudí, tvorí záver eposu.