Fáma

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Fáma [z lat.] je „informácia o niečom, čo je zaujímavé pre veľké množstvo ľudí; nahrádza alebo dopĺňa oficiálne údaje a stáva sa súčasťou verejnej mienky“.[1] Fáma primárne neplní zábavnú funkciu, má v poslucháčovi predovšetkým vyvolať dojem verného opisu skutočnosti, nemá rozvinuté dejové jadro a absentujú v nej kauzálne súvislosti, radí sa k nesujetovému folklóru.[2] Podľa T. Shibutaniho sú fámy improvizované informácie, ktoré sú výsledkom kolektívnej komunikácie. Pojem fáma možno teda definovať ako vznik a šírenie tých informácií, ktoré ešte neboli potvrdené či vyvrátené oficiálnymi zdrojmi, čím získavajú určitú smennú hodnotu. K základným štrukturálnym znakom fámy patrí jej neustála aktualizácia.[3]

Fáma ako subjekt výskumu[upraviť | upraviť kód]

Pre obťažné vymedzenie a uchopenie pojmu fáma boli po dlhú dobu len veľmi málo analyzované. K zakladateľom a priekopníkom teórie vzniku a šírenia fám patria G. W. Allport a L. Postman.[4] K ďalším bádateľom, ktorí sa snažili zadefinovať fámy a ich význam, patrila dvojica W. Peterson a N. Gist,[5] a tiež R. Knapp, ktorý sa zaoberal psychologickými otázkami spojenými s fámou a je autorom prvej aplikovanej štúdie o fámach.[6] Osobitý priestor bol a je venovaný najmä urbánnym legendám a to nielen v USA, ale i v bývalých štátoch sovietskeho bloku. Prvé súhrnejšie dielo J. N. Kapferera však vyšlo až na počiatku 90. rokov 20. storočia.[7]

Zdroje fám[upraviť | upraviť kód]

Fáma môže vzniknúť náhodne i s úmyselným zámerom z nedostatku informácií, ktoré majú odhaliť kauzálne súvislosti spojené s danou skutočnosťou, prípadne znepokojujúcou udalosťou, tie sú umelo konštruované v rámci skupiny, ktorá do tohto abstraktu premieta podvedome vlastné presvedčenie v závislosti od miery jej informovanosti. Fáma pramení skôr zo subjektívnych vnemov, než faktu samotného, na ktorý sa nahliada do veľkej miery prostredníctvom myšlienkových stereotypov a predstavivosti. Túto skutočnosť ilustruje napríklad i fáma o styku profesora s dospievajúcou zverenkyňou, ktorá vznikla v dievčenskom penzionáte a na ktorú v roku 1910 upozornil vo svojej práci Carl Gustav Jung. Prirodzeným zdrojom fám je často i chybná interpretácia určitej mnohoznačne prednesenej informácie, ktorá je priamym dôsledkom nedorozumenia prameniaceho z povedaného a pochopeného. Typickým príkladom je pôvodná správa nemeckého listu Kölnische Zeitung o obsadení Antverp nemeckými vojskami počas prvej svetovej vojny a jej žurnalistické modifikácie a interpretácie.Fáma je najmä výsledkom spoločenskej skupiny, ktorá ju šíri, možno ju teda vnímať ako behaviorálny prejav, kolektívne dielo, ktoré je vlastne vyvodzovaním záverov z pôvodnej správy, skutočnosti. Ide o emocionálnu komunikáciu, stimulujúcu citové reakcie a súdy. Správy, ktoré majú potenciál stať sa fámou sú na prvom mieste tie, ktoré nútia k reakcii, narúšajú systémový rád. Vo fáze, kedy je fáma dotvorená uchopením a vnímaním indivídua, ako člena určitej spoločnosti, stáva sa z nej určitý druh legendy, ktorý je neperiodicky aktualizovaný niekým, kto ju v danej chvíli rozpráva. Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva kolektívna pamäť a v rámci nej komunikatívna pamäť, ktorá je nástrojom uchovávania a prenášania fám a v ktorej sa tiež odráža to, čo je pre danú skupinu určujúce. Z psychologického hľadiska fáma poskytuje uvoľnenie vnútorného napätia a je prvou fázou psychického uvoľnenia, ktorému predchádzala úzkosť z rozširovanej skutočnosti. Možno ju chápať ako spoločensky prijateľné odreagovanie agresivity, prítomný môže byť i zábavný aspekt, taktiež spojený so satisfakciou šíriteľa fámy.[8]

Šírenie fám[upraviť | upraviť kód]

Výrazným charakteristickým rysom fám je najmä rýchlosť ich šírenia a tiež mediálna spoluúčasť v tomto procese, ktorá prispieva k ich väčšej vierohodnosti. Obiehanie fámy je sériou afirmácií, ktoré majú recipienta utvrdiť a presvedčiť o pravdivosti fámy.

