Eurofighter Typhoon
| Eurofighter Typhoon | |
.jpg) Eurofighter Typhoon Britského kráľovského letectva | |
| Typ | viacúčelové stíhacie lietadlo stíhacie lietadlo na vybojovanie vzdušnej nadvlády |
|---|---|
| Výrobca | Eurofighter Jagdflugzeug GmbH |
| Prvý let | 27. marca 1994[1] |
| Zavedený | 4. augusta 2003 |
| Charakter | v službe |
| Hlavný používateľ | Royal Air Force Luftwaffe Talianske vzdušné sily Španielske vzdušné sily |
| Výroba | 1994 – súčasnosť |
| Vyrobených | 571 (k októbru 2020)[2] |
Eurofighter Typhoon je dvojmotorové viacúčelové stíhacie lietadlo 4. generácie s delta krídlom a kačacími plochami, navrhnuté a postavené konzorciom spoločností Alenia Aeronautica, BAE Systems a EADS pracujúcich ako holding Eurofighter GmbH. Projekt je riadený agentúrou NATO Eurofighter and Tornado Management Agency, ktorá je hlavným zákazníkom.[3]
Na výrobe Typhoonu sa podieľa 400 subdodávateľských firiem a v rámci celého projektu sa tak vytvorilo vyše 100 000 pracovných miest.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
Vývoj lietadla začal v roku 1983, keď Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Británia a Španielsko spustili program FEFA (Future European Fighter Aircraft). Medzi základné požiadavky, ktoré malo spĺňať budúce európske stíhacie lietadlo, patrili hlavne:
- Schopnosť vzletu a pristátia na krátkej dráhe
- Schopnosť viesť boj mimo vizuálnu vzdialenosť
V roku 1984 sa Francúzsko chcelo ujať vedúcej úlohy pri realizácii projektu. Predložilo taktiež požiadavku, skonštruovať lietadlo tak, aby bolo možné jeho nasadenie aj na lietadlovej lodi. Keďže sa Francúzsko nedokázalo s partnermi dohodnúť na uvedených požiadavkách, opúšťa v roku 1985 konzorcium. Spúšťa svoj vlastný projekt, ktorého výsledkom bude stíhacie lietadlo Dassault Rafale.
Prvý let prototypu Eurofighter sa konal 27. marca 1994 v Bavorsku. 2. septembra 1998 dostalo lietadlo počas ceremoniálu vo Farnborough oficiálne svoje meno Eurofighter Typhoon. Prvý sériovo vyrábaný Eurofighter bol verejnosti predstavený 13. júna 2003 a 4. augusta toho istého roku bol zaradený do výzbroje Luftwaffe.
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Drak[upraviť | upraviť zdroj]
Konštrukcia lietadla s delta krídlom a kačacími plochami je navrhnutá ako prirodzene nestabilná pri nižších rýchlostiach. Vďaka tejto konštrukcii a systému fly-by-wire má však stroj dobrý vztlak, výbornú obratnosť a nižší odpor pri vyšších rýchlostiach.
Drak lietadla bol navrhnutý tak, že až 82 % tvoria kompozitné materiály, vďaka čomu sa podarilo výrazne znížiť hmotnosť Typhoonu. Ďalších 15 % konštrukcie pozostáva z hliníkovej a titánovej zliatiny, t.j. materiálov, v ktorých sa snúbi vysoká pevnosť a s nízkou hmotnosťou.
Keďže je Typhoon projektom štyroch partnerských krajín, výroba jednotlivých komponentov je rozdelená nasledovne:
- Ľavé krídlo - firma Aeritalia (Taliansko)
- Pravé krídlo - firma Construcciones Aeronáuticas SA (Španielsko)
- Predná a zadná časť trupu – firma British Aerospace (Veľká Británia)
- Centrálna časť trupu - firma DASA (Nemecko)
Drak Typhoonu bol navrhnutý s ohľadom na čo najnižší radarový odraz, aj keď sa ešte nedá hovoriť o „stealth“ stíhačke.
Kokpit[upraviť | upraviť zdroj]
Kabína pilota je vybavená tromi multifunkčnými farebnými displejmi a taktiež HUD displejom. Aby sa minimalizoval reakčný čas pilota pri náročných bojových podmienkach, v kokpite je využitý koncept HOTAS (Hands-On-Throttle-And-Stick), t.j. najdôležitejšie ovládacie prvky sú umiestnené na plynovej a riadiacej páke. Bojové nasadenie výrazne uľahčuje taktiež prilba Striker od firmy BAE Systems, ktorá zobrazuje pilotovi najdôležitejšie avionické a taktické informácie. Prilba navyše obsahuje kameru nočného videnia, čo výrazne zefektívňuje nasadenie počas noci. Samozrejmosťou je prilbový zameriavač, vďaka ktorému môže pilot uzamknúť cieľ a vystreliť aj tzv. „cez rameno“. Prostredníctvom prilby môže pilot ovládať lietadlo aj hlasovými pokynmi.
