Filetairos (syn Attala I.)
Filetairos (starogr. Φιλέταιρος) (* cca koniec 3. stor. pred Kr. – † cca 168 pred Kr.) bol syn pergamského kráľa Attala I. a jeho manželky Apollónidy.[1][2]
Filetairos bol tretí zo štyroch synov pergamského kráľovského páru Attala a Apollónidy.[3] Podľa Plutarcha a ďalších starogréckych autorov sa Filetairos a jeho bratia Eumenes, Attalos a Athénaios správali k sebe a k matke s najhlbšou úctou a láskou, čo bolo v tých časoch málo vídané.[1] Historik Plutarchos o tom uvádza: „Hovorí sa, že Apollónis z Kyziku, matka kráľa Eumena a ďalších troch synov, Attala, Filetaira a Athénaia, sa nestačila dosť chváliť a bohom ďakovať nie za bohatstvo, ani za moc, ale za to, že sa dožila toho, ako sa tí traja synovia stali telesnými strážcami najstaršieho brata a on sa medzi nimi pohyboval bez bázne, hoci boli vyzbrojení kopijami a mečmi. Oproti tomu zase Artaxerxes sa v zármutku utrápil, keď sa dozvedel, že sa syn Óchos snažil pripraviť o život svojich bratov.“[4][5]
V roku 178 pred Kr. spolu so svojimi bratmi zvíťazil na panathenajských hrách v Aténach. Bratia si odtiaľ odniesli ceny z pretekov na hippodrome (víťazi dostávali tzv. panathenajské amfory, keramické vázy naplnené jemným olejom z olív pestovaných v posvätných hájoch).[6] Uvádza to časť fragmentárneho nápisu na úlomku z podstavca (pod evidenčným číslom 8093 [7]) v epigrafickom múzeu v Aténach:
Ἄτταλος βασιλέ[ως Ἀττάλου] |
- - text v starogréčtine[10] - Hranaté zátvorky znamenajú doplnenie medzier (lacunae) a označujú písmená, ktoré sú nečitateľné alebo úplne stratené.[11]
Nápis je datovaný do druhej polovice 2. stor. pred Kr.[10] Panathénaie sa oslavovali v Aténach každoročne v mesiaci Hekatombaión (24. až 28., t. j. v polovici augusta). Každé štyri roky sa konala väčšia slávnosť, nazývaná Veľké Panathenaie (panathenaiské hry), počas ktorých sa okrem iných športových disciplín konali aj preteky koní, vozov a veslárske preteky.[12]
Posledná zmienka o Filetairovi je z roku 171 pred Kr., keď sa začala tretia macedónska vojna (171 - 168 pred Kr.) medzi Rimanmi a macedónskym kráľom Perseom. Ako uvádza rímsky historik Livius, v tejto vojne sa pergamský vládca Eumenes II. so svojimi bratmi Attalom a Athenaiom v bojoch pridali na stranu Rimanov, zatiaľ čo Filetairos zostal doma aby chránil kráľovstvo.[13] Na konci vojny bratia Eumenes, Attalos a Athenaios išli zablahoželať Rimanom k víťazstvu.[14] Neprítomnosť Filetaira zrejme naznačuje, že už v tom čase nebol nažive.[1]
Vyhláška z roku 175 pred Kr., na počesť Eumena II. a jeho bratov za služby pre Antiocha IV., vládcu Seleukovskej ríše, chváli nielen bratov, ale aj ich rodičov, kráľa Attala a kráľovnú Apollónis.[15][2]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c Joachim Hopp. Untersuchungen zur Geschichte der letzten Attaliden. München : C.H.Beck, 1977. ISBN 978-34-0604-795-4. S. 31-32.
- ↑ a b Esther Violet Hansen. The Attalids of Pergamon. Ithaca : Cornell University Press, 1971. ISBN 978-08-0140-615-7. S. 45.
- ↑ Robert K. Sherk. Rome and the Greek East to the Death of Augustus. Cambridge : Cambridge University Press, 1984. ISBN 978-05-2127-123-3. S. 166.
- ↑ Plutarchos, Moralia, De fratermo amore, 5
- ↑ Václav Bahník a Zdeněk Vysoký. Plútarchos, O lásce a přátelství. Praha : Svoboda, 1987. 25-057-87. S. 113.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 185.
- ↑ Seán Hemingway. The Horse and Jockey from Artemision. Berkeley : University of California Press, 2004. ISBN 978-05-2023-308-9. S. 134. [1]
- ↑ Olga Palagia, Alkestis Spetsieri-Choremi. The Panathenaic Games. Havertown : Oxbow Books, 2015. ISBN 978-17-8297-985-2. S. 135-136.
- ↑ Joan Breton Connelly. The Parthenon Enigma. New York : Knopf Doubleday Publishing Group, 2014. ISBN 978-03-8535-050-1. S. 341.
- ↑ a b Inscriptiones Graecae, IG II² 2314 [2]
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 365-366.
- ↑ Titus Livius, Ab Urbe Condita XLII, 55, 7
- ↑ Titus Livius, Ab Urbe Condita XLV, 13, 12
- ↑ Inschr. von Pergamon I, IvP I 160 [3]