Esen-tajši
| Esen-tajši | |
 | |
| Narodenie | 1407 Mongolsko |
|---|---|
| Úmrtie | 1454 Mongolsko |
| Deti | Qiqikebiji a Öštemür |
Esen-tajši († 1454[1] / 1455) bol od roku 1439 ojratský vládca s titulom tajša, syn a následník Togon-tajšiho. Roku 1449 v bitke pri Tchu-mu zajal Jing-čung cisára čínskej ríše Ming, nedokázal však svoj úspech využiť a hoci sa roku 1453 vyhlásil chánom Mongolska, jeho autorita upadla a vzápätí padol v boji proti vzbúrencom.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Esen bol synom ojratského vládca, tajšiho, Togona.[2] Za života otca sa vyznamenal vo vojne s Mogulistánom. V bojoch opakovane porazil nepriateľa a dokonca dvakrát zajal chána Mogulistána Sultana Uwajsa Chána. Roku 1439 po smrti otca prevzal vládu nad Ojratmi. Cez formálnu podriadenosť mongolskému Chánovi Togto Bukovi, manželovi Esenovej sestry, bol faktickým vládcom Mongolov. V prvej polovici štyridsiatych rokov 15. storočia ovládol Chami na Hodvábnej ceste a mongolské kniežatstvo v Kan-su, v druhej polovici toho istého desaťročia si podrobil Urianchajcov (na východe vnútorného Mongolska) a zjednotil tým Mongolsko.
Esen udržiaval diplomatické a obchodné styky s čínskou ríšou Ming. Mingovia však odmietali slobodný obchod a obmedzovali kontakty na výmenu tribútu prinášaného Mongolmi za dary mingskej vlády. Početnosť posolstiev vysielaných Esenom počas štyridsiatich rokov vzrástla z niekoľko málo sto na tisícky mužov, až Číňania začali protestovať a roku 1449 poskytli Mongolom len pätinu požadovaného tovaru. Mongoli sa rozhodli vziať si ho silou. Bezprostrednou zámienkou k vojne bolo odmietnutie Esenovej žiadosti o cisársku princeznú pre jeho syna.[3]
V júli 1449 Mongoli zahájili rozsiahlu inváziu do Číny. Na východe chán Togto Buka s Urianchajcami zaútočil na Liao-tung. Druhá mongolská armáda vytiahla na Suan-fu a tretia, na čele s Esenom, postupovala na Ta-tchung.[4] Proti Mongolom vytiahla narýchlo zhromaždená mingská armáda na čele so sebavedomým cisárom Jing-čungom. Neschopné vedenie mingskej armády viedlo k jej drvivej porážke omnoho slabším Esenovým oddielom a zajatím Jing-čunga. Číňania ale po prekonaní šoku vybrali nového cisára, Jing-cungovho brata Ťing-tchaa, Esen nebol schopný svoj úspech využiť na získanie akýchkoľvek výhod a tak roku 1450 uzavrel s Ming mier a Jing-čung vrátil.
V rokoch 1450-1451 potlačil vzburu Urianchajcov. Začiatkom 50. rokov sa dostal do konfliktu s chánom Togto Bukom, kvôli určeniu jeho nástupcu, v bojoch Chánov mladší brat Arbadžin prešiel k Esenovi a chán zahynul. Esen Arbadžina sa oženil so svojou dcérou a menoval ju novým chánom. Vzápätí ju však nechal zabiť a chánom sa vyhlásil sám.[1]
Nového tajšieho Ojratov si potom Esen vybral svojho staršieho syna Amasandža. To vyvolalo vzburu časti Ojratov vedenú Alagom Temurom, hodnostárom ktorý sa pokladal za vhodnejšieho kandidáta na hodnosť tajša. Nasledovala bitka, v ktorej bol Esen porazený a čoskoro zahynul.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Encyclopedia of Mongolia and the Mongol Empire. [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online. ISBN 0816046719. (anglicky)
- ↑ ATWOOD, Christopher Pratt. Encyclopedia of Mongolia and the Mongol empire. [s.l.] : New York, NY : Facts On File, 2004. Dostupné online. ISBN 978-0-8160-4671-3.
- ↑ The Care-taker Emperor : Aspects of the Imperial Institution in Fifteenth-century China as Reflected in the Political History of the Reign of Chu Chʾi-yü. [s.l.] : [s.n.], 1986. ISBN 9004078983. (anglicky)
- ↑ Twitchett, Grimm, s. 322.