Avionika[upraviť | upraviť zdroj]
Eurofighter Typhoon je vybavený pulzným dopplerovským radarom Captor-M, ktorý je schopný vyhľadať cieľ až na 185 km. Tento radar má byť nahradený novovyvinutým radarom typu AESA (Active Electronically Scanned Array). Je to radar s aktívnym elektronickým vychylovaním lúča a nesie označenie CAPTOR-E, alebo CAESAR (CAPTOR Active Electronically Scanned Array Radar). Posúva možnosti Typhoonu útočiť na pozemné ciele za každého počasia a je oveľa odolnejší voči rušeniu, ako jeho predchodca. Jeden z odborníkov firmy EADS, podieľajúcej sa na vývoji, sa vyjadril, že radar bude schopný vyhľadať stíhačku F-35 až na vzdialenosť 59 km. Hoci bol vývoj radaru už ukončený a lietadlá druhej a tretej série by ním mohli byť výrazne modernizované, žiadna z krajín oň zatiaľ neprejavila záujem.
Od roku 2007 sú lietadlá Eurofighter Typhoon vybavené tiež infračerveným prieskumným a zameriavacím systémom PIRATE. Ide o elektro-optický systém, ktorý je umiestnený v prednej časti trupu, naľavo od kokpitu. V režime vzduch-vzduch PIRATE vyhľadáva horúce výfukové plyny prúdových motorov a umožňuje ich sledovanie. V režime vzduch-zem vyhľadáva tepelné zdroje na povrchu Zeme. Je spojený s displejom prilby pilota, v ktorej sa zobrazujú ciele vo vysokom rozlíšení. PIRATE je schopný sledovať súčasne do 200 cieľov.
AIS (Attack and Identification System) predstavuje systém, ktorý združuje všetky informácie, získané jednak zo senzorov na palube lietadla a jednak z externých zdrojov (napr. AWACS). Automatizuje sa tým spracovanie dát z viacerých systémov a znižuje sa záťaž pilota.
Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]
RAF[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 17. augusta 2007 vzlietli dva Typhoony prvýkrát proti ruskému bombardéru Tupolev Tu-95, ktorý sa priblížil k vzdušnému priestoru Británie. Podobných vzletov, pri ktorých je potrebné eskortovať ruské lietadlá, sa odvtedy uskutočnili stovky. Obzvlášť veľa vzletov na zabezpečenie vzdušného priestoru sa konalo v rokoch 2014 – 2015, kedy sa aktivita ruských vzdušných síl výrazne zintenzívnila.
Občianska vojna v Líbyi[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 21.marca 2011 sa začalo desať Typhoonov podieľať na udržiavaní bezletovej zóny nad Líbyou. Už o tri týždne na to sa britské Typhoony zúčastnili prvýkrát ostrého bombardovania pozemných cieľov. Dňa 12. apríla 2011 úspešne zhodili presne navádzané bomby typu GBU-16 Paveway II na vojenské vozidlá Kaddáfiho jednotiek. Vzhľadom k tomu, že piloti Typhoonov nemali ešte dostatočné skúsenosti s misiami vzduch-zem, označovanie cieľov pre nich zabezpečovali stíhačky Tornado GR4, prostredníctvom kontajnerov Litening III.
Kríza v Červenom mori[upraviť | upraviť zdroj]
Koncom roku 2023 začali jemenskí rebeli (Húsiovia) podporovaní Iránom útočiť na obchodné lode plávajúce cez Červené more. Trasa cez Červené more a Suezský prieplav predstavuje najkratšiu trasu na dodávku tovarov z Ázie a Blízkeho východu do Európy. Preto túto trasu využívala pred útokmi Húsiov približne tretina kontajnerových plavidiel. V dôsledku jemenských útokov muselo byť približne 12 % svetového obchodu presmerovaného na trasu okolo Afriky, čo viedlo k vyšším nákladom a oneskoreniu dodávok.[4]
Militantné aktivity Húsíov vyvolali vojenskú reakciu mnohých krajín vrátane Spojených štátov. USA a Spojené kráľovstvo spustili 12. januára 2024 operáciu Prosperity Guardian, ktorej cieľom bola ochrana prepravnej trasy v Červenom mori. V rámci tejto operácie zaútočili na plavidlá Húsiov a zbombardovali niektoré oblasti Jemenu kontrolované Húsijmi.
