Faaite

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 16°45′00″J 145°14′13″Z / 16,75°J 145,237°Z / -16.75; -145.237
Faaite
(Faaiti)
atol
Faaite2.jpg
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 16°45′00″J 145°14′13″Z / 16,75°J 145,237°Z / -16.75; -145.237
Miestna osada Hitianau
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 26,8 km
Šírka 10 7 – 13 km
Rozloha 270,6 km² (27 060 ha)
 - súše 8,87 km² (887 ha)
Obyvateľstvo 401 (2012)
Hustota 45,21 obyv./km²
Pre verejnosť Voľný
Prístup loďou alebo lietadlom
Objaviteľ Pedro Fernandes de Queirós
 - dátum 11. február 1606
Lagúna polouzatvorená
Vstup do lagúny splavný, s navigáciou podľa IATA
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Red pog.svg
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Faaite (alebo Faaiti)[1] je atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie.

Nachádza sa v strede súostrovia na južnej strane a je umiestnený medzi atolmi Fakarava a Tahanea, pričom najbližším susedom je druhý menovaný atol vo vzdialenosti necelých 15 km na východ. Centrálny ostrov Tahiti je vzdialený približne 418 km na juhozápad.

Geografia atolu[upraviť | upraviť zdroj]

Atol má oválny tvar s úzkym prstencom súše okolo lagúny. Prstenec atolu je, podobne ako u mnohých iných atolov v oblasti (Fakarava, Arutua, Toau, Kaukura, Tahanea a i.) z južnej strany tvorený nízkym koralovým útesom, umiestneným iba tesne na úrovni hladiny oceánu a len výnimočne prerušený malými ostrovčekmi (polyn. „motu“). Zo severnej strany tvorí prstenec atolu len na niekoľkých miestach prerušený súvislý pás súše s vegetáciou.

Atol má približne 27 km na dĺžku a v najširšom mieste má 13 km. Voda sa z okolitého oceánu do a z lagúny dostáva najmä ponad útes z južnej strany, zaplavovaný počas prílivu, ale tiež jediným loďami splavným prieplavom na západnom konci atolu. Lagúna má celkovú rozlohu 230 km² so stovkami koralových hláv siahajúcich z dna až k hladine.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej iba tesne pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,92 km a jej vek sa odhaduje na 53,5 až 55 mil. rokov.[2]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o návšteve atolu je od španielskeho moreplavca Pedra Fernandesa de Queirósa z roku 1606. Nazval ho „Decena“.[3]

Ďalší záznam je od Johna Turnbulla z roku 1802 a hneď o rok neskôr sa tu zastavil iný angličan, John Buyers.[4]

Faddej Faddejevič Bellinsgauzen vykonal záznam o návšteve atolu 16. júla 1820 a pomenoval ho „Miloradovich“.[5]

Keď sa Faaite stala francúzskym územím, mala 150 obyvateľov a produkovala približne 10 ton kokosového oleja (1860).[6]

V roku 1870 sa začala evanjelizácia ostrovanom pod vedením duchovných otcov Germaina Fierensa a Vincenta de Paula Terlijna, ktorí zahynuli počas prudkého cyklónu, ktorý udrel na atol 8. februára 1906.[7]. V roku 1900 sa však stihla dokončiť stavba veľkého kostola v osade Hitianau.

Tragická aféra „Bûchers de Faaite“[upraviť | upraviť zdroj]

Atol je známy aj vďaka tragickým udalostiam z 2. septembra 1987. Na atol prišli tri samozvané „kňažky“ z Tahiti, ktoré začali kázať o „charizmatickej obnove“ a očistení, o záchrane pred blížiacou sa katastrofou či apokalypsou. Spustili masovú hystériu, ktorej výsledkom bolo šesť ľudí upálených zaživa kvôli podozreniu z posadnutia démonmi. Niektoré z týchto osôb boli deti, ktoré do ohňa hodili vlastní rodičia.

Úrady z Tahiti zasiahli v piatok, dva dni po prvom incidente po tom, ako kapitánovi zásobovacieho škunera bol 3. septembra odopretý vstup do prístavu a komunikácia cez rádio bola nanajvýš podozrivá. Zalarmoval preto políciu, ktorá poslala vrtuľník. Na mieste našli tri ženy, poliate benzínom a zviazané na stohu pneumatík, pripravené na obetu. Po prešetrení situácie polícia vykopala a objavila šesť zhorených tiel.[8]

Dvadsaťštyri mužov a žien sa ocitlo pred súdom v Papeete, v marci 1990 ich bolo odsúdených 21. Jeden z nich, ktorý bol považovaný za hlavného vodcu ukrutností bol odsúdený na 14 rokov väzenia. Ale kňažky trestu unikli. Ako pamätník je dnes na atole jednoduchá doska s menami obetí.[9]

Súčasnosť a ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Osada Hitianau ostala dodnes najobývanejšou, je situovaná na západnom cípe prstenca atolu, hneď pri prieplave do lagúny.

Tradičné spôsoby obživy obyvateľov atolu v poslednom čase nahrádza najmä turizmus, potápacie výpravy a iné lukratívnejšie zdroje obživy, najmä vďaka letisku a relatívne blízkej polohe k Tahiti.

K výraznému ekonomickému rastu prispelo moderné letisko, postavené v roku 1992, ktorého asfaltová pristávacia dráha je dlhá 1 180 m. Lety tu prevádzkuje domáca letecká spoločnosť Air Tahiti z hlavného ostrova Tahiti.[10][11]

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Demografický vývoj:

Rok 1977 1983 1988 1996 2002 2007 2012
Počet obyvateľov 117 185 222 246 310 366 401
Zdroj ISPF,[12] Sčítanie obyvateľstva

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Bežnou vegetáciou na atole je kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia s cieľom ťažiť kopru. Z vzácnych druhov sa tu vyskytuje lat. Erythrina variegata (v tahitčine Atae), ktorá bola pravdepodobne dopravená z atolu Tahanea.[13]

Administratívne a geografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Faaite k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.

Administratívne patrí atol do komunity Anaa, do ktorej patria ešte okrem rovnomenného atolu aj neobývané atoly Tahanea a Motutunga.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu
  2. Faaite Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  3. Beltrán y Rozpide, Ricardo "Las islas Tuamotu", Boletín de la Sociedad Geográfica de Madrid. t.XV, 2º semestre de 1881, pp-7-54. [1]
  4. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, éditions Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  5. Les Atolls des Tuamotu od Jacquesa Bonvallota, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, strany.275 – 282.
  6. Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.636.
  7. Église de Faaite podľa stránky www.tahitiheritage.pf
  8. FOUCHEREAU, Bruno. Les bûchers de Faaite : L'affaire des trois prêtresses. [s.l.] : J'ai Lu, 2001. 186 s. Dostupné online. ISBN 978-2277070740. (francúzsky)
  9. grands-reporters.com o udalostiach na Faaite
  10. Air Tahiti
  11. Mapa destinácií Air Tahiti
  12. ISPF, Sčítanie obyvateľstva
  13. Vieux Atae du quai de Hitianau podľa stránky www.tahitiheritage.pf

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Faaite na anglickej Wikipédii a Faaite na francúzskej Wikipédii.
  • Tahiti Heritage