Ferdiš Juriga

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ferdiš Juriga
slovenský politik, rímskokatolícky kňaz
slovenský politik, rímskokatolícky kňaz
Narodenie 12. október 1874
Gbely, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 23. november 1950 (76 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Ferdiš Juriga
Hrob na Národnom cintoríne v Martine

ThDr. Ferdiš Juriga alebo Ferdinand Juriga (* 12. október 1874, Gbely[1] – † 23. november 1950, Bratislava) bol slovenský katolícky kňaz, národný buditeľ, politik, publicista, svojrázny predstaviteľ slovenského národného hnutia v Uhorsku na začiatku 20. storočia.

Narodil sa v rodine roľníka Michala Jurigu a Márie, rodenej Hurbanovej, ako tretí chlapec zo štyroch súrodencov. Pod patronátom strýka – opáta, ostrihomského kanonika Jána Jurigu študoval v Ostrihome. Doktorát z teológie ukončil vo Viedni, kde sa stretával s členmi slovenského akademického spolku Tatran a Národ, najmä s Pavlom Blahom. V roku 1898 po skončení štúdií v Ostrihome, bol vysvätený za kňaza a ako kaplán nastúpil do Veľkej Mane. Potom po kaplánkach v Budaörsi (Budapešť), Leviciach a Slovenskom Mederi (Palárikove) ho v polovici septembra 1902 preložili do Blumentálskeho kostola a 11. apríla 1905 sa stal vajnorským farárom.

Od februára roku 1905 bol Juriga 13 rokov farárom vo Vajnoroch pri Bratislave, kde sa usiloval o výstavbu slovenskej cirkevnej školy. Založil tu aj „Spolok striezlivosti“ a stal sa veľkým propagátorom vajnorského folklóru. Občas kázal v ľudovom kroji namiesto sutany.

Jeho verejné účinkovanie sa začína v roku 1902 v Bratislave v čase, keď do politického života Slovenska nastúpila mladá generácia dejateľov – Andrej Hlinka, Milan Hodža, a iní.

V roku 1905 vstúpil Ferdiš Juriga do vysokej politiky. V stupavskom okrese bol zvolený za poslanca vo farbách „Slovenskej ľudovej strany“ a spolu s ďalšími šiestimi národne-orientovanými Slovákmi (P. Blaho, M. Kollár, F. Jehlička, F. Skyčák, M. Hodža, M. M. Bella) zasadol do uhorského parlamentu. Poslancom bol až do roku 1918.

V roku 1906 bol za národnobuditeľské články v „Katolíckych novinách“ odsúdený na dva roky žalára vo Vacove. V r. 1910 bol opäť zvolený za poslanca.

V čase prvej svetovej vojny hlásal tézu, že „vzhľadom na hrdinstvo a obete“ slovenských vojakov na frontoch, si Slováci zaslúžia niektoré ústupky v národnostnom a sociálnom ohľade. Jeho kolísanie v tom čase dobre ilustruje výrazne promaďarský článok Von do poľa! uverejnený v Slovenských ľudových novinách 4. októbra 1918, hoci sa v tom čase zúčastňoval rozhovorov o vytvorení Slovenskej národnej rady, ktoré z podnetu Milana Hodžu viedol v Budapešti Matúš Dula.

V uhorskom sneme 19. októbra 1918 v mene Slovenskej národnej rady odoprel uhorskému snemu právo rozhodovať o osudoch horného Uhorska. Jeho reč vyvolala pobúrenie na oboch stranách, keďže konal na vlastnú päsť a dekonšpiroval organizovanie Slovenskej národnej rady, ktorá mala oficiálne vzniknúť až na zhromaždení v Martine. Bol účastníkom zasadnutia výboru Slovenskej národnej strany v Turčianskom Sv. Martine dňa 30. októbra 1918, na ktorom bola prijatá Deklarácia slovenského národa.

Od roku 1918 pôsobil ako poslanec a podpredseda HSĽS v česko-slovenskom parlamente. V čase odstránenia vyššieho katolíckeho kléru zo Slovenska v r. 1919 – 1920 mal Juriga snahu získať biskupský úrad, k čomu však Vatikán odmietol dať súhlas. Jeho dlhotrvajúce spory s Andrejom Hlinkom, F. Jehličkom, Vojtechom Tukom postupne narastali a v čase vypuknutia tzv. „Tukovej aféry“ v r. 1928 spolu s F. Tománkom a ďalšími vytvorili v HSĽS opozíciu "československých vlastencov", ktorá však neuspela proti "maďarónom, ktorí sa votreli do Hlinkovej priazne". Následne bol z HSĽS 15. februára 1929 vylúčený. Založil Jurigovu slovenskú stranu ľudovú, ktorá však vo voľbách v r. 1929 neuspela. Komentoval to svojim charakteristickým štýlom: "Juriga, ranený nepriateľmi, zradený priateľmi, 27. októbra 1929 na bojisku padá z koňa parlamentného mandátu". Vzápätí ho cirkevná vrchnosť suspendovala a zbavila kňažstva. Od r. 1930 býval Juriga v Karlovej Vsi ako penzionovaný katolícky farár.

Zomrel v roku 1950 v Bratislave. Bol pochovaný v Karlovej Vsi. Jeho telesné pozostatky aj s pomníkom premiestnila (bez vedomia rodinných príslušníkov a predstaviteľov obce) Matica slovenská v roku 1996 na Národný cintorín do Martina.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. záznam o narodení a krste v matrike farnosti Gbely

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]