Spojené kráľovstvo vyslalo 11. januára z cyperskej základne Akrotiri štyri lietadlá RAF Typhoon FGR4. Štvorica strojov, vyzbrojená laserom navádzanými bombami Paveway IV, sa vydala na misiu s cieľom zničiť pozemné základne Húsiov vzdialené približne 2 622 km. Počas tohto dlhého letu im zabezpečoval podporu vzdušný tanker A330-243MRTT. V rámci tejto misie sa Typhoonom podarilo zničiť dve zariadenia. Išlo o štartovaciu plochu prieskumných/útočných bezpilotných lietadiel v Bani v severozápadnom Jemene (s niekoľkými budovami) a letisko v Abbs, ktoré bolo použité na odpálenie riadených striel aj bezpilotných lietadiel útočiacich na obchodné lode. Bombardovanie sa začalo 12. januára o 02:30 miestneho času a súbežne s ním vykonávali nálety na iné pozície Húsiov aj americké stíhačky F/A-18E/F Super Hornet.[5]
Ďalší nálet na pozemné ciele Húsiov sa uskutočnil 22. januára opäť v spolupráci s americkými ozbrojenými silami. Štvorica Typhoonov, vyzbrojená presne navádzanými bombami Paveway IV, zasiahla viacero cieľov na dvoch vojenských lokalitách v blízkosti letiska Sanaa. Stíhačky doplnili palivo počas letu prostredníctvom dvojice lietadiel A330 MRTT.[6]
Talianske vzdušné sily[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 29. marca 2011 sa Eurofightery talianskych vzdušných síl zapojili do udržiavania bezletovej zóny v Líbyi.
Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 30. januára 1998 bola podpísaná prvá zmluva o výrobe konkrétneho počtu lietadiel pre jednotlivé partnerské krajiny. Výroba prebiehala nasledujúce roky v troch sériách, ktoré sa líšia od seba vybavením a množstvom integrovaných zbraní.
Popri partnerských štátoch, združených v konzorciu, sa ďalším používateľom stalo v júli 2007 Rakúsko. Hoci išlo o kontrakt, poznačený korupčným škandálom, 15 lietadiel 1. výrobnej série už niekoľko rokov stráži rakúsky vzdušný priestor.
V roku 2007 podpísala Saudská Arábia s BAE Systems zmluvu za 4,4 miliardy libier na dodávku 72 stíhačiek Eurofighter Typhoon. Z celkového počtu strojov by 48 kusov malo pochádzať ešte z 2. série a 24 bude z najnovšej 3. série.
Ďalším používateľom stíhačiek Eurofighter sa stane Omán, ktorý v roku 2012 objednal 12 lietadiel, ako náhradu za zastaralý SEPECAT Jaguar. Ide už o produkciu z 3. série, ktorá by mala byť Ománu dodaná v roku 2017.
Po Saudskej Arábii a Ománe bude Kuvajt treťou krajinou Arabského polostrova, ktorá zaradí Eurofighter Typhoon do svojho letectva. V septembri 2015 oznámilo konzorcium Eurofighter uzavretie dohody s Kuwaitom o nákupe 28 kusov týchto lietadiel v hodnote 7 – 8 mld. eur. Kuvajt zdôvodnil svoje rozhodnutie vzrastajúcim nebezpečenstvom zo strany Islamského štátu. Dohoda s Eurofighter GmbH bola prekvapením, keďže sa pôvodne očakávalo, že sa Kuvajt rozhodne pre F/A-18E/F Super Hornet od spoločnosti Boeing. Stíhačky Typhoon, vyrobené pre Kuvajt, budú mať ako prvé a zatiaľ ako jediné, integrovaný AESA rádiolokátor CAPTOR-E.[7]
| Séria |  Rakúsko
|
 Nemecko
|
 Taliansko
|
 Omán
|
 Saudská Arábia
|
 Španielsko
|
 Spojené kráľovstvo
|
 Kuvajt
|
 Katar
|
Spolu |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Séria 1 | 15 | 33 | 28 | 0 | 0 | 19 | 53 | 0 | 0 | 148 |
| Séria 2 | 0 | 79 | 47 | 0 | 48 | 34 | 67 | 0 | 0 | 275 |
| Séria 3A | 0 | 31 | 21 | 12 | 24 | 20 | 40 | 28 | 24 | 200 |
| Spolu | 15 | 143 | 96 | 12 | 72 | 73 | 160 | 28 | 24 | 623 |
Súčasní používatelia[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
.jpg)
- Rakúske vzdušné sily
- Überwachungsgeschwader, základňa Zeltweg
- 1. Staffel
- 2. Staffel
- Düsentrainerstaffel, základňa Hörsching
- Überwachungsgeschwader, základňa Zeltweg
- Royal Air Force
- RAF Coningsby, Lincolnshire, Anglicko
- 3. peruť RAF
- 11. peruť RAF
- 29. peruť RAF, prevádzková jednotka konverzie taktického školenia a hodnotenia pilotov
- 41. peruť RAF, skúšobná a vyhodnocujúca peruť