Fáma je šírená pomocou dvoch jazykových úrovní. Prvou je používanie slovného obratu „hovorí sa“, ktorý odkazuje na širšie spoločenstvo a jeho povedomie o skutočnosti tiež je nepriamou výzvou k akejsi názorovej jednote. Druhá jazyková úroveň šírenia fámy zahŕňa odkaz na svedectvo vierohodného zdroja. Pôvodný svedok je nemenovaným sprostredkovateľom, ktorý je dôležitým práve pre jeho blízkosť i bezprostrednú neprítomnosť, táto zabraňuje overovaniu faktov. Mimo hodnovernosti zdroja je potrebné i chcieť a mať možnosť fáme uveriť.[9]

Účastníci fámy[upraviť | upraviť kód]

V rámci procesu šírenia fámy majú všetci jej aktéri vymedzené úlohy.

  • „podnecovateľ“ človek, ktorého sa fáma dotýka v smere, kedy podnecuje jej vierohodnosť za účelom sledovania vlastných cieľov
  • „vykladač“ prichádza s logickými návrhmi a vysvetleniami otázok podnecovateľa
  • „apoštolovia“ osoby, ktoré sa s fámou plne stotožňujú

V prípade politických fám sa role rozdeľujú nasledovne:

  • „oportunisti“ miernejšia forma typu podnecovateľov, fáma slúži najmä k upevneniu ich autority
  • „osoby flirtujúce s fámou“ nie sú presvedčení o jej pravdivosti, ale jej šírenie im spôsobuje radosť a potešenie
  • „pasívni poslovia“ fáme celkom neveria, nepopierajú ju, ale zároveň kvôli pochybnostiam kladú otázky
  • „protagonisti antifámy“ osoby idúce do protiútoku[10]

Klasifikácia fám[upraviť | upraviť kód]

Najčastejšie sú fámy hodnotené a rozdeľované podľa obsahu, dôležitejšie je, ale hľadanie ich latentných symbolov a s nimi spojených funkcií, ktoré je, ale obťažné analyzovať. Naproti tomu pri jednoduchšej analýze prameňa a spôsobu zdroja sa zadeľujú do šiestich typov.

  1. Fámy, ktoré súvisia s udalosťami, ktoré silno zapôsobili na verejnosť. Verejnosť nedostala uspokojivé a rýchle vysvetlenia a preto si utvorila vlastné. Ide o spontánny, prirodzený proces.
  2. Fámy, u ktorých nie je vylúčené, že hypotézy do nich vnášajú tí aktéri, ktorí tak sledujú vlastné záujmy a teda ovplyvňujú udalosti s nimi spojené vo svoj prospech.
  3. Fámy, ktoré pramenia z detailu, ktorému nebola venovaná pozornosť a tento je zaznamenaný skupinou, ktorá v danom okamihu citlivo vníma práve aspekty spájajúce sa s daným detailom vnímaným symbolicky.
  4. Fámy, ktoré sú zámernými interpretáciami znamení.
  5. Fámy ako produkty fantázie bez faktického základu majúce formu „poučného príbehu“ nazývané tiež ,,mestské“ alebo moderné „legendy“.
  6. Fámy, ktoré sú výplodom fantázie a sú úmyselne šírené.[11]

Podľa hodnotenia ich obsahu možno hovoriť o nasledovnom percentuálnom rozdelení:

  • pipe dreams (pozitívne) 2%
  • bogies (hrôzostrašné) 25%
  • wedge-drivers (rozdeľujúce) 65%

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. fáma. In: Velký sociologický slovník. Vyd. 1. Praha : Karolinum, 1996. 1627 s. ISBN 80-7184-311-3. S. 304.
  2. fáma. In: BROUČEK, Stanislav, ed.; JEŘÁBEK, Richard, ed. Lidová kultura : národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska 2 A-N. Vyd. 1. Praha: Etnologický ústav Akademie věd České republiky v Praze a Ústav evropské etnologie Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně v nakl. Mladá fronta, 2007. ISBN 978-80-204-1712-1. s. 206.
  3. Kapferer, J. N.: Fáma. Nějstarší médium světa. Praha: Práce, 1992, s. 9 ̶ 13.
  4. Allport, G. W., Postman, L.: An Analysis of Rumors. Public Opinion Quartely 10, Winter 1946 ̶ 1947, s. 501 ̶ 517.
  5. Peterson, W. a Gist, N.: Rumor and public Opinion. American Journal of Sociology, 57, 1951.
  6. Knapp, R.: Psychology of Rumor. Public Opinion Quartely 8 (1), 1944, s. 22 ̶ 37
  7. Kapferer, J. N.: Fáma. Nějstarší médium světa. Praha: Práce, 1992.
  8. Kapferer, J. N.: Fáma. Nějstarší médium světa, c. d., s. 27 ̶ 48.
  9. Tamtiež, s. 52 ̶ 61.
  10. Tamtiež, s. 82 ̶ 84.
  11. Tamtiež, s. s. 231 ̶ 234.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]