Eustathios z Antiochie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eustathios z Antiochie

Eustathios z Antiochie alebo Eustatios z Antiochie (gr. Ευστάθιος, lat. Eustathius) bol biskup v meste Beroea (dnešné sýrske Aleppo), ktorý bol následne okolo roku 324 zvolený za antiochijského patriarchu. Patril k odporcom arianizmu i Origenovej teológie. Ariánom sa ho však nakoniec podarilo zosadiť a poslať do vyhnanstva.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Eustatios pochádzal z mesta Side v maloázijskom regióne Pamfýlia[1]. Stal sa biskupom v sýrskej Beroei (dnešné Aleppo). V tomto období sa spoznal aj s vplyvným alexandrijským biskupom Alexandrom – jedným z hlavných odporcov učenia kňaza Ária. Alexander svoje námietky voči arianizmu neskôr aj spísal vo forme rozsiahle listu Epistula encyclica; s týmto textom sa, samozrejme, oboznámil i Eustatios[2] – v tom čase už takisto etablovaný odporca arianizmu.

Po smrti antiochijského patriarchu Philogonia zvolila pravdepodobne v roku 324 miestna synoda, pod vedením antiariánskeho biskupa Ossia z Córdoby, za jeho nástupcu Eustatia. Počiatky priateľstva medzi Ossiom a Eustatiom spadajú práve do tohto obdobia[3].

Antiochijský patriarcha Eustatios patril k najvplyvnejším účastníkom[4] Prvého nicejského koncilu (325), ktorého cieľom bolo vyriešiť spor o Áriovo učenie. Eustatios vždy neoblomne vystupoval proti tejto náuke. Antiariánom sa napokon podarilo presadiť schválenie tzv. Nicejského vyznania viery, ktoré definovalo, že Ježiš Kristus ako Boží Synrovnakú podstatu ako Boh Otec, a tak zároveň jasne odmietlo ariánsku predstavu o púhej podobnosti ich podstát.

Eustatios aj v nasledujúcom období naďalej odmietal akékoľvek náznaky arianizmu a bojoval tiež proti Origenovej teológii, zvlášť však dbal na ortodoxiu kléru. Zakázal napr. vysviacať (bývalých) ariánov. Toto nariadenie sa na začiatku ich cirkevnej dráhy dotklo aj niekoľkých budúcich biskupov, ako napr. Eustatia zo Sebaste, Štefana z Antiochie, Leontia z Antiochie, Georgia z Laodícey, Teodózia z Tripolisu alebo Eudoxia z Germanicie[5].

U otvorených prívržencov arianizmu bol Eustatios, pochopiteľne, ešte neobľúbenejší, zvlášť však po tom, čo vplyvnému cézarejskému biskupovi Eusebiovi vytkol odklon od Nicejského vyznania, ktoré sám podpísal[6].

Zakrátko sa však situácia začala meniť v prospech ariánov. V roku 326 bol Ossius z Córdoby, odporca arianizmu a dvorný biskup cisára Konštantína I. Veľkého, zbavený svojho úradu. Následne sa k cirkevnopolitickej moci na cisárskom dvore dostali ariánski biskupi, najvýznamnejšie postavenie si získal Euzébius z Nikomedie. Ariáni sa s novou vervou pustili do boja proti svojim odporcom. Počas synody, ktorá sa konala v Antiochii pravdepodobne v roku 330, bol Eustatios zo strany biskupa Kyra z Beroei obvinený zo sabelianskej herézy a následne zbavený postu antiochijského patriarchu[7].

Staroveký cirkevný historik Teodoret z Kýru zaznamenal inú verziu udalostí, ktoré viedli k Eustatiovmu zosadeniu: Biskup Euzébius z Nikomedie spolu s niektorými ďalšími ariánskymi biskupmi údajne podplatili akúsi prostitútku, aby vypovedala, že má s Eustatiom dieťa. Zdá sa však, že táto verzia je len akousi neskoršou legendou[8].

Každopádne, tento verdikt nad patriarchom Eustatiom vyvolal v Antiochii veľké nepokoje. Do sporu musel napokon zasiahnuť panovník. Eustatios tak nakoniec vypovedal pred samotným cisárom[9], avšak, k doterajším obvineniam sa pridalo ešte ďalšie, a síce, že sa neúctivo vyjadroval o cisárovej matke Helene[5]. Cisár Konštantín I. Veľký definitívne potvrdil odsudzujúci verdikt synody a poslal Eustatia a mnohých jeho prívržencov do vyhnanstva do tráckeho Trajanopolisu.

V Antiochii však následne došlo k schizme, pretože sa zostavší Eustatiovi prívrženci rozhodli vytvoriť si autonómnu komunitu.