- RAF Lossiemouth, Moray, Škótsko
- RAF Mount Pleasant, Východné Falklandy, Falklandy
- RAF Akrotiri, Suverénne základňové územia Akrotiri a Dekeleia, Cyprus
- RAF Coningsby, Lincolnshire, Anglicko
- Talianske vzdušné sily
- 4º Stormo Amedeo d'Aosta, základňa Grosseto
- 9º Gruppo ADX
- 20º Gruppo OCU ADX, prevádzková jednotka konverzie taktického školenia a hodnotenia pilotov
- 36º Stormo Riccardo Helmut Seidl, základňa Gioia del Colle
- 10º Gruppo ADX
- 12º Gruppo ADX
- 37º Stormo Cesare Toschi, základňa Trapani
- 18º Gruppo ADX
- 4º Stormo Amedeo d'Aosta, základňa Grosseto
Budúci používatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
Údaje z Typhoon performance data,[8] BAE Systems,[9] Superfighters[10] a Modern Fighters.[11]
Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]
- Posádka: 1 alebo 2 (tréningová verzia)
- Dĺžka: 15,96 m
- Rozpätie: 10,95 m
- Výška: 5,28 m
- Nosná plocha : 51,2 m²
- Hmotnosť (prázdny): 11 000 kg
- Vzletová hmotnosť: 16 000 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 23 500 kg
- Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Eurojet EJ200 s prídavným spaľovaním
- Suchý ťah: 2× 60 kN
- Ťah s forsážou: 2× 90 kN
Výkony[upraviť | upraviť zdroj]
Maximálna rýchlosť: 2 495 km/h
- Dolet: 2 900 km
- Preletový dolet: 3 790 km
- Dostup: 19 810 m
- Stúpavost: 315 m/s
- Plošné zaťaženie: 312 kg/m2
- Pomer ťah/hmotnosť: 1,15
- Maximálne preťaženie: +9/-3 g
Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]
- 1× kanón Mauser BK-27 kalibru 27 mm so zásobou munície 150 ks
- 13 externých závesov (8x pod krídlami, 5x pod drakom stroja) – s nosnosťou do 7 500 kg
- Strely vzduch-vzduch:
- Strely vzduch-zem:
- Brimstone
- KEPD 350 (Strela je zatiaľ vo fáze testovania a o jej zavedení do výzbroje Typhoonu uvažujú nemecké a španielske vzdušné sily.)
- Storm Shadow[12]
- Bomby:
- Iné:
- LITENING III – zameriavací kontajner na laserom navádzané bomby
- kontajner na elektronické rušenie radarom navádzaných striel
- 3 prídavné palivové nádrže na zvýšenie doletu
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ "1994: Maiden flight for future fighter jet." BBC News, 27 February 1994. Retrieved: 19 March 2008.
- ↑ Italy receives final Eurofighter, closing core nation programme of record [online]. janes.com, 26 October 2020, [cit. 2023-02-25]. Dostupné online.
- ↑ "Description of NETMA." Archivované 2010-03-05 na Wayback Machine eurofighter.com. Retrieved: 12 October 2009.
- ↑ BDigital Web Solutions. US and UK launch joint operations against Houthis in response to Red Sea ship attacks [online]. knews.kathimerini.com.cy, 2024-01-12, [cit. 2024-02-12]. Dostupné online.
- ↑ US, UK strike Houthi targets in Yemen in retaliation to Red Sea shipping attacks [online]. key.aero, [cit. 2024-02-12]. Dostupné online.
- ↑ Editor. Op REMISSIVE ~ RAF Air Strikes Against Targets in Yemen [online]. joint-forces.com, 2024-01-23, [cit. 2024-02-12]. Dostupné online.
- ↑ Typhoon Captor-E awaits flight testing as Kuwait confirmed as launch customer Flightglobal, 7. apríl 2016.
- ↑ "Typhoon." Raf.mod.uk, 1 July 2005. Retrieved: 28 November 2009.
- ↑ "Kings of Swing." AirForces Monthly, August 2008.
- ↑ Williams, Mel, ed. "Dassault Rafale". Superfighters, The Next Generation of Combat Aircraft. London: AIRtime, 2002. ISBN 1-880588-53-6.
- ↑ Spick, Mike. "Eurofighter EF 2000 Typhoon". Brassey's Modern Fighters: The Ultimate Guide to In-Flight Tactics, Technology, Weapons, and Equipment. Washington, DC: Potomac Books Inc, 2002. ISBN 1-57488-462-X.
- ↑ RAF receives first ‘Centurion’ Typhoons ahead of Tornado retirement Janes, 6. júl 2018
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
- Dassault Rafale
- McDonnell Douglas F/A-18 Hornet
- McDonnell Douglas F-15 Eagle
- Šenjang J-11
- Suchoj Su-35
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eurofighter Typhoon
