Eurykleia (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eurykleia prebúdza Pénelopu, autorka:Angelica Kauffman (1741–1807)

Eurykleia (starogr. ΕὐρύκλειαEurykleia, lat. Eurycleia) je v gréckej mytológii dcéra Ópova,[1] otrokyňa v dome ithackého kráľa Odysea.[2][3]

Eurykleiu, dcéru Ópovu, ešte v mladosti kúpil Odyseov otec Laertes za dvadsať volov. Laertes sa potom k nej správal slušne a nepokúšal sa mať s ňou intímny vzťah, pretože sa chcel vyhnúť konfliktu so svojou manželkou Antikleiou.[1] Eurykleia sa následne stala pestúnkou jeho malého syna Odysea a neskôr aj Odyseovho syna Télemacha.[1]

Po rokoch, keď musel Odyseus odísť do trójskej vojny, Eurykleia sa stala správkyňou domu a pomocníčkou jeho manželky Pénelopy. Počas celej 20-ročnej Odyseovej neprítomnosti sa o domácnosť príkladne starala a panej domu Pénelope verne slúžila.[3]

Keď sa Odyseus do Ithaky po dlhej dobe vrátil, bohyňa Aténa mu zmenila podobu v záujme jeho bezpečnosti pred úkladnými nápadníkmi jeho manželky Pénelopy, ktorí ho chceli pripraviť nielen o manželku, ale aj o trón. Odyseus potom v podobe žobráka prišiel do svojho paláca. Pod zámienkou prosby o almužnu si zblízka obzrel všetkých nápadníkov, ktorí mu uštedrili len samé urážky.[4] Pénelopé sa ho však zastala, lebo vo svojej ušľachtilosti nedovolila urážať ani žobráka a prikázala Eurykleie, aby mu umyla nohy a prichystala lôžko, ako sa na hosťa patrí.[4] Eurykleia ho potom pri umývaní nôh spoznala podľa jazvy na nohe, ktorá mu ostala po love na diviaka.[2] Na jeho príkaz ale mlčala a umožnila mu tak vyskúšať vernosť svojej manželky a potrestať jej nápadníkov a služobníctvo, ktoré sa na ich stranu pridalo.[3] Odyseus potom zhodil zo seba žobrácke handry, vysporiadal sa so svojimi nepriateľmi a zvítal sa so svojou manželkou. Následne sa ujal vlády vo svojom dome i v celom kráľovstve.[4]

Odyseus si Eurykleiu pre jej vernosť a láskavosť veľmi vážil a oslovoval ju "matka".[3] V antickom Grécku sa Eurykleia stala symbolom vernej a starostlivej služobníčky.[3]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Homér, Odysea, 1,421-436.
  2. a b Homér, Odysea, 19,349-498.
  3. a b c d e Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 138-139.
  4. a b c Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 323-331.