Je pravdepodobné, že Eustatios žil vo vyhnanstve ešte pomerne dlho, keďže tu stihol napísať polemiku proti náuke biskupa Photina zo Sirmia.

Presný dátum Eustatiovej smrti nie je známy. Predpokladá sa však, že zomrel ešte pred smrťou cisára Konštantína I. Veľkého v roku 337.

V roku 482 boli jeho telesné ostatky prenesené ako relikvie späť do Antiochie[10].

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Eustatios bol už odnepamäti považovaný za jedného z najvýznamnejších ortodoxných učiteľov cirkvi. Sv. Hieronym vyzdvihuje nielen jeho vynikajúcu znalosť Biblie, ale aj spisov svetských filozofov[11].

Sv. Atanáz Alexandrijský, jeho spolubojovník v boji proti arianizmu, ho už za života nazýval prímením „Veľký“. Eustatiov vplyv zaiste badať i u Teodoreta, Eustratia, pápeža Geláza I. či biskupa Facunda z Hermiana.

Jediným kompletne zachovaným Eustatiovym dielom je teologická rozprava De Engastrimytho contra Origenem. Kritizuje v nej Origenovu alegorickú metódu biblickej exegézy, pričom ako príklad uvádza Origenovu interpretáciu príbehu z 1 Sam 28 o žene, ktorá vyvolávala duchov.

Eustatios je o. i. aj autorom pojednania De anima (O duši) a ôsmich kníh proti ariánom. Tieto i všetky ostatné jeho spisy sa však zachovali len vo fragmentoch. A tak mnohé otázky ohľadom jeho teologických názorov zostávajú nezodpovedané. Jasné je len to, že zastával prísne antiariánske stanovisko: vo vzťahu k Logosu vždy zámerne hovoril o „pravom božskom splodení“ – uvedomujúc si zásadný rozdiel medzi výrazmi „stvorený“ a „splodený“.

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • Eustathius Antiochenus: Opera omnia. Editoval J.H. Declerck. Turnhout: Brepols, 2002 (Corpus Christianorum Series Graeca, 51), CDLXII+288 s. ISBN 978-2-503-40511-7.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BAUTZ, Friedrich Wilhelm. Eustathios von Antiochia. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon (BBKL). Band 1. Hamm: Bautz, 1975, 1990. ISBN 3-88309-013-1. Sp. 1570.
  • HILTBRUNNER, Otto. Eustathios 5. In: Der Kleine Pauly (KlP). Band 2. Stuttgart, 1967. Sp. 464.
  • JÜLICHER, Adolf. Eustathios 9. In: Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft (RE). Band VI, 1. Stuttgart, 1907. Sp. 1448 f.
  • KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatury: život, spisy a nauka řeckých, latinských, syrských, egyptských a arménských církevních otců. Preklad Jiří Kaplan. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2005. 319 s. ISBN 80-7192-516-0. S. 107.
  • LOOFS, Friedrich. Eustathius von Antiochien. In: Realencyklopädie für protestantische Theologie und Kirche (RE). Band 5. Leipzig: Hinrichs, 1898. S. 626 – 627.
  • LORENZ, Rudolf. Eustathius von Antiochien. In: Theologische Realenzyklopädie (TRE). Band 10. Berlin/New York: de Gruyter, 1982. ISBN 3-11-008575-5. S. 543 – 546.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Hieronymus. De viris illustribus. Kapitola 85. (dostupné online)
  2. Theodoret z Kýru. Historia ecclesiastica. 1. kniha, 4. kapitola. (dostupné online)
  3. Hilár z Poitiers. In: Corpus scriptorum ecclesiasticorum latinorum 65, 66, 16 – 28. Pozri tiež: Sozomenos. Historia ecclesiastica. 3. kniha, 11. kapitola. (dostupné online)
  4. Theodoret z Kýru. Historia ecclesiastica. 1. kniha, 7. kapitola. (dostupné online)
  5. a b Athanasius. Historia Arianorum. 1. časť, 4. kapitola. (dostupné online)
  6. Sokrates Scholastikos. Historia ecclesiastica. 1. kniha, 23. kapitola (dostupné online). Pozri tiež: Sozomenos. Historia ecclesiastica. 2. kniha, 18. a 19. kapitola. (dostupné online)
  7. Sokrates Scholastikos. Historia ecclesiastica. 1. kniha, 24. kapitola. (dostupné online)
  8. Theodoret z Kýru. Historia ecclesiastica. 1. kniha, 21. kapitola (dostupné online). Pozri tiež: LORENZ. In: TRE, Bd. 10. S. 544.
  9. Euzébius Cézarejský. Vita Constantini. 3. kniha, 59. kapitola. (dostupné online)
  10. Teodor Lektor. Epitome, 435.
  11. Hieronymus. List Magnovi. (dostupné online)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eustathios von Antiochia na nemeckej Wikipédii.